PART ONE

Zobudil ma budík, ktorý som si nastavila. Pretiahla som si končatiny a pomaly sa posadila. Ešteže som nezostala písať na notebooku dovtedy, dokiaľ by som nezaspala, pretože to by bolo naozaj zaujímavé. Predpokladala som, že by som nemala šancu sa postaviť na nohy.

Nohy som zložila na zem a ruky zatlačila do matraca, aby mi to dopomohlo k ťažkému nechcenému vstávaniu. Kvôli tme som nevidela na nič, nezaberali ani pokusy nájsť svoj mobil. „Sakra, zašepkala som,“ keď som potme zamierila do kúpeľne a potkla som sa o roh mojej postele. Ruku som okamžite položila na boľavé miesto.

„Una, spíš?“ spýtal sa ma ospalý hlas. Ako som sa chystala otvoriť ústa a odpovedať jej, začula som slabé zachrápanie. Pridusene som sa zasmiala. Doteraz som nevedela, že Vanessa hovorí zo spánku, čo sa človek nedozvie, dodala som v duchu.

Hmatom som sa snažila identifikovať všetky možné prekážky na ceste do kúpeľne. Kým som sa ocitla v kúpeľni, minimálne dvakrát navyše som zaútočila na predmety v izbe, väčšinou skrine alebo stolíky. Zavrela som potichu dvere a zasvietila si svetlo, ktoré ma následne oslepilo. Rukami som si prikryla oči, kým som si nezvykla na dostatočné a silné svetlo. Pustila som vodu a osviežila si tvár.

Moc som toho nenaspala, pomyslela som si a ako na zavolanie prišlo zívanie. Z kútikoch očí som si umyla posledné zbytky spánku. Siahla som za zubnou kefkou, naniesla som na ňu mentolovú zubnú pastu a nechala po nej prejsť slabý prúd vody. Kohútik som zatočením doprava zavrela  začala sa sústrediť na umývanie zubov.

Bol to sen, alebo nie? pýtala som sa v duchu. Naozaj včera prišiel do mojej izby Harry a povedal, že súhlasí? On? Ten najtvrdohlavejší človek čo poznám... dobre, priznávam, najtvrdohlavejšia som bola ja, ale to nič nemenilo, že sa prišiel podvoliť mojej „ponuke“. Aj keď som niekde v mysli vedela, že bude súhlasiť, to bude tými jeho sprostými ochranárskymi pudmi.

Ale keby neprišiel? napadlo ma zrazu. Prestala som s mechanickým pohybom umývania zubov a zapozerala som sa do zrkadla. Nebola som najkrajšia, mohol by to odmietnuť kvôli tomuto, prečo by sa mafián zahadzoval s takou špatou? Iba by to uškodilo jeho povesti a vôbec by mu to nepridalo na jeho šarme... teda „šarme“. Priznávam, Harry nebol škaredý a existovalo niečo čo ma k nemu ťahalo... ale stačilo to, aby som zabudla na tie iné, takpovediac negatívne vlastnosti, ktoré vlastní...?

Keby neprišiel, podvolila by som sa asi ja.

Nie! To by bolo pre neho príliš ľahké a považoval by to za nejaké jeho osobné víťazstvo nado mnou. Ale aj tak by som povedala, že sťahujem ponuku. Ale keď si to tak prehrávam v hlave, čo dostanem? Ochranu pre mamu, ale bola som si istá, že by ju aj tak nasadil. Ochranu pre mňa... o to by sa postaral osobne. A to s tým príbehom... urobila som to pre to?

Pokračovala som v umývaní zubov. Možno som proste chcela vyskúšať aké to je, byť v nebezpečenstve, hádala som ďalej a porazene si vypláchla ústa vodou v pohári, ktorý som znova naplnila. Uterákom som si utrela kútiky úst.

