Kvôli zlomenej nohe som toho v noci veľa nenaspal, tak som ráno vstal skoro. Nechal som si tepláky, obliekol si prvé tričko a mikinu a natiahol sa za barlami. Dana vravela, že ak sa na to budem cítiť, zavolá svoju sestru, aby som sa postupne rozpamätával. Pomaly som schádzal dole schodami, keď sa mi vyšmykla barla a zdrúzgala sa dole. "No pekne." zamrmlal som a podarilo sa mi dostať sa dole pomocou druhej barly a zdravej nohy. A nejako sa mi aj podarilo zodvihnúť tú druhú zo zeme. "Och, nezaregistrovala som ťa. Ako sa ti spalo??" usmiala sa Dana a stíšila rádio. "Hmm... Celkom dobre, len málo." "Môžeš si ľahnúť ku telke, ak chceš." "Zatiaľ nie." "Čo ti urobím na raňajky?? Čo by si si dal??" "Neviem. Asi čaj." mierne som sa zasmial. Všetko ma bolelo. Bolel ma celý človek. Obľúbená veta bratovho kamoša.

Dana predo mňa postavil hrnček so stúpajúcou parou, cukorničku a med. "Mohla by som ťa niečo poprosiť??" Spýtavo som na ňu pozrel. "Potrebujem ísť na nejaké dve hodinky do práce. Zvládneš to s Anselom sám, alebo vám zavolám moju sestru??" So strážením malých detí som nemal žiadne skúsenosti, no aj tak som prikývol. "To by sme mali zvládnuť." "Och, ďakujem. Si poklad. V kľude sa najedz. Ak čokoľvek, volaj mi. Na ľadničku som ti napísala čísla, tak..." "To zvládneme." zopakoval som a trochu sa pousmial. "Dobre. Budem sa ponáhľať." prisľúbila a vyšla hore. Vrátila sa o chvíľu prezlečená a s malým Anselom na rukách. Dala ho do postieľky v obývke a potichu sa vyparila.

Presunul som sa do obývačky a sadol si na gauč. Uzlík šťastia na mňa pozeral. "No čo malý?? Aký máš denný harmonogram??" zasmial som sa. Drobec sa piskľavo zasmial. Jeho smiech bol zábavný a ultra roztomilý. To malé čudo mi trochu zdvihlo náladu. Začal skákať a pišťať v postieľke a ukazoval kam si do blba. Len tak zo srandy som sa tam pozrel. V rohu miestnosti bola veľký kôš s hráčkami a koberci deka. Nechal som barle opreté o gauč a doskackal po kôš s hráčkami. Ansel sa rozpišťal ešte viac. Zábavné dieťa.

  Postupne som vybral hračky z koša a po jednej mu ich podával. Ako som mu ich podával, tak ich vyhadzoval von z postieľky. Popritom od radosti pišťal a mne to prišlo smiešne. "Hračky sa minuli. Všetky si vyhádzal." Prestal skákať a udivene na mňa pozrel. "No, nie sú." rozhodil som rukami. "Ťoťo!" ukázal na plyšáka pri postieľke. Zohol som sa poňho a dal ho drobcovi. Ten ho pevne stisol v objatí a následne ho so zapišťaním vyhodil. Akoby škodoradostne sa zasmial. Začal jančať a brutálne dupať. "Ouh!" spadol na zadok a udivene na mňa pozrel. "Vstávaj." zasmial som sa. Postavil sa, chytil ohradku a pokračoval v predchádzajúcich činnostiach.

