„Ahoj," prehovoril Harry, no ja som bola ešte stále mimo.

Na sebe mal biele tričko a čiernu bundu s rifliami, čo vlastne bolo mimo jeho normálnych zvykov. Väčšinou nosil výhradnej čierne veci, prípadne niečo biele, maximálne sa zmohol na modré tričko. Neberte to tak, že nebol v tom absolútne dobré vypadajúci. Prakticky som chcela kľaknúť a uctievať ho, keď som ho videla s tými tmavými vlasmi vyčesanými nad hlavou s pár pramienkami kučeravých vlasov nešikovne lemujúcich jeho tvár. Ale jeho tvár mala bledší odtieň ako keď sme sa videli prvý krát.

Bolo to ako som si myslela. Bol mimo. Určite pracoval dlho a neustále a mne znova hlavou prebehli Mayine slová. Nebolo možné, aby som ja bola tá, ktorú by počúvol. Ešte keď ma uznával len ako menejcennú. Ako som už spomínala: maximálne som teraz pre neho chodiaca náhradná pečeň. Aneb keby niečo. Kašľať však na to.

Vnútri som nechcela nič iné len to, aby bol zdravý a spal a neubližoval iným a sebe. No zároveň som chápala, že je to to, čo musí robiť. Jeho práca. A moja práca bolo o tom napísať. A užívať si potom voľnosť, ktorá nastane.

Myslím, že by som ale viac ocenila to väzenie ako prísť o jedinú minútu v prítomnosti tohto chodiaceho atraktívneho vraždiaceho stroja.

„Ahoj," s humorom zopakoval. Prestaň s tou vnútornou komunikáciou a pozri mu do očí.

Moje oči putovali od čiernych topánok po jeho úzkych nohách, po jeho panvu, brucho cez ktoré sa rysovali svaly, jeho hruď, ku koncu trička s výstrihom ‚V', ktoré odhaľovali kúsok z jeho vtáčieho tetovania. Čo, vtáčieho tetovania? Tebe to už pripeká. Na perách mu hral úškrn, kútik úst bol skrivený a vytváral mu maličkú jamku v líci. Oči mu žiarili nazeleno. Svetlé ako smaragdy. Lákavé ako zmrzlina v letných horúčavách. Neodolateľné ako zľava vo vašom obľúbenom obchode. Kde by hlavným bodom programu mohol byť tento temný chlapec.

„Niečo čo by sa ti páčilo?" so zadržiavaným smiechom ma podpichol a ja som sa snažila neuškierať sa a hlavne nečervenať. Prevrátila som očami nad jeho namyslenými sklonmi. Aj keď boli na mieste. To trebalo tiež uznať. Bože, je neuveriteľný. Bol tu len pár sekúnd a už zo mňa spravil chodiacu paradajku. Veľmi pekne ďakujem.

„Ahoj," jednoducho som povedala, ignorujúc jeho otázku. „Čo tu dotiahlo tvoje neodolateľné nohy?" ironicky som sa opýtala.

„Takže moje nohy sú najviac sexy?" podpichol ma znova a ramenom sa oprel o zárubňu, pričom si prekrížil ruky na hrudi. Svaly sa mu napli a tričko stiahlo nižšie, ukázal hlavičku vtáčikov.

Bojovala som, aby som si nezahryzla do pery. Za také nohy ako má on by som vraždila. Aj každá iná modelka. Alebo herečka. Bol ako chodiaca sexy šelma. Bastard, a ja že prečo nemôžem na neho prestať myslieť. To bude tým ako skvelo vyzerá. Dosť možné.

„Nefandi si. Aj ja mám krajšie nohy ako ty." Tak to rozhodne nie.

„Tým som si istý," uškrnul sa a premeral si moje nohy asi trikrát od hora až nadol. Nervózne som prešliapla, no stále s predstieraným unudeným výrazom.

„Nechaj si tú iróniu pre seba. Ďakujem. Takže, čo tu robíš?" Založila som si aj ja ruky a oprela sa o dvere, ktoré sa nebezpečne pohli a skoro som jebla na zem. Díky, karma. Zahanbene som v duchu opakovane vrážala hlavou do steny a tvárila sa, že sa nič nestalo. Oprela som sa o druhú stranu zárubní ako bol on a snažila sa ponechať unudený výraz. Ešte chvíľku a už to nevydržím.

Navyše sa uškŕňal, čím dal najavo, že ho moje malé vystúpenie pobavilo. Prevrátila som očami. To bolo asi vtedy, keď Vanessa vyprskla do smiechu.

„Prepáčte, fakt. Ale," dusila sa smiechom a ja som sa na ňu obzrela so serióznym výrazom. „Ale to bolo fakt... Ehm, ja sa asi zadusím."

„Vanessa, myslíš, že by si nám dala chvíľku?" opýtal sa jej Harry a ja som skrčila obočie.

„A kde by mala ísť? Von, je tam kosa a ona nemá nič teplé." Bolo to až tak priehľadné, že som nechcela byť osamote v tej istej izbe? Pretože dosť často som premýšľala o tom, čo by som rada robila osamote s ním v tejto izbe. A ani jedno by netrvalo desať minút a kým by bolo po všetkom, Vans by asi umrzla chladom.

„John," najnovší prírastok, ktorý chránil Vans na každom jej druhom kroku, „ju vyprevadí ku dverám a tam môže zostať na chvíľku. Je tam Ryan, tak by sa nenudila. A toto bude len rýchlovka." Bola som sama, čo to vnímala ako neslušný návrh?

Asi nie, pretože Vans vyzývavo zdvihla obočie a ja som sa na ňu obzrela. Nechcela som, aby odišla a ona nechcela byť na tom istom mieste ako Ryan. No v jej očiach som videla odhodlanie, za ktoré ju budem musieť neskôr zabiť. „Fajn. Desať minút."

Čítaš mi kurva myšlienky!? „Tak zatiaľ," usmieval sa Harry, keď šla okolo len v sloních plyšových papučkách, no zrak ani na okamih nespustil z toho môjho. Mala som pocit, že asi odpadnem. Namiesto nôh som mala želatínu. A navyše on bol to najlepšie, čo mohlo pred dverami čakať. Ani keby tam bol Johnny Depp alebo Jessee Eisenberg, by to nebolo lepšie. Určite. Nie. Wau.

„Tak kde sme to skončili? Pri tom, ako si hovorila, že najsexy vec na mne sú nohy?" žartovne povytiahol obočím.

Prevrátila som očami. „Nie, myslím, že si mi chcel povedať pointu tvojej prítomnosti."

„Ja si zasa myslím, že sme potom preskočili k tvojim nádherným nohám," znova skĺzol pohľadom nižšie a ja som maximálne otrávená znova prevrátila očami. Ešte chvíľku a vygúľali by sa mi. Harry sa začal hystericky smiať. „Fajn, môžem ísť dnu?" neodolateľne zažmurkal a vystrúhal najčarovnejší úsmev, z ktorého sa mi nepochopiteľne rozbúchalo srdce.

„Nie," tvrdohlavo som prestúpila z jednej nohy na druhú.

Prekvapený na mňa pozrel. A potom sa začal smiať. Strašne nádherne smiať. A kurva nahlas. Z najbližších dvier vykukli farebné vlasy. Pramienky zelenej modrej a striebristej pokrývali celú hlavu zapletenú do vrkoča na boku hlavy. Prekvapene otvorila ústa a zavrela za sebou dvere. O tri sekundy vyšla aj jej kamarátka a asi ďalšie tri baby. Bolo to, akoby mali zrazu nejaký tajný kód, čo im dal na vedomie, že tu je Harry.

„Ahoj," prirútila sa k nám jedna baba aj s tou s farebnými vlasmi. „Som Jose."

„Ahoj, trošku nezvyčajné meno," pokúsil sa Harry o zvodný tón. Teda, keď sa on pokúsi o flirtovací tón, vždy to dopadne na úrodnú pôdu.

