Dobre máš ďalšiu, ale táto je dosť iná. Takže úvidime či sa bude páčiť....

Na ďalší deň som sa snažil dokončiť to slovo a keď som ho na konci konečne mal, mohol som sa naplno venovať obrazu. Nemal som celkom jasné premyslené, ako to bude vyzerať, preto som pred ním nemo sedel a čumel na neho. Akoby som čakal, že nápad pôjde len tak okolo alebo mi jednu struhne.

Zrak mi padol na voskové pastelky položené na stole. S úsmevom som zoskočil zo stoličky, schmatol tašku a vybehol z budovy. V papierníctve som pokupoval pastelky od výmyslu sveta a doma si nastrúhal do krabičky.

Ako som cez veľkú prestávku kráčal do výtvarnej učebne, zozadu ma ktosi sotil na zem. Pustil som krabičku. Rozsypala sa. Zavrčal som a otočil sa. „Čo máš za problém?! Staraj sa o seba!" odvrkol som. Dan na mňa len nenávistné pozeral. „Idiot sprostý. Teraz to môžem robiť nanovo." mrmlal som si naštvane po pod nos. „Chceš sa vráti do špitálu?? Tak drž hubu!"
„Nebudeš mi hovoriť, čo..." Vrazil mi do nosa. Skončil som na zemi. „Och! Doparoma." na prstoch som mal krv. Položil som hlavu na zem a ďalej si držal nos. Nevstanem, dokiaľ neodíde!

Dan po chvíli odkráčal, keď videl, že nič zo mňa. Z vrecka som vybral servítku. Cestou do učebne som vymýšľal náhradný plán umenia. Nakoniec mi rozbitý nos poslúžil ako inšpirácia. Pochopil som, že uhlík nebol najlepšia voľba, ale nevadí.
Škrtol som zápalkou, zapálil sviečku a na stojane nad ňou začal roztápať voskovku. Do svetlo fialovej tekutiny som namočil druhý koniec štetca a začal jej tvoriť vlasy.

Len vlasy mi zabrali po vyučku dvere hodiny, keď nie viac. Ale páčilo sa mi to. Na oči som použil modrú, na tvár bielu a na pery červenú. Dokopy som sa s tým piplal viac ako týždeň. Robil som to cez školy a po vyučku, cez víkend som vypadol.

Pomaly som sa blížil ku koncu.  Trochu som sa prerátal a musel ešte dokončiť pery. Mal som to v pláne dnes dokončiť. Už som rozmýšľal, ako to urobiť. Lenže to by som sa nezaobišiel bez úrazu. Na telesnej. Od Dana.

Na poslednej telesnej sme hrali basket. Ruku som mal znovu obviazanú, tak som hral v mikine. Aj keď už bol pokročilý marec a bolo teplo. „Prihraj! Strieľal! Šak strieľal! No strieľal!" kričal Sam. „Sklapni!" zavrčal James a strelil do koša. „Vidíš, musíš sa naštvať, aby ti to išlo." uchechtol sa Sam. „Jasné." odvrkol James. Mal akúsi pochmúrnu náladu, lebo ho Llis zanedbávala. Teri Sama tiež, lebo obe trávili čas s Miou. „Anderson!" zavrčal Dan nepríjemné. Nestihol som sa otočil a už som bol na zemi. Pred očami som mal tmu a v ušiach mi pískalo. „Mike? Mike? Počuješ ma? Počuješ ma?" Rozoznal som Jamesovu rozmaznanú tvár a vzdialený hlas. Zavrel som oči a potriasol hlavou. „Žiješ? Žiješ? Dýchaj. Dýchaj." „Dones mu vodu. Dones mu vodu." Piskot v ušiach neprestával. Pominul až po chvíli, keď som sa napil. (?? Watt??) „V pohode??" „Žijem, dýcham. Nič mi není." „Dobre." Sam mi pomohol na nohy. „Ty idiot! Kroť sa!" zreval James. „Daj mu pokoj. Keď je raz debil..." mávol Sam rukou. „To nie je ospravedlnenie!" namietal James. „Vážne. Nechaj to tak. Nemám záujem zase ísť s ním do riaditeľ." odvetil som. „Ty so mnou?! Mám ti vraziť, aby si sa spamätal?!" rozohnal sa Dan. „Halo! Chlapci! Stačilo! Do spŕch!!" zavelil telocvikár a vyhodil nás z telocvične.

Zúrivo som zo seba zhadzoval spotené oblečenie a obliekal si civil. „Pozrime na neho, chudáčika. Ako veľmi trpí." preniesol Dan slizky. „Zavri zobák!" zavrčal som a zapínal si nohavice. „Čo?? Ušla ti žiletka??" zachechtal sa. „Drž hubu, ti vravím! Nič o mne nevieš!"
„Vážne?! Toto mi stačí ako vysvetlenie. Pozri sa na seba! Si blázon, Anderson, ak si myslíš, že to nechám plávať!" „Hah, najlepší vtip v dejinách. Na nič lepšie sa nezmôžeš, Sinn!?" jeho priezvisko som vypľul s takou nechuťou akú som len v sebe našiel. Dan sa provokatívne zasmial a veľavýznamne si vymenil pohľady so svojimi španielskymi príveskami. „A čo spravíš?? Rozplačeš ma? Veď sa na seba pozri." „Drž! Už! Hubu!“ Na môj vkus bol bližšie než obyčajne. Nepridával na tom ani fakt, že tričko som držal v ruke... Neišlo ani tak o to, že hej nemá na sebe, ale o tie jazvy na tele... To som vážne nemal za potrebu promenádovať sa tu bez trička.

Mal som v pláne napľuť mu do ksichtu, keby Mia nerozrazila dvere. „Dan!" zvrieskla po ňom. „Daj mu pokoj! Už aj! On nie je tvoj fackovací panák." Teri s Llis stali vo dverách a len sa prizerali. „Ohohó! Odrazu?? Predtým ti to bolo jedno. Prečo to zrazu riešiš??" „Lebo som povedala. Ak ti na mne záleží, nechaj ho na pokoji." naštvala sa a založila si ruky na hrudi.

V živote som nezažil väčšiu zradu ako teraz toto. Dan na Miu len nemo pozeral, potom mykol plecami. „Ak to tak chceš..." na to mi uštedril jednu lakťovku do brucha a o zvyšok sa postarali jeho prívesky. „Dan!" zvrieskla ešte Mia. Jeden sa tak fajne trafil do porezanej ruky. Allison zvrieskla na celú šatňu. Chalani prestali. „Vy masochistické svine!!" jačala frustrovane. Ubolene som dvihol hlavu a nechápavo na ňu pozrel. Aj s Teri mi pomohli vstať a viedli preč. Preč ma dnes len všetci dvíhajú zo zeme??

Hneď za dverami šatne som zliezol dole po stene. Snažil som si obliecť tričko rýchlo a bezbolestne. Snažil som sa tiež, aby si nič nevšimli. „Ďakujem." zamrmlal som sotva počuteľne. Vďaka Danovi už všetci z telocvične vedeli, že som klamár a sadista. A to teraz nehovorím o rukách. Takže oficiálne. Asi si to napíšem na prihlášku na výšku...

Skončil som na ošetrovni. Cestou na ňu som stretol... Povedzme, že to nebol práve najlepší pohľad. James so Samom na ťahali po chodbe ako zbitého psa. Na druhom konci sa vynoril profesor Miles. A nebol sám. „Nepozeraj tam." zachripel som a šuchtal sa dopredu.