„Una!" Trhla som sebou, ale neotvorila oči. Triasol mnou Harry, poznala som ho po dotyku, pretože ma raz už zobudil takýmto gestom, poriadne kruto. Ešte horšie, ako keď moja mama chcela aby som vstávala do školy. „Si hore?" spýtal sa ma, tak som otvorila oči. Bola som rada, že tam stál.

Jeho zelené oči na mňa hľadeli s obavou, ktorú som nedokázala pochopiť vďaka jeho skutkom. Hnedé vlnité vlasy mu vyčesané trčali dohora, pár pramienkov sa nezbedne týčili všade kde mohli. Na sebe mal obyčajné tričko s krátkym výstrihom, takže som spozorovala to, čo som zatiaľ nezbadala: jeho tetovania. Pokrývali mu značnú časť hrude a na rukách mal nápisy, obrázky, či len drobné detaily. Znova som sa zamerala na jeho oči a všimla ryhu medzi očami, ktorú mu spôsobilo mračenie.

„Je toto sen?" spýtala som sa, vystrašená, že by som to už naďalej nedokázala.

„Nie," pokrútil hlavou.

„Chvalabohu," zamrmlala som si popod nos a prešla rukou cez oči.

„Zlý sen?" ustarostene sa spýtal.

Zasmiala som sa. „Keby len jeden. Ale som rada, že ani jeden nie je skutočnosť. Čo je dnes na pláne? Ďalšia ukrutná dezinfikácia, operácia, alebo postrelenie?" zavtipkovala som, aspoň som chcela aby to znelo ako vtip. Môj hlas však po nočnej more nezanechával ani stopy po veselom tóne. Harry však nezmenil svoj postoj frajerského týpka, ktorý som často videla na jeho tvári.

„No, začína sa raňajkami." Ukázal na stolík. „Dúfam, že teraz nebudem musieť hrať s tebou hru, aby si sa najedla," uškrnul sa.

„Neboj," zasmiala som sa, ale rýchlo sa zahriakla. Je to nepriateľ! Spamätaj sa, žiadne flirtovacie metódy. Nie žeby som s ním flirtovala, alebo chcela... Proste nie! Mala by som byť radšej ticho.

„Ale aj tak idem, musím niečo vybaviť." Otočil sa a odišiel skôr, než som stihla niečo povedať. Vzdychla som si a pozrela sa na raňajky. Hneď som začala jesť, bola som dosť hladná. Zjedla som vafle a aj dva toasty. Vypila som minimálne tri poháre pomarančového džúsu ale konečne som bola plná. Pozrela som sa na stolík a ležal tam môj iPod, zapla som ho, ale vydržal možno desať minút. Po tom, čo mi vypovedala všetka elektronika, ktorú som mala k dispozícii, som nemala som čo robiť, ale musela som ísť na vécko, tak som sa postavila. Chodila som už lepšie, o tom niet pochýb, netrvalo mi to vôbec tak dlho ako nedávno zmarený útek. Odraz v zrkadle mi zračil, že vypadám ako po výbuchu bomby. Rýchlo som niečo so sebou spravila a chcela sa vrátiť do izby. Meter od dverí sa však odtiaľ vyrútil Harry a naštvane na mňa pozrel. „Kde si bola?" obviňoval ma.

„Sorry, ale to akože nemôžem ísť ani na toaletu?" protivne som sa ho spýtala a nadvihla obočie. Pretlačila som sa okolo neho. Stál tam úplne ako soľný stĺp, ale nechala som to tak, čo ma je po ňom? Sadla som si na posteľ, stále neprišiel do izby, napadlo ma. Čo ak som ho urazila?

Ale čo, tak hej, hovorilo moje druhé, rozumnejšie ja. Tú dominanciu preháňa, ja som neni jeho pracovník, tak sa ku mne tak správať nemusí.

Ako som stále uvažovala, prešlo veľa času ale stále sa neukazoval. Vtom sa rozleteli dvere a bol v nich Ryan. „Ahoj, Ryan," usmiala som sa na neho.

„Brý deň, Una, ako si sa vyspala?" spýtal sa ma milo.

