HUNTER

Dýcha, opakovala som si stále dookola a stále sa obzerala dookola. Kde trčala tá záchranka? pýtala som sa samej seba. Nezvládnem to sama, nech si pohnú kostrou.

Oči mi znova klesli k už mŕtvej žene na zemi. Ani slza mi nevypadla, nedovolila som jej to. Zažila som už príliš veľa stratených životov, keby som sa zakaždým zrútila, dávno by som si cez hlavu prevŕtala guľku. Ale aj tak bolo na tej žene niečo natoľko tragické, že som nemohla odtrhnúť zrak.

Hlavu mala otočenú ku mne, akoby vedela, že tam budem sedieť a pomáhať jej priateľke. Boli to vôbec priateľky? A čo tu vlastne hľadali? Nikto so štipkou rozumu by nechcel byť v takejto nekresťanskej hodine vonku, nehovoriac o tom, že si nevybrali najbezpečnejšiu štvrť. Iba pár metrov od Ricovho domu, aké hlúpe. Značilo to však, že nebývali po blízku. Ktovie, možno presne vedeli kam idú a mali niečo za lubom. Intuícia mi však hovorila, že tomu tak nebude.

Zranená žena mala síce dobitú tvár a z pekla nešťastie, hľadiac na to, že sa ju snažili uniesť, nevysielala však tú vibráciu, ktorú vysielali ženy odtiaľto. Stretla som sa už z mnohými, tá odpadnutá u Rica v dome – polonahá a pravdepodobne sfetovaná do bezvedomia – bola oproti tomu absolútne nič. Chica, ktorá býva tu, je troska. Týraná, bitá a s najväčšou pravdepodobnosťou aj závislá na nejakej nechutnej látke. Starostovi sa nepodarilo vylepšiť reputácie štvrte, aj keď to propagoval vo svojej kampani. Ľudia sa nebudú musieť báť vyjsť na ulicu, pretože ich nikto nezastrelí! Dievčatá budú môcť v bezpečí spávať, pretože šanca, že sa ich niekto pokúsi znásilniť, bude omnoho menšia. Deti budú dospievať s radosťou a nebudú musieť byť v gangoch, aby prežili.

Hej jasné, hneď ako vyhral kampaň a nejaký pajác mu dal jasne najavo, aby mu nešiel do kapusty, posraný stiahol chvost a tváril sa, že robil všetko, čo bolo v jeho silách. Preto tu všetko vypadala tak, ako teraz. Nie prvá mŕtva na ulici a nie posledná v mojej náruči.

Žena zakašľala a náhle otvorila oči. Začala sa zmietať, zadúšajúca sa kašľom. Neprestala som jej tlačiť na ranu. „Zostaňte pri vedomí," prosila som a zatriasla ňou trošku. Nebola o nič menej vyľakaná ako ja z jej náhleho precitnutia. Trošku sa pootočila a uvidela druhú ženu na zemi. Z oka jej začali tiecť slzy a začala sa ešte viac zadúšať. Nadvihla som ju a položila jej chrbát na moju nohu, aby bola trošku vyvýšená. Okamžite vypľula na zem krv a zastonala od bolesti.

Celé jej telo sa triaslo a v nose som cítila zápach smrti. Posledná vec, ktorú som chcela, bolo, aby mi zomrela v náručí. „Zostaňte pri vedomí," zopakovala som a žena zažmurkala a zaťala zuby. „Som detektívka Huntová, poviete mi svoje meno?" spýtala som sa a ešte viac pritlačila na ranu.

Žena sykla od bolesti a pozrela som jej na ranu. Šál začal byť omnoho viac krvavý, akoby sa patrilo. Ak to takto pôjde ďalej, nedostane sa z toho. „Vaše meno," zopakovala som.

„U-" zakašľala, „Una."

Prikývla som. „Dobre, Una, snažte sa zostať so mnou, skúste nezaspať. Myslite na svoju rodinu, sústreďte sa na mňa, zvládnete to," opakovala som a v diaľke som už mohla počuť sirény. Už to bolo niekoľko dlhých minút a nevedela som, či to Una môže zvládnuť dlhšie. „Ste silná, nevzdávajte sa," zatriasla som ňou trošku, zatvárala oči.

Obzrela som sa za seba. Sirény boli čoraz bližšie a ja som hľadela na černošku v bledej rovnošate, z hrude jej vytekala krv a maľovala ju na červeno, po betóne sa rozplývala krv a miešala sa s tou, ktorá patrila tomu pankhartovi, ktorý si po ne prišiel. Obaja mali vydesený výraz. Žena bola maličká a on obrovský – vysoký, svalnatý a vypracovaný. V obleku vyzeral dôležito, no teraz na jeho postavení už nezáležalo. Smrť si príde po každého. Obaja tak rýchlo prišli o život a nemohla som s tým nič spraviť. Žena nebude na súde, keď bude muž obžalovaný a on nikdy neprejde cez spravodlivý súd, pretože sa ho nedočká. Bude ho súdiť až Boh. Vtipné – kde bol, keď ona prišla o život?

Zažmurkala som a pozrela na Unu, ktorá bola znova v bezvedomí a položila ju späť na zem. Kde bol, keď bola táto mladá žena postrelená a týraná? Keď bola mama prepadnutá a pobodaná k smrti? Slzy mi začali kaliť obraz. Roztrasene som sa nadýchla a smrkla. To by aj stačilo, daj sa dokopy!

Pritlačila som jej dva prsty ku krčnej tepne snažiac sa nahmatať pulz, ale nič som necítila. Sanitka už bola iba za rohom. Pritlačila som jej ucho k ústam, nič.

„No ták," vydýchla som a priložila jej dlane na hrudník, začala som masáž srdca. Zapchala som nos, otvorila ústa, skontrolovala jazyk a vdýchla jej vzduch do pľúc. Ucho k ústam. Nič.

Znova. Nič.

Znova. Nič.

Sanitka zastavila pár metrov odo mňa, zatiaľ čo som jej pomaly až násilne robila masáž srdca.

„Vy ste tá policajtka, ktorá ju našla?"

„Áno. Dvaja sú bez pulzu," začala som a uhla sa im. „Bola pri vedomí, ale znova odpadla, nemohla som jej nahmatať pulz..." Už ma nepočúvali. Muž v červenej záchranárskej veste začal dávať rozkazy, a o minútu ju položili na nosidlá a strčili do auta. Rukou som si prešla cez vlasy a predklonila sa, dlane opreté o kolená.

Ruka na mojom pleci ma vyľakala. Obzrela som sa a zbadala Vaskinsa.

Vaskins bol môj dlhoročný partner – iba profesionálne, niežeby sa nesnažil. Ako vždy bol oblečený v obleku a trošku mi pripomínal toho mŕtveho grázla. Pevnejšie som si stisla kolenné jabĺčko a snažila sa pravidelne dýchať. Informácie sa šírili rýchlo ako lesný požiar. Onedlho bude celý okres vedieť, že som zasa bola u Rica. Môžem zabudnúť na bublinkovú kúpeľ a oddych, táto noc sa ešte neskončila. Bude dlhá niekoľko týždňov – berúc do úvahy tri sady guliek, dve pištole a dvoch strelcov. Mohla som už fyzicky cítiť otázky, ktorým budem čeliť.

„Čo sa stalo, Huntová?" opýtal sa ma. Nikdy o mne nezapochyboval, a aj keď si polovička kancelárie myslela, že sama užívam a beriem peniaze od tých najpodlejších v celom meste, on ani raz nepípol. Vždy bol za mojim chrbtom, podporoval ma a snažil sa ma postaviť späť na nohy po ďalšom údere, ktorí mi uštedrili.

Pokrútila som hlavou a odvrátila zrak. Oči mi padli na modrú zložku vedľa mužovej hlavy. Rýchlo som zo zeme vzala svoju zbraň a dala si ju dozadu za opasok a do ruky schmatla zložku. Modrá farba bola čiastočne pokropená červenou krvou. Nemala som ani šajnu, ktorému z trojky patrila, ale tam, kde som mala prsty ostali červené odtlačky. Zo zeme som vzala aj môj šál a znova sa vyrovnala.

Jediný pohľad stačil. Chcel vedieť, čo sa tu stalo, veľmi. A ja som nebola ochotná mu poskytnúť informácie.

„Musím ísť," zašomrala som a prešla okolo neho, neprešla som však ani krok bez toho, aby ma nezachytil. Moje zápästie bolo v jeho dlani, silno sa okolo mňa obmotala a jeho oči boli prísne, zrazu chladné.

„Čo sa tu stalo, Huntová," zopakoval.

„Myslím, že kancelária si na to urobí vlastný názor, takže to pokojne nechám na ostatných, nech si znova poohovárajú ako staré babky, ja s tým aj tak nič nezmôžem. Nech poviem čokoľvek," vytrhla som sa mu, „nikto ma nebude brať vážne." Začala som kráčať od neho preč a on bol tesne za mnou.

„A kde si sa vybrala?" začal znieť omnoho zúfalejšie, ako by si rád priznal. Rukou si prešiel po tvári a čierne vlasy mu spadli do očí.

„Do nemocnice, chcem byť pri nej, ak to zvládne," rukou som si zotrela slzu, ktorá sa mi kotúľala po líci.

„Poznala si ju?" Znel prekvapene, pokrútila som hlavou. „Tak sa prestaň chovať, akoby to bola tvoja starosť!" Zvolal, keď som nezastavila. On ostal stáť a ja som kráčala ďalej. „Uvedomuješ si vôbec ako to vyzerá?" kričal za mnou a to stoplo môj útek z miesta činu.

Zvrtla som sa a rozhodila rukami. „Áno, viem si predstaviť, čo z toho nakoniec ostatní urobia. Možno pôjdem ku komisii, pokiaľ ma niekto obviní, ale konala som tak, ako som tu uznala za vhodné." Potiahla som nosom. „Z ničoho nič som počula výstrel a kým som tam prišla, tá žena bola mŕtva," ukázala som smerom k nej rukou. „A Una – tak sa totiž tá postrelená volá – by vôbec nemusela mať v bruchu guľku, keby som si iba trošku pohla, keby som vystrelila skôr ako stihol on, Patrick." Nadýchla som sa. „Nehovor mi ako to vyzerá, lebo nevieš ako to vyzerá, nebol si tam."

Vyzeral zaskočene, nemohla som mu to vyčítať, správala som sa ako blázon. Znova si prešiel rukou po tvári a ruky položil na boky, obzrel sa dozadu, či sa na nás niekto pozerá a vrátil sa pohľadom ku mne. Priblížil sa o dva kroky. „Čo si tu robila?"

Prehltla som. Nemohla som mu povedať, že som bola u Torresa, pretože to by si okamžite spojili guľky v mužovom tele s Ricom. Na druhej strane som nemala inú možnosť, len mu povedať pravdu. Takú polovičnú.

„Zastavila som sa u Torresa," pokývala som modrou zložkou. „Nechal tam pre mňa prekvapenie a skôr ako som stihla odísť, stalo sa toto všetko."

„Úžasné!" zvolal Vaskins a znova sa poobzeral okolo seba a prikročil ku mne. „Nesmieš sa s Torresom už viac krát stretnúť."

Pokrútila som hlavou. „Vieš, že je veľmi užitočný."

„Teraz sa na toto všetko musíš pozrieť s čistou hlavou," zamračil sa na mňa. V očiach mu svietilo odhodlanie, chcel, aby som s tým prestala, ale ja som nemohla. Pokiaľ tu v štáte bol ešte niekto, koho som sa mohla zbaviť – vrátane Rica – mala som prácu a potrebovala som na to informátora, ktorý bol ochotný riskovať dobré vzťahy s kolegami, presne tak ich on nazýva.

