AN/ mohla by som nakonci napísať "muheheeh".... but thats totally not my style.

UNEDITED *as always*

Una's P.O.V.

„Dúfam, že si pripravená," zašepkal Harry, aby som ho počula iba ja a prehltla som. Nervozita bola teraz niečo, čo ma nemohlo opustiť, čo to nechápal. Chvalabohu sme meškali iba tri minúty, čo sa dalo zahovoriť pekne. A Harry šiel po ceste ako blázon.

„Že sa vôbec pýtaš," snažila som sa zavtipkovať, ale nikoho som neobalamutila.

„Prinajhoršom mám v palubnej doske zbraň," ubezpečil ma.

„A ako nám pomôže, keď bude tu a my tam?!" začala som byť hysterická. „Prepáč," ospravedlnila som sa mu. „Preháňam."

„Je to normálne," usmial sa na mňa, pohladkal ma po líci a siahol po kľučke. Rýchlo vystúpil a ja som čakala, kým mi otvorí dvere, toho som sa však nedočkala, pretože mi otvoril úplne neznámy človek. Prehltla som a snažila sa ho nevšímať, presne ako mi po ceste povedal Harry. Nikto z partie v ktorej sa pohybuje, sa nepráva k svojim zamestnancom dobre. Všetci sú to povýšeneckí kretény.

Snažila som sa rýchlo upokojiť prostredím, pretože to tu bolo nádherné. Naozaj výnimočné. Dom bol kamenný a pripadal mi starý možno aj storočie, no dokázala som už rozoznať niektoré kamery, ktoré boli rozostavené po obvode domu. Cesta bola štrková a všade naokolo bola francúzska záhrada a stromčeky. Všade. Samé. Stromy. Pripadala som si ako u veveričky doma, ibaže Paul rozhodne nebol veverička.

Vystúpila som a Harry mi ponúkol rameno. S radosťou a úsmevom som ho prijala a v duchu premýšľala, či to nie je všetko iba nejaký pokus o to zabiť nás. Prešli sme spolu vchodovými dverami a bolo to ešte lepšie. Rovnako ako Harryho dom bola aj vstupná hala obrovská. Kamenné schody viedli nahor do druhého poschodia, vyššie už nie. Hala bola celkom priestranná, doplnená fontánou, rôznymi sochami a maliarskymi obrazmi. Bolo to úžasné, niečo ako múzeum ale v modernom podaní.

Ozvali sa krátke kroky s opätkom a čoskoro spoza rohu vykukla malá černoška. Mala bielo-béžové šaty a zásteru. S úsmevom podišla k nám, milá tvár bola krásna a ten pohľad bol nevinný, až by som neverila, že pracuje pre tak zlé osoby.

„Dobrý večer," povedala.

„Dobrý," povedala som bez premýšľania. Sakra!

„Odložím vám kabáty," povedala, trošku vyvedená z mieri a Harry sa okamžite ujal toho môjho. Pomáhal mi dostať sa z rukávov a sám si potom dal dole kabát, oboje podal malej čiernej žene. S úsmevom sa trošku uklonila. „Nasledujte ma prosím," elegantne sa otočila a vykročila.

Bola som fascinovaná jej chôdzou, akoby sama bola aristokratka, bola vychovaná a slušná. Naše kroky sa ozývali priestranstvom, kamenná dlažba sa začala meniť na dubové vyleštené drevo a ja som sa viac oprela o Harryho, aby som sa nezabila na svojich bielych lodičkách. Harry sa na mňa povzbudzujúco usmial a ďalej sa venoval chôdze chyžnej.

Tá zabočila doľava a cez chodbu s drevenými stolíkmi a lampami nás niekam viedla. Zrazu zastala, počkala kým ju dobehneme a znova sa uklonila. Vystrela elegantne ruku a kývla smerom do miestnosti. „Posaďte sa, prosím, a urobte si pohodlie. Pán a Pani Dickinsonovi sa čoskoro k vám pripoja." A zmizla preč.

Nervózne som sa chytila aj druhou rukou Harryho a nechala sa ním viesť k boku veľkého stola. Odsunul mi stoličku a obišiel celý stôl, aby si sadol oproti mne. „Uvoľni sa, všetko dobre dopadne." Žmurkol na mňa. Znenazdajky som vytiahla ruku spod stola a natiahla ju cez stôl, aby nesvoj mohol Harry zmačknúť moju ruku a trošku ma upokojiť.

„Dobrý večer, ospravedlňujeme sa za to malé meškanie," ozvalo sa za nami a aj ja a Harry sme sa strhli. Obaja sme sa okamžite postavili a otočili sa smerom k dverám, odkiaľ vychádzal tmavovlasý muž v strednom veku. Mal na sebe bielu košeľu a čiernu vestu s elegantnými nohavicami.

Harry sa vydal na cestu okolo stola a keď bol na úrovni so mnou, pripojila som sa k nemu a pokračovala smerom k Paulovi. Už sa vynorila aj María a jej blednúce vlasy, ale inak nádherné svetlé blond. Vlasy mala vzopnuté do elegantného účesu, ani pramienok jej nepadal do tváre a na sebe mala zlaté dlhé šaty, dokonca dlhšie ako ja, na čo som sa potešila.

„Dobrý večer. Paul," potriasol si s ním ruku Harry, zatiaľ čo som ja podišla k Maríi.

„Dobrý večer, pani Dickinsová," usmiala som sa.

„Ale, prosím ťa, Una. Pre teba María." A vymenila si so mnou bozky na líca.

„Ešte raz, ďakujeme za pozvanie, bolo to od vás naozaj veľkorysé." Usmiala som sa a Harry prešiel vedľa mňa, aby ju mohol pozdraviť ľahkým bozkom na hánky. S nevôľou som podišla k Paulovi.

„Zdravím, Una. Dnes večer vypadáte úžasne," usmial sa a zdvihol moju ruku. Vtisol mi bozk na chrbát ruky a ja som sa premáhala, aby som neucukla.

