Všetko ma z tej búračky bolelo. Mal som výpadky. Keby som teraz uvidel niekoho z rodiny, možno by sa mi rozjasnilo. Ale každý ma presviedčal, že sa volám Christian. Nebol som až taký otrasený, aby som si nepamätal vlastné meno, prepána! Takže som teraz čakal, kedy prídem otec. Tá ukecaná sestra ho čakala na recepcii na JIS-ke, kde som ležal. Nerobil som si nádeje, že chlap, ktorého uvidím bude naozaj môj otec, pretože všetci si myslia, že mám akýsi výpadok a volám sa Christian Dior.

  Chcel som vstať z postele, ale nedokázal som pohnúť nohou. A určite by som spadol, ani by som nedostúpil. Tak som sa snažil byť užitočný sám sebe a spomenúť si, čo sa stalo v ten večer. Nijak raz mi to nešlo. Vybavovala sa mi mama, protivná ako obvykle, ako nám vraví niečo o spoločnej večeri. Nevedel som si však spolu na meno môjho brata. Vedel som však, že sme dvojčatá. Možno keby prišiel...

Na chodbe som začul nejaké hlasy, dva chlapčenské a tej ukecaná sestry. Videl som aj dve strapaté hlavy a ju ako odmitevo krúti hlavou. Natiahol som sa za tlačidlom a ona sa o chvíľu objavila vo dverách. "Čo potrebuješ??" "Čo sa deje na chodbe?? Máte rušno??" zaškeril som sa bolestne. Na to si budem musieť zvyknúť. "Lež v tej posteli a vydrž." "Mám vari na výber??" odfrkol som si a trochu sa spustil dole. Jeden z chlapcov niečo povedal a ona vyzerala, že ich už-už pustí dnu, keď sa tam zjavil nejaký chlap a zrušil ich, že ich nepozná a v živote tých dvoch nevidel. Postrehol som ešte ako jeden druhého utešuje. Prišiel mi povedomý a bez rozmýšľania som vyhŕkol: "James!"

  Do dverí vošla ťa sestra aj s tým chlapom. "Zavolajte ich naspäť! Ja ich poznám! Bol tam môj brat!" vyhŕhol som na ňu. "Upokoj sa. Išli už preč. Tvoj..." "Ešte ich stihnete!! No ták. Bol to on. Ja viem, že hej. Bol to môj brat, James." hlas sa mi stišoval až som len šepkal. Sestra sa podivne pozrela na toho chlapa a on jej odpovedal. Nevnímal som, čo hovoria. Vnímal som len skutočnosť, že môj brat odišiel bez nádeje. Došľaka! To nie je možné!

Sestra na mňa čosi hovorila. "Čo??" otočil som sa na ňu. "Kedy ma pustíte domov??" Kašľal som na to, čo vravela predtým. Chcel som vypadnúť. "Ešte len si sa prebral. Nejaký čas si tu ešte poležíš." "Nehovorte!" odvrkol som. Zamračila sa, no bola ticho. Odišla po doktora a dohadovali sa, kedy ma pustia.

>>>>>

Na druhý deň ráno ma zobudil akýsi chlapík, z ktorého sa vykľul psychológ. Hovoril so mnou akoby som bol mentálne retardovaný, ale kvôli únave som to veľmi nevnímal. Podvečer sa zastavil znovu a nakoniec mi dal vizitku, že v prípade potreby mu môžem zavolať. A nechal ma spať. Aj keď so sádrou na nohe sa nespí bohvieako, bolo to aspoň niečo.

Hodinu potom ako som sa zobudil, prišiel môj údajný otec a zobral ma "domov". Na moje protestu nikto nebral ohľad. Vraj som sa udrel do hlavy a mám výpadok. Tak som začal všetkých ignorovať.

Z krabičky som si pobral svoje veci - šnúrky z topánok, opasok, kľúče, peňaženku (ľudia, vážne?!) a ešte nejaké hovadiny. "Kde mám telefón??" pozrel som na sestru. "Ten tu nebol. Nemal si so sebou telefón." Nechápavo som na ňu hľadel. Mal som ho so sebou. Veď som telefonoval s... S človekom, s ktorým som sa mal stretnúť. Tak ako že tam nie je?? Možno mi vypadol z vrecka.