„Dobre, ďakujem." Potešilo ma, že sa aspoň niekto stará o to, či som sa dobre vyspala. Zrazu sa spoza neho ukázal Harry, spolu ešte s niekým. Nepredstavil nás, takže po celý ten čas to bol pre mňa ‚ten blond'.

„Ideme dať preč stehy," povedal mi Harry.

Otvorila som oči. „Čo, už?"

„Sú už tri po obede," povedal mi z pozdvihnutým obočím.

„Nedvíhaj obočie, nemám hodinky a ani okná, tak ako to mám vedieť?" nadvihla som teraz ja obočie. Ryan sa pozrel spýtavo na Harry, s malým úsmevom na tvári, ktorý ale rýchlo skryl. Mne a ani Harrymu však neunikol. Zovrel ústa a napla sa mu sánka. Prevrátila som nad ním očami. Ryan prišiel bližšie ku mne, chcel mi pomôcť preč z postele. „Nie je priskoro na vyberanie stehov?" napadla ma otázka.

„Vlastne, keď to spomínaš aj je. Ale nemáme možnosť, kým si tu, musí to byť uzavreté. Nemôžeme ti povedať: ‚Tak choď za tri dni do nemocnice a nechaj si to vybrať.'" Ryan napodobnil smiešny prízvuk a ja som sa zaškľabila.

„Tiež sa to dá tak nazvať," zamrmlala som si popod nos.

„Je to hneď vedľa, dáme ti aj niečo, aby si zaspala, aby si to nevidela."

„Bože, ďakujem," povedala som mu s úľavou na tvári a prijala jeho ruku. Jemne ma podopieral cestou von. Naozaj to boli hneď prvé dvere odo mňa, na ľavej strane, ako inak. A naozaj to vypadalo akoby boli pripravený na všetko. Ľahla som si na operačný stôl. Zatiaľ čo oni niečo chystali vedľa stolu, obzerala som sa dookola. Miestnosť bola bielej farby a mohla mať tak desať krát jedenásť metrov. Boli tu aj po stene sa rozprestierajúce skrinky, kde som typovala, že sú rôzne pomôcky. Ako na povel tam ten blonďák zašiel a otvoril ju. Boli tam rôzne narkotiká, ale na diaľku som nemohla rozoznať ani len mená všetkého toho, čo tam bolo. Ako to len všetko mohli zohnať, bola otázka za všetky prachy.

„Pripravená?" spýtal sa ma Ryan. Prikývla som. Priložil mi na ústa nejakú dýchaciu masku. „Nie je to potrebné, ale Harry si to osobne vyžiadal, takže zhlboka dýchaj a odpočítavaj od desať po nulu," rozkázal mi, pokrútil nejakým kohútikom do ľavej strany. Zacítila som nejaký pach, ktorý som hlboko vtiahla do pľúc. Zhlboka som dýchala.

„Desať, deväť, osem," cítila som sa čoraz viac ospalšie. „Sedem, šesť," povedala som až kým mi úplne padli viečka a zaspala som.

***

Otvorila som oči a zbadala jasné biele svetlo. Poobzerala som sa dookola ale bolel ma krk a hlava. „Au," zaúpela som.

„Si už hore?" ozval sa Harry. Ako to, že vždy keď sa zobudím, je tu, ale aj tak stále chodí niečo vybavovať? Mám snáď vnútorné hodiny, ktoré mi hovoria, aby som sa zobudila vtedy, keď je tu on? Prikývla som a pokúsila sa posadiť. Nadvihla som prikrývku s oblečením a pozrela sa na ranu, bola dobre zalepená.

„Je všetko v pohode?" spýtala som sa. Harry prikývol.

„Všetko šlo ako po masle."

„Ryan povedal, že to uspatie nebolo nutné, ale že si si ho vyžiadal."

„Hej," povedal jednoducho.

„Prečo?" ťahala som z neho rozvitejšiu vetu ako prosté a stručné ‚hej', ktoré mi nič neobjasnilo.

„Lebo by to bolelo. Nie veľa ale hej, a keď to môžeš prespať, prečo by si mala trpieť? Keď som ťa navyše videl ako si sa tvárila iba pri obyčajnom čistení rany, povedal som si, že nebudem riskovať zlomenie mojej ruky, pretože by si sa ma držala ako kliešť," zasmial sa na môj účet, čo sa mi nepáčilo. Zamračila som sa.