„Rada vás opäť vidím," usmiala som sa. „Ďakujeme za pozvanie," zopakovala som a pocítila Harryho prítomnosť vedľa svojho boku. „María, máte nádherné šaty," podotkla som slušne, keď mi Harry zasúval stoličku a María si sama sadala za vrch stola, Paul na druhý koniec. Pripadali mi, že sú od seba na kilometre ďaleko.

„Ďakujem, zlatíčko. Vyzeráš očarujúco, naozaj. Tie šaty som videla minulý týždeň. Nová kolekcia prišla asi príliš rýchlo, nestihla som si zatiaľ nič kúpiť."

„Oh, to je škoda," snažila som sa v duchu nájsť vo mne nejaký kúsok, ktorého by to zaujímalo. Bolo ťažké sa hrať na rozmaznanú zlatokopku, keď ste pár hodín dozadu trucovali, že si musíte kúpiť niečo drahé, čo vám kúpil priateľ. „Niekedy by sme mohli spolu navštíviť butiky, nemyslíte?" snažila som sa sformulovať vetu zbohatlícky a ponúkla som jej to isté ako Clarissa mne. Povedz nie!

„Uvidíme, zlatíčko. Teraz máme príliš veľa práce s obchodmi, bohužiaľ." Zdalo sa mi to, alebo to bolo luxusné odmietnutie?

„Tak povedz, Harry, ako sa darí v obchode?" spýtal sa Paul a ako na povel začali dnu pochodovať sluhovia s rukami plných podnosov. Niesli všetko, od ovocia, cez mäso, zeleninu a rôzne šaláty, nátierky a pečivo. Všetko položili na stôl a zapálili sviečky všade naokolo. Teraz horeli fialové na stole a žlté, zasadené do stojanoch pripevnené na stenách pozdĺž miestnosti. Nejakí ľudia znova vstúpili do miestnosti a poprinášali pred nás niečo ako... ja neviem. Niečo. Ešte v živote som to nevidela, jediné, čo som mohla poznamenať bolo, že sa to podobalo na jednohubku a malo to navrchu niečo podobné hroznu. Naliali nám do pohárov šampanské a Harry začal rozprávať až vtedy, keď odišli všetci z miestnosti.

„Vedie sa nám vcelku dobre. Musím povedať, že je to lepšie ako minulý rok. Zisk stúpa a cena je priam nebeská," uškrnul sa.

Začali debatovať o práci, zatiaľ čo som na jedno sústo zjedla predkrm.

Vlastne, celá večera tak prebiehala. Harry a Paul sa výhradne rozprávali iba o biznise a sluhovia prinášali a odnášali jedno a dolievali šampanské, prípadne diniesli červené víno o ktorom nám porozprával niečo Paul. Samozrejme, že som sa tvárila, že rozumiem a že počúvam, ale obávala som sa, že ani jedno nebolo pravdou.

Po dezerte sme sa presunuli z jedálne tou istou chodbou do nejakého salóniku. Pred krbom, v ktorom horel teplý oheň, stáli tri modré zamatové sedačky so zlatými nohami. Po zemi boli rôzne orientálne koberce a niekde sa našla aj koža zvieraťa rozprestretá na bukovom vyleštenom dreve. Tapety boli svetlé, prírodné s nenápadnými občasnými kvetmi. Odniekiaľ hrala pomalá hudba, ktorá upokojovala a zjemňovala atmosféru. Musela som uznať, že celý večer neprebiehal príliš zle. Lepšie ako moje očakávania, ak sa upustilo od faktu, že ma tu každý ignoroval.

Sadli sme si na sedačky, ja vedľa Harryho a manželia vedľa seba. Premerala som si ich od hlavy k pätám a nechápala som, čo na ňom María videla. Bola naozaj krásna a milá, zato z neho sršalo nebezpečie a neprípustnosť. Jeho ľadovo modré oči sa vpichli do jeho a ja som to videla znova, všetku tú zlobu, čo prechovával k svetu a ku mne. V tom momente mi na stotinu sekundy pripomenul toho Harryho, ktorého som prvýkrát videla: chladného a divokého. Vystrela som ruku k Harryho a on si moju ruku vzal do svojich dvoch dlaní.

Jeho telo do mňa vysielalo teplo a snažila som sa pravidelne dýchať a upokojiť sa. „Avery!" zakričal Paul a dnu za tri sekundy vošla behom malá černoška, ktorá nás predtým privítala. Umierala som túžbou vedieť, koľko je hodín a kedy sa vrátime, ale snažila som sa tváriť reprezentatívne a že nechcem nič iné ako stráviť v ich milej spoločnosti chvíľu navyše.

„Áno, pán Dickins?" so spätými rukami sa opýtala chyžná Avery. „Prajete si niečo?"

„Una, drahá, čo by si si dala napitie radšej? Červené alebo biele?" opýtal sa ma Paul a ja som zmrzla na mieste. Nečakala som priamu konfrontáciu, väčšinou sa nestaral nikto o môj názor a zrazu sa všetky oči otočili na mňa a čakali na moju odpoveď. Mysli a nekoktaj! A odpovedz už!

„Myslím, že červené by bolo úžasné," vydolovala som zo seba môj najúprimnejší falošný úsmev a nenápadne stisla Harryho ruku v mojej. Stisol ju späť.

„Skvelé. Avery, počula si?" vyštekol nepríjemne na chyžnú, no s tou to nič neurobilo, len mala na sebe stále ten úžasný priateľský úsmev, milú tvár mala uvoľnenú a nedali sa zaprieť jej elegantné krivky.

„Áno, pane. Hneď to bude, pane."

Pripadala som si mizerne aj za ňu. Zjavne bola zvyknutá na takéto zaobchádzanie a to bolo kruté, rozprával k nej, akoby bola horšia ako pes. Nemohla však prejaviť ani jediný náznak odporu alebo vzbury, pretože by sa to všetko skončilo zle.

Moja mama hovorievala, že podľa toho, ako sa správa človek k podriadeným, ako sú sekretárky, účtovníci, servírky alebo aj poštári človek hneď vie, či je ten druhý správny chlap. Paul bol očividne kus chodiaceho smradľavého nevychovaného zdrogovaného opitého hovna. Môj otec v luxusnom obale.