Baba sa zachichotala a pohodila vlasmi. Aké priehľadné, prevrátila som očami. „Viem. Je to divné meno, niekedy sa mi chce z neho plakať." Nehovor, v duchu som mľasla jazykom. Mne teraz zvracať.

„Ale nehovor," Harry vyčaril úsmev, zjavne nie moc zaujatý týmto rozhovorom, aj keď to ostatné ženské osadenstvo moc nevnímalo. Chodiace nadržané vagíny.

„Oh. Aké je tvoje meno?" nahodila super sladký výraz.

Fajn, dosť. „Je Harry. A je zadaný," zavrčala som, schmatla ho za ruku a vtiahla ho dnu silou troch mužov. Zavrela som za nami dvere a zlostne na ne hľadela pár sekúnd, kým nevyprskol Harry do smiechu. Keď som sa na neho pozrela, mal ten svoj namyslený výraz, ktorý som mu chcela niekedy vydriapať z tváre. „Hej, ty si to plánoval?" doplo mi. On len pokrčil plecami a ja som ho udrela do ruky.

„Au."

„Idiot," prevrátila som očami a sadla si na posteľ. Automaticky vykročil ku mne, no ja som sa roztiahla na posteli. „To nebola pozvánka na posteľ."

„A do postele?"

„Iba v tvojich snoch."

„To zaručene áno."

„Neviem naisto, či tam bol kus irónie, alebo si proste idiot, ktorý to myslí vážne. Každopádne, imbecil si tak či tak."

„Neurážaj ma stále," dotknuto sa chytil za srdce a prezrádzal ublíženie. Niečo na jeho postoji ma však nútilo myslieť, že to myslí vážne. Že to teraz iba hrá. A že mu možno nie je jedno, keď mu neustále nadávam a urážam ho. Zasraný mozog. Vždy všetko pokazí!

„Prepáč." Prekvapene na mňa pozrel.

„Čo to?"

„Dvakrát to opakovať nebudem," uškrnula som sa a vyplazila mu jazyk. Jeho výraz na chvíľku skamenel a náhle sa uvoľnil. Nemyslela som si, že aj muži dokážu byť tak komplikovaní v tom, čo cítia. Ženy majú ale stále viac pocitov. To mi pripomenulo ten jeden pocit, čo som zakaždým mala pri Harrym, alebo jednoduchej myšlienke na neho. Nevedela som to identifikovať, nechcela som, bála som sa.

„Fajn, tak späť k tvojím nohám."

„Prestaň," unavene som vydýchla a posadila sa z ľahu. „Povedz, čo tu robíš. Povedala som ti, aby si sem nechodil tak často, pretože tie ženy sú ako supy. Hodíš jedno čerstvé mäso a ony sa idú o to pozabíjať."

„Prirovnávaš ma k mäsu?" ohrnul nosom Harry.

„Zdá sa mi to, alebo sa neustále vyhýbaš ten sprostej otázke, čo tu robíš?"

„Hm. No, ono. Prišiel som sa ťa jednoducho spýtať, či by si nechcela ísť zajtra von. Niekam, jednoducho," vysúkal zo seba a odhalil kúsok svojej nerozhodnosti.

Vzhľadom na neskorú hodinu, to že som bola pripravená spať a jeho prítomnosť, mi to chvíľku nedochádzalo. „To ako ako?"

„Von. Či nechceš ísť von."

S otvorenými ústami som na neho hľadela ako na dikobraza, čo sa zmenil na medveďa pred mojimi očami a následne zniesol vajce. Toto bolo asi nedostatkom kyslíka. Nepracoval mi správne mozog a teraz halucinujem.

„Tak? Ak nechceš nevadí. Len som myslel, že by mohla chcieť ísť niekam. Mohla by si potom ostať u mňa, možno aj s Vanessou. Dal by som ti pár ďalších lekcií sebaobrany."

Môj mozog pracoval ešte pomalšie. To bolo až moc. Takže sa mi to zdalo, alebo ma práve teraz Harry Styles poznal na rande? Akože vážne? Viem, viem, pravdepodobne to nie je rande ako také, ale proste by sme šli niekam von, ako normálka. Aby sme sa ukázali v spoločnosti a každý nabral dojem, že spolu naozaj chodíme. Aj tak to bolo ale divné.

Plus som nemohla byť u neho. Až moc by ma to lákalo. A Vans by sa stretla s Ryanom a chudáčik je teraz zmetená z toho všetkého. Bolo jasné, že sa na seba chcú vrhnúť ako kolibríky, ale chvíľku ešte potrvá, kým to zachytí a zrealizuje.

A už som sľúbila, že prídem k mame na víkend.

A pod lekciami sebaobrany mi hneď do mysle vošiel obraz nášho prvého (a zatiaľ posledného) spoločného tréningu. Skončilo to tak, že som bola príliš nesústredená a rozptýlená jeho polonahotou. A stiahol ma na zem. A prakticky som ho tam skoro pretiahla na chladnej zemi v telocvični pár sekúnd pred tým, ako dnu vtrhol Liam a neprišiel po Harryho, ktorý potom zdrhol.

Bola som vtedy ranená a v súčasnosti som mala dostatok rozumu, aby som vedela, že nemôžem mať akýkoľvek voľný čas strávený s ním.

No potom tu bol ďalší orgán, ktorý ma chcel zastreliť. A nebuďte úchylný – z nejakého dôvodu to bolo srdce. Bilo mi v hrudi a ja som ho chcela upokojiť, no pri myšlienke, že budem s Harrym vonku bolo celé nadšené. Pričom mi spôsobovalo slabé inkfarty, keď som chcela odmietnuť.

Preto som urobila jedinú možnú vec: vykrútila som sa z toho. „Nemôžem byť u teba. Sľúbila som mame, že prídem na víkend k nej a zažijeme víkend spolu."

Sklamane na mňa pozrel a povzdychol si. Jeho tvár bola sklesnutá a ja som sa chcela zastreliť za to, že som to spôsobila ja. Nemohla som. Nemohla som. Nie. „Nevadí, to je v pohode..."

Potom som zažila ďalší srdcový inkfart a vyhŕkla: „Ale pôjdem."

Čo?!

„Čo?"

Čo!?!?

Povedala som teraz, že pôjdem? S nadšeným hlasom? Som mentálne retardovaná. Ale že totálne.

„Ja-ja by som šla. Teda ak by sme šli v piatok večer a prišla by som pred polnocou domov." Pripadala som si ako mladá šestnástka, ktorá sa obávala prísť neskoro domov. Pritom som teda rozhodne nemala šestnásť a rozhodne mohla prísť neskôr.

„Fajn," so širokým úsmevom povedal Harry. „Niečo špeciálne, čo by si chcela podniknúť?" pýtal sa ma a ja som popremýšľala, kým mi nenapadlo, že Maya hovorila o jeho zlom stravovacom režime.

„Pôjdeme na večeru. Teda môžeme. To je asi jedno. Jednoducho niekam, kde sa dá aj niečo zjesť. No nemusíme ak nechceš."

„Dobre," stále so širokým úsmevom a iskričkami v očiach prikyvoval Harry. „Vyzdvihnem ťa z tvojho domu, ak chceš."

„To by bolo fajn."

„Tak o siedmej."

„O siedmej," opätovala som mu úsmev. Bola som kurva nervózna a naštvaná na seba, že som povedala áno. No niekde hlboko vo vnútri som chcela kričať nadšením, že idem na verejnosť s Harrym a pôjdeme na večeru. Aj cez tú všetku umelú fasádu a všetko to, čo ho nejakým spôsobom nútilo, aby ma pozval von, som chcela tancovať cez celú izbu oslavný tanec a od radosti vyskočiť z okna, presvedčená, že mi od nadšenia vyrastú krídla.

„Tak sa maj."