„Nikto ťa neprosil," mala som v pláne sa mu poďakovať, kým sa znova nesprával ako kretén, bože ako ho môže mať niekto rád? Bol dotieravý a nedalo sa s ním vydržať ani len v jednej izbe......

Pokrčil plecami. „Keď si sa už zobudila je," pozrel sa na hodinky, „päť hodín. Nechceš sa prezliecť, osprchovať, alebo niečo také?" spýtal sa ma. Radostne som prikývla, ale znova som sa hodila na konzervatívnu, nechcela som, aby vedel, že me poteší sprcha, to by potešilo jeho, že je znova navrchu. „Čo všetko budeš potrebovať?" spýtal sa ma.

Mala som namysli niekoľko vecí, ale nechcela som, aby si o mne ktovie čo myslel. „Je mi to jedno, ale myslím si, že podstatná je sprcha, sprchový gél a oblečenie," nadvihla som obočie, akoby bol sprostý.

„Dobre, ostaň," povedal a vyšiel z dverí.

„Haf!" posťažovala som sa a vykukol späť do izby.

„Počul som to," zúžil oči. ‚Sladko' som sa na neho usmiala a on prevrátil očami a zmizol za dverami. Znova som sa natiahla za iPodom, keď mi došlo, že sa mi vybil. Takže som asi tridsať minút hľadela na to, aký je zaujímavý strop, kým neprišiel Harry. Bez slov kývol k nemu hlavou. Lenivo som sa vyhrabala z postele a vyrazila. „Zober si všetko, čo tu máš," povedal univerzálnym tónom. Vzala som si teda iPod, to bola jediná vec, čo bola moja a mohla som si ju vziať. „Ak chceš, tak ti ho nabijem," povedal tým istým tónom. Podala som mu ho bez slova a on ho zovrel v dlani. Viedol ma chodbou. Kráčala som pomaly, ale už som sa nepodopierala o stenu, chcela som si zachovať dôstojnosť a neprijala som jeho ponuku, že mi pomôže, ako inak. Na konci chodby sme zabočili doprava, šli sme presne tou cestou, kam som chcela utiecť. Ibaže teraz boli odomknuté kovové dvere. Vošli sme do ďalšej chodby, aj táto bola biela. Následne sme kľučkovali chodbami až sme prišli k výťahu. Harry ho privolal a mlčky sme na neho čakali. Keď sme do neho nastúpili, Harry naťukal nejaký kód a následne sa ukázali čísla poschodí. Zmačkol ‚Prízemie'. Cítila som však, že výťah ide smerom nahor a nie smerom nadol. Čakala som chvíľku kým, neťukol výťah a prišli sme do načierno vymaľovanej chodby. Po stenách boli povešané nádherné obrazy ale ja som sa musela ponáhľať za Harrym, nie žeby išiel rýchlo, ale ja som šla pomaly. „Môžem ti pomôcť," povedal znova, ale ja som znova pokrútila hlavou. Pri dverách na konci chodby vyťukal zasa nejaký kód a dvere sa otvorili. Bola som mimo z toho, čo som videla.

„Bože, to čo je?" spýtala som sa a obzerala sa dookola. Bola som v predsieni s vysokým stropom. Steny pokrývalo drevo a ďalšie obrazy. Na zemi bol biely perzský koberec a tmavá plávajúca podlaha.

„Môj dom," povedal a zabočil na schodisko. Rukou som sa dotýkala zábradlia a pomáhala si s ním, aby som zvládla schody. Po tmavých schodoch sa tiahol biely koberec až navrch, na poschodie. Všetko to bolo strašne moc veľkolepé.

„Drogy vynášajú, čo?" spýtala som sa.

„Dá sa povedať, že obchodovanie s drogami a so zbraňami je hneď druhé po obchodovaní s bielym mäsom." Stuhla som na mieste. Harry sa za mnou s úškrnom otočil. „Neboj sa, ja neobchodujem so ženami, teda iba vtedy ak chcú," žmurkol na mňa a mne z pier vyšiel znechutený povzdych. Aspoňže uprednostňuje štetky a nie nevinné ženy, ktoré predáva. Počkať, ale ja som nevinná....

