Because of you StelaSieber.

To jedno slovo. To oslovenie... Všetko sa začalo uberať lepším smerom, lebo som ju oslovil Llis.
Najprv sa zarazila a trochu zamrzla. "J-jas... Jak??" vykoktala sa napokon. Amanda sa veľavýznamne škerilo a nevedela sa dočkať, až to povie nahlas. "Dosť nepodarený vtip. To bol tvoj nápad, Am??" nevraživo na ňu James pozrel. "Nie." odvetila nevinne. "Mikeov." "Jasné." odfrkol James. "Ale má pravda. Nikto iný ma tak nevolal." pridala sa na Aminu stranu Llis. "Ale Mike je... Už tu nie je." "Ty si úžasný!" ozval som sa. "Celý čas každého presviedčaš, že žijem a teraz, keď stojím pred tebou, tak som mŕtvy, héj?! Tak to ako fakt vďaka." ukrivdene som na neho pozrel. James na mňa zarazene pozeral. Chcel odísť, ale moje slová ho zastavili. V očiach mal taku zmes zarazenia, krivdy, nádeje a sĺz. "Mike?" spýtal sa takmer nečujne. Nemo som prikývol a dotackal sa k nemu. "Mike." povedal hlasnejšie, v očiach sa nám leskli slzy. Pevne ma obajal. V pozadí sa Alice zatriasla a šokovane si priložila ruku na ústa. "Kde si bol?? Čo sa stalo??Nemohol si sa ozvať skôr??" začal na mňa chrliť otázku. "Nemohol som skôr. Ležal som v kóme. Bol si tam, aj so Samom. Taká ukecaná sestra vás vyhodila." "Vedel som to! Vedel som, že si to ty. Ale nepustila nás za tebou." "Ja viem. Všetko som počul." "Bože, ty vážne žiješ. Neverím." Nemohol som skoro dýchať, ale myslím, že James tak isto. Allison sa naše reči nepáčili, tak sa na nás nalepila z boku. "Buďte už ticho." preniesla uplakane.

Allison a James mali namierené ku Samovi. Ja som vedel, že som tu už niekedy bol a že tu ktosi býva. Aj vtedy, tá partička deciek, boli oni. James sa oprel o zvonček a držal ho, kým Sam neotvoril dvere. "Hrabe ti?! Čo keby bol niekto doma??" "Tak bude vedieť, že sme to my." "Povedal si to v množnom čísle, ale zvyčajne hovoríš sám za seba. Prečo teraz nie??" oprel sa o dvere a skúmavo alá Sherlock na nás kukal. James sa ustúpil na bok a Samovi spadla sánka. "M-Mike??" "Čau, Sam. Máš sa??" zaškeril som sa. "To nie je možné. Ako to...??" "Vďaka, že si išiel vtedy so mnou do nemocnice." James mu položil ruku na rameno a pohľadom mu to vysvetlil. Sám bol ďalší, čo ma objal. "Sam? Primrzol si tam??" z obývačky sa ozval dievčenský smiech. "Určite. Akoby si nepoznala Sama a Jamesa." ozvala sa ďalší dievčenský hlas. James sa trochu zamračil, ale mlčal. "Fúúj!" zasmialo sa prvé dievča. "Ešte som si nezvykla." "To nikto." Všetci sme stáli vo dverách obývačky a James sa mračil na týpka v kresle. "James!" zamávala mu blondínka. Sam si hneď sadal k nej a mne sa rozjasnilo. Teri. A tá druhá je Mia. Ale ten týpek... Otrávené som si odfrkol. "Vy ste ešte spolu??" "Ale daj pokoj. Už som vám to vysvetľovala." zahnala sa rukou akoby sme boli hmyz. "Ja som to nepočul." Cez celú obývačku o barlách som sa presunul na gauč. Oni traja na mňa pozerali ako na zjavenie. "Asi som toho veľa vypila." povedala Mia zarazene. "Ak vidíš James o barlách a zmodretého na gauči a ďalšieho vo dverách, tak máte rovnakú vidinu." pridala sa prekvapená Teri. Začal som sa smiať, James sa zvýjal od smiechu a Sam ani nedýchal. "To nie som ja." pretisol James cez smiech. "Ja som jeho dvojča." "Ja som Mike." Smiech pomaly ustupoval. Chvíľu to nemalo žiaden ohlas, ale potom začala Teri pišťať. "Oh Bože, oh Bože, bože!! Ty žijeeeš!!" Prudko sa hodila vedľa mňa a objala ma. "Ach ty debil. A my sme ťa už oplakali." dala mi buchnát do ramená. "Au. Tam mám modrinu." "No a?? To sa zahojí." "Ani nie. TIETO modriny sa nejakým podivným zázrakom nehoja." James sa zamračene pozrel na Miinho frajera. "Myslím, že už pôjdem." zdvihol sa na odchod. "Nebuď hlúpy. To nič nie je. Ich to prejde." zamietla mu to Mia. Zošuchol som sa nižšie. "Len ho nechaj." "Prestaň." sykla. "Nie, Mike má pravdu. Bojí sa a nemá na to, aby sa tomu postavil. Bude to tak lepšie." pridal sa James. On vedel vždy udrie na slabú stránku. Hlavne ľuďom, čo nemal rád. "Naposledy čo sme sa videli, to bolo v riaditeľni. Pamätáš??" pozrel som na Dana. "Ako by som mohol zabudnúť." trochu zavrčal. "Stále rovnaký. Stále, do dnešné dňa, neviem, čo som ti spravil. Alebo prečo ma tak neznášaš." Odporne na mňa zagánil, ale nechal otázku visieť vo vzduchu.