„Ja sa na to pozerám dosť čisto, Vaskins," pokrútila som hlavou. „Potrebujem-" odmlčala som sa. Nemohla som povedať nahlas, že potrebujem Rica. Nemohla som oficiálne uviesť pred niekým iným, že bol mojím informátorom, to bolo proti predpisom a nemohla som takisto prísť na inú výhovorku. Nemôžem vyhlásiť, že potrebujem Rica, ešte si bude myslieť, že s ním mám osobný – viac menej intímny – vzťah. To by ma už asi úplne položilo na nohy, posledná vec, ktorú som potrebovala. Nielenže dílujem, užívam, ale aj si privyrábam ako prostitútka pre miestneho maloobchodníka. Krása. „Potrebujem ešte trochu času, viac dôkazov a keď budem mať šancu, aj na neho príde rad."

„Nie." Pevným hlasom povedal a popadol ma za ramená. „Neuvedomuješ si, že toto môže mať na starosti on?" Pokrútila som hlavou. Tak to asi ťažko, pretože mi sám povedal, že v tom nemá prsty. To som samozrejme tiež nemohla povedať, pretože nesmie vedieť, že tu Rico vtedy bol.

„Torres tu vtedy ani nebol, keď som sem prišla."

„Dokonalé," rozšíril oči. „Mohlo sa ti niečo stať a nikto by ho nepodozrieval. Premýšľaj nad tým, Huntová," zatriasol mnou a ja som sa mu snažila vytrhnúť z rúk. Nevedel o čom hovorí. Rico bol hlupák a mala som s ním problémy, veľmi veľké, ale toto by nespravil. Keby ma chcel zabiť, mal by na to príležitosť u neho doma, tesne predtým ako som odišla. Nikto by sa to nedozvedel. Zmizla by som, podobne ako Martin.

Uhla som pohľadom. „Lenže to som nebola ja, ktorú chcel ten mŕtvy," krútila som hlavou. „Nečakal, že tu budem, nečakal, že sa jej niekto bude snažiť pomôcť. Nemala som tu ani byť a nikto nevedel, že tu budem."

„Nikto okrem Torresa," pokrútil hlavou. „Prečo to nechceš vidieť, Huntová? Bojím sa o teba. Všetky tie veci, čo o tebe hovoria... Začínam si myslieť..." Zarazil sa.

Au. Takže už aj vlastný parťák si začína myslieť, že mám nelegálnu bokovku? Dúfala som, že nikdy nebudem musieť čeliť takejto rane pod pás, ale očakávala som to. Ľudia sú tak krásne predvídateľní. Ktovie, možno sa raz dám na cestu zla.

„Bozaj ma," vytrhla som sa mu a pritisla si spis tesne k hrudi. Toto bol môj jediný prostriedok, ako som mohla dostať Paula Dickinsa a rozhodla som sa ho uchopiť všetkými zubami, ktoré mi ešte ostali.

„Počkaj," porazenecky za mnou zavolal, no ja som mu ukázala prostredník. Veľmi dospelé, ale cítila som sa lepšie.

Parkovala som asi blok ďaleko od Ricovho domu a keď som dorazila na miesto, otvorila som dvere a zviezla som sa na sedačku ako bábika. Čelo som si oprela o volant a nechala si otvorené oči. Zhlboka som dýchala.

Zatvorila som oči. Takto to už nemohlo ísť ďalej. Jedného dňa som musela dostať aj Rica, pretože aj keď som tomu nechcela veriť, možno mal Vaskins v niečom pravdu. Zakopal mi hlboko v hlave červíka a ten sa mi teraz prevŕtaval cez celý mozog.

Torres mohol byť toho schopný, nebolo by to po prvýkrát, bol to gangster, pre Ježiškove oči! Neboli tam žiadne plané nádeje, že bol svätec a nikomu neublížil za roky svojho pôsobenia. Na druhej strane bolo krásne žiť si v sladkej nevedomosti, spolu so svojim svedomím, ktoré ma hrýzlo až do krvi.

Keby sa len nesprával ako normálny človek, bolo by to omnoho jednoduchšie.

Nadýchla som sa a oprela sa. Očami som pozorovala modrý spis posiaty krvou. Hodila som ho na sedačku. Snažila som sa predstierať, že neexistuje, že sa toto nikdy nestalo. Šál v mojej ruke bol však ďalším hlúpym dôkazom môjho zlyhania.

„Jebnutý deň," zašomrala som si a vybrala sa k najbližšej nemocnici. Snáď ju neodviezli niekde inde.

RYAN

„Máte už niečo?" opýtal som sa hneď ako som otvoril dvere na Primárke a rukami sa oprel o koženú stoličku, na ktorej sedel Muse.

Pokrútil hlavou a ja som premiestnil zrak na stenu pokrytú monitormi. „Nemohla sa predsa len vypariť do vzduchu," nechcel som veriť a zaťal som zubami.

Vanessa to znášala veľmi zle. Je to iba dvadsaťštyri hodín a ona ešte neprestala plakať. Za posledné dve hodiny, ktoré som strávil v kancelárií, odkiaľ nechcela odísť, ma stihla napadnúť tri krát. Rukou som si pomasíroval líce, na ktorom som mal ešte stále ružový fľak od jej facky. To dievča sa vedelo rozpáliť, to vám poviem, ale nevedel som, čo mám použiť na jej schladenie.

Každopádne to bol hrozný posledný deň. Nielenže som nevedel pracovať pri jej neustálom kriku, že nič nerobím, ale problémy mi robil aj Harry. Stále spal a krvácanie sa mu zastavilo, ale vedel som si predstaviť, že keď sa zobudí, budem na jeho čiernej listine a pokiaľ nedostanem guľku do hlavy alebo padáka, bude to gól.

Nevedel som ako ovládať počítače tak ako Lottie a Louis, takže som nemohol pomôcť v dostávaní sa cez firewall Uninej školy a následné stiahnutie digitálnych stôp, ktoré kamery v blízkosti školy natočili. Nevedel som upraviť obraz tak, aby sa obraz rozjasnil a boli sme schopný vidieť značku auta. Pre šťastie nás všetkých, to oni dokázali a teraz nám ostávalo iba nájsť majiteľa dodávky, ktorá schmatla Unu.

Dosiahnutie značky toho vyjebaného auta ale zabralo viac času, ako by sme chceli. Žiadna školská kamera nebola v správnej polohe, bol zázrak, keď sme to auto vôbec zbadali. Louis sa musel pohrať s dopravnými kamerami v okruhu sto metrov, čakajúci na čo najlepší snímok. Po neskutočných dvanástich hodinách toho bol konečne schopný.

Pracoval už asi dvadsať šesť hodín v kuse a oči mal červené ako paradajky. Správa o Uninom únose ho zastihla tesne pred tým ako si mal ísť ľahnúť, no okolnosti si ho žiadali v Primárke. Lottie na tom síce nebola lepšie, ale mala svoje prestávky, ktoré strávila vo Vanessinom pokoji. To bol vlastne jediný čas, keď na mňa Vanessa nehučala, aby som bol efektívnejší a rýchlejší a aby som sa viac snažil... To dievča vedelo človeka naštvať a ani to nepostrehlo. Nepomáhal mi ani fakt toho, že ma to divne bolelo, keď na mňa tak hučala.

Neznášal som ju vidieť celú smutnú s uplakanými očami. Sedela na čiernom gauči a neustále smrkala do vreckoviek ako batoľa, neustále bolo počuť, že bola v miestnosti. Spočiatku som si myslel, že to nebude také zlé – akokoľvek som si to nechcel priznať, jej spoločnosť ma tešila. Fakt, že bola na tom gauči pár týždňov dozadu podo mnou po tom, čo ma zo spánku zobudila, tomu tiež nakladal. Atmosféra by sa dala krájať a nebola vhodná chvíľa na to, aby som premýšľal orgánmi, ktoré už dlho zapadali prachom.

Chvalabohu som mal konečne aj niečo poriadne na práci po dvanástich hodinách. S Louisom sme si dali malé preteky: kto skôr zistí majiteľa auta. On používal svoje počítačovo-vedátorske zručnosti, zatiaľ čo som šiel ja starou dobrou cestou.

„Už niečo zistil?" opýtal sa ma Muse a pokračoval v rýchlom písaní. Čokoľvek práve robil bolo omnoho užitočnejšie ako to, čo som práve robil ja.

„Nie," zavrčal som. Mali sme kontakty v policajných zložkách, ale tie sa zdali momentálne nedostupné. Niečo veľmi urgentné sa stalo a všetky podstatné osoby boli preč a buď nezdvíhali alebo nemali kompetenciu spraviť to, čo som od nich žiadal.

„Policajti sa rozbehli po celom meste," začal som. „Na juhu a západe. Nejaký prepad banky a streľba medzi policajtkou a nejakým vymáhačom s dvoma ľudskými obeťami, aspoň to bolo to, čo mi stihli povedať," vyfúkol som vzduch.

„Frustruje ťa to, čo?" zasmial sa a ja som pokrútil hlavou. Vedel som, že ma chcel iba rozveseliť, ale niekedy by som ho najradšej tresol stoličkou po hlave.

„Áno, kurva," pustil som jeho stoličku a postavil sa vedľa neho ani sa nepokúšajúc hľadieť na monitor, aj tak by som bol v koncoch. „Ak by som bol vzduch, možno by si ma viac všímali ako momentálne. Ak by bol Harry pri zmysloch, asi by sa z toho prístupu zbláznil, ale myslím, že ho dobieham. Päť minút dozadu som sa pristihol ako som si trhal vlasy," vzdychol som si a prešiel rukou cez tvár.

„Súhlasím," zamrmlal.

„Ďakujem," sarkasticky som odsekol.

„Myslím to s tým vzduchom."

„Nepomáhaš si."

„Pozri," povedal a prepol obrazovku. „Sledoval som policajné hlásenia, či náhodou niečo rozumné nezachytia a zdá sa, že dnes si všetci povedali, že pôjdu von a zahrajú si prehadzovanú po celom Bostone," povedal. „Najväčšia kriminalita bola zatiaľ v centre, ale začalo sa to presúvať na sever, keď prepadli banku. Okolo druhej nad ránom však na Torresovom území vypukla prestrelka, asi to o čom ti hovoril známy. Súboj medzi policajtkou a nejakým neznámym chlapíkom." Ukázal mi oblasť, kde sa to stalo.

„To je takmer Torresovi na trávniku," hvizdol som. Torres bol významný drogový priekupník na juhu a-

Zazvonil mi telefón a ja som zanadával.

„Konečne," zavrčal som. „O čom je celý ten humbuk, Wayett? Si na stanici?" okamžite som vystrelil otázky a Muse sa vrátil do práce ale nie pred tým, ako na mňa hodil pohľadom.

„Hej, práve som prišiel, šialený deň."

„Potrebujem službičku," prešiel som okamžite k veci. Pete Wayett bol na našej výplatnej listine, no k našim ľuďom sme sa správali vždy úctivo. Bolo jedno, či si pracoval v Slide alebo na ulici a v Peteovom prípade to bolo ešte horšie. Ostatní zvykli dosť osočovať a mať predsudky, keď sa vypustilo do sveta, že mal policajt nelegálnu bokovku, takže sme sa snažili ututlať našich ako najlepšie sme vedeli.

„A čo by to bolo?" vzdychol si a počul som sadnutie na stoličku a to ako zavŕzgala. „Je tu dosť napilno, ale nemyslím, že si toho niekto všimne."

Luskol som na Louisa. „Louis," oslovil som ho a počkal, kým sa so svojimi paradajkovými očami na mňa obráti, ale on bol vo svojom svete, kde nevnímal nič naokolo. „Muse," obrátil som svoju pozornosť. „Ukáž mi tú značku."

„Značku?" opýtal sa Wayett.

„Hej, potrebujem, aby si sa pozrel do databázy komu patrí," vysvetlil som a keď mi Muse na obrazovke zväčšil fotoduplikáciu ŠPZ-tky, nadiktoval som ju Wayettovi. Muse na obrátil a čakal.

Po štyridsiatich sekundách sa ozval, „Pochybujem, že Meredith Hopkinsová je váš človek," povedal.

„Tak nerob zo seba nedostupnú a vysvetli," zavrčal som.

„Auto patrí Meredith Hopkinsovej, sedemdesiat ročnej penzistke. Mala auto zaregistrované na rozvoz záhradníckych potrieb, ale pred dvoma týždňami nahlásila krádež."