Sedel som na zadnom sedadle Christianovho otca. Ten sa usmieval, akoby som bol jeho syn. Nevedel som ako mu to povedať a aj keby, tak by mi neveril. Prestal som sa o to pokúšať už v nemocnici, keď sme odchádzali. Na miesto toho som si pozeral svoju peňaženku. Bola moja. Mal som v nej môj katastrofálny občiansky, voľný lístok na bus, hotovosť a fotky. Na jednej bol James a ja. Potom James s jeho kamošom a dvoma babami. Všetkých som poznal, len mi vypadli mená. Fotku rodičov som nemal, ale nevadilo mi to. Mama aj tak na žiadnej fotke nevyzerá dobre. Pri tej predstave som sa zasmial. Trochu ma pritom pichlo v boku. Hmm... Žeby rebro?? "Už ti je dobre??" pozrel na mňa cez spätné zrkadlo. "Je mi fajn." trochu som sa pomrvil. "Možno to bude trochu šok, keď budeš doma. Asi si ešte nebudeš pamätať všetkých, pôjdeme na to postupne." "Nebudem si pamätať nikoho." zamrmlal som si po pod nos, ale asi ma počul. "To nevadí. Spomenieš si." povzbudivo sa usmial. Vzdychol som si a ďalej študoval peňaženku. Zarazila ma jedna fotka. Dievča s dlhými skoro sivymi vlasmi a veselým úsmevom malo na vlasoch trochu snehu. Kto to bol?? Nepamätal som si ju, ale bola pekná, veľmi pekná. Nebadane som sa pousmial. Nevedel som si vybaviť nič ohľadom nej alebo kohokoľvek z fotiek, okrem Jamesa. Prečo som len kruci stratil mobil??

Zastali sme pred domom. Okolie mi bolo trochu povedomé, ale vedel som, že ja som tu nebýval. Možno niekto z fotky. "Pozor šmýka sa." varoval ma "otec" a pomáhal mi s barlami. Už teraz sa mi tá sádra nepáčila. Nikdy som nemal nič zlomené, takže ma to štvalo o to viac. Vošli sme do predsiene. "Ahoj. Už si naspäť??" ozval sa prekvapený, ale veselý ženský hlas a (pravdepodobne) z kuchyne vyšla žena s utierkou v ruke. Pri pohľade na mňa sa trochu zarazila ale vzápätí sa usmiala. "Si späť." "Treba naňho pomaly, nič si nepamätá." upozornil ju muž a ja som sa tváril, že tam nie som. "Dobre." prikývla a prišla ku mne. "Vieš, kto som??" "Absolútne nie." pokrútil som hlavou. "Dana [Dejna]." trochu káravo na ňu jej muž pozrel. "To nevadí. Som Dana. Zatiaľ ma tak môžeš volať, ak ti to bude lepšie." Prikývol som a trochu nešikovne som si vyzliekol vetrovku. "Ukáž. Ja to zavesím. Choď do kuchyne. Určite si hladný." Pomaly som sa došuchtal do kuchyne a sadol si na barovu stoličku pri ostrovčeku. "Dáš si??" spýtala sa milo. "Nie, nebudem. Ďakujem." odmietol som slušne. "Nútiť ťa nebudem. Ak budeš chcieť, povedz mi, dobre??" Prikývol som. Okej, som šokovaný. Čo sa to deje?? Títo ľudia si vôbec nie sú vedomý toho, že nie som ich syn, ale očividne im zatiaľ nedopýna. Nebudem zlý. Ale nie je to... Sú milý, tak sa pokúsim byť aj ja.
 
Povzdychol som si a obzeral sa po kuchyni. "Ukážem si zvyšok domu??" ponúkla sa Dana. Nasledoval som ju von z kuchyne smerom do obývačky. V kresle sedel jej muž a čítal noviny. Oproti kreslí bola detská prenosná postieľka a v nej malé bábo. Stálo, držalo sa okradky a skákalo. Pritom sa škerilo akoby išlo o nejakú súťaž a ukazovalo pár zubov, čo mal v ústach. "Na svojho brata sa asi tiež nepamätáš, čo??" Pamätám si SVOJHO brata. Tento roztomilý uzlík vidím prvýkrát v živote. Dana ho vybrala z postieľky a prišla s ním ku mne. "Povedz ahoj veľkému bratovi, Ans." s jeho malou, bacuľatou ručičkou mi zakývala. Len som sa pobavene usmial a potrisol mu rúčkou, nech si malý nemyslí, že som nezdvorilí.