Naštvane som zabuchla dvere internátnej izby a kufor hodila na zem. Neochotne som hodila tých pár vecí do skrine a zošity, učebnice, projekt a dokončený sloh som položila na stôl. Kufor som znova dala na jeho miesto, za skriňu a rýchlo si dala dole kabát. Netrápilo ma, koľko stál, hodila som ho na zem aj so šálom. Do toho všetkého som kopla a odkopla ku skrini. Ešte naštvanejšia som klesla na posteľ.

Potrebovala som odreagovať, pretože ma Harry vedel neskutočne vytočiť. Pred internátom bolo čierne auto s rovnakou špz-kou, akou som šla s Harrym na internát po incidentu v parku. Keby to bolo všetko, možno by som sa s tým vedela nejako zmieriť, ale nie. Mohol to byť hocikto, kto by chcel ma zabiť, ale to bol James! Harry mi to robil naschvál, ale dnes som to ešte nechala tak.

Presne ako skutočnosť, že vedel kde bývam. Uvedomila som si to pár minút po tom, čo som ho vykopla z domu. Bastard! Nezabráni mi to ale v písaní! povedala som si a zobrala si notebook. Začala som pokračovať v tom, čo som zatiaľ napísala, až kým neprišla Vanessa.

Harry’s P.O.V.

Bože, tá tvrdohlavá zaťatá hlava! kričal som v duchu na Uninu adresu. Z jedného miesta na druhé som prechádzal v šialenom tempe. Vytočila ma, že ani sama nevedela ako.

Týždeň počúvam o tom, ako som jej zničil život, lebo kvôli mne utrpela ranu! Týždeň! A zrazu vyrukuje s tou najblbšou pripomienkou a poznámkou a návrhom a neviem čím! Že priateľka!

Snaha o uvoľnenie sa ocenila, ale nepomohla. Bože, tak ma vytočila. Schmatol som telefón a vytočil číslo.

„James? Choď strážiť Unu k internátu,“ rozkázal som mu.

„Dobre, ale Ryan mi povedal, že....“ namietal James.

„Je mi jedno čo povedal,“ vyštekol som do telefónu a zložil. Keby som sa nezastavil, hodil by som ho o zem.

Jedna vec je zmenšovať moju autoritu, ďalšia je pretŕčať sa okolo mňa v uteráku, ďalšia kričať na mňa a nadávať mi a fackať ma.... ale toto?! Toto je tá najhlúpejšia vec.

„Odrazu si mohla hodiť slučku!“ zakričal som a otočil sa. Vedel som, že práve vstúpil do izby Ryan, aj keď bol potichu.

„Harry...“

„A ty si sa jej ešte zastal! Vieš, aké je pre ňu nebezpečné byť mojou priateľkou? Aj hranou aj nehranou, vždy bude terčom!“

„Terčom je aj vtedy, keď to nedovolíš,“ povedal pokojne.

„Prečo do riti?!“ pýtal som sa a neprestával chodiť po miestnosti. „Keby sa tam nebola vtedy objavila... ja som ju dostal do nebezpečenstva, Ryan,“ začínal som byť zúfalý proti svojej vôli. Chcel som ju chrániť. Musel som ju chrániť, ale nemohol. Nedovolí mi to, pokiaľ nepristanem na dohodu.

„Čo sa stane ak to prijmem?“ spýtal som sa Ryana potichu. Neotočil som sa na neho, neoslovil som ho, ale aj tak som vedel, že ma počul.

„Bude to komplikovanejšie.“

„A to nebezpečenstvo....“ Zadrhol sa mi hlas, musel som prehltnúť narastajúcu hrču v mojom hrdle menom Una.

„Rovnaké ako teraz. Prečo to nechceš dovoliť? Ja viem, že nakoniec povieš áno,“ povedal. Nesnažil sa byť opatrný, ani nemusel. Vedel, že má pravdu. „Ty to vieš, ja to viem..., len ona nie.“

„Správam sa ako blázon,“ nadával som si.