Ďalšia nadávka. „Našli ste páchateľa?" opýtal som sa.

„Akoby sa po ňom zľahla zem," takmer som počul ako krúti hlavou.

„Je ešte nad zemou, aj keď pochybujem že nadlho," zamrmlal som. „Včera sa auto objavilo pri škole Harryho frajerky," rukou som si prešiel cez tvár. „Určite ste už dostali hlásenie o zavraždenom študentovi."

„Sakra," povedal. „Stalo sa niečo."

„Uniesli ju," vydýchol som. „Louis!" zakričal som, až sa strhol a pozrel na mňa, ako by mi hrablo. Vlastne som asi ani nemal všetkých piatich pohromade, keď si to tak človek spočíta. „Majiteľkou je Meredith Hopkinsová a nahlásila auto ako odcudzené," oznámil som. Síce to znamenalo, že som naše malé preteky vyhral ja, ale bolo nám to prd platné. Louis frustrovane klepol hlavou do stola.

Mlel z posledného, videl som, ako pomaly zaspáva s hlavou na stole. Vysoko som pochyboval, žeby dnes dokázal ešte niečomu poslúžiť bez toho, aby si šiel na chvíľu ľahnúť.

„Toto nie je, kurva, možné!" zahučal.

„Asi to berie zle," zamumlal Wayett.

„Ak on reaguje takto, nechcem vidieť ako sa bude tváriť Harry."

„Kurva."

„To to celkom popisuje." Odmlčal som sa. Museli sme sa rozhodnúť ako budeme pokračovať a potom som sa mu plánoval ozvať ešte raz, no dovtedy som mal ešte jednu otázku. „Skús sa pozrieť do spisu, či nejaký študent niečo videl, ale hlavne mi povedz, čo sa to s tými ľuďmi dnes deje. Čo sa stalo dole na juhu?"

„Takže sa to už donieslo, netrvalo to dlho," vzdychol si a oprel sa o operadlo. „Nemalo to prekvapujúco nič dočinenia s ním. Aj keď sa to stalo iba blok od jeho domu. Už som mu volal a povedal, že s tým nemal nič spoločné, aj keď dopomohol tomu chujovi zo sveta." Uškľabil som sa. To boli dobré správy, takže nebol Torres na vine. „Stretol sa so svojou detektívkou z úradu, aby sa podelil o naše obavy z Dickinsa," hovoril omnoho tichšie ako predtým. „Keď bola na ceste preč, začal niekto strieľať. Vysvitlo, že išlo o nejaký pokus o únos. Detektívka s Torresom odrovnali chlapíka, ale jedna žena bola na mieste mŕtva a druhá prevezená do nemocnice," odfrkol si. „Špekuluje sa o druhom páre – Torresovom – guliek v mužovej hrudi, ale nevedia naisto, kto to bol a detektívka tvrdí, že si nikoho nevšimla." Uznane som prikývol.

„Je naša?" opýtal som sa. Počul som o nej, ale bolo mi povedané, že nemala v pláne dostať sa na výplatnú pásku. S Torresom robila výmenné obchody. On jej povedal, kde sa bude konať ten či oný obchod a ona napochodovala s fanfárami a zatkla mu konkurenciu. Za posledné dva roky bola asi najužitočnejšia neplatená posila, ktorá sa tu objavila, no veľmi nestabilná.

Wayett sa zasmial. „Ani náhodou. Torres povedal, že ani nie dve minúty pred streľbou ho chcela vykastrovať a dať mu zožrať jeho vlastné gule," zasmial som sa aj napriek okolnostiam. To dievča bolo drsné a divoké, trochu mi pripomínala Vanessu, ak by sa niekedy odhodlala na nosenie zbrane.

„Ale stále na našej strane," chcel som sa ubezpečiť.

„Samozrejme," znela odpoveď a prikývol som. Aspoň niečo teda vyšlo, keď už všetko bolo v kýbli. „Najväčší gól však je, že nevedia identifikovať nikoho. Neuhádneš pritom, kto je strelcom."

Zamračil som sa. „Nie som v televízií, Wayett, nechce sa mi hádať, chcem vedieť odpovede."

Zasmial sa do telefónu. „Čakal som podobnú odpoveď, ale dúfal som, že budeš omnoho zhovorčivejší," pokrútil som hlavou. „Napoviem ti, nemáme ho radi a stále nosí svoje sivé a čierne obleky."

Spravil som grimasu. „Toto má byť nápoveda?" Wayett sa na druhom konci zasmial. „Myslím to vážne, jednoducho to povedz, máme ešte kopec práce pred sebou," rukou som sa znova oprel o Museove operadlo, ten bol zvädnutý na stole ako kvietok. Už nik nemal sily a nevedeli odkiaľ sa odpichnúť. Harry nás plánuje zožrať zaživa.

Počul som ako sa zdvihol a kamsi išiel. „Nebudem ťa naťahovať, už som na ceste domov. Bol to náš starý známy Richard, Dickinsova prerastená gorila."

Zamračil som sa. „Čo tam hľadal?"

„Povedal som ti, mnohonásobný pokus o únos, ktorý sa tak trošku zvrtol. Neviem, prečo tie ženy potreboval. Bol som na mieste a nevypadalo to najsľubnejšie pre Torresa, jeho meno tam neustále padalo, ešteže ho kryla tá detektívka, ale myslím, že jej prestávajú veriť."

Odfúkol som. „Len to by chýbalo. Kto boli tie ženy?"

„Vtipné je, že ani ich nevedia identifikovať. Nemali pri sebe žiadne doklady. Jedna bola cudzinka, možno zo Španielska alebo Mexika. Typoval by som, že to je nejaká imigrantka, ktorá vedela príliš. Čo sa týka tej druhej, bolo to ešte dievča," zavrčal. Wayettov vek sa už blížil k päťdesiatke a mal dve dcéry – jednu na vysokej a druhá už vyštudovala. Nikdy nebral na ľahkú váhu mladistvé ženské obete. Vždy začal vrčať a predstavovať si, aké by to bolo, keby to boli jeho malé dievčatká.

„Aj ona je mŕtva?"

„Nie, odviezli ju do nemocnice v kritickom stave. Bola pomlátená a postrelená. Na mieste mala zástavu srdca, ale záchranári ju oživovali a potom odviezli. Tá detektívka odletela z miesta činu akoby jej za pätami horelo, čo by nebolo tak ďaleko od pravdy. Videl som ju hádať sa s jej partnerom, takže to s ňou vypadá naozaj zle. Jej žiarivá budúcnosť v policajnom zbore možno čochvíľa skončí."

Krútil som hlavou. „Doprdele, nakoniec to nebudú také skvelé správy."

„Dúfam, že si zo mňa robíš srandu. Nás tu ide trafiť šľak, nikto nevie, ako máme zistiť totožnosť tej ženy a ja som ešte nedostal žiadne pokyny, či mám alebo nemám povedať Richardovu totožnosť. Jediným svetlým bodom je tá v nemocnici. Detektívka z nej vysúkala meno a aj keď ešte nevieme totožnosť, nebude ťažké nájsť ženy od dvadsať do dvadsaťpäť s menom Una. Je to naša jed- "

„Počkaj," prerušil som ho. „Hovoríš Una?" Muse sa na mňa otočil so zdvihnutým obočím.

Prekonal som krátku vzdialenosť medzi mnou a Louisom a luskol mu do tváre. „Áno, chúďa dieťa, počul som, že bola pomlátená ako žito," vzdychol si a ja som si rukou prešiel po tvári. Louis sa na mňa pozeral s nechápavým pohľadom.

„Kam ju previezli?" opýtal som sa a ústami naznačil slovo Una. Stále na mňa civel a spravil tvár. Čítanie z pier asi nebude jeho silnou stránkou.

„Neviem, nie je to môj prípad. Aký je problém?" Druhá strana linky bola chvíľu ticho. „Fakt netuším, kam ju previezli, ale predpokladám, že do tej najbližšej. Hrali o čas."

„Louis zisti mi nemocnice v okruhu desiatich kilometrov od Torresovho domu a vyber tú najbližšiu. Hackni sa dovnútra a zisti, či je v systéme mladá žena v kritickom stave po prestrelke," jedným dychom som povedal a Louis sa okamžite obrátil a jeho prsty začali tancovať po klávesnici.

„Čo sa stalo?" Wayett sa ozval.

„Myslím, že to postrelené dievča by mohla byť zmiznutá Harryho frajerka." Louis sa v momente otočil s rozšírenými očami. Bolo stopercentne jasné, že neovládal čítanie z pier.

„Kurva," zanadával Wayett.

„A teraz si predstav ako to zoberie Harry, keď mu oznámim, kde ju môže navštevovať najbližšie dva až tri týždne."

„Boha." Nadávky mu zjavne ešte nedošli.

„Horšie by bolo, keby to nebola ona," prstami som si prešiel po zavretých viečkach, snažiac sa odviať spánok z očí. Mal som veľmi rád Unu, bolo to zlaté dievča. Omnoho lepšie ako akákoľvek dočasná spoločnosť, ktorá sa objavovala po Harryho boku, ale už som bol na tom podobne ako Louis. Nespal som takmer celé dva dni. Takmer by som prisahal, že keď som prijal Harryho ponuku na prácu, ďakoval som nachvíľu Bohu za to, že som nepotreboval podstupovať tie šialené noci bez spánku, keď človek sedel nad knihami a učil sa.

Možno som sa predsa len trošku uponáhlil a nevzal do úvahy, aký blbec sa z neho môže stať. Hľadiac na to, ako sme sa stretli, nemal som veľa rozumu len tak prijať tú ponuku.

„Prečo?"

„Pretože ak to nie je ona, už ani nemusí byť živá." Odmlčal som sa. „Vzhľadom na to, že sme už vyše dňa nezaregistrovali ani náznak stopy, kde by mohla byť a neprišla ani jediná správa od únoscov, že sú natoľko sprostí, aby si mysleli, že dostanú nejaké výkupné. Myslím si, že by sme práve ocenili vedieť, kde sa nachádza."

„Touché."

„Ďakujem za info." Zrušil som telefón a vložil ho do zadného vrecka. Neobťažoval som sa s ním poriadne rozlúčiť, pokiaľ to bola Una, silne sa mu to odrazí na konci mesiaca na výplatnej páske.

Možno by Harry nepočul rád moje myšlienkové pochody ohľadom mojich priorít okolo nájdení Uny, ale ani mne by sa to nepáčilo, keby som bol v jeho koži. Asi by som sa chcel niekam skryť a rýchlo vyliezť, aby som niekomu vybil zuby. Prikývol som. Jediná istota, ktorú sme práve mali bola, že toto nebol koniec a krv bude preliata tak či onak. Ani ja som mu nemohol zabrániť, aby vykonal pomstu. Pocit zadosťučinenia si zaslúži, či to Una prežije alebo nie.

Tá však nemala na výber, pokiaľ som mal do toho nejaké slovo, nemohla zomrieť. Harry by bol nasledujúce týždne – možno aj mesiace – ako prázdna schránka, mohol som to vidieť na tom, ako reagoval na situáciu. Bol to môj priateľ a ona musela bojovať nie len za svoj život ale aj za ten jeho. Navyše nebol jediný zlomený.

Vanessa. Ani som si nechcel predstaviť ako bude vyčíňať ona. Pravdepodobne to budú dni v slzách a pri jej výbušnej povahe to skončí podobne ako u Harryho. Akurát že jej pomsta bude zameraná na nás. Postupne by nás všetkých pozabíjala, alebo vykastrovala – Harry by sa pravdepodobne aj nechal nahovoriť ako dobrovoľník vo svojom pochybnom psychickom delíriu. Inštinktívne som si chcel prikryť genitálie, keď som si pomyslel na to, ako by sa ich zbavila. Sakra, jej hnev by bol ešte horší ako Harryho v najbližších minútach, keď sem nakráča a začne na mňa zjapať, čo som mu to vpichol.