„Ak ma niekomu predáš, zdrhnem im a odskáčeš si to," vyhrážala som sa mu.

Nasadil seriózny pohľad. „Ja ženám neubližujem, nehovorím, že nepoznám niekoho, kto to robí, ale odo mňa ti nič nehrozí," povedal a prepaľoval ma pohľadom, vedela som, že hovorí pravdu, nevedela som ako to viem, ale nejako som to vedela. Prikývla som a on sa otočil a pokračoval ďalej. Nasledovala som ho, ale výrazne som spomalila.

„Takže drogy a zbrane?" spýtala som sa ho.

„Huh?" spýtal sa.

„Či obchoduješ so zbraňami a drogami." Zopakovala som na Harryho otázku.

„No, hej," povedal jednoducho, bolo vidno, že sa mu o jeho práci moc nechce rozprávať. Tak som ho nechala tak a pokračovala za ním. „Dole je jedáleň, kuchyňa, obývačka, kúpeľňa, izba pre slúžku, a dá sa povedať, že spoločenské miestnosti."

„Ako myslíš, že spoločenské miestnosti?"

„No, keď niekoho pozvem, tak tieto izby sa rozdeľuje na tri časti, na rokovaciu, hodovú a plesovú časť.Rokovacia miestnosť je tu na poschodí, dejú sa tam nezaujímavé veci," povedal, čiže to v jeho jazyku znamenalo, že pre moje dobro, by som sa radšej nemala zaujímať, čo sa tam deje. „Dole sú dve časti. Hodová: máš z názvu, spoločenské večere. A plesová, to tiež odvodíš. Je celkom veľká, takže to nerobí problém."

„Bože, aký veľký dom máš?" zaujímala som sa.

„Celkom dosť. Tu hore je okrem rokovacej miestnosti moja pracovňa, moja izba a dve hosťovské izby. Takisto aj veľká kúpeľňa, ale to je kvôli rokovaniam, pretože každá zo spálni má vlastnú kúpeľňu." Zastal. Stáli sme vo vysokom oblúku, pred nami boli miestnosti umiestnené do polkruhu. Dve napravo a dve naľavo. Zo stredu polkruhu viedla chodba na koniec s jednými dverami. Predpokladala som, že to bude pravdepodobne rokovacia miestnosť. Počkal, kým to spracujem a zabočil vpravo. Hneď pred prvými dverami zastal. „Toto je teraz dočasne tvoja hosťovská izba. Vedľa je tiež. Oproti je moja izba. Prídem po teba, keď bude večera," povedal a vykročil k svojej izbe. Nechal ma tu úplne samú. Mala som voľnú cestu, mohla som utiecť, nikto mi v tom nebránil, ale niečo mi hovorilo, aby som to radšej nerobila. Možno bude niekto vonku, nejaké gorily a potom by som znova skončila v nejakej posratej kobke.

Vzdychla som si a vstúpila dnu. Sánka mi okamžite padla. Veľká posteľ s jednoduchými rovnými látkami prevesenými cez vrch posteli. Povlečenie bolo čierno-biele. Izba by sa dala popísať ako tmavofialová, s hnedým nábytkom, presne ako dvere. Harry sa mi síce zdal normálny, myslím, že som si predstavovala neviem aký moderný dom ale toto všetko by sa dalo popísať, že to vypadá ako honosná izba nejakého politika. Zem bola z hnedého dreva, kde-tu boli aj tmavofialové huňaté koberčeky, presne takej farby ako sú steny, napadlo ma.