„Hej." Postavila som sa a odprevadila ho k dverám. Mohla som počuť hlasné dýchanie tých zmijí, čo sa mi snažili uchmatnúť Harryho. Aj keď som nebola jeho skutočná priateľka, rozhodne som nechcela nechať nejakú babu šahať na môj cenný úlovok svojimi špinavými rukami. Nech jej to cez jej pošahanú myseľ nepreletí ani jedenkrát, pretože to by bol jej osudný omyl, to sa môžeme staviť.

Kým som viedla vnútorný monológ, Harry sa naklonil a pobozkal mi zľahka čelo. „Dobrú noc," hlbokým hlasom zašepkal s ťažkým dychom a ja som bola ako želatína. Podlomili sa mi nohy a Harry ucítil ako strácam pôdu pod nohami. Podržal ma za lakeť a oprel ma o stenu, aby som udržala rovnováhu.

Ten moment bol však tak veľmi podobný tomu ostatnému čo sa stalo, až som chcela prasknúť, pretože toho tlaku bolo príliš veľa. Potrebovala som ho uvoľniť. A aj som to urobila.

Rukou som si pritiahla jeho hlavu bližšie a pery pritisla na tie jeho, ktoré sa v okamžiku začali pohybovať synchronizovane, akoby sme boli jedno telo. Ako dobre namazaný stroj, ktorý pracoval presne tak, ako mal. Pretože to, čo som cítila sa mi zdalo tak správne, ako ešte nič na tomto svete.

Hladne som si ho pritiahla bližšie a druhou rukou vkĺzla pod bundu a uchopila mu rameno, ktoré som začala rukou masírovať. On mi jednou rukou zdvihol nohu a rukou prechádzal po odhalenom stehne.

V tom momente som myslela že zošaliem. Že neexistuje nič lepšie ako jeho dotyk. Že som sa zbláznila, keď som tak veľmi bojovala proti tomu, aby boli naše pery spojené. Chcela som si to užívať naplno. Chcela som sa tomu poddať.

Rukou som mu stiahla bundu z ramien a odhalila jeho snehovo-biele tričko. Bunda s žuchnutím dopadla k naším nohám. Rukou som prechádzala cez jeho svaly a v hlave si predstavovala ako vypadali tetovania na všetkých častiach jeho tela. Sklonil sa a lačne mi zahryzol do kľúčnej kosti. Slastne som sa prehla v páse a vypustila ston. Rukou mi hladil chrbát a perami sal krk. Pevne som zatvorila oči a snažila sa rozpomenúť na svoje meno.

„Una?" Zaklopanie prerušilo moment a zároveň mi prezradilo moje zabudnuté meno.

„Kurva! To nemyslíte vážne," zahrešila som, no neprestala tisnúť Harryho telo na svoje. Nechcela som, aby tento moment prestal. Vždy nás niekto prerušil. Nech to bolo hocikedy. V tej telocvični Liam. Aj keď som za to bola rada, pretože som nebola schopná zájsť ďalej. Vtedy v mojej izbe v Harryho dome. Vtedy som si bola napoly istá, že som chcela urobiť čokoľvek. A teraz. Teraz som bola rozhodnutá urobiť čokoľvek, čo by zlepšilo tento moment. Čokoľvek.

Harry nespokojne zavrčal do môjho krku a lačnými bozkami si robil cestu k mojim perám. Nevedela som čítať jeho myšlienky. Nevyznala som sa v ňom. No ak som si bola niečím niekedy istá, bolo to to, že ani on nechcel prerušiť moment.

Silnejšie a pevnejšie ma pritlačil k stene a ja som mu zastonala do úst a jemne ho potiahla za vlasy. Prinútila som ho, aby zaklonil krk a na krku som mu urobila značku. Jemne som ju olízla a nechtami zaryla jemne do chrbta.

Keď aj pomedzi jeho pery vykĺzol ston, bolo to ako rajská hudba. Doslova by som to mohla počúvať celý deň a aj chcela počúvať celý deň. Chcela som ho počuť vzdychať a šepať moje meno, nech už to znie akokoľvek perverzne.

„Una, zabudla som si dnu kľúče!" zavolala znova Vanessa a naliehavo zaklopala znova na dvere.

Harry zavrčal a pritlačil si ma k sebe tak tesno, že som nemohla dýchať, no kyslík bol nepotrebný. Nutnosť mať ho pri sebe bola omnoho silnejšia. Jazyky sa nám znova preplietli a ja som zabudla, že nejaká Vanessa existuje, pokiaľ päsťami skoro nerozmlátila dvere.

„Nechcem sa odtiahnuť," zašepkala som vediac, že slová zbytočne pokazia atmosféru.

„Ani ja, no bohužiaľ, niekto to musí spraviť," povzdychol a odstúpil. Sklonila som sa po jeho bundu a podala mu ju. „Ak sa ešte raz tak zohneš, Vanessa bude musieť nocovať pred dverami." Telo mi zachvátil plameň a tvár mi očervenela. „Ako sa môžeš červenať, ty. To je neuveriteľné," uškrnul sa pre seba Harry. „Vidíme sa o siedmej. Dobrú noc, princezná." Jemná pusa na čele zanechala ohnivú stopu a ja som mala zavreté oči aj keď odchádzal. Nechcela som to vidieť a anisom nebola pripravená otvoriť oči. Keď sa dnu dovalila Vanessa, skoro ma prevalila.

„Asi ťa zabijem," zatvorila dvere a zamkla. Dopadla na posteľ a ja na tú svoju. „S Ryanom sme mlčali a neprehovorili sme ani slovo. Po pätnástich minútach tu prídem a tebe trvá ďalšie tri minúty, kým otvoríš. O čo tu išlo?"

„Pozval ma zajtra na večeru."

Vanesse padla sánka. Až k podlahe. Môžem odprisahať, že som mala výhľad na celý jej perfektný chrup. „Sranduješ."

„Nie," usmiala som sa a rozpovedala jej všetko. Bol to skvelý pocit nemať pred ňou tajomstvá.

***

„Mami?!" zakričala som z plných pľúc, keď som vkročila dnu a za sebou zamykala dvere s hlasným štrkotaním kľúčov. Snažila som sa udržať rovnováhu, keď ma skoro prevrátilo pod váhou cestovnej tašky a vaku na šaty, v ktorých som ukrývala svoje nové šaty. Dnes som ich našla pred dverami izby s odkazom ‚Snáď sa ti budú páčiť ako mne, x Harry' a v tom momente ste ma mohli zoškrabovať zo stien. Praskla som totiž nadšením a vzrušením. Doteraz som ich nevidela, chcela som sa nechať prekvapiť. „Hej, si domaaaa?!" zakričala som znova a do nosa ma udrela vôňu pečeného kurčaťa. Automaticky sa mi v ústach nahromadili sliny. Mama robila to najlepšie kurča s ryžou, mohla som sa pozabíjať. Nech varila čokoľvek a nech som mala najradšej akékoľvek jedlo, toto bolo jednoducho domáce. Chutilo to a aj voňalo ako domov. Potom mi však došlo, že idem na večeru s Harrym.

„Ahoj, zlato!" zakričala mama, no stále som ju nevidela, až pokiaľ sa nevyrútila spoza rohu a so širokým úsmevom prišla ku mne, utierajúc si ruky do utierky. Na sebe mala zelené šaty po kolená a v izbe mi bolo neuveriteľne teplo. Nepochybovala som, že topenie bolo zapnuté na maximum, no na čele nemala prilepený ani jeden pramienok ryšavých ohnivých vlasov. To bola jedna z vecí, ktoré som bohužiaľ po nej nezdedila. Napríklad mala tie nádherné vlasy. A ja som mala tmavé, škaredé, odporné, zdedené po tom idiotovi.

„Mami, ahoj," usmiala som sa a prijala jej materinské objatie.

Nemohla som si však pomôcť, v mysli mi stále prelietali obrázky mŕtvych mužov v tomto dome. Presne na mieste, kde práve stála mama. Všetké obavy som však vytriasla z hlavy, pretože pred naším domom parkovali dve autá po zuby ozbrojených vojakov. Dúfala som, že teraz by sme sa mohli vyhnúť ublíženiu na zdraví. Prípadne, keď by k tomu došlo, zranení by boli na opačnej strane.