Nebola to ale jediná alternatíva. Takisto nás mohla nahlásiť polícií a nechať nás, aby sme hnili vo väzení – čo by sa nestalo, pretože by sme boli preč skôr ako by sa tu objavilo čo i len prvé policajné auto – ale zabolelo by to. Mladý trúchliaci by pravdepodobne kľačal v hale a čakal na komando, kým si po neho príde a možno by si za ten čas, čo by na nich čakal, aj sám nasadil putá.

Aké hlúpe myšlienky, zahriakol som sa. Harry by nič tak veľmi hlúpe neurobil.

Na druhej strane by si asi Vanessa nenechala ujsť príležitosť nás všetkých vlastnoručne pozabíjať. Ťažko povedať, či by sme ju stihli zlikvidovať skôr ako by skolila prvého vojaka.

„Ryan," potichu povedal Louis a vytrhol ma z mojej hlavy preplnenej obrázkami s Vanessou. Desila ma, o tom žiadna.

„Aké sú informácie?" opýtal som sa a ruku položil na jeho kreslo, nakláňajúc sa bližšie k monitoru a čítajúc tie isté informácie, ako on vyslovoval nahlas.

„Myslím si, že je obrovská šanca, že to je ona," povedal. „Nemajú zatiaľ pridelenú zložku k prípadu, ale približne odhadovaný vek a popis by sedel. Je na operačnom stole, Ryan," otočil sa na mňa. „Čo teraz?"

Vydýchol som frustrovaný nádych. Ďalší krok? Ako som mohol ja dostať vedúce žezlo, keď som nevedel, kam sa, kurva, posunúť? Vždy som si myslel, že som chápal akú záťaž mal na svojich ramenách Harry, ale zdá sa, že som nemal ani poňatia, akú záťaž každý deň niesol. Toto bol len slabý odvar. Len sme sa snažili nájsť Unu, čo je samozrejme dôležité, ale nič oproti tomu, ako sme sa snažili každý deň predrať na trhu.

O jednu priečku vyššie.

O jedného podnikateľa menej.

Museli sme mať všetko pod palcom a v poslednom čase sme väčšinou len stúpali. Kráčali sme po chodníku do pekla, ale nikto z nás sa nesťažoval s províziami, ktoré sme dostávali, boli sme len banda talentovaných, napichaných a niektorí možno aj pretestosterovaných pokrytcov, ktorí prahli iba po úspechu.

Nikdy by som nebol schopný dosiahnuť toľko čo Harry, či už to bolo alebo nebolo správne, bol génius v tom, čo robil. Nepoznal som jeho otca, ale určite by bol hrdý, že vzkriesil jeho podnik.

Ježišmaria, nemôžem veriť, že premýšľam nad takými kravinami! Nebol dôvod byť hrdý na to, čo sme robili, väčšiu časť svojho času sme trávili ničením životov iných. Svet by sa mal zbaviť takých ľudí, akí sme boli my a nie ich ešte v tom nevedomky podporovať.

„Musíme zistiť, či to je ona. Pošleme niekoho, alebo ešte lepšie! Pôjdem ja, len ešte musím," odmlčal som sa a vzdychol si.

Louis sa napriek okolnostiam uškrnul. „Musíš sa ísť ešte postarať o Harryho."

„Dá si ma na večeru," otočil som sa a prešiel cez miestnosť, smerujúc k východu. „Louis, daj si pauzu, už to máme snáď pod kontrolou," povedal som mu na rozlúčku a otvoril dvere. „Muse, pre istotu skús niekoho skontaktovať a zisti, či niekto nevie niečo bližšie o tom dievčati, ktoré by mohlo byť Unou. Ale neprestaňte hľadať, keby náhodou." Zatvoril som nehlučne za sebou.

Teda, aspoň som dúfal, že sme to mali pod kontrolou. Len Boh vedel, či to bola alebo nebola Una. Stratili by sme drahocenný čas, kebyže sa iba poflakujeme, nemohli sme prestať s hľadaním ani len na chvíľu. Louis si však zaslúžil svoj odpočinok.

Zabočil som za roh a uvidel ako na druhej strane chodby beží Vanessa za roh. „Hej!" Zakričal som a šklblo ňou. Otočila sa na päte a rozbehla sa ku mne, tvár vystrašenú.

Čo sa doprdele dialo? Mala byť predsa hore, čo robila tu a ešte takto vystrašená?

„Musíš ísť hore k Harrymu," natiahla sa po moju ruku, keď bola na dosah a začala ma ťahať. Ruku mi gniavila v tej svojej a ťahala ma za sebou iba o sekundu neskôr ako som stihol zaregistrovať zaschnuté cestičky na lícach.

„Čo sa deje?" zosúladil som s ňou rýchlo krok a vpadli sme do rýchleho tempa bok po boku.

„Zobudil sa a začal tak trošku... ničiť izbu," chvíľu sa snažila nájsť najlepšie slovo. Chcela zabočiť vľavo, no ja som ju poľahky stiahol doprava smerom k výťahu. Nespúšťal som z nej pohľad, vyzerala dosť krehko nato, že vždy vysielala vibrácie neporaziteľného dievčaťa. Snáď som už smel povedať, že ani ona nebola nezničiteľná so svojimi tmavými vlasmi rozdivočenými a zamotanými v jednej guči na vrchu hlavy.

„Cesta sem mi trvala večnosť," vyfúkla. „Boli sme s Lottie v Uninej izbe," v tvári sa jej mihol smútok, „a z ničoho nič sme počuli krik. Lottie prakticky preletela cez izbu a vbehla do Harryho spálne." Prehltla, dych sa jej ešte stále neupokojil z behu a oči boli stále vydesené, guľaté a doširoka otvorené. Zaťal som zuby a odvrátil zrak, aby som sa náhodou k nej nenaklonil a neprešiel prstami cez jej vlasy rozčesávajúc ich. Nemohol som si ju pritiahnuť k sebe, nedovolím to svojmu hlúpemu libidu.

„Lottie s ním zostala?" opýtal som sa. Očakával som, že bude naštvaný, keď sa prebudí, ale nie, že si bude chcieť vybíjať zlosť na niekom alebo niečom inom ako som bol ja. Niežeby som už teraz nemohol cítiť fantómov dych na sánke, kde mi o chvíľu s najväčšou istotou pristane jeho päsť. Bastard mal úžasný pravý hák.

„Snažila sa ho upokojiť, ale bol úplne mimo," krútila hlavou. „Nechcela som tam s ním zostať, takže..." preplietli sa jej nohy a takmer spadla, no ja som ju zachytil za rameno a ťahal ju dopredu, nezastavujúc. Ktovie, ako si vedie Lottie.

„Pozor," zamrmlal som.

„Prepáč," smrkla. Otočil som hlavu za zvukom a znovu zaťal zuby.

Nemohol som uveriť, že mi práve cez hlavu prelietajú myšlienky na Vanessu, že sa zaujímam o jej psychické blaho viac ako o môjho najlepšieho kamaráta. Čo bolo na nej také špeciálne, že som nedokázal myslieť na nič iné? Protivná, divná a drzá baba, ktorá mi len spôsobovala problémy. Aj Harry by mal banovať svoje hlúpe správanie. Boli sme úplne na sračky a to len kvôli dievčatám – neboli to ešte ani prekliate ženy, pre Boha!

Hej, skús to ešte zopár krát zopakovať, možno tomu potom uveríš.

Zabočili sme ešte raz pred tým, ako sa pred nami objavil výťah. Mal som dôveru v to, že čoskoro sa bude vyznať v týchto chodbách, išlo iba o pár zabočení.

Zadal som kód a privolal výťah. To mi pripomínalo... „Ako si sa sem dostala?" opýtal som sa. „Predsa sme ti nedali žiaden kód."

Rozšírila oči a vymanila sa z mojej ruky. Zvláštne, ani som si neuvedomil, že som ju ešte stále držal. Jej ramená sa napli a pokrútila nimi, znak na uvoľnenie stresu alebo nervozity. „Pamätala som si ho."

Nadvihol som obočie. „Akoto?"

„Už hneď vtedy, keď som tu bola po prvý krát." Výťah sa s cinknutím otvoril. „Navyše, čo by ste mi mohli spraviť? Nahlasíte ma na polícií?" zažartovala a ja som pokrútil hlavou. Nastúpili sme, znova som zadal kód. „Čo sa stane?" zašepkala.

Prst mi zmrzol zopár milimetrov od tlačidla ‚hore'. Váhal som s tým, či jej mám hneď povedať o tom dievčati v nemocnici. Nechcel som jej dávať zbytočné nádeje, ale nakoniec som to šiel povedať aj Harrymu a on tiež nepotreboval zbytočnú nádej. Tak prečo som váhal s ňou? Bola to jej najlepšia kamarátka, isto bude šťastná za akékoľvek steblo, ktoré jej hodíme, len... Len som ju nechcel znova vidieť zničenú, keď to náhodou nevyjde.

Ježišmaria, stáva sa zo mňa ďalší Harry, je to hlúpy vzor. Stlačil som tlačidlo a dvere sa hladko zavreli. „Máme stopu," povedal som s čo najnevýraznejším výrazom v tvári.

„Čože?" pípla potichu a nevedomky mi položila ruku na rameno. „Ako?"

Odkašľal som si. Srdce mi začalo byť trošku rýchlejšie. Nebol som trošku mladý na vychýlený tep srdca? Mal by som ísť na vyšetrenie, keď už budem v tej prekliatej nemocnici.

„Nevieme či to je ona, ale bolo prijaté isté dievča do nemocnice-"

„Nemocnice," stisla mi predlaktie, akoby sa začala topiť a ja som bol iba vyjebaný strom. Má šťastie, že sa netopí, s najväčšou pravdepodobnosťou by ten strom svojím stisnutím rozdrvila na prach.

„Áno, nie sme si istý, že to je ona, ale nemyslím si, že jej meno je v tunajších končinách raritou." Prehltol som. S roztraseným dychom som jej položil dlaň na rameno a stisol ho. Keď zdvihla hlavu, v očiach mala slzy a ja som mal neodolateľnú chuť ju vziať do náručia a pobozkať vrch jej hlavy. Musel som u nejako upokojiť, ukázať jej podporu, ale ako? Nebol som jej obľúbenou osobou na celom svete, skôr tou viac hejtovanou. „Budem to musieť nejako povedať Harrymu."

„Harrymu?" Štikútla a v očiach sa jej mihli blesky. O-ou. „To je to, čo ťa najviac zaujíma? Myslela som si, že ti na Une trošku zaujíma, dokonca som na chcíľu mala pocit, že Harry je naozaj ten, ktorého hľadala a ver mi, že sa mi to ľahko nepriznávalo," zúžila oči a spustila ruku a ustúpila o krok, moja ruka však stále dosahovala na jej plece „Ale ako sa môžeš viac obávať o to, čo ti povie Harry ako toho, čo poviem ja?" Znova štiknutie. „Bola som jej priateľkou dlhšie ako ktokoľvek z vás. Bola som pri nej keď ste tu neboli a aj vtedy, keď sa Harry choval ako prasa a ona nevedela na čom stojí a plakala," smrkla a slza jej stiekla po tvári. Doriti, nech neplače. Vytrhla si svoje plece z môjho zovretia zdvihla ruku. Päsťou ma udrela do hrude a musím priznať, že mi to trošku vyrazilo dych.

Úder nebol príliš silný, respektíve určite nie tak ako chcela. Prekvapila ma však, až som sa zatackal. Keď po mne druhýkrát vyštartovala, automaticky som jej ju zachytil vo vzduchu, čo ju napodiv ešte viac rozhorčilo, vydala bojový pokrik a pustila sa do mňa aj druhou rukou, ktorú som jej taktiež uväznil v pästi.

Výťahové dvere sa za ňou otvorili a ja som ju vytlačil z výťahu skôr, ako sa znova zatvoril. „Vanessa," upozornil som ju. „Teraz na to naozaj nie je čas."