„Niekedy sa musíš chovať ako blázon, máš s tým skúsenosti,“ povedal a ja som sa na neho otočil. „Kámo, ja viem, že sa rozhodneš správne. Ak si sa už nerozhodol.“

Opatrne som prikývol. „Pôjdem za ňou zajtra.“

„Pozveš ju v sobotu?“ opýtal sa Ryan opatrne. Prehltol som hrču, odvrátil zrak a premiestnil ho ku krbu, premýšľal som, či by bolo vhodné ju hneď pohodiť sem, do spoločnosti o ktorej nevedela nič, v role, ktorú si ešte nenaštudovala.. V hraní osoby niekoho o kom nič nevie. No museli sme konať rýchlo, ak by smečakali, mohlo by to dôjsť ostatným. Neboli sprostí, boli rovnako múdri ako ja, rovnako prešibaní a dôvtipní.

„Mám?“ spýtal som sa ho s očami na hrajúcich sa plamienkoch v krbe.

„Áno.“

„Dobre,“ otočil som sa na neho. „Povedz Mandy, nech pripraví šaty, dúfam, že si typne dobre miery. Nabudúce ju budeme musieť zmerať,“ posnažil som sa o vtip.

„Dobre,“ povedal, otočil sa a odišiel.

„Bože, bude to ťažké, len neviem pre koho viac,“ povedal som sám pre seba.

Una’s P.O.V.

Piatok je nuda, piatok je nude, piatok je nuda, piatok je nuda.....

„U, si si istá, že nepôjdeš so mnou na tú párty?“ spýtala sa ma Vans a vytrhla ma z môjho opakovania veľmi zmysluplnej a pravdivej vety.

„Nie, načo?“ spýtala som sa jej a nechala znova klesnúť hlavu na vankúš.

„Si tak zdeptaná,“ povedala mi odrazu. Nemohla som sa jej čudovať, naozaj som bola zdeptaná, najskôr som bola na Harryho naštvaná, teraz som bola zdeptaná, lebo som ho dlho nevidela. Ale prečo sakra?!

„Som,“ priznala som sa.

Piatok je nuda, piatok je nuda, pia-

„Prečo?“

Posadila som sa na posteli, lebo som vedela, že sa bude vypytovať. „Pýtaš sa nesprávnej osoby, bola som naštvaná, teraz som zdeptaná. Nenávidím jedného arogantného blbca, ale aj tak mi teraz nejako chýba....“ uvažovala som nahlas a odrazu prenechávala svoje myšlienky napospas Vanessinmu uvažovaniu.

„To je ten, čo ťa zachránil?“ spýtala sa ma so vzrušením v hlase.

Vzdychla som si. „Áno, to máš recht.“ A ani nevieš aký. Zachránil ma trikrát. Ale v každom prípade ma vždy naštval.

„Tak prečo si na neho naštvaná?“ nechápala.

„Nepočula si? Je to arogantný blbec, narcista a najkomplikovanejší človek ktorého poznám,“ a najnebezpečnejší.

„A nemá brata?“ zavtipkovala.

„Má kamoša, ktorý je rovnaký ako on, ale je milší,“ povedala som jej. Pokiaľ nepoviem, že pracuje ako drogový boss a druhý ako doktor a pravá ruka bossa drogovej mafie... je to v pohode. A ešte je Vans presvedčená že som sa s ním vyspala. Skvelé!

„Musíš ma s ním zoznámiť,“ uškrnula sa.

„Nechaj sa prepadnúť v parku nejakým debilom, čo predáva zbrane, a máš to hotové,“ povedala som jej to. Samozrejme, že aj toto bolo moc pravdivé, ale ani toto nepochopila, lebo nemala ako.

„A nepoznáš niekoho takého?“

„Áno veľa,“ povedala som, ale ona to vzala ako vtip a zasmiala sa.

„Ale vážne, keď ešte niekedy uvidíš toho svojho macíka, daj mi vedieť. Musím si ho obhliadnuť,“ žmurkla na mňa. „Čo myslíš? Môže byť?“ spýtala sa a zatočila sa v krátkych farebných šatách na párty.

„Samozrejme, na oboje,“ dodala som. „Uži si to,“ povedala som jej, postavila sa a objala ju.