„Zlatko, tak rada ťa vidím. Choď si vybaliť veci, naobedujeme sa a musím ti niečo povedať."

„Fajn, aj ja tebe," usmiala som sa a rýchlo ťahala svoju cestovnú tašku hore schodmi až do izby. V rýchlosti som si natiahla čierne tepláky a tielko, aby som zbytočne nezdržiavala. Čo najrýchlejšie som sa pripojila k mame v kuchyni a sadla si k stolu, na ktorom už čakalo to očakávané jedlo. Milujem to. „Tak spusť," usmiala som sa na ňu, keď si sadala. „Dobrú chuť."

„Dobrú chuť," oplatila mi a napichla na vidličku kus pečeného kurčaťa. „Neviem, či by sme to mali riešiť pri jedle. Poviem ti to potom."

„To sa ale rýchlo dostávame ku mne. Chcela som ti povedať, že dnes večer nebudem doma. Idem na večeru."

Mama so záujmom pozdvihla obočie. Ešte sa nestalo, že by som s niekým takto chodila. To bola asi premiéra. Maximálne som sa vždy ostala k flirtovaniu a preskočila na nezáväzný sex pod vplyvom alkoholu. Takže nič moc s čím by som sa chcela pochváliť matke.

„Vážne?"

„Hej."

„Máš priateľa?"

„Hej," bez premýšľania som povedala. Bolo to ľahšie ako povedať, že to nie je môj priateľ, ale niekto s kým som uzavrela dohodu. „Berie ma z domu o siedmej. Budeme do polnoci doma."

„Aha, a kto to je?"

„Hm. On sa volá Harry."

„Koľko má rokov?"

„Dvadsať."

„Ako dlho sa s ním stretávaš?"

„Mami, prosím, začína to byť výsluch." Plus som jej nechcela klamať. „A stretla som ho v januári. Dá sa povedať, že odvtedy máme veľa spoločného."

„Hm."

„Môžem ísť hore?" opýtala som sa jej, keď som položila vidličku, neschopná dať do seba ďalšie jediné sústo, aj keď môj tanier skoro plný.

„Počkaj, chcela som ti len povedať, že... J-ja, j-ja mám p-priateľa," vyhabkala zo seba mama a mne ovisla sánka.

„Čože?"

Nasledovalo ticho. Vedela som, prečo matka otáľala s tým povedať mi to. Bála sa, aby nebol rovnaký ako ten posledný. A posedný bol jej manžel. No keď som sa na ňu prizrela bližšie, bola veselšia, smiala sa už dlhšiu dobu, vypadala živá. No niečo vo mne cítilo, že to nie je správne. Že to dopadne rovnako a znova budeme trpieť. Obe.

„Prepáč," zašepkala so sklonenou hlavou. Pokrútila som hlavou a otočila sa na odchod, no pri päte schodiska som sa otočila.

„Ja ťa neodsudzujem. Ja sa len bojím. O nás obe." S tým som sa otočila a vybehla po schodoch.

Pravdupovediac, po tomto som nemala ani najmenšiu chuť vôbec niekam ísť. Cítila som sa ako mrcha. Že nedoprajem mame nikoho, že som sebecká a pri tom sa držím Harryho ako kliešť, toho posledného vhodného priateľa. Som sebecká mrcha. No mám také to svrbenie v bruchu, ktoré mi spôsobuje myšlienka na nového priateľa mami. A nie, nie je to v tom dobrom slova zmysle. Teda, nie je to vyslovene strašné, len som mala... Ja som ani nevedela ako to popísať. Mala som podozrenie, tušáka.

Pokrútila som hlavou a zadívala sa na vak uložený na posteli. Zahryzla som si do pery a aspoň čiastočne sa mi vrátila chuť ísť s Harrym von. Chcela som s ním byť teraz čo najčastejšie, pretože sa nám to krátilo. Neznášala som, že čas plynie tak pomaly no zároveň rýchlo. Zdá sa ti, že sa to ťahá ako slimák a keď sa obzrieš, je už neskoro. Už si stratil veľa vecí a ani si nepostrehol kedy. Život je predsa len malý, krátky okamih.

Snažila som sa zbaviť sa zlého pocitu z maminho priateľa a snažila sa sústrediť na toho môjho falošného. Asi to mám po mame – výber priateľov. Nikdy sme si dobre nevybrali. Ale koniec koncov, bola istý čas šťastná so svojim bývalým manželom. Takže niečo úplne rovnaké ako my dvaja.

Pristúpila som k posteli a vzala puzdro do rúk. Opatrne som stiahla zips a zazrela dovnútra. Usmiala som sa a jemne pohladkala modré hodvábne šaty. Boli maximálne sexy. Zatiahla som zips, vak prehodila cez rameno a prešla do kúpeľne, kde som si pripravila celú potrebnú výbavu.

Nakoniec som zaliezla do sprchy a mlčky ľutovala, že nemám doma rovnaký citrusový šampón, ako mám u Harryho. S povzdychom som si ale naniesla na telo pomarančový, ktorý za chvíľku zaplnil celý priestor príjemnou sviežou vôňou. Takmer som zabudla na všetky problémy. Na nového priateľa mamy. Na skoré rozlúčenie. Na to, že som Vans dotiahla do tohto sveta. Na postrelenú Lottie. A mentálne som si opakovane nadávala, že neustále zabúdam na Jamesa, pretože aj on bol ten, ktorý si z prestrelky odniesol nemilý darček.

Fyzicky čistá no duševne zašpinená som vyšla zo sprchy a usušila telo, zatiaľ čo som vlasy zamotala do modrého uteráka. Vyčistila som si zuby mentolovou pastou, ktorá mi hneď pripomenula Harryho a naše ‚rande'. Nevedela som, prečo som chcela vypadať dobre. Neberte ma zle, vždy chcem vypadať čo najlepšie, no teraz som nechcela zlyhať, nikoho sklamať. Vedela som prísť na to, prečo by chcel Harry, aby som vypadala dobre: pretože nechcel, aby ho videli s takým strašidlom v civile. No na svoj som nevedela prísť ani za všetky drobné tohto sveta.

Dôkladne som si vyčistia tvár, naniesla si make up, tenkú linku, špirálu a jemný broskyňový rúž. Vysušila som si fénom vlasy, spravila si jemné vlny a nakoniec sa rozhodla ich radšej vypnúť dohora.

V momente, keď som zastokla do svojich vlasov tie čínske paličky, či čo za haraburd to bol, zazvonil zvonček. Ani nie o sekundu neskôr sa ozvala mama: „Una! Máš návštevu." Nasledovalo ticho, keď som ja premýšľala nad tým, kto by ma prišiel navštíviť. „Vraví, že s tebou ide von!"

„To je Harry už tu?" zmätkovala som nahlas a snažila sa zdokonaliť make up. Už som bola von z dverí, keď som si uvedomila, že mám na sebe ešte stále uterák.

„Mám ho poslať za tebou hore?!" kričala ďalej mama.

Bože. „Nie!" zakričala som. Nemohla som sa ubrániť myšlienka Harryho v mojej izbe. Ešte tam nebol. A úprimne, chcela som to tak nechať. No potom sa v mojej mysli vytvorili obrazy, kde si mama zavedie Harryho do obývačky a bude ho spovedať. Harry nevedel, že som jej povedala, že je môj priateľ. Toto mohla byť ešte poriadne trápny moment.

Rýchlo som vošla do kúpeľne a obliekla si modré šaty do polky stehien s dlhšími volánikovými rukávmi. Boli dokonalé. Aj s vedomím, že vyzerám vždy ako zombie som si dokázala povedať, že to vyzeralo dobre. To bolo tými šatami. Každopádne, pre Harryho nikdy nebolo niečo dostatočne pekné. On bol niečo ako elita a tá sa nezahadzovala so spodinou.