Neveriaco na mňa pozerala. „Nie je čas?" Toto bolo po prvý raz, čo som počul hlas tak vysoko, až sa mi zazdalo, že kočka bývalého suseda si naježila chlpy a naštvane zaprskala. Vlastne mi Vanessa tú mačku celkom pripomínala. „A kedy na to bude čas, až Unu niekto zabije? Keď pôjdu po jej matke alebo mne?"

Zaťal som zuby a zatlačil ju o stenu. Chodba k výťahu bola odjakživa tmavá, nemala na seba upozorňovať a preto ja osvetlenie bolo slabé. Vanessine tmavohnedé vlasy skoro splývali s čierno namaľovanou stenou a ja som bol tak naštvaný, že by som jej najradšej naložil zopár rán na zadok. „Toto nie je už len o Une," povedal som. „Viem, že to je strašné a podnikneme opatrenia..."

„Opatrenia?" Mykala sa a snažila sa oslobodiť, jej chrbát bol však pevne pritlačený a naše tváre boli len pár centimetrov od seba. Síce som dlho uvažoval, aké by to bolo ocitnúť sa takto s ňou, nepredstavoval som si to úplne takto.

V snoch sa jej to prinajmenšom páčilo.

Tu až tak nie.

Realita je nahovno.

„Nemusím ti nič vysvetľovať," odsekol som. Nakopal by som si za to zadok, ale musel som si stáť za svojím. Mal som pravdu, nebol to jej biznis. Nevedela, či ma to mrzí alebo nie, ale na tom nezáležalo. „Ani ty a ani Una ste sa tu nikdy nemali dostať," oči sa jej rozšírili, „takže áno, v budúcnosti podnikneme opatrenia, aby sa takéto omyly nestávali." Pustil som ju a ona ochabnuto na mňa hľadela.

„Chceš sa nás nadobro zbaviť?" Smrkla a vycítil som z nej strach. Akoby som ju mal na mieste zastreliť. Nie som predsa zviera. Z neznámych príčin som jej nedokázal ublížiť.

„Teraz musím ísť za Harrym a podať hlásenie," ustúpil som. „O ostatné sa postaráme sami."

Hore schodmi som vybehol ako antilopa, aj keď som mal chuť si zviazať obe nohy a nechať sa zhodiť z najvyššieho stupienka.

Už tomu boli dlhé roky, čo som sa trípil nad tým, čo si o mne myslia ostatní – nehovoriac dievčatá! Vanessa napochodovala do môjho života ako búrka a pošľapala všetko staré, čo som poznal, len aby som sa na ňu pozrel a začal dúfať v nové veci. Do riti! Mal by som sa tešiť, že ma teraz nenávidí, mal by som sa tešiť, že pravdepodobne to všetko rýchlo skončí, ale nemohol som! Hej, únos Uny a jej pravdepodobná hospitalizácia ma mrzeli, no bol to len ekvivalent zrazenej muchy na čelnom skle auta. Pozastavil som sa nad tým a našiel spôsob ako to vyriešiť – zapnúť stierače a problém vyriešený. Dajme tomu, že táto problematika bola o niečo ťažšia, no to bolo celé, čo to bolo – problém.

Komplikácia. Napriek tomu, že som si na Unu zvykol a povedzme, že som ju začal mať rád vďaka tomu, ako sa snaží byť statočná a neukázať slabinu. V posledných mesiacoch čelila tak radikálnej zmene, že jej život nemohol urobiť väčší obrat. No stále bola iba problémom, ktorý nám skomplikoval všetko. Nevenovali sme sa biznisu tak, ako by sme mali. Najmä Harry sa snažil tráviť všetok čas s ňou, čas, ktorý s ňou nestrávil trávil myslením na ňu. Akokoľvek predstieral, že tomu tak nie je, aj vojaci videli, ako jej podľahli.

Mohla hroziť anarchia, úpadok systému, zlyhanie distribúcie... Panebože, kvôli Vanesse som bol mimo aj ja a nemal kto dohliadať na zásielky a dokonca sa nám niekto vlámal do opevnenia! Nemohli sme byť viac rozptýlení, menili nám mozog a preprogramovali ho, aby myslel len na ne.

Nakoniec však všetko pôjde podľa Harryho... Spomeň čerta.

Zastavil som pred dverami v momente, keď sa za nimi ozval hlasný rachot. Podvedome som sa otočil, aby som sa uistil, že ma Vanessa nenasledovala. Zavrtel som hlavou, prestaň nad ňou premýšľať.

Isté pravidlá, by sa nemali porušovať, dochádzalo k nedorozumeniam a zbytočným chybám.

Otvoril som dvere a vkĺzol dnu. Jemné kliknutie po ich zatvorení pripútalo Harryho pozornosť, takže zodvihol hlavu, ktorú mal vloženú do dlaní, prsty držiac kučery zmiešané so zaschnutou krvou.

„Bože, Harry, vypadáš hrozne," zaškľabil som sa, snažiac sa mu troška upokojiť náladu. Pokojnosť sa zrejme prenecuje – teraz vyzeral, ako ticho pred búrkou, tkorá príde iba s tichým varovaním.

Izba bola v troskách. Obliečky, deky, vankúše boli rozhádzané po izbe. Plachty pokrčená a ufúľaná. Keby som nevidel zvyšok výbuchu, povedal by som, že práve niekto v tejto posteli užil za posledné hodiny veľmi príjemné chvíle. Ešte aj vyzeral, akoby mal celú noc vášnivý sex, mínus výraz uspokojenia v tvári, samozrejme. Skôr akoby sa žena, ktorá spĺňala každé jeho kritérium a uspokojovala každú jeho fantáziu, postavila uprosted aktu a zmizla bez rozlúčky a vysvetlenia s malým prísľubom, že nemusí robiť starosti – nikdy ju už neuvidí.

S tým by som sa aj vedel stotožniť.

„budeš si musieť znova zariadiť izbu," kývol som hlavou k stolu, ktorý bol prevrátený. Nočné stolíky boli rozlámané a vedľa rozbitého črepníka bola v stene diera po ďalšom kúsku nábytku.

„Uspal si ma," zavrčal a zaťal ruky v päsť. Očividná nápoveda, že mi to chce vrátiť. namiesto toho, aby som sa však stiahol, pristúpil som bližšie.

„Lottie?" Harrym cuklo a zaťal zuby ešte viditeľnejšie, no ďalej nepovedal nič.

Po chvíľke ticha sa z kúpeľne ozvalo, „som tu". Prekonal som krátku vzdialenosť a nazrel dnu. Čupela, zbierajúc črepiny po zemi a pokone ich vkládala do koša. Niektoré mali na sebe kvaplky krvi. Obzrel som sa späť na Harryho a všimol si potôčik krvi, ktorý sa formoval na obliečke, ktorá bola pohodená na zemi vedľa jeho nohy pod rukou, z ktorej mu kvapka po kvapke stekala krv. Obrovské zrkadlo v kúpeľni bolo rozbité na miniatúrne kúsky, aspoňže tá krv nepatrila Lottie. Louis by ho zabil.

„Dal som ti sedatívum, aby si tu nerobil bodrel. Vidím, že to nepomohlo," vzdychol som si a pristúpil pred neho. Plecia mal zvesené. „Máme stopu."

Hlava mu praktický vystrelila nahor. Nevedel som, ako inak to popísať, no tvár mal plnú nádeje a smútku... Menil som sa na padavku, čoskoro si môžeme zosynchronizovať menštruáciu. „Kde je?"

„Pravdepodobne sme ju našli, chcel som to hneď riešiť, ale," obzrel som sa na Lottie, ktorá sa opierala o zárubňu, „počul som, že si sa prebral."

Ruku som mu položil na plece a on ju hneď zo seba striasol. „Kde je?" zopakoval. Nerád som to videl, no zreničky mal rozšírené a priam cez ne prosil o dobré informácie.

„Nevieme to naisto, no rozprával som s Wayettom a ten mi povedal, že v noci doviezli na ambulanciu v bostonskom medicínskom centre ženu, ktorá sa dostala do prestrelky a tvrdila, že sa volá Una."

Vydýchol som. Bolo to, ako sledovať zviera v safari. Netušil som, čo príde, no vedel som, že to nebude dobré.

„Prestrelky?" Na krku a čele mu navrela žilka. Páni, naozaj to nie je pekný pohľad a to ešte nezačal.

„Našla ju policajtka na okraji mesta ako sa snaží utiecť jednému mužovi a dostala sa s ním do prestrelky. Muža zasiahla, no," prečistil som si hrdlo a zvraštil obočie, „tá Una," zagestikuloval som, „bola už postrelená."

Ramená sa mu napli. „Postrelená?"

„Harry," zašepkala Lottie. Otočil som za ňou hlavu a pokrútil som hlavou. Nepribližuj sa, naznačil som perami, no keď som sa otáčal späť k nemu, zasiahol ma pravým hákom do čeľuste. Zastonal som a o pár krokov cúvol.

„Doriti," dotkol som sa sánky.

„Keby si ma tu nedržal," priblížil sa ku mne a sotil ma. Zatackal som sa o ďalších pár krok dozadu.

„Hej.."

„... tak by sa to možno vôbec nemuselo stať!" Zatlačil ma o stenu. Predlaktím mi tlačil na hrdlo a bránil kyslíku prístup do mozgu. Telom mi blokoval ruky a ja som lapal po dychu.

„H-harry," zachrapľal som, no jeho stisk nepovolil.

„Ty ma nechápeš," tresol so mnou znova celou váhou o stenu. Au, to do pekla fakt bolí! Začal vo mne kypieť hnev, a keď som predpokladal, že podobná reakcia u neho nastane. Istým spôsobom som to chápal, no aj tak to trochu zabolí, keď ťa dlhoročný parťák a priateľ tlačí o stenu kvôli žene, ktorú poznal sotva pár týždňov!

Snažil som si oslobodiť ruky, lomcoval som sebou, aby mi poskytol iba kúsok priestoru, aby som mohol vyštartovať.

„Harry, čo to robíš," povedala za ním Lottie, ktorá sa začala približovať. Ježíši, čo tá mala za nápady.

„Lot, zostaň tam, kde si," povedal som jej, no napriek tomu sa ešte viac priblížila, až bola iba pár desiatok centimetrov od neho.

„Harry, ty vieš, že sa ti len snažil pomôcť."

„Pomôcť?" vyštekol Harry a otočil sa k nej. Ihneď som jej v očiach zočil strach. Nech už jeho tvár vyzerala akokoľvek, naháňal jej hrôzu. Priestor, ktorý mi poskytol som hneď využil a vykliesnil si ruky. Zdvihol som ich nad úroveň jeho rúk a prudko mu po nich vrazil. Keď mu zovretie na hrdle povolilo a zmizlo, odstrčil som ho nabok od seba a Lottie.

„Harry, spamätaj sa," zamračil som sa. Boh chráň, Hazza bol dobrý muž, no už som ho videl chytiť amok a nechcel by som, aby sa to stalo aj teraz. Hlavne nie, keď bol apo blízku Lot, mohlo sa jej kľudne niečo stať! „Chceš sebe alebo niekomu inému ublížiť?" Zakrútil som hlavou.

Ukázal na mňa prstom. „Ty mi také sračky ani nehovor! Nadopoval si ma ako šesť ročné decko, ktoré je príliš urevané a chceš sa ho zbaviť."

„Očakával si, že nám nejako pomôžeš, zatiaľ čo ti bude z hlavy stále vytekať krv a budeš zvracať všade naokolo? Naozaj nápad storočia, braček," odfrkol som si.

„Vieš čo, ty ma nebudeš poučovať. Keby si bol na mojom mieste ty, urobil by si to isté!" Zakričal.

„Kurva, áno," rozhodil som rukami. „A keby si bol ty mnou, tak ma navyše pripútaš na lôžko ako posledného blázna." Dal som si ruky v bok. „Počúvaj, ešte som nikoho neposlal preveriť, či to je, alebo nie je Una. Musíme to preveriť a podniknúť ďalšie kroky! Harry, premýšľaj."

Stál tam, s rukami vo vlasoch, pozerajúc na strop. „Lottie, choď sa tam hneď pozrieť. Vezmi si so sebou Liama, pre istotu," povedal nakoniec.