Fuj, znechutene som povedala v mysli.

„Takže, čo keby ste nám povedali, ako ste sa zoznámili?" nadšene nám navrhla tému María a ja som zasa nemohla uveriť, že sa vydala za takého sráča ako bol ten po jej boku.

„Harry, čo keby si to povedal ty?" navrhla som mu a dúfala, že ma zachráni.

Paul sa však vložil do veci.

„Nie, Una, drahá. Celý večer ste nejaká zamĺknutá. Bol by som očarený, kebyže počujem ten príbeh z vašich úst." Jeho úsmev bol rovnako falošný ako môj a všetci sme to tu vedeli. Plus ma napísalo z toho jeho ‚darahá'. Nech. S tým. Ide. Do piče.

Zatla som čeľusť a cez nos sa nadýchla. „Ako chcete, Paul. María, mala by som vás varovať, že to nie je natoľko sladký príbeh ako je určite ten váš. Vášmu manželovi som ho už v skratke porozprávala."

„Vážne," otočila sa mierne k Paulovi. „Prečo si nič nespomínal, miláčik?" Panebože, ony mi znechutia každú sladkú romantickú prezývku!

„Nepočul som príbeh, počul som okolnosti," vysvetlil Paul a hodil na mňa mierne naštvaný pohľad, ktorý okamžite skryl. Harry mi silno zovrel ruku.

„Och," otočila sa na mňa María. „Tak povedzte, teda."

Nevedela som, ako som sa mala tváriť. Bolo to divné, pretože som vedela, že toto bude moja najlepšie odohraná hra, akú som kedy hrala. Zamilovanosť som nemusela predstierať. Teda, možno áno, pretože som si bola istá tým, že ma Harry priťahoval - nie, že som do neho zamilovaná. Problém bol náš príbeh. Nevedela som, ako som sa u neho mala tváriť, pretože všetko, čo pre mňa predstavoval, bola bolesť. Všetko ma bolelo a všetko bolí teraz, keď si na to spomeniem. A nevedela som, či som sa mala pozerať na Harryho. Celkom určite by ma to vyviedlo z mieri, ale bolo by to omnoho presvedčivejšie.

V duchu som si hodila slučku a čakala, či mám zoskočiť alebo nie.

„Možno to neznie romanticky. A celá tá vec so zoznámením bola strašná. Priam hrôzostrašná a bola som vydesená na smrť," zasmiala som sa.

„Vážne, to si nikdy nespomínala," s úškrnom ma Harry podpichol a ja som sa začervenala.

„Nikdy si sa nepýtal. Šla som," otočila som sa k divákom, „z jedného večierku a prechádzala som parkom, keď som ich zbadala. Tým ich myslím Harryho a nejakých troch cudzích mužov. Bolo to divné a strašidelné, ale keby ste sa ma spýtali, prečo som ta liezla, neodpovedala by som vám normálne.

Bola som zvedavá, predpokladám," znova som sa otočila k Harrymu. Čakal, vyčkával. Trpezlivo, ale bol rovnako zvedavý ako ostatní v miestnosti. Zadívala som sa mu do očí a snažila upokojiť svoje srdce. „Bola taká tma, že som si ho takmer nestihla všimnúť, všetko sa to zomlelo rýchlo.

Mal práve nejakú obchodnú transakciu," zasmiala som sa a hodila očkom k nim, „alebo ako to mám nazvať." Otočila som sa späť k neho upokojujúcim očiam. „Všetko čo som z neho videla bola autorita a kučeravé vlasy. Skôr ako som sa nazdala, sa strhla prestrelka a nejaký muž ma napadol nožom a zranil ma.

To bolo prvýkrát, keď pre mňa niekoho zabil," usmiala som sa nad tou zvrátenosťou. „Pár mesiacov dozadu by som sa bola váľala na zemi od smiechu, keby mi niekto povedal, že budem rada niekoho vidieť zomierať. Bolo to zvrátené a nechutné a stále je," rozšírila som oči a pristihla sa, že je to už akoby som to hovorila iba pre Harryho. „To dúfam chápeš," uškrnula som sa a aj na jeho perách sa rysoval tieň úškrnu.

„Prebudila som sa niekde, ktovie kde," pokračovala som. „Samozrejme, že teraz viem, že to bolo u neho doma. Zistila som, že pri mne stojí ten strašný chlapík, ktorý zapríčinil všetko," zasmiala som sa. „Musím priznať, že aj napriek jeho nádhernému zovňajšku som ho vtedy nenávidela z celého srdca. No ako sa hovorí, od nenávisti iba krôčik k láske," usmiala som sa. V duchu som bola hrdá, že som to povedala, no dúfala som, že on si bude myslieť, že to hovorím iba kvôli nim.

„A stačilo iba pár dní aby som ho spoznala lepšie. A potom to už šlo samo. Stačilo ďalšie stretnutie a bola som zatratená," usmiala som sa a položila mu ruku na líce. „Stále neviem, či všetke tie obete za niečo stály. Ale dúfam, že Harry za to určite stojí."

Naklonila som sa k nemu a dala mu letmý bozk na ústa, ktorý mohol byť predzvesťou niečoho väčšieho, nebyť potlesku, ktorý ma vytrhol z myšlienok a otvorila som oči. Odtrhla som sa od neho a so širokým úsmevom sa otočila k publiku.

„To bolo úžasné! Svojím spôsobom to bolo naozaj romantické," zatlieskala znova María a Paul mi venoval iba jeden pohľad. Nezhltol to, napadlo ma. Čo bolo nemožné, pretože všetko, čo som povedala bola úplná pravda.

„Ďakujeme," ucítila som, ako sa moje líca zohrievali a predo mnou sa objavila Avery s podnosom a štyrmi pohármi plných červenej tekutiny. Vzala som si jeden pohár a okamžite si odpila. Moje líca nabrali ružový odtieň a položila som si na lono pohár, aby som ho mala v prípade potreby na dosah. Harry pustil jednou rukou moju, aby si vzal pohár, no ešte vždy ma tou druhou zviera. Hodila som po ňom pohľad. Pozeral sa na mňa.