Na nohy som si obula svetlé lodičky a vzala malú striebornú kabelku. Rýchlo som si po schodoch na ramená hodila kabát, absolútne nezaujatá tým, že nie je zapnutý, to som dokázala urobiť neskôr. Najdôležitejšie teraz bolo dostať sa von. Rýchlo. A vyhnúť sa rozhovoru mojej mami a Harryho.

„Tak vravíš že si podnikateľ?" počula som zaujatý hlas mojej mami z obývačky a ja som prevrátila očami.

„Hej, ahoj Harry," povedala som sekundu predtým ako som vošla dnu. A v tom ako som vošla sa mi na pery nasadil prihlúply výraz a zastala som. Na sebe mal typické čierne skinnyjeans, čierne elegantné topánky, bielu košeľu, ktorá nebola zakasaná a čierne sako s modrým kapesníčom - rovnakej farby, ako som mala ja šaty - v kapsičke. Nie je to protizákonné? Tá dokonalosť. Totálny sexboh.

„Una." Uškrnul sa a v lícu sa mu urobila maličká jamôčka, pri tomto geste. Zelené oči mu plápolali a tmavé vlasy mal vyčesané dohora ako zvyčajne, teraz v tom elegantnom slova zmysle. Chcela som sa tými vlasmi prehrabnúť keď by som sa s ním bozkávala. Wuáááha. Tak to by sa ale nemalo stať!

Prešiel ku mne a tesne pri mojom boku zastal. Ruku položil opatrne zozadu na môj chrbát, akoby sa bál, že by mu ju mohla pobúrene zlomiť. Nehrozí.

„Už by sme asi mali ísť. Ak ti to nevadí mami. Máme rezerváciu. Dúfam, že ste si príjemne pokecali," vyčarovala som ledabolý úsmev a pozrela na Harryho, aby ma podporil, ktorý sa na mňa len užasnuto a pobavene zároveň pozeral.

„Asi hej, madam. Nemali by sme meškať. Dochvíľnosť je výsada kráľov," nepatrne sa uškrnul a moja mama kývla hlavou.

„Dobre. Zabavte sa a daj na ňu pozor. Zajtra som chcela ísť s tebou na nákupy Una, tak ak budeš zajtra do jedenástej doma, bude to skvelé."

Dočerta, mami! Pokazila si to. Tak veľmi si to pokazila! To ti ďakujem.

Harry na mňa kútikom oka pozrel a venoval pozornosť mojej matke. „Nebojte sa, madam. Postarám sa o ňu. Majte sa," čarovne sa usmial a kývol hlavou smerom ku dverám, tak som ho nasledovala. Viem, mala som hlavu plnú divných vecí od začiatku po koniec. A ani jedna mozgová bunka nebola práve v najlepšom psychickom stave, keď Harry povedal, že sa o mňa postará. Áno, myslel fyzickú ochranu. No ja som myslela o trošku fyzickejšie postaranie sa.

Bojovala som so vzdychom. Toto bude dlhá noc. „Ahoj," stihla som zakričať, než sa za nami zavreli dvere. On svoju ruku nespustil, nechal ju na mieste a pokračovali sme tak až k jeho autu. Potom mi otvoril dvere a ja som nastúpila dnu. Skôr ako som si stihla zapásať pás, Harry štartoval auto.

„Takže som tvoj priateľ?"

„Mala som jej povedať niečo oveľa bližšie pravde?" skúsila som ironicky a pozrela von oknom.

„Asi by to nebolo ideálne, máš pravdu."

„Kde teda ideme na večeru? To s tou rezerváciou som si tipla, potrebovala som sa len rýchlo dostať z toho domu, aby neprebehol ďalší trápny rozhovor."

„Ideme do talianskej reštaurácie, dúfam, že máš rada taliansku kuchyňu."

„Milujem ju," usmiala som sa na neho a keď mi vrátil úsmev, ďakovala som, že sedím. Inak by som padla na zem ako vrece zemiakov. Nie práve najlepší prvý dojem na ceste na spoločnú večeru.

„Prečo si mi klamala o tom, aby si bola doma do polnoci?"

A je to tu. „Neklamala som."

„Povedala si, že musíš byť doma do polnoci."

„Povedala som, že maximálne dovtedy. Matka má v pláne víkend plný rodinných chvíľ, takže som očakávala, že by som mala spať doma."

„A teraz, keď nemusíš, môžeš prespať u mňa," žiarivo sa usmial a myslela som, že vybuchnem. Dúfam, že sa nečervenám.

„Nemyslím, že je to najvhodnejší nápad."

„Moja izba je bez teba prázdna," prekvapil ma a ja som otvorila ústa. Och bože. Myslím, že som práve mala mentálny orgazmus. Spať v jeho izbe, v jednej posteli... Vytriasla som z hlavy každú jednu nevhodnú myšlienku.

„Nie," jednoducho som vzdorovala a otočila sa smerom k oknu, aby som sa na neho nepozerala. Jediný jeho psí pohľad by totiž mohol spôsobiť to, že sa zlomím a kľudne mu tu urobím aj striptíz, ak by to chcel. Čokoľvek, len aby ho to potešilo. Sakra, som trapná.

A nadržaná. Očividne.

Zvyšok cesty sa ma snažil presvedčiť, no väčšinou sa venoval ceste, aby sme nehavarovali. V mysli ma napadlo, či je to kvôli tomu, že jeho rodina umrela pri autohavárií. No nemala som odvahu sa to opýtať.

Keď auto spomalilo a objavili sme sa pred obrovskou reštauráciou, osvetlenou žiarivými žltými žiarovkami, srdce mi urobilo premet. Kámo, prečo musí byť taký dokonalý. Taký pozorný. Taký božský!

Zastavil a ja som počkala, kým otvorí dvere, aby som mohla otvoriť. Jeho ruka hneď našla svoje miesto na mojich krížoch a spolu sme vystúpili tých pár schodov, čo nás delili od vstupnej haly, kde na nás čakal na recepcii muž, ktorý sa nás automaticky opýtal, či máme rezerváciu a po uvedení mena nás viedol cez reštauráciu. Boli sme mierne na okraji, no viac k strede reštaurácie a ja som si stihla premerať niektorých ľudí. Každý tu vypadal bohato a namyslene. Nepochybovala som o tom, že sú zazobaní rovnako - ak nie viac - ako je Harry. Zobral mi kabát a odsunul mi stoličku predtým ako odišiel.

V nose som cítila vôňu byliniek, cestovín a ďalšieho delikátneho jedla. Už sa mi zbehali slinky iba pri tom pomyslení. Navyše som nejedla prakticky skoro nič, nehľadiac na ten kúsok obeda, čo som zjedla doma.

Priestor bol nepatrne osvetlený, aby sa čašníci mohli v pokoji premiestňovať a na stoloch boli farebné sviečky, ktoré dodávali romantickú atmosféru. Aneb: bez čoho by sme sa určite zaobišli. Akoby to nestačilo, hrala tichá hudba, sprevádzaná tichým šumom rozhovoru okolitých ľudí. Bála som sa nadýchnuť, aby to nebolo počuť.

„Dnes vypadáš úžasne," zložil mi Harry kompliment a mňa prekvapilo ako blízko je. Aby bol ešte bližšie, prisunul si stoličku. Mala som pocit, že iba trošku natiahnem ruku a môžem mu vyzliecť to sako.

„Aj ty. Keď nahodíš sako vypadáš neodolateľne." Harry sa uškrnul a ja si mentálne vrazila facku. Kde som zanechala mozog, há? Predpokladala som, že to bolo nedostatkom jedla a urobila by som čokoľvek, len aby sa proces urýchlil a ja sa mohla najesť. Rýchlo som si vzala menu a zapozerala sa do neho. Myšlienkami som ale robila inú činnosť. Aneb: ako som niekoho vyzliekala myšlienkami. Nebolo tam veľa toho, čo som ešte z neho nevidela. Každopádne som to tak chcela aj ponechať klamúc si, že viac vidieť nepotrebujem.