Prikývol som a pozrel na ňu. Leskli sa jej oči a hrýzla si spodnú peru. Položil som jej ruku na plecia a stisol ho. Keď na mňa pozrela, kývol som hlavou k dverám a ona sa neochotne dala do pohybu.

„Vezmi so sebou aj Vanessu," povedal som, keď otvárala dvere.

„Tak to rozhodne nie," povedal Harry a pozrel na mňa, akoby som bol šialenec.

„Ak to naozaj bude ona, musí informovať aj jej mamu. Harry," priblížil som sa k nemu a rukami sa mu snažil gestikuláciou vysvetliť naliehavosť situácie, „nebol si jediný, kto mal príšernú noc. Takmer nespala a skoro mi odhryzla hlavu, keď zistila, že je jej priateľka asi v nemocnici. Načo ju tu budeš držať, keď Lot musí ísť tak či tak preveriť totožnosť toho dievčaťa."

Dúfajme, že mu to prejde ďalej do mozgu ako po prvý raz.

„Fajn," precedil pomedzi zuby a kývol na Lot rukou, nech už odíde. Keď sa za ňou zavreli dvere, založil si ruky v bok a naštvane na mňa pozrel. „Kto za tým stojí?"

„Budem sa ti ešte musieť pozrieť na tú ruku," vykročil som do kúpeľne a vytiahol lekárničku. Namočil som uterák a prešiel k posteli. „Sadni si."

„Predpokladám," posadil sa, „že bez týchto zbytočných formalít, sa aj tak nepohnem ďalej ako na meter z tejto izby."

„Určite nie," zdvihol som mu ruku a prezrel, či v nej nemá kúsky skla. Uterákom som utrel prebytočnú krv a naniesol dezinfekčný roztok. „Pokiaľ to je ona, budeme vo vážnom probléme."

Zasmial sa. „Skôr niekto iný bude mať problém."

„Myslím to vážne, Harry," vytiahol som obväz. „Wayett povedal, že únosca patril do Dickinsovej armády. Uvoľni tú päsť," automaticky som mu povedať, keď sa snažil zaťať ruku, ktorú som mu obväzoval.

„Ten bastard. Vedel som, že má niečo za lubom už vtedy, keď nás k sebe pozval," precedil pomedzi zuby. „Okamžite zvolaj chlapcov, chystám sa na ďalšiu návštevu."

„Nie."

„Akoto, kurva, že nie?" Trhol k sebe rukou a ja som ju znova pritiahol k sebe.

„Musíme počkať, čo nám povie Lot. Nemôžeme ho len tak obviniť. Ak to nie je Una, vznikne konflikt."

„Ten sviniar," zahrešil a ľavou rukou si prešiel po vlasoch.

„Cítiš sa už lepšie? Máš závrat, cítiš sa dezorientovane?" spýtal som sa ho, napriek tomu, že nevyzeral, že mu je horšie.

„Som v pohode," vydýchol. „Aj tak priprav mužov, že možno vyrazíme."

„Harry," koniec obväzu som mu zastrčil do spleti bandáže, „mali by sme k tomu pristúpiť delikátnejšie."

„Delikátnejšie?" Vstal a neveriaco na mňa pozrel. „Chcem jeho krv!"

„Nemôžeme ísť do vojny."

„Máme na to prostriedky aj mužov. Ten sukinsyn bude platiť."

„Áno," vstal som a snažil sa mu objasniť situáciu, „ no napriek tomu to nie je múdre. Máš na pláne tam vlietnuť a všetkých postrieľať? Nezabudni, že Dickins má spojencov, ktorých ešte nepoznáme tak, ako by sme ich mali poznať, keby sme chceli zničiť celý jeho rodokmeň. Nemôžeš tam napochodovať a urobiť bodrel!"

„Môžem a aj urobím," vykročil k dverám.

„Premýšľaj, prosím."

„Chceš, aby som to nechal iba tak?" otočil sa na mňa. „ Aj keby som chcel – a nechcem – tak to nemôžem nechať len tak, bez trestu. Stratil by som všetok rešpekt a za to mi to nestojí. Ako chceš, aby som viedol firmu, pokiaľ si zo mňa každý bude robiť šaška?"

„Nie," povedal som a zamyslel som sa. „Musíš sa pomstiť, musíš z toho vyvodiť následky. Ale nemôžeš ho len tak zlikvidovať."

„Čo teda navrhuješ?" spýtal sa.

„Na začiatok nič drastické."

Akonáhle sme dostali od Lot správu, že naozaj išlo o Unu, a že je po úspešnej operácií, no stále v kritickom stave, zvolal Harry mužov, ktorí bývali v podzemných ubikáciách a patrili do rýchleho zásahového týmu, do podzemnej garáže.

Muse rýchlo podal správu Harrymu, ktorý za skríženými rukami na prsiach počúval a čakal, kým mu všetko povie. Potom si od neho vzal dokument, potľapkal ho po lopatkách a povedal mu, že môže ísť.

„Do aut!" zakričal a spolu do mnou nasadol do obrneného Range Roveru, zatiaľ čo ostatní nasadali do podobne obrnených terénnych aut a dodávky. Nákladný výťah nás vyniesol nad zem a v autách sme okolo záhrady a domu prešli k zadnej služobnej bráne.

„Ako to vyzerá s políciou?" spýtal som sa ho.

„Podľa Wayetta sa o to postarala a všetko už je na ceste na stanicu." Prikývol som a hrnuli sme sa na juh k sídlu Dickinsovcov.

Nanešťastie sme zistili, že sa v jeho rezidencii konal večierok – čo Harryho vytočilo takmer do nepríčetnosti a musel som mu hláskovať, že nie je dobrý nápad k nemu vpadnúť a vystrieľať tam všetkých hosťov – takže nielenže sme nemohli prejsť do jeho teritória bez toho, aby sa o tom hneď nedozvedel.

Keď sme dorazili k jeho domu, pri bráne už čakala jeho ochranka, po zuby ozbrojená. nebolo pochyby, že nás ten kretén už očakával.

Zastavili sme pred bránou a s veľkou gráciou vyskočili z aut naši vojaci ako skákací panáci na pružinke. „Bez krvi, Harry," pripomenul som mu to.

„Uvidíme," precedil pomedzi zuby a vystúpil. Reflektory mu osvetľovali čierno odetý chrbát a kým som ja vystúpil a nasledoval ho, bol tesne pred bránou. „Rád by som rozprával s vaším šéfom," povedal a usmial sa. Ruky mal ponorené hlboko do vreciek.

Ochranka sa ani nepohla, napriek tomu, že sme vedeli, že sa dorozumievajú cez vysielačku, alebo iný komunikačný prostriedok, ktorý títo šupáci používali. Premeriavali si nás pohľadom, keď som sa postavil pár krokov za Harryho a študoval ich s neutrálnym výrazom na tvári. Niektorí zelenáči občas zaškúlili pohľadom k Harryho rukám. Nevedeli, či ukrýva zbraň, no nikto z nich nedostal jasné pokyny strieľať, takže sme všetci len potichu sledovali, čo sa bude diať.

Po pár minútach na druhej strane brány vystúpil v obleku odetý muž v strednom veku. Pri vykračovaní si upravil gombíky na saku a s úsmevom podišiel k bránam, nie však tak blízko ako bol Harry.

„Čomu môžem vďačiť za toto nečakané vpadnutie na môj pozemok?" opýtal sa Paul Dickins a takmer som cítil ako klesá percentuálna šanca na zminimalizovanie krviprelievania.

„Pakt mieru je týmto prelomený," precedil pomedzi zuby Harry.

„Čo tým myslíš, synak?" opýtal sa nevinne Paul a Harrym až škublo.

„Pred pár minútami ti vybielili sklad so zbožím, ktoré si tu priviezol pred pár týždňami z Panamy. Zastrelili ti päť mužov a ďalších osem zatkli, dvaja sú postrelení, no prežijú to. Počul som, že lekárske ošetrenie vo väzniciach sa značne vylepšilo za posledné desaťročie."

Teraz bol čas na Paula, aby mu z tváre zmizol úškľabok a na chvíľu iba hľadel na Harryho bez toho, aby niečo povedal. Snažil sa spracovať, čo mu vlastne ten mladí muž chce povedať. podľa hrubej sily, ktorú poslal k bráne a podľa vzdialenosti, ktorú si stále chcel udržiavať si myslel, že budeme omnoho násilnejší, ako sme sa práve prejavili.

„Priblíž sa ešte na kilometer od môjho rajónu a môžeš očakávať vojnu," Harry sa otočil na päte a vykročil k autu. Nebolo nič neúctivejšie ako vynadať mužovi na čele akejkoľvek firmy a potom sa k nemu otočiť chrbtom. Hraničio to shlúposťou, keďže ti mohli do chrbta vpáliť železo.

„Týmto sme neskončili!" zakričal Paul, keď sa vytrhol z tranzu.

„Tomu kurva kur." Povedal ponad plece Harry. Zaboril som pohľad do Dickinsových očí.

„Ako budú ostatní reagovať, keď zistia, že nie si nič iné ako bonzajúca krysa?" štekol Dickins a okolo úst mu v svetle reflektorov lietali sliny, ako prskal sliny.

„Akcia – reakcia, starý pán," povedal som a chvíľu som pomaly cúval, napokon som sa však tiež otočil a ostatnú krátku vzdialenosť prekonal s chrbtom otočeným k nim. Nasadol som k Harrymu a on zapol motor. V okamihu ako sme začali cúvať, Harryho vojaci nasadli do aut a nasledovali nás smerom na sever, nechávajúc nepríjemnú atmosféru vojny vo vzduchu.

„Aj tak sme mohli skôr či neskôr očakávať konflikt," priznal som.

„Musíme pozbierať toľko spojencov, koľko sa len bude dať. Taký kretén ako Dickins bude mať viac nepriateľov, ako ich stihne počítať."

„Nezabúdaj, že to isté platí aj pre teba," pozrel som sa na neho kútikom oka. „Nastáva nebezpečné obdobie, Harry." Prikývol. „ Ale som rád, že dnes nikto nestrieľal. Zomrelo už dosť ľudí."

„Napísala ti Lot, aký je jej stav?" spýtal sa. Hánky mu beleli okolo volantu.

„V narkóze. Stále nie je z najhošieho vonku, ale nevyzerá to ne žiadne ďalšie komplikácie." Pozrel som sa na neho. „Čo sa teraz stane?"

Zaťal zuby „To čo som mal urobiť už dávno," vydýchol cez nos. „Skončím to."

Una's P.O.V.

Podľa Vans som trčala v nemocnici dva dni, kým som sa prebrala. Bol to už týždeň po tom, čo som precitla zo strašného sna.

Pred očami som mala Emmu, zakrvavenú. Jej oči sa mi zapichovali do mäsa a týrali ma, bez lesku a svetla na mňa hľadela, bledá ako mŕtvola. No nebola mŕtva, v sne bola vždy živá, napriek tomu, že som vedela, že to nemohla prežiť. Trýznila ma minútu za agonizujúcou minútou, až sa z toho stal nekonečný kolobeh hľadenia na seba.

Aj teraz, keď som bola prebratá som stále cítila, ako ma prepaľovala pohľadom po celom tele. Nikdy ma neobvinila a nič nepovedala, no ani to nebolo treba. Vyčítala som z neho strach a sklamanie. Predsa som ej sľubovala, že ak mi pomôže, všetko sa zmení a nič jej nebude hroziť.

Tu som však bola a ona... Bola mŕtva. Nikdým iným ako znásilňovacím vraždiacim maniakom, ktorý mal v hlave piliny, ak si myslel, že to, čo robil, malo väčší zmysel.

Hlava ma začala bolieť už len keď za mnou prišli policajti a začali sa ma zas a znova od začiatku vypytovať, čo sa stalo. Nikdy im nestačila odpoveď, že si na nič nespomínam. Chceli vedieť podrobnosti: od toho, ako som sa tam dostala a kto bola Emma až po to, aký sme mali vzťah s mužom, ktorý tam s nami bol. Chceli vedieť, čo sa stalo pred tým, ako prišla detektívka a začala sa prestrelka.