Zo skrinky nad umývadlom som vybrala jemné očné tiene, biele, hnedé a čierne. Pokračovala som leskom na pery a zakončila to letmým pretrením mascary po mihalniciach. Chystala som si dať ešte trošku líčenky, lebo som mala čas, keď sa začal ozývať môj telefón. Roztvorila som dvere kúpeľne, aby trošku osvetlilo spálňu, ale aj tak som sa potkla a vystrela sa na zemi s jemným stonom. Ruku som natiahla dohora a z postele vzala telefón. „Áno?“ ozvala som sa do telefónu.

„Una?“ ozvala sa Vans z druhej strany miestnosti.

„Spi,“ povedala som jej vtedy, keď sa ozval Harry.

„No, si pripravená?“

„Prečo?“ nechápala som.

„Povedal som, že po teba prídem,“ začal byť viac nervózny, neveriaco som sa pozrela na display, ktorý  ukazoval aktuálny čas.

„Harry, nechcem ťa uraziť, ale čo ti už načisto preskočilo?“ náhlivo som šepkala do telefónu. „Je šesť hodín!“

„Áno a o ôsmej večer sa začne ples.“

„Počúvaš sa? O ôsmej. Večer.“ S otvorenými ústami som len čakala čo povie navrch, určite bude mať čerešničku na torte.

„Mala by si si pohnúť, ak chceš stihnúť raňajky,“ súril ma.

„Raňajkovať som sa chcela tu, s Vans, predtým ako znova na celý víkend odídem, pretože ty ma chceš predstaviť tým svojim priateľom,“ povedala som s dôležitým tónom.

„Máme toho veľa na práci,“ oznámil mi a ja som len prevrátila očami.

„Prácu, ktorá trvá štrnásť hodín?!“

„Hej,“ povedal jednoducho, už s menšími náznakmi podráždenosti, nechcela som ho vytočiť hneď zrána preto som to nechala tak a radšej navodila všetko do pokojnejších vôd ako aby som mu znova vyčítala, aký je neschopný imbecil, ktorý ma chce vytiahnuť z postele o šiestej ráno.

„Tak o koľkej?“

„To závisí od toho, za ako rýchlo si schopná sa prichystať, som totiž vonku.“ Okamžite som vystrelila zo zeme a bolestne u toho zastonala. K oknu som priletela, a roztiahla záclony. Otvorila som prudko plastové okno a vyzrela von, pričom som sa mierne naklonila. Fakt, videla som, ako je opretý o auto, v čiernom kabáte a s telefónom pri uchu. „Ahoj,“ povedal mi do telefónu a zamával mi zo skutočného miesta, kde stál.

Robíš si srandu? „Spíš ty niekedy? Vypadáš, akoby si bol zobudený už dve hodiny.“

„Tak to si si netypla správne a nemôžem za to, že ty si tu chceš vyspávať ktovie, ako dlho,“ povedal mi a ja som prekvapene otvorila ústa.

„S tvojím prepáčením, už som bola zobudená,“ sykla som.

„Tak prepáč. Ako dlho ti ešte bude trvať, aby si sa prezliekla? Alebo budeš stále civieť z toho okna?“

„Hej.“ Povedala som a odkráčala k šatníku. „Je vonku zima?“ spýtala som sa ho.

„Prečo?“ nechápal.

„Že či by bolo od veci si vziať kraťasy,“ povedala som mu a počula smiech z druhého konca. „Čo je, tak nie.“ Dokončila som a zložila telefón. Vytiahla som si modré, neónové legíny a čierne dlhšie obtiahnuté tielko. Rýchlo som to na seba dala a uvedomila si, že sa mi to ani trošku nehodí k líčeniu, s povzdychom som sa na to vykašľala a schmatla kvetinový ruksačik a hodila do neho niečo na prezlečenie.

„Una, ty niekam ideš?“ spýtala sa ma ospalo Vans, posadila sa a zasvietila lampičku. Prichytená pri čine, napadlo ma.