„Už si si vybrala?" opýtal sa ma a ja som konečne dala dole menu, aby som videla jeho polovične naštvanú tvár a netrpezlivého čašníka. Do sekundy som si uvedomila, že som si nepozrela ani jedno jedlo z jedálneho lístka a začala som ľutovať, že mám niekedy až príliš detailnú predstavivosť.

„Ehm," asi by som mala improvizovať. „Vlastne mi na tom ani moc nezáleží. Ak chceš, môžeš vybrať ty." Super improvizácia, ironicky som sa ohodnotila. Harry na mňa na chvíľku zlostne zazrel a potom porazene povzdychol a niečo objednal. Zapozerala som sa na okolitých ľudí.

Obďaleč sedela jedna postaršia paní. Mohla mať okolo päťdesiat rokov a mohla som odprisahať, že to bol zároveň aj počet kilogramov tých šperkov, čo mala na sebe povešaných. Ani som nevedela, že na ľudské telo zmestí toľko nepotrebného kovu. Muž oproti mohol mať štyridsaťpäť a neúspešne sa pokúsil zakryť svoju pleš parochňou. Ako som podotkla, pokúsil sa aspoň o to. A jeho spoločníčka asi nebola dvakrát nadšená. Každopádne sa z nejakého dôvodu nezdvihla a neodišla, čo som považovala za zázrak toho večera.

„Hej," luskol prstami Harry. Prekvapene a napoly vyľakane som na chvíľu sústredila pozornosť na jeho osobu, ktorá nebola práve nadšená z doposiaľ rozvíjajúceho sa rozhovoru na bode mrazu, trápnej konverzácie s mojou matkou, môjho neustáleho zasnenia a blúznenia a mentálnych prasačiniek. „Halóó," zakýval mi rukou pred tvárou.

„Áno?" nechápavo som sa opýtala a uznala, že to nebola asi správna odpoveď, pretože jeho oči nabrali tmavší odtieň a priam som videla kolieska, ktoré sa mu tam otáčali v hlave. „Prepáč, som trošku mimo," priznala som.

„Nehovor," sucho podotkol zjavne stále naštvaný a ja som prevrátila očami. Ak chce, môže ma urážať, nezaujímalo ma to. Po chvíľke však znova prehovoril: „Prečo?"

Fajn, improvizácia číslo tri tohto večera: „Napríklad z koncoročnej práce, čo musím odovzdať o necelý mesiac. Mám toho všetkého vyše hlavy. Už sa nám to kráti," potichu som dokončila s falošným úsmevom na tvári a pohľadom zaboreným v servítke farby červenej ruže na stole. Bolo to tu očarujúco romantické. Len ja a Harry sme to tu tak trošku kazili. Ale naozaj len trošku.

„Ako to myslíš, že len mesiac a sa nám to kráti?"

„Predsa tak ako si to povedal ty. ‚Už len pár týždňov'. Ibaže teraz tento citát nabral viac pravdovravnosti ako vtedy."

„Takže takto to skončí? Že si ma využiješ na to, aby si mala koncoročnú prácu?"

„Skôr si myslím, že to skončí ako zvyšok románov. Muž bol príliš zahľadený do seba a skôr či neskôr by to skončilo."

Harry sa zatváril dotknuto, ale iba na chvíľu. Nasledovala jeho kamenná tvár, ako zvyčajne. „Takže to som? Muž zahľadený do seba?"

„Ty si ty. A len ty poznáš sám seba. Ja si ťa vykresľujem tak, ako sa nechávaš vidieť ostatnými ľuďmi."

„Komplikovaná odpoveď na také malé stvorenie ako si ty," podotkol s úškrnom. Chcela som podotknúť niečo naspäť, niečo veľmi, veľmi trpké a chladné, no prišiel k nám čašník. V rukách držal fľašu šampanského.

„Kým vám donesiem jedlo, mohli by ste ochutnať..." a viac som nepočula, pretože som stratila záujem o to, počúvať jeho drísty. Radšej som sa zamerala na ostatných ľudí a jednu ženu, ktorá sa mi zdala až podozrivo známa.

Dlhé blonďavé pramene jej vo vlnách zakrývali plecia a polovičku chrbta. Na sebe mala čisto biele obtiahnuté šaty do polky stehien a práve sa postavila, že odíde spolu s jej spoločnosťou, asi štyridsať ročným mužom. Aj on sa mi zdal známi, no tá žena vo mne vypustila zvedavosť.

„Kto to je?" zašepkala som Harrymu a nespúšťala zrak z tej ženy. Periférnym videním som videla ako čašník odišiel a Harry naštvane pokrútil hlavou a otočil sa dozadu za mojím pohľadom. Vtom viditeľne zamrzol a rýchlo sa otočil späť.

„Nepozeraj sa tam a nevzbuď pozornosť," precedil pomedzi zuby a presunul sa tak, aby mi bránil vo výhľade na tú blondskú, no tá sa zatiaľ stihla otočiť a pozrieť sa naším smerom. Čo najrýchlejšie som odvrátila zrak od nich a presunula ho na Harryho a vyčarila žiarivý falošný úsmev. Aby sme nevyzerali podozrivo, vzala som Harryho ruku do svojej a palcom prešla jemne po jeho drsnej pokožke.

Telom mi prešiel elektrický výboj a bojovala som s reflexom a ruku nechala na tej jeho. On však svoju ruku vymanil z tej mojej a sám prikryl moju ruku. Zadržala som dych a úsmev mi zmizol z tváre. Len som fascinovane sledovala jeho palce, ktoré jemne prechádzali po mojej ruke a nejakým spôsobom mi to prišlo ako tá najromantickejšia vec, ktorú som zažila. Čo je dosť úbohé, keďže mám devätnásť rokov a toto je podľa mňa to najromantickejšie. Dosť úbohé.

„Oh. Môj. Bože!" zapišťal niekto nadšene vedľa nášho stolu a ja som sa prekvapením mykla. Chcela som si vyslobodiť ruku, no Harry mi ju pevne uväznil. Zdvihla som zrak a uvidela tú blondínu. Jej perfektne rovný nos a falošne prehnaný akcent a úsmev mi prišli nebezpečne známe. Pokiaľ mi to nedocvaklo. Vtedy už bohužiaľ bolo príliš neskoro.

„Gregor, Clarissa, rád vás vidím," ozval sa Harry. Tá blondína, Clarissa, bola jedna z tých pomerne mladších dám, ktoré som stretla na Harryho oslave narodenín a priam dychtila po tom, aby som s ňou mohla ísť von na nákupy. Teda, aspoň niečo také spomínala. Dúfala som, že ju a bandu všetkých tých grázlov nikdy neuvidím. Pri mojom šťastí je ale dosť možné, že na Zemi pristane meteorit. Tak to musí byť teda kurva piatok, keď mám taký šťastný deň.

„Harry," prikývol Gregor a ja som sa milo na oboch usmiala.

„Una, aké šťastie, že ťa tu vidím," zvolala znova Clarissa a priam žiarila ako nejaká kométa. Sakra aj s tými prirovnaniami, ale čo mám dodať, keď vypadala, že to tu svojím falošným úsmevom celé podpáli? No proste katastrofa.

„Aj ja ťa rada vidím," usmiala som sa a snažila sa, aby môj úsmev bol aspoň napoly dôveryhodný. „S Harrym sme si vyšli na večeru, ani sme nepredpokladali, že by sme vás tu mohli vidieť. Ako sa ti darí?" Pripadala som si ako v nejakej show. Pretože toto všetko bolo ako kolosálny cirkus. Chovali sme sa, akoby sme boli staré dobré kamarátky zo strednej a pritom som ju videla raz za život a to ešte v takej nie príliš lichotivej situácii. Zastihla ma práve, keď som sa cítila ako nové čerstvé mäso vo výbehu s hladnými levmi v zoo.