  Po hodine sa mu už zunovala odhadzovať hračky kade-tade po obývačke a pre zmenu sa mi snažil niečo vysvetliť. "Ťem!" horlivo ukazoval na fľašku na stolíku. "Chceš čaj??" spýtal som sa prihlúplo. Začal divo vrtieť hlavou na znak nesúhlasu. "Kakao??" Teraz divo prikyvoval. Zasmial som sa a odskackal do kuchny. Chvíľu mi trvalo, kým som našiel Granko a urobil mu kakao. Vrátil som sa do obývačky. Na koberce už stihol vyhodiť dečku a vankúš z postieľky. Položil som kakao na zem a opatrne vybral uzlíček z postieľky. Akonáhle bol na zemi, schmatol fľašu, ľahol si a kryvo sa zakryl. Upieral na mňa svoje zelená kukadla akoby ma pozýval, nech si ľahnem k nemu. Natiahol som sa za vankúšom a ľahol si na zem k nemu. To malé škvŕňa sa usmialo a než stihlo dopiť kakao, spalo.

Zobudilo to, ako mi niekto guzlí vlasy. Pozrel som sa dozadu a videl ten uzlík šťastia ako ma ťahá za vlasy. Škerilo sa akoby vedelo, že robí niečo zakázané. Zobral som ho a "preletel" s ním nado mnou. Postavil som ho vedľa mňa. Pevné mi stisol prsty a začal skákať. V telke ho upútala reklama a začal skákať do rytmu. Bol podarený. Len keby už nepišťal...

Mohli byť asi dve hodiny poobede, keď v zámku zaštrngotali kľúče. "Som späť!" zvolala Dana. Tuším skopla topánky a náhlila sa nás skontrolovať, či žijeme. Sedeli sme pri gauči, jedli keksy a pozerali detský program. "Ako ste to zvládli??" spýtala sa ustarostene. "Výborné." odvetil som. "Bez problémov. Nevidíš tu spúšť??" zasmial som sa. "Ahaa... Už viem. A aj spal??" "Hmm... Spal." zdvihol som fľašu a zakýval ňou. "No vidíš, že vieš. Šikovní ste, chlapci. Idem urobiť obed. Hladni ste??" "Ňam! Ňam!" zodvihol sa rýchlejšie než Flash a po štyroch sa doplazil do kuchyne. Dana sa zasmiala a už som len videl, ako ho berie na ruky. "Ktoré cestoviny uvaríme??" Ozvalo sa šušťanie a ďalší smiech. Myslím, že sa s tým bábom nenudia. "Poobede príde moja sestra. Snáď ti to nebude vadiť." zavolala na mňa. O barlách som sa dostal do kuchyne. "Nie. Malo by??" "No, predtým si veľmi nemusel jej návštevy, tak..." trochu sa vykrúcala, no pochopil som, čo chcela povedať. Len sa usmiala. Ansela posadila do stolíka a išla robiť omáčku na špagety.

  Snažil som sa nakŕmiť malého Ansela, ale ono to skôr vyzeralo akoby on kŕmil mňa. Špinaví sme boli obaja, mne sa dosparilo zabrudiť si aj tričko. Ansel rozhadzoval špagety a jedna mi pristála na nose. Začal sa bábätkovsky smiať a tlieskať. Na rukách mal omáčku a tým pádom má ňou aj oprskal. "No dobre. To by stačilo." zastavil som mu ruky. "No ako chlapci?? Ty vyzeráš." zasmiala sa Dana, keď má videla. "Choď sa osprchovať a prezliecť. Ja to dám do poriadku. Choď. Za chvíľu tu budú." zobrala Ansela na ruky a šla ho umyť. Ja som sa vyštveral hore do kúpeľne. Tričko som hodil do koša na špinavé prádlo a vliezol som do sprchy.

Po tvári mi stekala vlažná voda a mal som zrazu pocit, že mi niekto búši na dvere. Akoby som počul bratov hlas: "Mike! Vylezieš už?! Už si tam hodinu!!" Trhol som sa, otočil som hlavu smerom k dverám. Mal som nutkanie odpovedať, keď Dana zaklopala. "Christian?? Si v poriadku?? Už si tam dlho." "Už idem." zavolal som a vypol vodu. Toto ma zničí.