„No... áno.“

„Kde?“ čudovala sa a nahla sa za mobilom, pozrela sa na display a prekvapene na mňa pozrela. „Kde? Preboha, veď je šesť hodín!“

„Ja by som šla neskôr, ale nejako sa nepodarilo,“ zamrmlala som. „Kľudne spi, uvidíme sa neskôr.“

„Akože ja vidím, že si balíš veci,“ nadvihla obočie. „Vidíme sa asi v nedeľu ráno,“ povedala a porazene klesla s hlavou na posteľ.

„Predpokladám, že až v nedeľu večer alebo v pondelok ráno.“

Znova sa vyšvihla hore, ani by som nepovedala, že práve vstala, chovala sa ako naspeedovaná veverka. „Čože?! S kým ideš von? To s tým, čo stále?“ spýtala sa ma a ja som prikývla. Oči jej padli na otvorené okno a na mňa. Rýchlo sa vymrštila na nohy a pribehla k oknu, takmer z neho vypadla, tak veľmi sa nahla preč. „Ktorý to je?“ súrila ma a ja som sa zmohla na to, aby som pretrela rukou tvár, nevedela som, ako opísať tento čin, možno len čisté bláznovstvo.

„Bože, zlez odtiaľ,“ povedala som jej a natiahla na seba kabát. Zasa som si prečesala vlasy a mobil strčila do vrecka na kabáte. Ruksak sa mi v tomto prípade vôbec nehodil ku kabátu, ale mohla som kašľať.

„Aha, to bude on,“ povedala a začala niekam ukazovať. S otvorenými ústami som na ňu zaútočila, aby prestala šaškovať, keď som si všimla, že jej zdola Harry máva.

„To si snáď robíš prdel?!“ zašepkala som a vtiahla Vans dnu.

„Neviem prečo si dávala toľko negatívnych vlastností, mohla si proste povedať, že je sexy,“ povedala, zahryzla si do pery a začala si rukou ovievať tvár, akoby mala odpadnúť. Hravo som ju štuchla do pleca. „Hej, nič mi nerob,“ zasmiala sa.  „Ja len fakt netuším, prečo si ho opísala akoby to bol diabol, a zamlčala pri tom, že je to sexy atraktívny diabol. S ním by som uzavrela zmluvu,“ žmurka na mňa a začala sa smiať. Bezo mňa, mne do smiechu nebolo keď som si uvedomila, že ja som vlastne uzavrela dohodu, s ním.

Bože, do čoho som sa to dostala?! „Počúvaj, ja musím ísť, vidíme sa potom,“ povedala som jej a objala ju na rozlúčku. Do ruky som vzala ruksak a čižmy a vyšla von na chodbu. Po ceste som sa začala obúvať, pričom som podskakovala, aby som si tam nasúkala nohu, snažila som sa byť čo najtichšie, pretože sme o takomto čase nemohli byť vonku a ani odchádzať preč. Čo mi pripomína, že sa vždy musíme nahlásiť, keď odchádzame, dnes to nebudem môcť urobiť, prebleslo mi hlavou. Budem mať prúšvih a mama ma asi zabije. Nech sa postaví do radu.

Potichu som našľapovala na schody a snažila sa ani nedýchať, keď som padla na kolená a plazila sa popod okno vrátničky. Konečne som otvorila dvere na von a ja som sa bezpečne prešmykla von z internátu. Neprestávala som ani vtedy, keď som sa potkla a takmer sa rozsypala na chodníku. „Ahoj,“ pozdravil ma znova Harry.

„Čau,“ otrávene som mu povedala, otvorila si dvere na strane spolujazdca a čakala kým nastúpi.

Potvoril dvere. „Si naštvaná?“

„Sadni a už poďme,“ povedala som a rukou si prešla cez čelo. Vyzliekla som si kabát a spolu s ruksakom ho hodila dozadu. S povzdychom si Harry sadol na sedadlo vodiča a strčil kľúče do zapaľovania. Naštartoval a priamoúmerne s touto činnosťou sa ozvalo hlasné nápadne pradenie silného motora. „Ako ma toto nemohlo zobudiť,“ čudovala som sa sama sebe.