„Oh, mám sa skvele. Často som premýšľala o tom, že sme sa mali poriadne dohodnúť a kiežby sme si mohli vyraziť. Bola to škoda."

„Bola to škoda," pritakala som s úsmevom.

„Tak ma teraz napadlo, že keď sme sa tu stretli, môžeme zájsť von!" skríkla nadšene.

„Ehm," vydala som zo seba a aj tlmený rozhovor Harryho a Gregora prestal a venovali viac pozornosti nám.

„Bolo by to super, vyrazili by sme si von. Na nákupy. Och bože, vieš ako dlho som nebola na nákupoch? Snáď celú večnosť. A povedala som si, že potrebujem znova niečo nové. Musím byť v obraze, čo je vo svete in a chápeš. To by som bola potom priemer a to si nemôžem dovoliť. Určite ma chápeš."

Vlastne, nerozumela som ani jednému slovu, ktorý vyšiel z jej perfektných úst, pretože som bola ešte stále stratená pri tom ‚pôjdeme spolu von'. V hlave som mala iba jedno: toto musí byť kurva piatok!

„Presne, úplne ťa chápem," vysúkala som zo seba, celá šokovaná.

Clarissa sa však neustále usmievala. „Viem, predsa musíš mať ten istý problém, keďže si priateľka tuto Harryho," žmurkla na mňa a ja som sa nútene rozchichotala.

„To hej."

„Tak čo keby sme vyrazili v nedeľu. Zlatko, máš nejaké povinnosti v nedeľu, kde by som mala byť aj ja?" mrkla na Gregora a ja som zmrzla.

Hodila som po Harrym pohľad, ktorý sa tvári, akoby mi vyrástlo tretie oko. „Nie, myslím, že je to v poriadku, zajačik," Gregor podpísal rozsudok mojej smrti.

„Máš niečo na programe teda?" Clarissa znova preniesla pozornosť znova na mňa a ja som bola nútená sa odvrátiť od Harryho. Čo teraz?

Naozaj, veľmi, veľmi som nechcela ísť s ňou von. Radšej by som si nechala odrezať ruku električkou ako by som bola niekde v obchodnom stredisku a chodila po obchodoch s takou nafúkanou paničkou ako je Clarissa. Neznášala som byť v ten večer v miestnosti s tými ľuďmi po dobu pár hodín, keď som ich iba pozdravila. Deň strávený s takou ťavou je ona by ma pravdepodobne zabil.

Na druhej strane by bolo podozrivé a nezdvorilé, kebyže pozvanie neprijmem. Mala som možnosť dokonca ukázať ostatným, že som Harryho priateľka. Oni, nič netušiaci idioti, nebudú vedieť ako to medzi nami skutočne je.

Ale fakt veľmi som nechcela ísť.

Riskla som rýchly pohľad na Harryho, ktorý mal kamennú tvár. Nedával mi moc nápovedu a ja som si v tom momente nebola absolútne istá, čo by som mala urobiť. Aká odpoveď bola kurva správna?! Nedal mi na výber, musela som sa rozhodnúť sama.

„To by bolo úžasné, Clarissa," vyčarila som ten najfalošnejší úsmev všetkých čias. Teraz by som ho pravdepodobne mala používať častejšie.

Ona nadšene zatlieskala a aj keď mohla mať tridsať či trošku menej, zachovala sa ako vymytá štrnásť ročná baba, ktorú po prvýkrát pozvali po škole na horúcu školu do miestneho obchoďáku. Fakt úbohé. Ale nie natoľko, ako predstierať vzťah s mafiánom. Ešte stále som bola kráľovná v úbohosti.

„Super, vidíme sa potom. Dáš mi telefónne číslo? Kebyže sa nevidíme v obchode," usmiala sa a ja som jej ho nadiktovala s úsmevom. „Tak v nedeľu o druhej. Zaskočíme na obed a na nákupy." Naklonila sa ku mne a navodil ma inštinkt, že mi chce dať pusu na líce, no chvalabohu sa jej pery nikdy nedotkli môjho líca, iba zamľaskali tesne pri mojej hlave a ja som si s ňou teda vymenila vzdušné bozky. „Ahojky," usmiala sa na mňa pri odchode ako najlepšia kamarátka a zamávala mi, načo som jej odkývala.

„Čo to kurva bolo?" povedala som hneď ako zmizla z reštaurácie a pozrela sa na Harryho, ktorý na mňa civel ako na mimozemšťana, pravdepodobne už mu vyprchal ten pokrový výraz.

„Ako to mám vedieť, povedal som, aby si sa nepozerala."

„Tak je to moja vina, pekne ti ďakujem," zažmúrila som na neho naštvane oči a pozrela na stranu.

„Prečo ťa pozvala na dámsku jazdu?"

„Ako to mám vedieť? Ja tu nie som v týchto vodách ako doma, to ty by si mal vedieť, ako tieto veci prebiehajú. Aha, zabudla som. Nemôžeš za to, že si doteraz mal len štetky na jednu noc."

„Vieš o tom, že si protivná mrcha, keď sa ti zachce?"

„Vieš, že to je pravda rovnako dobre ako ja. Ale zato ty si kretén." Fajn, možno som bola trošku mrcha viac ako bolo treba. A preháňala som. Ale naštval ma. Zaslúžil si to.

„Áno, je to tu známe pri všetkých štetkách naokolo."

„Myslela som," uškrnula som sa mu protivne do tváre.

„Dobrú chuť," zahlásil čašník pri našom stole a položil pred nás cestoviny, ktoré úžasne voňali, no môj žalúdok sa len bolestne skrčil, aj keď bol hladný, po tejto úžasnej konverzácií som nemohla pomyslieť ani na jednu cestovinu, ktorú by som vložila do úst.

„Ďakujeme," povedal za nás oboch Harry a počkal, kým čašník naleje do čistých vysokých pohárov červené víno a odíde. Uvoľnil sa na stoličke a zaškľabil sa. „Vôbec ma nepoznáš, nemáš dôvod to hovoriť."

„Ty tiež nič o mne nevieš. A aj tak sa tváriš, akoby si poznal celú moju históriu, od vtipných historiek až po tie smutné chvíle." Musela som uznať, že som moc vtipných historiek nemala. A tie smutné chvíle poznal. „Prestaň teda predstierať, že ti na mne záleží. Nikto tu nie je, nemusíš predstierať svoju rafinovanú hru, ako mi liezť na nervy. Mimochodom, tvoje skóre je poriadne vysoké."

Trucovito som vzala vidličku do ruky a prinútila sa napichnúť cestovinu na vidličku a vložiť si ju do úst. Na jazyku mi vybuchla zmes korenia a byliniek, ktorá bola úžasná, príjemne kontrastovala s jemnou no zároveň pikantnou omáčkou a jemne uvarenými pravými talianskymi cestovinami. Bolo to skvelé, aj atmosfére naokolo bola úžasná. Ibaže pri našom stole panovalo napätie a môj žalúdok protestoval s každým sústom. Navyše keď som zazrela Harryho, ako sa svojho taniera nedotkol, pred očami sa mi zjavila Maya s ustarosteným výrazom. Mlčala a potom na mňa prísne hľadela. Presne som vedela, čo mala namysli. Porazene som si vzdychla a v duchu sa prefackovala za svoju slabosť. „Mal by si niečo zjesť."

„Vôbec nemám chuť," odfrkol Harry a odpil si z vína.

„Vôbec nemáš chuť už niekoľko dní. Si chudý a bledý a prepracovaný. Sprav raz za život niečo inteligentné a zjedz ten tanier cestovín." Harry na mňa tvrdohlavo pozrel a zaťal ešte tvrdohlavejšie zuby. Sánka sa mu napäla a na krku sa mu tvrdšie vyrysovala aorta, mohla som ju vidieť ako pulzuje od hnevu a napätia. „Prosím," úpenlivo som ho žiadala, aby nebol taký kretén.