Vykročila som k posteli a pozrela som na ňu. Videla som kraťase a tričko, pravdepodobne na spanie. Vedľa bol čierny svetrík s rukávmi a s hlbokým véčkovým výstrihom, vypasované džínsy a na zemi trónili čierno-biele conversy. „Kedy to do kelu stihol všetko nahrabať?" čudovala som sa a vzala si svetrík a džínsy. Vyrazila som k dverám, pravdepodobne by mali viesť do kúpeľne, keďže Harry povedal, že má  každá spálňa kúpeľňu. Za sebou som nezabudla zamknúť. Veci som si položila na žulovú dosku linky v kúpeľni. Boli na nej položené aj nejaké kozmetické prípravky a hrebeň, všetko sa zdalo ako nové. Schmatla som čistý biely uterák a zavesila ho na sklenené dvere sprchového kúta. Bola tu aj vaňa, ale chcela som si dať sprchu, vždy som uprednostňovala sprchu. Natiahla som sa dnu a zapla som ju. Nechala som odtiecť vodu, zatiaľ čo som sa vyzliekla nemocničnú košeľu, legíny, ktoré mi asi musel niekto natiahnuť, kým som bola ešte napraskaná tým sedatívnym plynom, či čo mi to tam púšťali. Zrazu som ale počula jemné zaklopanie. Rýchlo som sa zabalila do uteráka a odcupotala po bielom koberčeku k dverám a odomkla ich. Nikto pred nimi nebol, ale na zemi ležalo niečo zabalené v darčekovom balení. Vzala som to a položila na linku v kúpeľni, vrátila som sa a zamkla dvere dnu. Zhodila som zo seba uterák a znova ho prehodila cez držiak na sklenených dverách do sprchy. Vošla som von a po dlhom čase si užívala dotyk teplej vody na mojej pokožke. Nezabúdala som však, že mám obviazanú ranu, čiže som sa rýchlo osprchovala, vlasy mi dali najdlhšie zabrať, minimálne trikrát som si na ne nanášala šampón s jahodovo-pomarančovou vôňou. Chvíľku som ešte pociťovala ako na mňa padá voda zo sprchy ako dažďové kvapky, pokiaľ som ju nevypla. Nechala som zo seba stekať vodu. Pretrela som si mokrú tvár. Nemala som rada, keď sa mi do očí dostala voda. Poslepiačky som sa natiahla po uteráku a omotala si ho okolo seba, pevne, aby mi nespadol. Znova som si pretrela oči a vyšla zo sprchy. Rukou som zotrela horúcu paru zo zrkadla a odhalila svoj odraz. Mala som trošku roztečenej špirály pod očami. To som si povedala, že urobím ako posledné. Pozrela som sa na baliaci papier a potiahla za mašličku, ktorá ho zväzovala. Opatrne som odbalila papier a nazrela dnu.

„Bože, toto je vrchol!" naštvala som sa. „On si typne moju veľkosť oblečenia, topánok a ešte aj spodného prádla?!" V ruke som zvierala čierne čipkované prádlo, nepochybne značky Victoria's Secret. Nepochybovala som ani chvíľku, pretože drogový boss nebude kupovať vo výpredaji. Pokrútila som hlavou a položila to späť a provizórne to zaviazala. Vzala som druhý uterák a sušila som si ním vlasy, s ďalším suchým som si ich zviazala á la Turecko, ako hovorí Vans. Zotrela som lepšie zrkadlo, až kým som ostro nevidela svoj odraz. Vzala som vatový tampónik a naniesla na neho trošku odličovacieho mlieka. Zotrela som si špirálu, následne som si vyčistila pleť pleťovou vodou. Naniesla som si jednoduché čierne líčenie a dala si objemovú špirálovú. Na to všetko som musela povedať, že ten kto to kupoval vedel, čo potrebujem. Na pery som si dala balzam a trvácny slabohnedý rúž. Make-upom som sa nezaťažovala. Stiahla som si uterák dole a začala si sušiť telo. Nakoniec som sa rozhodla, že pôjdem „naostro" a dala som si iba svetrík a džínsy. Bolo až desivé, ako vedel Harry, aké mám číslo. Teda, ktokoľvek, kto to kupoval. Ale nikto iný ako Harry, Ryan a blonďák neboli pri mne, čiže kto iný? Doktor a jeho pomocník to nebudú kupovať a ani okukovať.

Všimla som si, že nemám ponožky, ale povedala som si, že sa na to vykašlem. Oslobodila som vlasy a rozčesala si ich. Už sa mi zdali takmer suché, ale nie úplne. Nechcela som ísť s mokrými vlasmi dole na večeru, zdalo sa mi to pritiahnuté za vlasy. Rozhodla som sa ale, že kým nie som pri stole urobím jednu vec. Odomkla som, vzala balíček a prešla k posteli. Obula som si conversy, tiež úplne ako uliate. S balíčkom v ruke som vyšla zo svojej izby a prišla k Harrymu. Zaklopala som jemne na jeho dvere, nič sa neozývalo, tak som zopakovala zaklopanie. „Ďalej," počula som ako napokon povedal. Otvorila som dvere a zbadala ho v jednoduchom bielom tričku a čiernych džínsach. Bol bosý a kučery mal ešte stále mokré, asi práve vyšiel zo sprchy. „Una," skonštatoval a celú si ma premeral. „Una," povedal teraz oveľa významnejšie.