„Pretože som práve neprišiel.“

„No a? Nevadí, aj tak sa to počíta, aj uprostred noci by ma to malo zobudiť.“

„Lenže ja som neprichádzal s týmto autom.“

Nechápavo som na neho pozeral možno tri minúty, kým mi to došlo. „To si akože nešiel domov?“ Pokrčil plecami, obzrel sa cez plece a vycúval z parkovacieho miesta. „Ty si spal na parkovisku pred mojim internátom?“ neveriaco som na neho hľadela, ale nedočkala som sa odpovede. „Odpovedz mi,“ nútila som ho, ale on zaťal sánku a mlčal, zaradil rýchlosť a vyrazil. Toto bolo tiež čierne auto, ibaže o niečo športovejšie ako džípy, s ktorými som sa doposiaľ vozila. „Harry?“ Jeho zaťaté mlčanie mi dodalo ďalšiu myšlienku. „Spal si vôbec?“ opýtala som sa ho, ale on len mocnejšie zovrel volant. „Neverím, že si nespal, nemusíš ma strážiť, alebo niekoho tu pošli, to ma chceš strážiť neviem ako dlho?“

„Áno,“ povedal jednoducho cez zaťaté zuby. Naštvane som sa od neho odvrátila a čo najtesnejšie sa pritlačila o okno. „Čo si zasa namosúrená?“ spýtal sa ma.

„Aha, tak to ja som tu tá, čo je naštvaná celú dobu,“ zasmiala som sa sarkasticky, ale aj naštvane, sakra, zasa má pravdu. „Len dúfam, že niektorí mafiáni budú vymletí, lebo ak nebudú, prídu na to, že s tebou nechodím. Ako by som mohla chodiť s niekým ako si ty?“

Hneď ako som to povedala, oľutovala som to. Harryho postoj sa nezmenil, ale asi iba preto, lebo bol naštvaný aj predtým. Čakala som, že po mne začne kričať, ale on bol ticho. Začal zrýchľovať. Nikdy mi nevadila rýchla jazda, ale toto začínalo byť celkom dosť rýchle, nechcela som však povedať, aby zastavil, rozhodne nie. Presne ako ja aj on si uvedomoval svoju jazdu, ale nechal ju tak, nesnažil sa spomaliť svoje tempo, zdalo sa skôr, že si to začal užívať. Na ceste obiehal autá a mne sa dral na ústa úsmev. Prudko zabočil doprava a cítila som, ako mocne a galantne auto zabočilo. Bože, toto milujem, pomyslela som si. Neubránila som sa smiechu. Harry po mne mrkol okom a žmurkol na mňa. Usmiala som sa na neho. Prečo sa usmievam? Veď ma pred chvíľkou vytočil...

Každopádne som sa usmievala celú cestu domov, pokiaľ šiel rýchlo, ešte aj potom mi chvíľku hral na perách úsmev. Začala som si viac všímať okolie, pretože som chcela vedieť, kde to vlastne býva. Vždy som bola zabratá niečím iným, a preto som nikdy nesledovala cestu, to sa musí zmeniť...

Harry spomalil a zabočil doľava, zastavil pred vysokou železnou bránou, ktorá sa pred ním takmer okamžite otvorila. Pomaly vošiel dnu a prešiel na cestu v tvaru polkruhu. Presne v strede zastavil. Rýchlo obehol dvere a kým som sa spamätala, otváral mi dvere a ponúkal mi pomocnú ruku. Následne vzal zo zadných sedadiel môj kabát, ktorý cezo mňa prevesil a ruksak, ktorý mi chcel odniesť, trval na tom, a keďže boli naokolo jeho ľudia, nechala som sa podvoliť. Aj tak som vedela, že keby som naliehala, mohla som ho vziať ja, ale to by som mu neurobila, keďže tak rád sa hrá na gentlemana. „Ďakujem,“ dodala som, aby som presvedčila ostatných, že vôbec nie som výnimka, a vôbec nikdy ho nenaštvem, pretože sa nad ním „vyvyšujem“. Čo nie je možné v akomkoľvek zmysle.