Jediné, čo nechceli počuť bolo, že ma bolí hlava, a že im naozaj k tomu nemám čo povedať. To dievča som nepoznala, muž nás začal prenasledovať a postrelil nás obe. Na nič iné si nespomínam.

Samozrejme, to, čo som im hovorila nebola celá pravda, no Lottie, ktorú som videla hneď v prvý deň môjho precitnutia, ma vopred upozornila, aby som nevzbudila podozrenie. Napriek tomu, že sme všetci chceli, aby Paul Dickins hnil v pekle, nebolo to až tak možné. Napokon, ako by som vysvetlila polícií, že ma držal u seba v cele?

Je mi ľúto, že som vám to nepovedala skôr, ale práve som si spomenula na to, ako ma uniesol spred mojej školy, pretože randím s konkurečným bosom iného kartelu. Panebože, stále som nevedela, do akého zmätku som sa zaplietla a nemala som ani tucha o veciach, s ktorými Harry obchoduje. Nevedela som, či patrí do gangu, mafie alebo čohokoľvek iného. Ježíši, ani ma žiadne iné slovo nenapadlo, tak žalostne som bola informovaná o jeho svete.

Prečo som teda každý deň hľadela na dvere a čakala, kým sa v nich ukáže jeho hlava? zakaždým, keď som sa zobudila a cítila v miestnosti prítomnosť iného človeka, dúfala som, že to možno bude on. Prvé dni som si vravela, že má veľa práce, a že sa možno snaží za mňa pomstiť a preto neprišiel. Neskôr som začala premýšľať nad tým, že dôvod jeho neprítomnosti bude možno ten, že sa bojí, aby sa mi nič iné nestalo.

Vanessa ma zakaždým len pohladkala po hlave a usmiala sa na mňa so slzami. Vtedy som začala premýšľať o tom, že je možno mŕtvy. Naposledy, keď som ho videla, padol na betón, žiaden iný pohyb som neregistrovala. Nikto mi však nechcel povedať pravdu. Lottie, Liam a ani Vans, takmer som už bláznila.

Netušila som, prečo som bola takto trestaná. Nič iné ako trest to nebolo. Na vážkach. Prečo som mala prežiť? Aby som zistila, že do konca môjho života budem ja a moja mama v nebezpečí, pričom muž, ktorého som milovala zomrel a posledné slová, ktoré som mu povedala, boli zúfalé. Snažila som sa ho odstrčiť, no on sa opätovne vracal ako boomerang. Bože, čo budem robiť bez toho trkvasa?

Zastonala som, keď som sa prevrátila na druhý bok. Cítila som, že je znova niekto pri mne. Cítila som ich dych, no nechcela som otvoriť oči. Keď som ich mala zatvorené, Emma stále bola živá a Harry bol tu so mnou.

„Una," odkašľala si Vanessa. Cítila som jej ruku na ramene. Dotyk ma nebolel, no aj tak som sa trhla. Neposkytoval mi to teplo, ktoré som chcela cítiť.

Páni, ani som si nevedela predstaviť, cez čo si prešla Vanessa a mama. Vans vedela o všetkom, čo sa stalo a prežívala to možno ešte silnejšie ako mama. Tá nevedela, čo sa stalo. Vans mi povedala, že keď telefonovala mojej mame, najskôr jej vôbec nechcela veriť. Vraj to musí byť chyba, pretože som bola cez víkend na internáte a písala som záverečnú prácu, presne to som jej povedala. Tu jej však moja kamarátka tvrdila, že som bola postrelená na opačnom konci mesta, pre Pána Jána!

Takmer sa od mojej postele nepohla. Až keď prišiel Simon sa mi ju podarilo dostať preč odo mňa, aby si šla domov oddýchnuť.

„Som v pohode," povedala som jej.

„Jasné," pomedzi slzy odpovedala a oprela sa o Simona. Musela som uznať, že sa ukázal by veľkou zbraňou v emočne nabitých chvíľkach. Zaujal moje stanovisko a chápal, prečo u chcem dostať z nemocnice, začala vyzerať, akoby im utiekla z psychiatrickeho ústavu. „Bola si v pohode a zrazu mi volá Vanessa, že mám dcéru pod nožom."

„Prosím," zatvorila som oči. „Musíš sa ísť prespať. Nechcela som ti to povedať narovinu, ale sestričky si berú kyslíkové masky, keď okolo teba prechádzajú," pokúsila som sa o vtip, ona však začala plakať ešte viac. „Neplač, prosím," zachrapčala som.

„Čo som to za matku, že som nevedela, že sa niečo deje?"

„Čože?" povedala som. „Nič sa mi nedeje."

„Tak mi potom vysvetli, čo si vlastne robila v pochybnom susedstve a úplne sama!" Rozhodila rukami okolo seba. Hnevala sa na mňa, pretože som jej nechcela prezradiť, prečo som sa tam v skutočnosti bola.

„Veď som ti už povedala," vzdychla som si. „Potrebovala som trošku čerstvého vzduchu, ale potom sa mi zdalo, že ma niekto sledoval. Nakoniec som sa stratila medzi uličkami a telefón mi vypadol," zopakovala som jej po sedemdesiaty raz.

Musela by byť hlúpa, aby mi uverila. Vlastne, nikto mi neveril. Absolútne nikto. Dokonca aj ja som zvraštila neveriaco nosom, keď som počula výhovorku, ktorú mi narýchlo vymyslela Lottie.

Chvalabohu už mame ale nespávala v čakárni na stoličke, ale iba ma chodila pravidelne navštevovať – na pár hodín denne.

„Una, idem na chvíľu von, som hneď späť," znova mi stisla Vanessa rameno a počula som, ako zavŕzgala stolička po zemi, na ktorej predtým sedela. Dvere sa za ňou zatvorili. S ďalším stonom som si ľahla na chrbát a narovnala sa do sedu, opierajúc hlavu o načechrané vankúše. Za pár sekúnd sa dvere znova otvorili.

„Nemusíš ma tu vo dne v noci strážiť, Vans," vzdychla som si.

Zakašľanie. „Bohužiaľ ťa však stáži tak verne, že sa to ani mne nechce veriť."

Očné viečka sa mi rozdrapili tak rýchlo, až som si myslela, že som si ich zrolovala do lebky. „Harry," chrapľavo som povedala jeho meno a do očí sa mi vhrnuli slzy. „Bože."

Prišiel k mojej posteli a mne z očí začali padať slzy. „Myslela som si, že si mŕtvy," bľabotala som. „Nikto mi nechcel povedať, kde si. Nebol si tu a ani si sa tu neukázal. Vanssa nechcela o tebe hovoriť. Lottie a Liam tu už neboli štyri dni," plakala som a on sa skrčil a privinul si ma na hruď.

Všetko ma bolelo, no keď som bola v jeho náručí, všetko bolo zrazu lepšie. Zatvorila som oči a vdýchla jeho vôňu. Zodvihla som ruku a opatrne mu ju položila na hruď. Cítila som jeho srdce na prstoch – ktovie, možno to bol môj vlastný pulz, pretože mi srdce skoro vyskočilo z hrude.

V ušiach mi hučala krv a z očí stále liali slzy, smrkla som a zachumlala tvár do jeho hrude. Cítila som sa konečne v bezpečí, konečne akoby všetko bolo tak, ako to malo byť. Vedela som, že znova príde, vedela som, že by ma tu len tak nenechal, to by mi nikdy neurobil.

Usmiala som sa a privinula si ho bližšie k sebe, držala som sa ho všetkými silami, ktoré som mala v sebe, nesledujúc bolesť ani okolitý svet. Chcela som sa roztopiť v jeho náruči. Ponoriť sa mu do rúk a zaspať. Ráno vstať s jeho tvárou na vankúši predo mnou, aby som ho mohla nežne zobudiť bozkami.

„Harry," zašepkala som a hrudník sa mi zachvel pri výdychu. Keď sa mi konečne po chvíli upokojil dych a ja som si konečne mohla povedať, že je skutočne tu, všimla som si, že narozdiel odo mňa, on ma nezviera tak silno ako ja jeho. „Nemusíš sa báť," odtiahla som sa trošku od neho a pozrela na neho s úsmevom. „Chcem, aby si ma držal, neublížiš mi."

On však neodpovedal. Po chvíli si však vzdychol a pritiahol si ma k sebe. S úsmevom som mu položila líce na hruď a vdýchla jeho korenistú vôňu. Rukami mi hladil chrbát a po rukách sa mi roztancovali zimomriavky, slastne som vzdychla a znova zatvorila oči. Už som si myslela, že zaspím, keď ma prestal hladkať a odtiahol sa. S povzdychom som sa znova oprela o vankúše a pozerala na neho.

Čelo mu zakrývali vlasy, ktoré mal neposlušne rozcuchané. Vo V výstrihu mal zakliesnené okuliare, ktoré odrážali svetlo vychádzajúce zo stropného osvetlenia. Čierne tričko mal voľné, takisto aj koženú hnedú bundu, ktorú držal pokrčenú v rukách spolu s čiapkou. Vyzeral ako rocková hviezda a mne sa chcelo znova vzdychnúť – z toho, aký bol úžasný.

Tvárou mi však bol odvrátený. Videla som mu iba kúsok z profilu, hľadel von oknom, minútku tak vydržal a potom opäť spočinul pohľadom na mne.

Vyrazil mi dych. „Je mi ľúto, čo sa ti stalo," povedal plano. Na jeho tvári neexistoval výraz. Hľadel cezo mňa a nie na mňa. Namiesto toho, aby ma znova uchvátili jeho jasné zelené oči, oproti mne stál jednoducho cudzinec.

„Čože?" spýtala som sa ho. Nemusel mi to vysvetľovať, vedela som, že ho to mrzelo. Aj ja by som šoknutá a priznám sa, že by som bláznila, keby som zistila, že je Harry v nemocnici.

„Nemusíš sa o Dickinsa báť, postarali sme sa o to," pokračoval, akoby sa nechumelilo.

„Ježiš," ruku som si položila na ústa, aby som zakryla zhíknutie. „Zabili ste ho?" takmer nečujne som šeptla.

„Prosím ťa," odfrkol si Harry. „Nebuď nainá."

Zamračila som sa. Tak toto nie. „Čo e to s tebou?" pokrútila som hlavou. „Zdáš sa mi čudný. Si v poriadku? Nestalo sa ti nič pri páde?" Zvraštila som obočie. Jeho správanie bolo nanajvýš podozrivé.

„V poriadku," pokrčil plecom. „Takýto som bol vždy."

Zvraštila som obočie. „Nie nebol."

„Ak ma ospravedlníš, snáď viem, ako sa správam, stará mama."

„Neviem," začala som, „ čo sa ti stalo, ale nemáš žiadny dôvod byť na mňa naštvaný. povieš mi konečne, čo sa deje? Si taký... odmeraný."

Bol ticho, tvár ako z kameňa. „Nesadneš si?"

„Nezdržím sa." Po chrbte mi prebehol mráz. Začala som tušiť, že sa nič dobré neudeje.

„Už odchádzaš? Kedy zasa prídeš, nemôžeš ostať dlhšie?"

„Už neprídem," jednoducho odsekol, akoby ho otravovalo, že mi to musí vysvetľovať.

Niečo ma napadlo. „Počuj, Harry. Viem, že to, o čom sme sa rozprávali bolo narýchlo. najskôr som znela nerozhodne, no chcem, aby si vedel, že sa tohto už nebojím. Chcem ostať s tebou," povzbudzujúco som sa usmiala.

Pokrútil hlavou a pozrel očami do stropu. Na čele mu navrela žilka a ja som nechápala, čo sa deje. Myslela som si, že bude šťastný. Napokon, to on bol ten, ktorý vyzeral naposledy rozhodnejšie z nás dvoch.

„O to mi už nejde."

„Nechápem."