S tými jeho zelenými očami som nikdy nevedela ako premýšľať, bola som mimo a ešte viac mimo vesmír ako zvyčajne. Vyčaroval nádherný úsmev a nepoznať ho, myslela by som si, že sa aj trošku začervenal. Lenže ja som ho ako tak už poznala, takže možnosť, že sa červenal, bola takmer nulová.

„Čo keby ste teraz povedali vy príbeh, ako ste sa spoznali," navrhol Harry a ja som mu v duchu poďakovala. María začala a ja som sa tvárila s pohľadom na ňu, že počúvam. Paul bol celý ten čas absolútne potichu a nevedela som tak, čo si myslí, čo ma znervózňovalo. Mala som potrebu ho kontrolovať, pretože som sa snáď obávala, že ničomu z toho stále neverí a my sme s Harrym v hlbokých sračkách.

María mi však dávala možnosť pozerať sa na ňu, namiesto pozerania na neho. S rozžiarenými očami nám rozprávala svoj príbeh a o jej sesternici a o jej svadbe, kam prišiel. Bolo to celkom zlaté, ale malo to veľkú trhlinu a síce, že hlavnou postavou v tomto príbehu bol on. Paul. A to neveštilo nikdy nič dobré.

Znova som si pomyslela, ako sa za neho mohla vydať. Pravdepodobne je niekedy láska naozaj strašná a zaslepovala ľudí natoľko, že nevedeli rozoznať kus falošného hovna od normálneho človeka - ktorým on určite nebol.

Odpila som si opatrne z vína a snažila sa znova vnímať vesmír. María už skončila s rozprávaním o ich stretnutí a začala opisovať ako dostala takú širokú škálu zbierky obrazov. Nepatrne som si nechcene zívla.

„Oh, drahá, ste už unavená?" So sklamaným hlasom sa ma opýtala María a takmer som od úľaku prevrhla pohár na svoje biele šaty.

„Možno, prepáčte. Nebolo to vhodné."

„Ale nie, to je v poriadku. Je už poriadne neskoro."

„Máš pravdu. Mali by sme už ísť, nemyslíš, Paul?" Harry povedal a Paul vyčaril jeden zo svojich diabolských úškrnov, z ktorých mi bolo zle a tak dôverne mi pripomínali otca.

„A čo keby ste zostali cez noc?"

Harry, prosím, vezmi ma domov.

Vanessa's P.O.V.

„Páni, máš úžasné auto," očarene piskľavým hlasom povedala Kim Ryanovi a ja som nemohla potlačiť pretočenie očami. Celú cestu dávala rôzne narážky, pochvaly, komplimenty a ‚náhodné' dotyky. Mala som chuť ju zabiť. Neodolateľnú chuť. Prečo som to teda už, kurva, dávno nespravila? Mohol byť pokoj. A zostala by som s Ryanom v aute sama.

Luke si odkašľal, akoby mi čítal myšlienky. Oh, tak by som bola s Ryanom v aute... a s Lukeom. „Tebe sa ten Ryan páči?" zašepkal mi do ucha Luke a mne po tele prešli zimomriavky. Nápadne som sa vystrela na sedačke a pootvorila pery, aby som si ich zvlhčila jazykom. Nevedela som, či to bola reakcia na Lukeovu prítomnosť, alebo tú Ryanovu. Luke sa ku mne viac nahol. „Tak?" spýtal sa mi do krku, tesne pod mojím uchom a ja som zatrepala viečkami. V tom momente som zabudla na Ryana.

„Nie," vydýchla som.

Mala som pocit, akoby sa vrátili všetky tie pocity, ktoré som mala pred... koľko to vravel?... sedemnástimi či koľkými mesiacmi. Všetka tá triaška a to chvenie, to zohrievanie môjho celého tela iba kvôli jeho blízkosti... To všetko sa mi vrátilo, no namiesto toho, aby sa tam znova usadilo, iba postávalo. A porovnávalo všetko s Ryanom. Jeho vôňu s Lukeovou. Jeho vzhľad s Lukeovým. Jeho doterajšiu osobnosť a tú Lukeovu, ktorú som poznala a vedela som, čoho sa mám a čoho sa nemusím obávať. Všetko.

A víťaza neprezradím.

Bola to takmer remíza.

„To je dobre," pocítila som ako sa usmial a ledabolo sa otrel perami o moju tepnu na krku a mne sa zachvel dych. Bola som si istá, že to nemohol nikto vidieť, no v tom momente sa Ryanove oči stretli s mojimi v spätnom zrkadle. Boli chladné. Chladnejšie ako kedykoľvek predtým. Akoby sa na ten oceán prihnala búrka a všetko zachvátila ľadová triešť. Svojím spôsobom ma to bolelo za neho, všetko čo som v jeho očiach videla, ma bolelo dvakrát viac ako jeho. A nemohla som si to priznať, hlavne pretože som sedela vedľa Lukea. Chlapca snov všetkých dievčat.

„Áno, to by bolo," zamrmlala som si tak, aby to nikto nepočul s očami upretými do Ryanových. Prisahala by som, že sa mu niečo mihlo v očiach, no odvrátil zrak na cestu a bolo po očnom kontakte.

Ryan šoféroval a po jeho boku, prirodzene, musela sedieť Kim, ktorá nechcela sedieť nikde inde. Pravdepodobne, aby mohla robiť všetky tie dotyky a narážky a komplimenty a pohľady. Mrcha. A Luke chcel zasa sedieť pri mne, pretože ma ‚strašne-dlho-nevidel-a-máme-si-čo-povedať', čo stihol povedať jedným jediným dychom s hravým detským výrazom v tvári. Tak milo sa mu to odrážalo na očiach, až som sa takmer roztopila. Takmer.

My sme teda sedeli, bok po boku, vzadu a sledovali sme výhľad von oknom. Luke sledoval mňa. A ja som sledovala Kim. Ktorá sledovala Ryana. Ktorý bol očividne (aj keď nikto nevedel prečo) otrávený.

Najlepšia cesta autom v živote! sarkasticky som podotkla.