Vošli sme dnu, kde ma privítala nádherná vôňa. Zhlboka som sa nadýchla. „Áh, to je nádherné, Maya už varí?“ opýtala som sa ho, ale on len pokrčil plecami.

„Neviem, nebol som tu.“

„Aha,“ povedala som a spomenula som si na to, že bol pred internátom, v aute, bdelý.... „Poď, ideme sa najesť.“ Podozrievavo sa na mňa pozrel. „Je to prvý bod z mnohých iných. Ty si si dnes pripravil program pre mňa, ale pre seba nie. A ak hej, naruším ti ho,“ dodala som a ťahala ho do jedálne. „Sadni,“ ukázala som mu na stoličku. Vôbec nie som panovačná...

Prešla som cez spojovaciu chodbičku do kuchyne a pozdravila Mayu. „Ahoj Maya. Ako sa máte?“

„Dobré ráno, slečna McGillová, mám sa dobre a vy?“ usmiala sa na mňa.

„Nedospato a dosť vyčerpane a vystresovane, ale aj hladne,“ uškrnula som sa. „A hovorte mi kľudne Una.“

„Dobre, slečna Una,“ usmiala sa znova. „Prichystám vám raňajky?“

„Ďakujem, áno. Ale veľké porcie, pretože dorazil aj Harry.“ Dodala som, otočila sa a odišla späť. Prekvapilo ma, keď Harry stál v kúte miestnosti, ešte stále v kabáte a s mojim ruksakom v rukách. „Stalo sa niečo?“ opýtala som sa ho a uprela na neho zrak. Začala som si vyzliekať kabát, ktorý som položila na stôl pod jednou veľkou fotografiou čejsi rodiny. Nevidela som tam nikoho známeho, tak som to nechala tak. Vonkoncom som nevedela účel tohto stola, teda okrem toho, že tu bol navyše, keďže jeden jedálenský stôl tu už bol. Navyše pri ňom nebola ani jedna stolička.

„Nie,“ prekvapil ma Harry odpoveďou, nemyslela som si, že prehovorí. Vzala som mu z ruky ruksak a položila ho na zem, pričom som ho oprela o nohu stola.

„Ukáž,“ povedala som mu a pristúpila zozadu k nemu. Ruky som mu položila na plecia, že mu dám dole kabát.

„Čo robíš?“ spýtal sa ma.

„Dávam ti dole kabát, tak spolupracuj,“ nadvihla som obočie. Čo iné, by som asi mohla robiť...

Prstami som uchopila vrchný lem kabáta a potiahla ho dole, zatiaľ čo Harry si vysúkal ruky preč z rukávoch. Neodolala som a rukami som zavadila o jeho silné ramená a vypracovaný chrbát. Aj keď som prešla iba zľahka prstami po týchto častiach, cítila som, ako sa Harry chveje po celom tele. Kabát som zložila a položila ho na stôl, hneď na môj. „Poď si sadnúť.“ Povedala som mu a jemne ho poťahala za jeho triceps a jemne ho stlačila, nepodvolil sa. „Prosím,“ dodala som. Hodil na mňa pohľad. Oči mu svietili jasne, nazeleno, hypnotizovali ma a ja som mala pocit, akoby som sa mu dokázala podvoliť vo všetkom.

Pohol sa, o malý krôčik, potom som spustila ruku a nechala ho prejsť okolo mňa. Fascinovaná som tam pobudla, kým si nesadol, potom som zamierila na opačný koniec stola. Maya si to načasovala presne, ako budíček, a položila pred nás chutné jedlo. Po ceste späť vzala kabáty zo stola.