„Proste," natiahol ku mne ruku, „to, čo sa stalo mi ukázalo, že sme z dvoch rozdielnych svetov. Nepatríme k sebe, rozptyľovala si ma natoľko, že som to nedokázal vidieť jasnými očami, no teraz to už vidím. Je mi ľúto, že som ťa do toho zatiahol, keby som si to neuvedomil skôr, nemusela si tu ani byť."

Stále som iba tápala v tme. Jeho vety mi nedávali zmysel, akoby hovoril cudzím jazykom. „Ak sa bojíš, že sa mi niečo stane, vitaj v klube! Ja sa tiež o teba bojím, no..."

„Una," rázne povedal. „Medzi nami je koniec. Nie je to iba kvôli tomu únosu."

„O čom to teda je?!" Začala som sa hnevať a do hlavy mi vystrelila bolesť. „Na parkovisku si znel rozhodne. Znel si, akoby si to bral vážne a z ničoho nič sa tváriš, že medzi nami nieč nie je?" Pokrútila som hlavou a zasmiala sa. „Musíš si o mne myslieť, že som sprostá, Harry. Viem, že to robíš preto, aby si ma ochrániť."

„Ježiši," vzdychol nahnevane a otočil sa mi chrbtom. „Vedel som, že sa zlomíš a ničomu nebudeš rozumieť."

„Zlomím!" Neveriaco som hľadela na jeho zvesené plecia. „Nie som hlúpa, prestaň byť teatrálny a právaj sa normálne."

„Al ej asa správam normálne," skričal a otočil sa späť ku mne a začal gestikulovať. „To len ty si to nevieš vtrepať do tej hlavy! Kurva," prehrabol si vlasy. „Ryan mi povedal, aby som ešte počkal, kým nebudeš v nemocnici, ale nechcel som ťa ďalej ťahať za nos."

„Z-za nos?" oborila som sa a odtiahla sa dozadu od neho. Na hrudi mi pristál obrovský kameň a nemohla som dýchať. „Predsa..."

„Ty ničomu stále nechápeš," krútil hlavou. „Nehodíme sa k sebe. Aj keby som ťa vtedy odprevadil až do tvojej izby, tento rozhovor by sme mali. Tak či tak by som sa s tebou rozišiel."

„Rozišiel?" Už som sa ani nezmohla na dlhé vety. Oči ma začali znova štípať.

„Presne tak," vystrel ku mne ruku. „Celé to začalo, lebo som sa cítil zle za to, že som ťa dostal do nebezpečenstva a vymklo sa mi to spod kontroly," dal si ruky v bok. „Uznávam, že to je moja vina. Nechal som sa unášať prúdom a začal som si myslieť, že to niečo znamená, čo bola chyba. Nielenže som ťa zavádzal, zavádzal som aj seba." Sucho sa zasmial. „Je mi trošku trápne, že ti to takto musím vysvetľovať."

Zažmurkala som, no aj tak mi stiekla slza po líci. Harry to videl, no ani sa nepohol. „A-ale to nedáva zmysel."

„Presne to si sa mi snažila povedať pred internátom. Prišla si na to skôr ako ja, čo ma trošku prekvapuje," znova sa zasmial a ja som smrkla. Pripadala som si ako hlupaňa.

„Nehovor, akoby som bola úplná krava," pokrútila som hlavou.

„Nie," zdvihol defenzívne ruky. „To som nechcel povedať. Len to, že si ženy väčšinou domýšľajú viac ako muži. V tomto prípade som bol ja ten, ktorému to docvaklo neskôr. Celý ten únos ťa len vystresoval...."

„Nehovor mi, čo sa mi stalo!" zakričala som na neho. Ťažko som dýchala a.... Jednoducho som tomuto celému neverila. Neverila som, že nič ku mne necítil. Neverila som, že som mu ľahostajná. Neverila som, že berie na ľahkú váhu celý ten únos. Neverila som ani to, že ani raz sa ma nespýtal na to, ako sa mám.

Aj úplný sociopat by sa ma na to spýtal, a keď len preto, aby do mňa rypol a ublížil mi o to viac.

„Odkedy si sem prišiel... Nespoznávam ťa. To sa vôbec nezaujímaš o to, čo sa stalo?"

„Áno, zaujímam. Povedal som ti, že sme sa o celú tú aféru postarali."

„Aféru? On ma uniesol. Mlátil ma. Nadával mi. Chcel ma rozsekať a posielať ti postupne prst za prstom!" Nebadane sa mykol. „Povedal mi všetky tie strašné veci," rozrývane som sa nadýchla. „Cítila som sa tam sama, no vedela som – myslela som si – že si tam niekde vonku a hľadáš ma."

„Si predsa tu, nie?"

Otvorila som ústa naprázdno. Áno, bola som tu. Živá, ale nie kvôli nemu.

„Zomrelo kvôli mne nevinné dievča, Harry," z oka mi spadla slza a počula som, ako dopadla na prikrývku, sklonila som hlavu a hrala sa s prstami. Nos som už mala plný a musela som dýchať ústami. „Videla som, ako umierala. Umrela pred mojimi očami. Posledné, čo mi povedala bolo, aby som bežala. Obetovala sa kvôli mne, vedela, že mohla dopadnúť zle." Kurva, veď ju Richard znásilnil a nepochybne by to urobil ešte nespočetne veľa krát, keby nás odhalili ešte v Dickinsovej rezidencii. „Aj tak mi pomohla a chcela, aby som ju ochránila, ak by som sa z toho dostala."

„Nemala si dávať sľuby, ktoré si nevedela splniť," potichu povedal.

„Ja neverím, že si mi to práve povedal," stále som sa pozerala na vlastné prsty, ktoré boli zmáčané mojimi slzami.

„Je mi to ľúto," povedal po chvíli. „No nič to nemení."

Počula som ako kráčal k dverám, obliekajúc si bundu. „Harry," zachrapčala som slabo. „Prosím, milujem ťa."

Pozrela som na neho, ruku mal napol v rukáve. Zastavil sa, pár sekúnd len stál, no potom si natiahol bundu úplne a siahol po kľučke. „Je mi to ľúto," zopakoval znova, tentoraz bol jeho hlas mäkší. Pripomínal mi starého Harryho, toho, ktorý sa ku mne takto nesprával.

Zatvoril za sebou dvere.

Stočila som sa do klbka a nechala slzy, nech mi tečú voľne z očí. Nevedela som, že bolo fyzicky možné, aby ma bolelo srdce. No bolo rozlámané, fragmenty mi plávali v hrudníku a zasiahli snáď každý orgán.

Bola som hlúpa. V kútiku som stále dúfala, že to bola len pretvárka – musela som tomu veriť. Nebolo možné, aby tá fraška, ktorú sme udržiavali nažive polepenú sekundovým lepidlom bola nanič. Každý večer som sa cítila zbitá a počítala som dni, kým príde víkend. Aj keď som na neho bola naštvaná, stále som chcela ísť k nemu a ostať tam, pre prípad, že by náhodou vykukol zo svojej kancelárie, alebo by som počula jeho hlas na chodbe.

A Bože, vedela som, že aj on niečo z toho cítil. Paul to videl. Vanessa to videla. Ja som mu to videla v tú noc v očiach. Nebolo to len o tom, že som chcela na neho vyskočiť a jazdiť na ňom ako na poníkovi. Nebola to len sexuálna príťažlivosť.

Vedela som to.

Vedela som to.

Iba žeby... som to nevedela. Myslela si.

***

Prepustili ma pár dní na to. Vanessa ma našla na posteli, ako plačem a začala šalieť. Už-už sa chystala bežať po lekárov, mysliac si, že mám vnútorné krvácanie, že sa niečo monumentálne v mojom tele posralo, keď som ju zastavila.

„Je to dobré," povedala som jej. Ani nevedela akú mala pravdu. Celé sa to posralo. kolosálne. Telo ma zradilo a bolelo ma na všetkých miestach na ktorých nemalo bolieť.

„Čo sa stalo?" odhrnula mi vlasy z čela. Jej vlastné oči sa leskli, bolelo ju to aj za mňa a nemohla som si priať lepšiu priateľku.

Pokrútila som hlavou.

Nakoniec som jej to však musela povedať, nie iba preto, že stále dobiedzala. Zaslúžila si to vedieť. Bola doslova jediný človek, ktorému som to povedať mohla. Nikto z Harryho sveta sa už neukázal. Frasa, chýbali mi aj tí otravní bodyguardi!

Doma to bolo šialené, mama mala pocit, že ma musí neustále kontrolovať. Hladkala ma, utešovala, prihovárala sa mi, akoby som mala osem rokov. Nenávidela som z toho každú chvíľu a kvôli tomu som nenávidela aj seba. Postavila som mamu do patovej situácie. Nič som nemohla povedať, ani keby som chcela. Už nie kvôli Harrymu ale preto, aby sa jej nič nestalo. Neodpustila by som si, keby si toho musela ešte viac vytrpieť.

Odjakživa vyzerala ako roztomilé malé dievčatko, aj v štyridsiatke. Bolelo ma vidieť utrápený výraz v jej tvári.

Zistila som, že Simon nebol až taký zlý. Choval sa k nej pekne. Vzal ju na večeru, aj jej sám uvaril a keď som odmietla ísť dole zjesť večeru, bol to on, ktorý upokojoval mamu.

„Potrebuje len čas, bolo to pre ňu traumatické." Počula som jeho hlas dolu chodbou.

„Myslíš si, že bude potrebovať... Veď vieš, odbornú starostlivosť."

Odhliadnuc od faktu, že jej odporučil, aby som šla za cvokárom, bol to fajn chlap. Koniec koncov, nebol ďaleko od pravdy. Zúfalo som sa potrebovala s niekým porozprávať a liezlo mi na nervy, že som neustále do toho ponárala Vanessu. Blížili sa koncoročné termíny a všetci sme boli na práškoch. Nepotrebovala o jeden problém viac, jednoducho som si potrebovala vybaviť niečo aj sama.

Vans by mi nakopala zadok, keby ma počula. Mohla som sa o ňu kedykoľvek oprieť. nebola mojou priateľkou, aby ma oklamala sladkými rečičkami, ako všetko bude nakoniec perfektné a nájdem si princa na žiarivom nalakovanom BMW, s ktorým budem žiť v susedstve v dvojposchodovom dome zariadenom viktoriánsky.

Poznala ma. A nechodila okolo horúcej kaše.

Dopadla som na posteľ a pozrela do stropu. Na internáte som nebola už takmer mesiac a ani som sa tam nehodlala vrátiť.

Neuveriteľné. Jediná úloha, ktorá mi zostávala bola koncoročná práca a kedykoľvek som si na ňu spomenula, chcela som plakať ako decko.

Otvorila som notebook a po prečítaní pár riadkov som vždy plakala a hľadala si vreckovky. Bola som nahnevaná na seba, na Harryho, piči, aj na Vanessu. Bola som nahnevaná na všetkých a keď som čítala ten brak, ktorý som písala, ktorému som zasvätila posledné mesiace, bolo mi zle.

Zle z toho, že som bola naivná. Zle z toho, že som sa nechala tak namotať. Z toho, že moja hlavná hrdinka mi pripomínala seba a hneď na dvadsiatej strane znela zamilovane a iracionálne.

Zotrela som si slzy a pozrela na notebook položený na nočnom stolíku.

Príbeh, ktorý som písala sa nehodil. Nepáčil sa mi. Nepripomínal realitu, bol umelý a gombičkový.

Zchmatla som notebook a zapla si posledný prečítaný dokument. Po preskenovaní sa na koniec príbehu som pokrútila hlavou a stlačila DELETE.

Vytvorila som nový dokument.

Potrebovala som novú koncoročnú prácu. A síce mi nechal Harry zlomené srdce, ale aj cennú lekciu. Nie každý zamilovaný príbeh môže mať šťastný koniec.

A tak som začala prepisovať históriu.

AN/  Ktokoľvek, kto ma pozná, vie, že iba JA som schopná zabudnúť na to, že som ešte nepostla posledné dve kapitoly. Seems like I suck more than I thought. Sorrky za gramatické chyby... Moc po sebe nečítam.

Posledná kapitola pred nami.