Trošku Harryho Pottera v tejto časti. No dúfam, že budú páčiť. For you - StelaSieber ale trošku kratšia, ale zato s prekvapujúcim záverom 😏

Popritom ako som rozmýšľal nad dievčaťom, čo sa malo sťahovať, som sa snažil vnímať Amino horekovanie a nadávanie na mňa aký som idiot a písať úlohu. Asi som pridlho neurobil žiadne "Uhmm..." alebo "Hmm...", lebo po mne hodila vankúš. "Môžeš ma počúvať?! Alebo sa aspoň tak tváriť?!" "No, už ťa počúvam." otočil som sa zo stoličkou na ňu ale stále mi pohľad utekal von oknom. "Hrr!! Si horší ako keď si bol zamilovaný!!" hromžila. Trochu som sa pomrvil a spozornel. Nemal som rád, keď niekto vravel slová, čo mali niečo spoločné s láskou alebo čo sa toho týka. "Keď som bol čo??" "Zamilovaný, ty idiot!" namosúrene si sadla na posteľ, skrížila ruky na hrudi a tvárila sa nevrlo ako Snape pred skúšaním. Alebo skôr ako Snape all the time. "Tak na to si nepamätám. Nebol so. Ja nie." "Jasné. Lebo ty si nepamätáš nič! Tipujem, že ani ju!" "Náhodou..." oponoval som akoby opito. "No dobre. Tak ako sa volá?? Ako vyzerá?? A kde býva??" "Neviem. Ma sivé dlhé vlasy a modré oči. A sťahovala sa." "Idiot! Debil jeden sprostý! Ako si to predstavuješ!?" Od určitého momentu mi pri každé slove uštedrila jednu ranu vankúšom. Snažil som si rukami kryt aspoň tvár. "Ach! Am. Prestaň. Čo som spravil??" "To si mi kedy chcel povedať?! Vieš si predstaviť ten trapas, kedbyže tam prídeme a ona ťa pôjde uškrtiť v objatí a ty ani nebudeš vedieť, kto je!" rozkríkla sa a frustrovane si sadla na posteľ. "Keby som ju videl, spomenul by som. Prečo mám pocit, že počas mojej neprítomnosti ste sa vy dve zblížili??" "Lebo tvoj brat bol stále s frajerkou. A poznali sme sa. Hej, a keby si chcel vedieť, tak som aj jej tajomník." mrkla na mňa a zmizla za dverami. Amanda má tendenciu odchádzať vždy v najmenej vhodnej chvíli. Vždy, keď povie niečo, čo ma zaujíma, odíde.

Ležal som na posteli, hádzal som si loptičku a zase sa mi vynárali ďalšie spomienky. Nebola by aktivita, pri ktorej by sa mi čokoľvek nevybavovalo. Ale teraz som mal pocit akéhosi Deja Vu. Len s tým rozdielom, že namiesto Nikky vošla do izby Dana. "Ahoj. Tak ako?" "Hmm..." otočil som na ňu hlavu. "Ako bolo v škole??" "Hmm... Šlo to." "Volala mi riaditeľka. Vraj bude lepšie, ak by si zmenil školu. Že ti to neprospelo." ustarostene si sadla na posteľ. "Hmm... Mohlo to byť aj lepšie, ale ta čo už." "Nemá to niečo dočinenia s Christine??" "Hmm...??" nechápavo som na ňu pozrel. "Amanda mi vravela, že ste sa rozišli, tak mi to tak napadlo." "Hmm..." "Povieš niečo iné alebo len to 'Hmm' ??" "Hmm..." šklblo mi kútikom. "Ach jaj. Keď budeš mať náladu, zíď dolu." "Hmm..." Ešte si niečo mrmlala až odišla dolu.

Nepáči sa mi tu. Chcem ísť domov. Nebol som zvyknutý na takúto starostlivosť. Nanajvýš kto sa o mňa tak zaujímal bol James, Sam, Amanda, ešte Llis a potom Nikky. To je tak všetko. Pre mamu som bol vzduch odjakživa, ale otec bol v pohode, staral sa, zaujímal. Ako vtedy, čo som ešte na Soirke dostal bitku. Uchechtol som sa. Pekne časy. Chcem to späť. Otočil som sa na bok a čumel na stenu. Tento Christian mal hrozný vkus. Kto mu tu to zariaďoval?! Znechutene som sa prevalil na druhý bok a natiahol sa za mobilom. "No??" "Nechceš sa ísť prejsť??"

"A kam chceš ísť??" spýtala sa Am chvíľu potom, čo sme sa stretli na začiatku ulice. "Neviem. Niekde po okolí. Na začiatok by sme mohli ísť na druhý koniec a naspäť." "Dobre." prikývla a pomaly sme sa vybrali na druhý koniec. "Ako to dopadlo doma??" "Dobre. Riaditeľka už volala Dane, že by bolo lepšie, aby som zmenil prostredie. Že mi to neprospieva a tak. A ešte vie o Christine a rozchode. Nijak zvlášť nevyzerala, že jej to je ľúto." "Ani sa jej nečudujem. Ja na jej mieste by som otvárala šampanské. A pripila by si s tebou ako správna matka." Zasmial som sa. "Ty ju teda máš rada. Ako svoje dvojča." "Hej, to hej, Pán Snažím-sa-byť-vtipný." "Hah, že kto je tu vtipný." Začala sa prinikavo smiať. V pozadí som začul akési hlasy, ale vďaka Am som ich nemohol rozoznať. "Á-MÁN-DÁ!" zakričal chlapčenský hlas. Amanda sa otočila a ja neohrabane tiež. "Čau, sesternička. Jak sa máš??" ležérne si vopchal ruky do vreciek. Za ním sa objavilo usmievavé dievča a položila mu ruku na plece. "Jak sa máš Am?? Ahoj, ja som Allison." milo sa usmiala a podala mi ruku. Potriasol som jej ňou. "Ale môžeš ma volať aj Alice." "A môžem ťa volať aj Llis??"