„Kam to ideme?" opýtal sa Luke. „Vieš, kámo, ja to tu ešte nepoznám." Luke sa ozval a snažil sa byť milý, čo som mu, samozrejme, pripočítala k dobru.

„Ideme, kámo, do Slide," povedal Ryan so zaťatou sánkou. Nejakým dôvodom jeho ‚kámo' znelo viac ako urážka ako kamarátska prezývka.

Kim otvorila ústa, že niečo povie, ale Luke ju predbehol. „O tom som počul!" zvolal. „Hovorí sa o tom klube fakt strašne veľa." Povedal, čo ma prekvapilo. Vo Washingtone vedeli o klube, ktorý sa volal Slide, ale ja som nevedela, čo sa v mojom meste nachádza? Zasraté Massachusetts!

Aj keď, keď tak nad tým premýšľam, zdalo sa mi to trošku povedomé....

„Áno, kto by to nepoznal! Ale tam nás predsa nepustia. Videli ste tie rady? Párkrát som sa tam chcela dostať, ale tie rady sú tak dlhé, že sa mi to nechcelo čakať. Raz som tam stála štyri hodiny a nedostala som sa dnu!"

„Dostaneme sa dnu," roboticky som povedala. Kim sa na mňa obrátila a mala polo priateľský výraz.

„Vážne?" pretiahla to slovo takmer donekonečna a mne bolo v tom momente jedno koho to bola sestra.

„Áno, vážne," pretiahla som rovnako to slovo a ona prevrátila očami.

„Vanessa má pravdu," vložil sa do toho Ryan. „Je to v pohode." Nezdalo sa mi, že by niekto spomenul, že to je Harryho klub. Ale nebolo to potrebné.

Zvyšok cesty som premlčala, Luke ma zasa pozoroval, Kim stále niečo mlela a Ryan bol otrávený. Ako predtým.

Keď čierny obrnený teréňak zastavil pri chodníku, Ryan vybral kľúče a zavelil: von. Pripadala som si ako jeho bábka, keď rozkazoval. A prišlo mi to rovnaké, ako keď mi rozkazoval, čo som mala spraviť, keď som bola chorá. A bolo to rovnako sexy.

„Nie je nejaký panovačný?" zašepkal mi Luke predtým, ako vystúpil a ja som sa zasmiala. Keď sa moje tenisky ocitli na zemi, Ryan sa na mňa spýtavo pozrel, no ja som odvrátila pohľad. Nemohla som sa na neho pozerať. Bola tu Kim a Luke. Dva dôvody, ktoré ma (chvalabohu) rozptyľovali natoľko, že som sa nemusela obťažovať nekonečným pozeraním na to dokonalé stvorenie.

„Áno, možno trochu, Luke," povedala som mu. „Ale náhodou je to niekedy sexy," zasmiala som sa a Lukeovi potemneli oči. Prešiel ku mne a rukou mi objal pás.

„Tak to aby som bol aj ja trošku panovačný," usmial sa potmehúdsky.

„Tak to by si potom bol aj trošku sexy," vrátila som mu pohľad s úškrnom.

„Trošku?" s úsmevom sa ma dotknuto opýtal. Pokrčila som plecami. „Ty potvorka," povedal a ja som sa zasmiala.

„Tak fajn, hrdličky. Ideme!" podskočila Kim a ja som sa mierne začervenala. Nad tým hrdličky, aby ste ma pochopili správne. Znelo to pekne, ale nie tak pekne. Nie tak správne. A nie tak dokonale. Ako keby to povedala, mne a...

„Áno!" povedala som a vykročila smerom ku klubu. Nechala som prejsť Ryana prvého. Sklonila som hlavu, aby som sledovala jeho čierne adidasy, namiesto toho, aby som sledovala jeho oči. Pretože tie boli v tom momente upreté na mňa tak intenzívne, že som mala pocit, že sa ma dotýka viac, ako Lukeova ruka obtočená okolo mňa. Bolo to také intenzívne a osobné... Počkať, tá ruka alebo ten pohľad?

Zdvihla som pohľad, pretože som myslela, že sa už nepozerá, no na sekundu, sa naše pohľady stretli. A potom prešiel okolo mňa a Kim k nemu pribehla. Mrcha.

„Už sa teším," zašvitorila Kim sexy hlasom a chcela som ju zastreliť. Ona bola vlastne celkom pekná. Mala také svetlé čierne vlasy a bezchybnú pleť. Niekedy s ňou bola sranda. A o to horšie bolo ju teraz neznášať.

„Pustia nás tam?" zašepkal Luke. Prikývla som, ani kúštek vo mne nebol nervózny. A ako som povedala. Ochrankár uvidel Ryana, pozdravil ho a otvoril mu dvere skôr ako sa Ryan dotkol kľučky. Ľudia v rade začali niečo mrmlať a pokrikovať, že sme sa mali zaradiť a podobne.

„Môže byť?" usmiala som sa a udrel ma zvuk zvnútra. Prechádzali sme tmavou uličkou a dvere sa za nami zavreli. Ocitli sme sa v takmer úplnej tme, tie tri metre boli pochmúrne a ťažilo ma na prsiach. Pripadala som si intímne. Nebolo nás vidieť a dotýkať sa Lukea a vedieť, že nás nikto nevidí... Ako na povel sa otočil Ryan a zapichol do nás zrak. Odskočila som od Lukea a uvedomila si cliché toho pohybu. Vzala som ho za ruku a ťahala ho za sebou.

Prešli sme dverami... a tam sa to všetko začínalo. Život. Miestnosť osvetľovali záblesky bieleho svetla a farebné lasery. Naposledy sme sedeli v rohu v boxoch, no my sme smerovali ešte ďalej, až sme prešli k dvom mužom, ktorí stáli pred červeným lanom. Pozreli na Ryana a pustili ho dnu, presne ako nás.

V tej časti som ešte nebola. Viedol nás hore po širokých točitých schodoch, ibadva či tri metre dohora. „Vitajte vo VIP zóne," usmial sa na Kim a potom sa s kamenným výrazom otočil ku mne. „Naposledy, keď si tu bola naposledy, prerábalo sa to tu." Kývol Kim, aby prešla a položil jej ruku na chrbát. Prižmúrila som oči. Nie, nežiarlim.