Síce som práve nevnímala ako to chutilo, bola som presvedčená, že to bolo chutné. Po celý čas som zrak upierala do taniera, myšlienkami na druhom konci stola. Keď som už necítila hlad, odtlačila som tanier a odpila si z džúsu. Vtedy som po prvýkrát nadvihla oči, aby som sa pozrela na Harryho. Vypadal tak milo, nevinne a zraniteľne.

„Ani si sa toho nedotkol.“ Obvinila som ho. Nechcela som byť tá zlá, ale nikto tu nebol, to znamenalo, že som ho kľudne mohla vytočiť. Postavila som sa a presadla si na stoličku vedľa neho. „Jedz,“ ukázala som na jedlo, čo mal naložené na tanieri. Vzdorovito sa na mňa pozrel. „Jedz!“ povedala som hlasnejšie s menšou dávkou panovačnosti. Dobre, s väčšou. „Jedz, alebo ťa nakŕmim,“ povedala som mu, ale nečakala na odpoveď. Akonáhle otvoril ústa, vzala som z taniera nakrájané jablko a kúsok mu strčila do úst.

„Čo robíš?“ spýtal sa ma.

„Plním svoju úlohu, jedz!“ ukázala som na zbytok. „Ja sa nepohnem, pokiaľ to nezješ.“

„Nie som hladný.“

„Nie, nie si hladný, ani unavený a panovačný boss, ktorý čaká že ho každý bude poslúchať,“ zhrnula som to tak, aby tomu pochopil. Pochopil, pretože začal konečne jesť. So zamyslenosťou som ho pozorovala, kým všetko nezjedol. Prstom som ukázala na džús, ktorý tam bol položený, pokorne sa poň natiahol a vypil ho.

„Spokojná?“ nadvihol obočie. Stále sa snažil tváriť, že má navrch, ale všetci, čo sme v tejto miestnosti sme vedeli, že je momentálne pod papučou.

„Nie.“ Vstala som a kývla smerom ku mne. Po ceste som vzala ruksak a smerovala hore na poschodie, nemusela som sa obzerať, vedela som, že ide za mnou, nechcel, ale išiel.

Na obojstranné prekvapenie som zabočila doľava a zastavila sa pred Harryho dverami. „Má to hlbší zmysel?“ opýtal sa a ja som nad ním prevrátila očami, otvorila dvere a postrčila ho dnu.

„Tu zostaneš. Už som ti vymyslela program a myslím si, že minimálne Ryan bude vedieť, čo máš pripravené ty pre mňa čiže,“ postrkovala som ho ďalej a zhodila ho na posteľ, „ty ostaneš tu. Pôjdeš si odpočinúť.“ Zdvihla som mu postupne jednu a druhú nohu a vyzula mu boty a ponožky. „Ostatné, si môžeš vyzliecť sám,“ povedala som a predtým, ako som vyšla z dverí som sa za ním obzrela. „A neskúšaj porušiť môj príkaz,“ zahrala som sa na neho, zamračila sa a s úškrnom zavrela dvere na izbe. Ešte som však nakukla dnu. „Inak ťa zamknem,“ vyplazila som jazyk a prešla do mojej izby. Hodila som ruksak na zem a seba na posteľ. Netrvalo dlho a bola som vyrušená.

„Una?“ spýtal sa Ryan za dvermi a zaklopal. „Si už tu?“

„Hej, poď ďalej,“ pozvala som ho a on otvoril opatrne dvere.

„Nevieš kde je Harry?“

„Odpočíva,“ povedala som mu tónom, aby sa ho neopovážil vyrušiť. „Čo potrebuješ?“ spýtala som sa ho.