Sam sa vrátil z kuchyni s fľašou a poldecákmi. Ja som zase ako jediný nepil. Hral som sa s otvárakom na víno. Na stole boli mobily všetkých ľudí, čo sedeli v obývačke. "Hej, ľudia. Nemáte niekto môj mobil??" "Máš ho na stole." zasmiala sa priputo Teri. "Myslím môj mobil." "Je doma. V tvojej izbe na stole. Hneď vedľa tých básní." odvetil James. Pri spomienke na tie básne som sa zasmial. "Ty si ich nevyhodil??" "Prečo by som to robil??" "Lebo Llis už máš." zasmial som sa. "Pre prípad." sprisahanecky na mňa mrkol, za čo ho Allison trochu zbila. Keď už bola reč o mobiloch... "Haló??" "Ahoj,si v poriadku?? Si dlho preč." "Som okej." "A nechceš už prísť domov?? Vonku už je poriadna tma a ľad a tak..." "Za chvíľu prídem." "Dobre." James sa zachechtal. "Kto ťa zháňa??" "Niekto, kto teba nie." zaškeril som sa. James mi vyplazil jazyk ale začal sa smiať. "Som rád, že si späť. Ešte to nejak povedať doma." "Teraz to neriešme."

Domov som nakoniec ani v ten deň neprišiel. Zaspal som na gauči. Všetci sme zaspali v obývačke. Zobudila nás až Samova mama. Vravela niečo o tom, že nás všetkých už zháňali rodičia. Prešla pohľadom po všetkých a potom odišla inam. "James??" zamrmlal som. Unavene na mňa pozrel. "Povieš to našim??" "Skúsim ich na to nejak pripraviť. Potom to ešte doriešime." "Dana vravela, že máš zmeniť školu. Čo kedy si sa vrátil na Soirku?? Len nie ako Mike, ale ako Christian. Aspoň by si sa vídal s ostatnými." navrhla Amanda z druhého konca gauča. Nohy mala vyložené na gauči, kývala nimi a hlavu mala položenú na operadle. "Asi jej to navrhnem." odvetil som opatrne. "Okej. Tak poď, kým sa mi ešte nechce domov." zdvihla sa z gauča a zmizla na chodbe. "Tak sa... Uvidíme neskôr." rozlúčil som sa. "Ahooj!" zakričali dievčatá. "Zatiaľ." kývol som im.