„Poď, Luke," povedala som a omotala mu ruku okolo pása. Nie, nežiarlim..

Do priestoru prechádzal zvuk, ale bol omnoho slabší. To v tomto prípade znamenalo, že sme nemuseli príliš kričať a mne nevibrovalo celé telo z hudby. Ale z Lukeovej ruky okolo môjho pása, zvierajúca pevne môj bok tak, že som sa na neho tisla. Cítila som teplo jeho tela aj cez látku. Bolo tu lepšie svetlo a menej ľudí. Avšak nechýbali slečny, ktoré vypadali, akoby to boli chodiace líčidla na Bollywood. Strašné a nechutné, presne ako štetky.

Ryan nás viedol k boku tak, aby sme boli pri obrovskej presklenej stene. „Ony nás nevidia," upokojil nás Ryan. My sme ale mohli vidieť na celý priestranný klub zladený do červenej a čierneho. VIP zóna mala poväčšine kožené sedačky a luxusnejšie stoly. Bolo tu aj lepšie, mäkšie svetlo.

Usadila som sa oproti Ryanovi s Lukeom po boku a snažila sa nepozerať na Ryana. A Kim. Pretože by som jej vyškriabala oči. Je. To. Mrcha.

„Takže, idem niečo objednať," povedal a postavil sa. Odišiel k baru, ktorý bol neďaleko. Nebola tam tma, ako som povedala, ale ani také svetlo, že by som ho mohla pozorovať.

„Ako ste sa spoznali?"

„Čo?" spýtala som sa retardovane.

„Ako ste sa spoznali," prevrátila očami Kim. Až teraz som si uvedomila, že má Luke ešte stále jednu ruku okolo mňa.

„S Ryanom? Však som ti povedala. Je to najlepší kamarát frajera mojej najlepšej kamarátky," povedala som jej. Ach, tá jej sprostosť.

„Ouch," povedal Luke melodramaticky a chytil sa za srdce.

S úškrnom, ktorý som nemohla skryť, som prevrátila očami a dala jeho ruku preč. Postavila som sa a dala si z ramien dole ruksak, ktorý som položila na zem. Z ramien som si dala preč aj koženkovú bundu, no nejako sa mi v nej zaplietli ruky. „Dočerta," zanadávala som.

„Pomôžem ti," povedal Luke a k stolu sa vrátil Ryan. Držal v ruke šesť panákov niečoho a ani to nestihol dať na stôl, pretože si ma hneď všimol. Luke sa postavil vedľa mňa a ja som odvrátila pohľad od Ryana, keď išiel položiť panáky.

„Ďakujem," nízkym hlasom som povedala. „Luke." On sa usmial, tak rozkošne, ako som ho ešte nikdy nevidela. „Vieš o tom, že by som nikdy netipla tvoj skutočný vek. Koľko, dvadsaťtri? Nie, čakaj... Júl. Asi.... dvadsiaty..." prižmúrila som oči a pretiahla som poslednú slabiku. Pomáhal mi z rukávoch a dotkol sa mojich ramien. Telo mi zavibrovalo - ale zasa - nebolo to hlasnou hudbou.

„Dvadsiateho štvrtého," povzbudil ma.

„Takže máš dvadsať tri."

„Ty si to pamätáš?" usmial sa a vytiahol mi obe ruky z rukávoch. Podal mi bundu a ja som sa posadila a bundu poskladala vedľa seba.

„Matne," žmurkla som.

„Nebude ti v tom teplo? Inak, vypadáš super."

Zapýrila som sa. Vďaka ti, tma. „Možno bude." Vynechala som ten jeho kompliment, akoby som si ho nevšimla.

„Tak si ten sveter vyzleč, nie?" pozdvihol obočie pobavene.

„To chceš, aby som tu bola nahá?"

„Iba ak by si to sama chcela," uškrnul sa a ja som ho strelila po ruke.

„Nebuď taký perverzný, mám ešte spodné prádlo," zasmiala som sa a siahla po pohári. Pozdvihla som ho a čakala, kým si aj ostatní vezmú. Na Ryana som sa nepozrela, pretože som vedela, že piť nebude a nechcela som vidieť jeho výraz. To ako by strašne chcel vletieť na Kim a pretiahnuť ju niekde v rohu. To ja by som mala byť tá v rohu...

Počkať, čože?!?..

„Na dnešnú noc!" predniesla som prípitok a štrngla si s každým, pozerajúc im pri tom do očí. Kim mala nadšený pohľad, ale unudený, keď sa pozrela na mňa. Luke mal unudený, ale nadšený pohľad, keď sa pozrel na mňa. A po Ryanovi som šibla iba kútikom oka. Nepozeral sa. Pozeral sa von sklenou stenou. „Nad dnešnú noc," predniesla som potichu znova. Teraz s iným podtónom, temnejším, až som prekvapila aj seba.

Bolo to ale všetkým, čo sa v mojej mysli nahromadilo, zatiaľ čo som sa na neho pozerala. Predstavovala som si, že by som bola znova v jeho izbe, medzi jeho perinami, ale on by nebol v jeho kancelárií. A nebol by ani vedľa mňa. Bol by podo mnou. A ja by som ho bozkávala. Robila by som si cestu jeho hruďou a pýšila sa každým svalom, ktorý som sledovala z diaľky a raz som ho nepatrne zahliadla v zrkadle. Šla by som po jeho kľúčnej kosti k jeho trupu... Lačne som si olízala pery.

„Na dnešnú noc!" zvolal Luke a vytrhol ma z predstáv. Ryan sa otočil, ale nepozrel sa na Lukea, pozrel sa na mňa. Mal tmavé oči, ale to bolo asi tým osvetlením. Začervenala som sa ešte viac, ako som urobila pri Lukeovej poznámke a kopla do seba tekutinu.

„Blé," vydala som zo seba smiešne a vzala druhý. „Tak na nás," zopakovali sme štrngnutie a potom sme aj druhý panák do seba kopli.