„Aké sú plány na víkend?“

„Chcem zdrhnúť z tejto planéty, lebo ma chce každý zabiť,“ kyslo som sa usmiala.

„A ja zdrhnem s tebou,“ nadvihla obočie. „Mňa pôjdu rodičia odstreliť, keď sa dozvedia známky z testov, ešte som ich nepísala, ale vieš, zabijú ma,“ zachichotala sa a ja som na ňu vyplazila jazyk.

„Tak ti treba, ja mám všetko spravené, a to som mala aj dosť vzrušenia,“ zasmiala som sa.

„Hej a s kým?“ úchylne nadvihla obočie ešte vyššie a ja som pretočila očami.

„Nemusíš na nikoho žiarliť,“ upokojila som ju zo srandy. „Som len tvoja.“

„Veď preto,“ založila si ruky vbok a vykročila k dverám. „Vidíme sa keď prídem,“ povedala mi.

„Jasné, ahoj,“ zakývala som jej a hodila sa o posteľ. Zavrela som oči a pokúšala sa zaspať.

Piatok je nuda, piatok je n-

Klop! Klop! Klop! ozvalo sa a ja som prevrátila očami, dvere sa otvorili a ja som sa s úškrnom otočila.

„Tak čo si si zasa zabudla, Vans?“ zasmiala som sa, ale smiech aj úškrn ma prešli, keď som zbadala ako Harry zavrel dvere nespúšťajúc zo mňa zrak. Zamračila som sa na neho a postavila sa na nohy, založiac si ruky na prsiach tvrdo. „Že sa ti ešte chce ukazovať sa mi na oči po tom, čo si Jamesovi povedal, aby šiel von a strážil ma,“ zúžila som oči, ale hovorila som pokojným tónom.

Možno som mala v sebe ešte trošku hnevu, ale väčšina buniek môjho tela kričali, že ‚hurá, je tu Harry‘, najradšej by som ich kvôli tomu zabila, ale kým kričali v duchu, mohli si kričať koľko chceli.

„Platí,“ precedil pomedzi zuby.

„Nehovor, že si ešte stále naštvaný,“ prevrátila som očami.

„Pozri sa na svoje telo, aké je doničené za týždeň, a potom mi povedz, či si zistila, že prečo som naštvaný,“ povedal rovnako pokojným tónom, ako ja. „Som len zvedavý, čo všetko budem musieť podstúpiť, aby si zostala pokope,“ uškrnul sa.

„Takže sme dohodnutí? Aj s tým mojím písaním?“ Trošku sa zamračil, ale prikývol. „Netvár sa tak, zaujíma ma moja budúcnosť, nie iba tvoja. Ja nebudem donekonečna priateľka drogového mafiána,“ zavtipkovala som.

„Keď sme pri tom, nerob si program na víkend.“

„Prečo?“ zamračila som sa.

„Lebo v sobotu budeš mať veľký deň, uvediem ťa do môjho sveta,“ povedal s úškrnom, ale pod tou omietkou som videla, že bol z toho nesvoj, možno predsa len mal city, len ich nechcel prejavovať.

„Ako veľký deň?“

„Dúfaj, že sa trafíme do tvojej veľkosti v šatách,“ teraz sa zoširoka usmial. „Bude sa tancovať.“

„Ja neviem tancovať,“ rýchlo a pokojne som ho vyviedla z omylu, že by som niekedy tancovala. Na plese, s ním, v šatách, pred ľuďmi ktorých som nepoznala a ešte na hudbu, ktorá mi neskutočne liezla na nervy. „Predpokladala som, že sa konajú veci ako večierky v kluboch, nie bály,“ nadvihla som obočie.

„Nie sú iba taký mladí ľudia ako ja,“ povedal a uškeril sa. „Vyzdvihnem ťa zajtra skoro ráno.“ Povedal. „Dobrú noc.“ Vyšiel z izby a ja som sa do prázdna usmiala. Takže ples hej, to chcem vidieť, zasmiala som sa pre seba.

Rýchlo som siahla po notebooku a začala písať ďalšiu kapitolu v mojom románe. Románe o mne a Harrym, aj keď to nik nebude vedieť.