„Áno, moja maličkosť. Ďakujem za požičanie vecí, sprchu, ale pár vecí to už všetko presahujú," povedala som mu naštvane a hodila mu do ruky balíček. Mal dobrý postreh, takže to poľahky chytil. Myslela som si, že sa naštve, že to po ňom len tak hádžem. Rozbalil to a prezrel si obsah.

„Aha, toto," povedal normálnym hlasom.

„Aha toto?" zopakovala som po ňom prekvapeným podráždeným hlasom, keď ku mne zdvihol oči.

„Pardón, ale myslel som si, že nebudeš chcieť chodiť v tvojich starých veciach." Povedal a hodil balíček na posteľ, pričom sa otočil a hneď vrátil do rovnakej pozície. Nemohla som si pomôcť, sledovala som jeho pevnú stavbu tela. „Ak budeš chcieť, mám to tu, ale ak chceš chodiť v tých starých," pokrčil plecami.

„Však ani nechodím," povedala som skôr ako som popremýšľala. Jeho zelené smaragdy sa lišiacky zaligotali. „Nie je to tak ako to znelo."

„Vážne, dokáž," hravo povedal.

Znechutene som si ho premerala. „Nie díky, ale keď to tak hovoríme, asi to bude tak, ako som to povedala, čo už, ja sa s tým zmierim. Keď bude večera, ozvi sa, možno ani nie som hladná, tak nemusíš chodiť," otočila som sa a vyšla z jeho izby a prešla späť do tej hosťovskej, kde mám teraz veci. Hodila som sa na posteľ. Sledovala som vrch postele až kým som asi nezaspala pretože mnou zrazu triasla silná ruka. „Harry?" spýtala som sa a otvorila oči, nemýlila som sa.

„Ako si vedela že som to ja," nadvihol pobavene obočie.

„Pretože žena nemá také veľké a blúdivé ruky. A pochybujem, že by ma sem prišiel nejaký iný muž prebudiť." Nadvihla som teraz obočie ja. Celkom by ma zaujímalo, ako si predstavoval, že som vedela, že to je on.

„No ok, je večera," povedal mi. Vlasy mal ešte mokré a domyslela som si, že ešte aj ja.

„Mám ešte mokré vlasy," zatvorila som oči.

„Nevadí," odpálkoval ma.

„Nie som hladná."

„Dôvod prečo nechceš ísť dole?" spýtal sa a ja som otvorila oči. Predpokladala som, že bude naštvaný, ale nebol.

„Väčšinou ťa vidím naštvaného."

„Dnes ťa asi vidím naposledy, tak si to chcem užiť," nadvihol obočie.

„Zabudni žrebec," odpálkovala som ja jeho.

„Odbočuješ."

„Nechcem ísť. Pozri, stalo sa toho veľa, a ty o mne vieš veľkosť oblečenia, topánok, kupuješ mi spodné prádlo a potom mám byť s tebou v jednej izbe a kľudne jesť? Nie, ktovie ešte aké veľké to bude, vzhľadom na tvoj obrovský dom."

„Jediné veľké veci sú tie, ktoré vidia ostatný, takisto ide aj o túto pompéznosť. A jedáleň je v normálnej veľkosti," pozrel na mňa.

„Ale mne sa naozaj nechce ísť."

„Naješ sa a potom pôjdeš spať, ráno ťa budím skoro, aby si bola na hodine načas a stihla ísť do izby. Len mi ráno povieš školu."

„Ty ju ešte nevieš?" provokovala som ho.

„Viem toľko, koľko potrebujem."

„Áno a veľkosť mojich pŕs je presne tá vec, ktorú potrebuješ vedieť."

„Áno, ver mi, že to je pre mňa sakra dôležité," žmurkol na mňa a ja som sa zasmiala. „Tak poď dole," povedal mi a ponúkol mi ruku. Prijala som ju a vykročila za ním. Stále neistým krokom, nevedno či kvôli zraneniu, alebo z čistej nerozhodnosti.