Kim sa začala rozprávať s Ryanom, ale ten sa čoskoro postavil a povedal, že si musí odbehnúť. Sledovala som ho podvedome, ako odbehol k rohu miestnosti a zbadala som tam stáť Liama. Začali sa o niečom rozprávať. Premáhala som sa, aby som za nimi nešla. Chcela som vedieť o čo ide, ale mohlo to byť aj o obchode. A úprimne som nechcela vedieť s čím všetkým obchodovali. Ale podľa tých žien naokolo som mala tip. Dúfala som však, že keď sa Una nezháčila kvôli tomuto, nemala by som ani ja. Aj keď mi to kurevsky vadilo.

Luke a Kim začali konverzovať a ja som sa neúspešne chcela zapojiť, no nemohla som, stále ma to lákalo k Liamovi a Ryanovi. Započula som hvizd a zdvihla som hlavu. Liam so mnou utvoril očný kontakt a kývol hlavou smerom k nemu.

„Ospravedlňte ma na chvíľu," povedala som im.

„Pôjdem s tebou," postavil sa Luke.

„Netreba," povedala som zrazu drsne. To bolo prvýkrát, čo mi vadilo, že chcel ísť. Prišlo mi to, akoby stále dobiedzal a do niektorých vecí by proste radšej nemal strkať ten svoj dokonalý nos.

„Nemôžu na teba zapískať a ty prídeš ako pes."

„Dúfam, že si ma práve nenazval psom, pretože ak áno, máš dve minúty pripraviť si sloh s tvojím ospravedlnením. A teraz idem, haf," podráždene som štekla a vyšla z provizórne oddeleného boxu.

Kráčala som k nim a pozerala sa na Liama, ako stále niečo rozprával Ryanovi, aj keď mal pohľad upretý na mňa. „Ahoj, Vans," usmial sa a pozdravil.

„Čauko," usmiala som sa. „Niečo nové?" opýtala som sa.

„Lottie sa má lepšie," povedal automaticky. Ja som sa uškrnula a on sa na chvíľu šokovane odmlčal. „A máme jednu zlú správu."

„Čože?" prekvapene som povedala. Prosím, len nie Una a Harry.

„O Une a Harrym."

Kurva.

„Nie je to taká zlá ako skôr znepokojivá," povedal Ryan, aby ma možno aj utešil, no ja som ho ignorovala a pozerala sa na Liama. Zameraj sa. Sústreď sa. Nemôže ťa teraz rozptyľovať.

„Zavolal Harry, že im ten kokot ponúkol prespanie a nemohli odmietnuť. Takže tam musia stráviť noc."

„Ale veď Una..."

„Odchádzajú skoro ráno, aby stihli ten obed," vysvetlil Liam, akoby vedel, čo som sa chcela opýtať. Prikývla som, no nezbavila sa blbého pocitu. „To nič. Nič sa im nestane. Je to predsa Harry," usmial sa a pohladkal ma po ramene.

„Ďakujem," povedala som, jeho slová ma trošku upokojili. No nevkladala som toľkú vieru do Harryho schopností ako ostatní.

„Mimochodom, vyzeráš úžasne," zložil mi kompliment a ja som sa usmiala.

„Už si druhý, čo mi to dnes povedal," usmiala som sa, vďačná za inú tému, aj keď mi Una stále behala po mysli.

„Vážne? No teda, Ryan," zasmial sa Liam.

„On to nebol," prevrátila som očami. „Ale starý kamarát."

Liam pozdvihol obočie. „Teda, nezdáš sa, ženská," zasmial sa a ja som sa mierne odula.

„Ona nie je ženská," zastal sa ma Ryan, až som si uvedomila, že tam stál celý ten čas, len bol ticho. Bol divný, celý večer sa hral na niekoho, kým nebol. Miestami by som ho asi naozaj chcela zastreliť. Ako. Tú. Mrchu.

Možno by som ju zastrelila aj viackrát.

„Ja nikoho nebalím," vysvetlila som a mávla rukou.

„Nie, on balí teba," znova sa vložil do veci Ryan. Čo sa do toho vôbec staral? Zbytočne ma dráždil.

„Problém?" Založila som si ruky na hrudi. „A tým sme si prešli už dávno, kým neodišiel na vysokú." Prečo som mu to kurva vysvetľovala?! Som mentálne retardovaná? Asi hej!

Ryan sa na mňa nahnevane pozrel, aj keď som nevedela (znova!) prečo a Liam prerušil kontakt zapískaním. „Takže stará láska?" zasmial sa.

Začervenala som sa. Ako z ktorej strany. „Nie," zamrmlala som. „Kde budem vôbec v noci spať?" zmenila som tému rýchlo. „Nemusím ísť ani k Harrymu. Kebyže sa vrátim na internát, mohla by som tam byť v bezpečí. Veď by tam bol aj Luke..."

„Nie!" prerušil ma Ryan a prekvapil nás všetkých troch. „Nemôžeš byť bez ochranky," pohoršene povedal.

„Ale Luke..."

„Je muž a tí na dievčenskom internáte nesmú byť."

„To povedal človek, ktorý posiela Johna - mimochodom, je to muž, ak si si nevšimol - spať pred naše dvere, aby sme boli strážené," dala som si ruky vbok. Začal ma naozaj vytáčať.

„Myslím," po chvíli ticha sa vložil Liam, „že má Ryan pravdu. Viem, vy ženy a vaše ‚muži nemajú nikdy pravdu,'" prevrátil očami, „no teraz nie je Ryan mimo koľaj. Nemôžeš byť teraz bez ochranky. Deje sa toho priveľa."

„Čoho?" nechápala som . Obaja mlčali. Zdalo sa to byť vážne, ale vedela som, že by som to z nich nevypáčila. „Tak sa maj, Liam," povedala som a otočila sa, no chytil ma za lakeť.

„Pôjdeš ku Harrymu, všakže?" opýtal sa ma a ja som váhala. Obzrela som sa na Lukea, potom na Ryana a späť na Liama. Nakoniec som prikývla a on ma pustil. „Tak do hosťovskej na poschodí. Maj sa a neopi sa," žmurkol a nechal ma, nech idem. Vykročila som s Ryanom po boku.