„No, pozrieť sa, ako sa vedie rana a potom budeš musieť podstúpiť program.“

„Každý vravíte program, a nikto nehovorí aký,“ prevrátila som očami nad ním a vyzliekla si tričko. „Každopádne chcem mať toto za sebou.“ Ryan nadvihol obočie. „Ranu ty úchylák,“ zasmiala som sa nad ním a ľahla si na posteľ. Počula som ako prichádzal bližšie.

„Nie je to také zlé,“ povedal.

„Vážne, ja si tiež myslím, že modrá koža je teraz in,“ preniesla som akoby len tak medzi rečou. Ztrhol mi bez upozornenia náplasť, ale už som si zvykla.

„Myslím si, že dnes to bude v poriadku, až večer ti to dám do pucu,“ usmial sa.

„Aha, super. Ja to tu mám vlastne naozaj luxusné. Nekonečné rozmaznávanie od Harryho, ktoré tak miluje,“ spojila som ruky. „Bože, to najlepšie. Ešte aj doktora, ktorého vidím každý deň. Dokonca aj vo vlastnej kuchyni. Och sen,“ zasmial sa nado mnou. „Nesmej sa. A radšej sa nepýtam, kde beriete informácie.“ Nechápavo na mňa hľadel. „Pardón, ale čo tak môj dom?“

„Aha, to je nadlho. Zdroje.“

„Samozrejme,“ prevrátila som očami. „Čo je ďalej na zozname?“

„Počkaj,“ povedal a otvoril dvere, niečo zakričal a odrazu sa v dverách objavila nejaká žena. „Toto je Mandy,“ povedal a ukázal na ňu.

„Ahoj, teší ma,“ usmiala sa veselo na mňa.

„Ahoj, som Una,“ povedala som, možno trošku prestrašene, ale naozaj sa mi zdalo čudné, ako na mňa hľadela, ako nejaká sériová vrahyňa.

„Ja viem,“ povedala a mne to moc nepomohlo k tej myšlienke.

„Ale teraz vážne Ryan, kto nevie ako sa volám?“ spýtala som sa.

„Vedia to totálne všetci,“ uškrnul sa.

„No zbohom, inak ty si tu ako šéf číslo dva?“ spýtala som sa a on pokrčil plecami. Neurčité, ale myslím si, že bol taký neoficiálny viceboss.

„Prišla som tu, aby som odskúšala, či vám budú dobré šaty,“ povedala a ukázala na veľkú tašku, rýchlo ju odopla a ja som uchvátená hľadela na to.

„Páni,“ dostala som zo seba. „Dúfam, že mi budú dobré.“ Hneď sa začala okolo mňa hýbať, Ryan vykĺzol z miestnosti hneď ako mi chcela tá Mandy dať dole podprsenku, zakryla som sa rukou, aby som tam nestála nahá. Ešteže mi nechala spodný diel, zavtipkovala som uvoľnene v duchu.

Po tom, ako si niečo spokojne mrmlala alebo nešťastne dudrala popod nos ma vyzliekla z šiat a ja som sa mohla konečne späť obliecť. „Večer ťa ešte Ryan, alebo Harry privedú ku mne,“ povedala nadšene, žmurkla na mňa a ja som ohromene zízala na to, ako odchádzala.

Ja som s ňou husi nepásla!, bolo prvé čo ma napadlo. Druhé bolo prečo ako ostatný nevykala Ryanovi a Harrymu. Tretie bolo čo má/mala/chce mať s Harrym. A štvrté že čo ma do toho.

„Nezdržuj, mali by sme ísť,“ zakričal spoza dverí Ryan a ja som za ním vyšla. „Ide lekcia tanca.“ Uškrnul sa na mňa nebezpečne. Toto nedopadne dobre....

Ahojte! Keďže Peťka nemá na Vás čas, spravila som si ho ja. Túto časť Vám dopriala BooAkaisha.... bože, to znie inak namyslene :D Ďalšia časť už zajtra! :)

Vote, koment a zdieľanie ju iste potešia :D