Keď sme spolu zišli dole, prekvapilo ma, že si nerobil srandu. Normálna jedáleň bola v normálnom stave. „Ja to nepochopím, aká zmena," povedala som. Obyčajný drevený stôl a na stenách rôzne fotografie, žiadne predražené fotografie.

„Videla si moju izbu, nemáš sa čo čudovať."

„Nevidela, len som tam vstúpila, vynadala ti a odišla," zasmiala som sa.

„Tiež pravda," povedal a zapískal. Čoskoro sa k nemu prirútim pekný, veľký mne asi do pol pása, hnedý boxer. „Sandy," povedal jej a sklonil sa k nej. Pes mu začal oblizovať. „Sandy fuj, ideme večerať," ohriakol Harry Sandy, čiže to bola ona a nie on. „Sandy, Una. Una, Sandy," predstavil nás, na čo som sa zasmiala.

„Tá je zlatá. Každý ju musí milovať," povedala som mu.

„Keď prídu hostia, vie, že má byť v ústraní a byť útočná na môj povel. Inak je milá, ako by to vypadalo, kebyže mám tak krotkého psa a každý to vie. Ty si jedna z mála, čo vie, aká je zlatá. Dokonca ani moji muži, česť výnimkám, to nevedia."

„Tak to je pocta," usmiala som sa na Sandy a ona mi začala oblizovať ruky. „Dobre, fuj Sandy. Kde si môžem umyť ruky?" spýtala som sa ho a on ma zatiahol do kuchyne hneď vedľa. Všetko bolo moderné. V čiernom, bielej, hnedej. Steny boli zelené a podlaha kamenná. Určite bola studená, preto som sa v duchu poďakovala Harrymu za conversy. Zaviedol ma k umývadlu a začali sme si umývať ruky.

„Ahoj, Maya," pozdravil Harry niekoho a ja som sa otočila. Zbadala som milo sa tváriacu Španielku. Ako sakra mohol vedieť, že tu už je?

„Dobrý." Usmiala som sa. „Som Una."

„Dobrý, slečna McGillová," pozdravila ma oficiálne a ja som prevrátila očami nad Harryho oboznámením celej populácie v dome o mojom mene.

Potichu sme prešli do jedálne. Čoskoro doniesla Maya polievku. Takto to nasledovalo asi pol hodinu, možno viac. Polievka, hlavný chod a dezert. Po celý čas som bola potichu, takisto aj Harry. Začala som pociťovať istú naliehavosť. Bude mi za ním smutno, je to sviniar, čo ma uniesol, ale aj tak. Keď sme sa lúčili, objala som ho. „Dobrú," povedala som a zavrela dvere. Odpadla som ako mŕtva, stihla som sa len prezliecť do kraťasí  a tielka a odlíčiť sa. Hneď potom som zaspala.

A.N. Strašne moc by som chcela poďakovať všetkým, ktorý mali doteraz tú trpezlivosť a prečítali si príbeh až potiaľto a teraz čítajú odkaz: milujem vás :D Tiež by som sa v rýchlosti chcela ospravedlniť za tie medicínske kraviny, čo tam píšem.. hanba mi ako budúcej doktorke :D  ale nejako sa mi to nechcelo viac premýšľať, tak aspoň takto blbo a neprofesionálne to máte opísané :D

Ale ako zvyčajne, chcela by som venovať kus tejto práce Janke, kamarátke a človiečikovi, ktorý ma kope do zadku, keď som lenivá ako vša a nechce sa mi tri týždne písať :D Neboj, iba desať častí a je po knihe...

Keď som pri tých častiach: Dokonalí budú mať 40 častí, aj s Epilógom a Prológom..... Všetko premyslené a takmer dopísané :D 

A ešte ma tak koplo niečo do zadku teraz (nie, nebola to Janka(pardón, chabý pokus o vtip)): venujem šiestu kapitolu tomu, kto napíše najkrajší komentár, alebo hociaký komentár :D alebo kto si to prečíta :D

Takže ako vždy: čítajte, hlasujte, komentujte, zdieľajte a kvákajte o story :)))