Na prekvapenie každého, kto teraz sledoval tento moment, si vzal vidličku a opatrne prehltol. „Ale jedz aj ty," zamračil sa a zameral sa do jedla.

Bezmyšlienkovite som začala jesť. Žalúdok sa mi trošku uvoľnil, ako sa napätie trošku zjemnilo a zaškvŕkal, dychtiac po prísune jedla. Premýšľala som o našej predchádzajúcej hádke. Bola pravda, že sa choval ako bastard. No ja som bola mrcha. Tiež som povedala veci, ktoré si nezaslúžil, nehovoriac o tom nepretržitom prúde nadávok, čo na neho chrlím zakaždým, keď ho vidím.

„Je mi to ľúto," začala som v momente, keď povedal on presne to isté: „Prepáč mi to, Una."

Zasmiali sme sa obaja rozpačito a napätie sa ešte viac uvoľnilo. Navyše som si jeho ospravedlnenia vážila z toho, ako som počula, že je to zvyčajne povýšenecký spratek. Neberte to tak, že teraz nie je. Je, ibaže sa ospravedlnil a mne to znelo ako jedna z najkrajších viet na svete.

„Ja prvá. Bola som neslušná. Nezaslúžil si si to. Nemôžeš za to, že ma niekam pozvala, nikto to nečakal a to ostatné bolo tiež nefér." Nikdy som nemala rada ospravedlňovanie. Nešlo mi to. A nerada som to robila, pretože som vždy chcela mať pravdu a vždy som chcela byť správna. Nejako to ale nevyšlo a teraz som bola ja tá zlá mrcha.

„A ja som bol kretén. Nemal by som ťa súdiť. Nepoznám ťa."

„Vlastne si možno jeden z mála ľudí, čo ma poznajú. Teda, moju minulosť."

„No neviem nič o prítomnosti," pokrčil plecami a odpi si z vína. Jemne si olízal pery a zbytok červeného vína, čo sa mu v žiare sviečky ligotal. Vzplanula vo mne túžba a chcela sa prefackať. Bola to poriadna zmena oproti hádke, ktorú sme pred chvíľou viedli. A rozhodne toto bola posledná vec, ktorú som chcela dnes riešiť. To, ako úžasne vypadá v košeli s rozopnutými vrchnými gombíkmi a sakom šitým namieru, ktorý navyše bolo cítiť aj z miesta, kde som sedela. Ani aromatické sviečky nepomohli a cítila som jeho mužskú vôňu. Ach, ten bastard. To bola jeho najsilnejšia zbraň a nevedela som, či o nej vie. A nevedela som, či som chcela, aby o nej vedel alebo nie.

Asi áno.

No radšej kurva nie.

Mlčky som dojedala cestoviny a tíšila hlad v žalúdku. Konečne mať jedlo v tele bolo ako raj, bola som hladná ako vlk. A dobrá vec bola aj to, že Harry tiež dojedol svoju porciu vtedy, keď čašník odniesol taniere s jedlom a prišiel s dezertom. Na mojom tanieriku bol ovocný koláčik, zatiaľ čo na Harryho bol krémový zákusok. Neznášala som krémové zákusky. No keď Harrymu na perách zostala biela šľahačka a on si ju ležérne olízal jazykom, asi som sa topila vo vlastnom pote. V takom tom studenom, keď si myslíte, že vám ide o život. Pretože mne išlo.

„Ako je na tom Lottie?" opýtala som sa ho a on na mňa pozrel z druhej strany stolu. Uvedomila som si diaľku a to, ako sa odo mňa odstrčil počas hádky. Zatúžila som, aby sedel hneď vedľa mňa a ja som mohla zaboriť tvár do jeho krku a ovoňať jeho mužnú korenistú vôňu. Stopy po sprchovom gély. Jeho šampón a vône gélu či laku na vlasy, ktoré udržiavali jeho vlasy v tom sexy looku. Mentolový dych a drsnú chuť jeho mäkkých mierne popraskaných pier. A vytvarovaných svaloch pod jeho oblečením. Ach môj bože. Bože. Bože. Môj.

„Má sa lepšie. James by ťa mohol prísť potom strážiť. Cíti sa lepšie a aj keď nie v tej najlepšej kondícií, nie je to to najhoršie. Aspoň podľa neho."

„A podľa teba?"

„Bolo by zlé, kebyže poviem, že mi to je teraz jedno?"

Otvorila som prekvapene ústa. „Prečo by si niečo také hovoril?"

„Pretože to je pravda?" Stále som sa zhrozene na neho pozerala. „Prepáč, že mi viac záleží na tvojom bezpečí ako na Jamesovom zdraví." Kurva. Môj. Ty. Bože. Čo mu mám povedať? Že je to idiot a mal by sa o neho viac zaujímať, alebo by som sa mu mala zavesiť okolo krku ako opica a naveky ochutnávať jeho krk? Pretože to prvé je správne ale to druhé sa mi viac pozdávalo.

„Ospravedlnenie sa prijíma." Čo iné som mala povedať?

Uškrnul sa a nabral si ďalšiu lyžičku toho odporného zákusku, ktorý zrazu vypadal tak lákavo.

„Odkáž Lottie, že jej prajem skoré uzdravenie."

„Vieš, že by si jej to mohla povedať sama, kebyže prespíš u mňa?"

„Vieš o tom, že u teba neprespím ani vtedy, keby z neba pršala kyselina a jediné bezpečné miesto by bola tvoja izba?" ironicky som sa uškrnula a z mysle sa snažila vypudiť spomienku na príjemnú vôňu Harryho postele a mäkkosť matraca. A hebkosť jeho polonahej pokožky pritisnutej za mnou v ochrannom objatí.

„Au," zatváril sa ranene a chytil sa za srdce.

Zasmiala som sa. „Koľko je hodín?" spýtala som sa ho vtedy, keď zazvonil jeho mobil. Ukázal mi ukazovák na znak nech počkám a zdvihol hovor. Po chvíľke zložil telefón a ja som sa snažila prekuknúť jeho kamenný výraz v tvári, čo nasadil hneď po úvodnom pozdrave. „Deje sa niečo?"

„Viem, že teraz budeš chcieť len jedno a to ísť ku matke, no zabudni na to. Pred jej domom je ochranka, ktorá určite robí svoju prácu dobre, takže sa jej nič nestane. Volal mi vojak, ktorý stráži pred tvojím domom a pristavilo sa neďaleko auto, z ktorého nikto doteraz nevyšiel. Pravdepodobne ti sledujú dom."

Tramtadadáááá. Viem, double update a extra veľká časť zo mňa nerobí lepšieho človeka, ale čo na to povedať, keď som nepridala sľúbenú časť už tak dlho? 

Anyway, je mi ľúto, ale nebudem vás kŕmiť bullshitmi (prepáčte za používanie angličtiny a nadávok....) a poviem narovinu, že nepridám novú časť 1-2 týždne. A síce preto, pretože odchádzam na brigádu! He, ja - tá ktorá je lenivá si po sebe poupratovať a vstáva o jedenástej bude vstávať pred šiestou a makať jak Partizán.... Preto ak v najbližších dňoch budete [smerované ľuďom obývajúc (?) okolie Trnavy a kukuričného poľa] počuť neprestajný krik spomedzi zeleno-žltého mora.... To som ja ako som so svojou arachnofóbiou, zlatými gumákmi, žltou pláštenkou a motykou v ruke zočila pavúka, ale je mi ľúto ho zabiť, preto iba na neho podozrivo hľadím, keby sa chcel na mňa vrhnúť.

Končím monológ. Snáď ste si užili časť, aj keď nesmierne dlhá a s chybami. Snažila som sa ich opraviť, ale začítala som sa do deja a ... Nevydalo.

Peace out!

xo Bell

#AN2 Časť venujem Letti (nech sa volá už akokoľvek), pretože tá časť mala byť publikovaná vtedy, keď napísala komentík... ale padol mi Google Chrome a tá nula sa nechcela znova postaviť na nohy... srab. Anyway, uži si to :