„Nemala by si sa s ním baviť." Nechápavo som sa na neho pozrela. Myslel to vážne? „Veď ho nepoznáš."

„Ja nepoznám teba a vláčim sa s tebou. Jeho poznám niekoľko rokov. Snáď odmalička. S ním sa cítim v bezpečí."

Ryan zastal v polovici kroku, tak som tak spravila aj ja. „Takže so mnou sa necítiš v bezpečí?" opýtal sa. Nevidela som mu poriadne do očí kvôli osvetleniu.

Nevedela som ako odpovedať. Pravda bola, že som sa s ním cítila bezpečne, možno aj bezpečnejšie ako pri Johnovi a rozhodne bezpečnejšie ako pri Lukeovi. Pri Lukeovi som sa cítila bezpečne v smere ako normálne dievča, no ako dievča, ktoré pozná mafiánov som potrebovala niekoho ako je John... alebo Ryan. A s Johnom som sa cítila príjemne. S Ryanom až moc príjemne ale nesvoj.

„Nie," zaklamala som pevným tichým hlasom. Otočila som sa, no on mi zachytil lakeť. Vyšklbla som sa mu, no zostala stáť.

„Aj tak si dávaj pozor," povedal a ja som odišla k boxu. Tam na nás čakali ďalšie drinky, ktoré stihol pravdepodobne Luke doniesť, kým som bola s Ryanom preč.

„Všetko dobré?" spýtala sa Kim a ja som prikývla. Pozdvihla som oba poháre a oni trošku váhali a potom urobili to isté. S prípitkom a štrngnutím sme oba obsahy vliali do seba hneď po sebe a mňa v hrdle pálil alkohol.

„Ideme tancovať!" zavelila som a vystrela obe ruky k Lukeovi a Kim. Ťahala som ich preč, dole schodmi až cez boxy v normálnej sekcií a po dvoch schodíkoch medzi upotené telá. Začala som tancovať medzi nimi, chvíľkami s nimi oboma a potom iba s Kim. Dávali sme tie obyčajné dievčenské pripité pózy, až kým som sa neobrátila k Lukeovi a neomotala mu ruky okolo krku. On si obe ruky položil vzadu na moje kríže, príliš blízko zadku, no nemohlo mi to byť viac jedno. Tancovali sme spolu poriadne dlho, až kým sa nesklonil a nepobozkal ma na krku.

Telom mi prebehla triaška a naskočila mi jemná husia koža. „Si dnes strašne sexy," usmial sa. „Vieš o tom, že si zlatá, keď ti nabehne husia koža, som z toho celý paf. Povedz mi, chceš ma?" spýtal sa ma a na môj vkus to bolo prirýchlo. Vedela som, že som ho nechcela tak moc, ako som ho chcela kedysi. Pred Ryanom.

No aj tak som zodvihla hlavu a pozrela sa na jeho pery. „Čo myslíš?" opýtala som sa ho a on sa uškrnul. Sklonil sa a agresívne zaútočil na moje pery. Vždy som si predstavovala náš prvý bozk inak. Teraz som ja bola mierne opitá a musela som uznať, že aj trošku hladná a on nebol skoro vôbec opitý, tak veľmi vyrástol. A to do krásy a rozumu, čo sa pri väčšine chalanov nestáva.

Ale aj Ryan vyrástol do krásy a inteligencie, napadlo ma.

Pritisol si ma bližšie k sebe a vyrušila nás Kim. Podala každému z nás ďalšie dva drinky a oba sme vypili naraz a podali jej prázdne poháre. Znova som sa k nemu otočila tvárou. Začala sa mi trošku motať hlava. Bolo to niečo silnejšie ako to predtým. Omnoho. Ruky som si spojila za jeho krkom a vrtela bokmi. Jemne som sa zahryzla do svojej pery a pozorovala jeho reakcie na moje pohyby, až som sa musela premáhať, aby som sa nesmiala. Aj tak som sa však uškierala.

Pobozkala som ho jemne na krk a cítila jeho vôňu Bol tak sexy..

Som hladná, napadlo ma. Nemá niekto jedlo? Odtiahla som pery od neho a porozhliadla som sa po miestnosti. Zabudla som pomaly, že stojím vedľa Lukea a snažila sa nájsť jedlo, akoby som bola nejaký pes.

„Deje sa niečo?" opýtal sa Luke sexy hlasom pri mojom uchu a ja som sa usmiala a otočila na neho, znova som zabudla, čo som chcela pred chvíľou spraviť.

Hladne znova prilepil svoje pery na moje a rukou zovrel môj zadok. Za iných okolností, by som ho hneď ztriasla.

Ale za prvé, bol to Luke.

A za druhé, nestihla som.

Niekto ma surovo od neho odlepil a ťahal ma preč cez masy ľudí. Luke ma nestihol prenasledovať, pretože sa tu nevyznal a mal rovnako neistý krok ako som mala ja. Skoro som sa potkla a spadla. Pri schodoch som sa skutočne potkla, no zachránila ma ruka toho, ktorý ma za sebou vláčil. Zodvihla som hlavu a uvidela Ryana.

„Čo?" nevládala som dokončiť vetu, aby dávala zmysel.

Uvedomovala som si iba jeho krásnu tvár a oči, ktoré ma teraz nahnevane sledovali. Mal tak úžasnú tvár. Takú peknú, chcela som vedieť, či je taká jemná. Vystrela som ruku a pohladila ho jemne po líci. „Hmm, si jemný," povedala som a pripito sa usmiala. Jeho oči trošku zjemnili a postavil ma na nohy.

„Mám ťa vziať už domov? Nie neberiem ako odpoveď," povedal. Uvedomovala som si, že mi prakticky nedával na výber, ale zároveň som si to neuvedomovala a brala som to ako milé, že sa ma opýtal.

„Ryan, vezmi ma domov. K sebe do perín," usmiala som sa, ešte stále si plne vedomá opitosti.

AN/ GOOD GOD! Ale nie :D

Reakcie? Tipy na ďalšie (posledné) dve kombinácie POV?

Bell x