*UNEDITED*

Unavená som hľadela do zrkadla. Môj telefón ukazoval čas osem dvadsaťdva. Nespala som moc, dokopy možno ani nie tri hodiny. Celú noc a ráno mi chodili v hlave myšlienky ako žiaci zo školy, rýchlo sa vyhrnuli z pozadia mojej mysle a vydrali sa na povrch prednými dverami. Dlhý, nedočkavý rad nevysvetlených, zabudnutých chvíľ, úloh... Všetko, čo som považovala za vyriešené ukázalo svoju pravú podobu a ja som nevedela čím sa mám skôr zaoberať.

Samozrejme, v skutočnosti som chcela mať pokoj, tváriť sa, že sa ma to netýka, ale bola som si vedomá, že to prestane len vtedy, keď nad všetkým chvíľku porozmýšľam.

Najhoršie však nebolo to vedomie, že som musela premýšľať o mojom otcovi. Nie, to rozhodne nie... Všetko, každá vôňa, pocit, strach.... Hnev. Všetko sa ma to znova dotklo. Musela som to pociťovať zas a zas, pokiaľ si moja myseľ nepovedala, že ma už potýrala s touto témou dosť... Ale to jej nestačilo.

Strach a bolesť z otca vystriedal čistý zmätok zo súčasnosti. Myseľ mi zablúdila o pätnásť metrov ďalej cez chodbu. Zablúdila k tomu, ktorého som nechcela rozoberať, k tomu, ktorý bol súčasnom prekážkou.

Ale čo to zas trepem, zahriakla som sa. On nie je problém. Teda je, ale to kvôli jeho ochranárskym žiarlivým pudom a nie kvôli nejakej sprostosti, čo chcela rozoberať moja určite nevyspatá a otupená myseľ. A načisto choré odporné a zvrátenézmýšľanie. K tomu ešte aj perverzné.

Smutné však bolo, že moja myseľ nemala ale čo rozoberať.

Rozhodne som pokrútila kohútikom a studenou vodou si opláchla tvár. V kútiku duše som dúfala, že mi to pomôže, aj keď každá časť mozgu kričala a nadávala na neho, že bol nedôležitý a k ničomu. Párkrát som si ešte ošpliechala tvár a vypla tečúcu vodu. Zo zavretými očami som sa snažila pokojne dýchať, dlaňami opretá o umývadlo. Sklonená hlava mi pripadala akoby bola tonu ťažká. Pomaly som otvorila oči, ale okamžite som začala žmurkať, pretože sa mi do očí dostala voda.

„Bože, ako to neznášam,“ zanadávala som a klipkala očami. Nechcela som si ich pretrieť rukou, pretože som sa snažila udržať na nohách.

„Čo neznášaš?“ opýtal sa ma hlas za mnou a ja som si rýchlo jednou rukou pretrela oči. Zapozerala som sa do odrazu v zrkadle. Harry stál ramenom opretý o zárubňu dverí. Ruky mal spustené vedľa tela a mal na sebe jednoduché biele tričko. Voňal mi po mužskom šampóne a korenistom parfume.

Premerala som si ho prekvapeným pohľadom. „Čo tu robíš?“

„Prepáč, ak som ťa vyľakal,“ povedal však namiesto odpovede, možno sa mi jeho odpoveď zdala dokonca vyhýbavá. Jeho hlas skrýval nepatrné známky nervozity, po ktorých moje vnútro automaticky chňaplo, chcelo ich zotrieť, akoby tam nikdy neboli. No na to som bola príliš pod kontrolou a zvedavá, prečo mal taký prístup, odmeraný. Ostražitý.

Čakala som, kým mi odpovie na otázku, ale nejako sa do toho nemal. Hral asi so mnou hru, kto skôr sklopí oči, pretože ma bez žmurknutia pozoroval. Neprekvapivo vyhral.

„Tak prečo si prišiel?“ opýtala som sa ho znova a pozerala na ruky, do ktorých som zhúžvala uteráčik. Drsne som si sušila dlane a neskôr si pretrela osuškou aj tvár. Bol tak potichu, že by som možno mohla zabudnúť, že tam bol. Ale bol to on, čiže žiadne zabudnutie nehrozilo. Trošku mi očervenela tvár pod drsným zaobchádzaním s uterákom na tvári.

„Pozor, lebo si zoderieš kožu z tela,“ prerušil napomenutím Harry ticho.

„Ja som totálne spokojná a v pohode, úprimne neviem o čom hovoríš,“ vrátila som mu jednoducho späť. Snažila som sa znieť presvedčivo. To som dokázala - tváriť sa, že ma nič netrápi. Možno aj kvôli tomu, že som doteraz nikdy nepriznala predstavu, že by som mohla mať problém, v ničom. „Povieš mi,“ odložila som uterák, „prosím,“ dodala som a po – aspoň mne sa zdalo - neskutočnej dobe zdvihla k nemu zrak, „prečo si prišiel?“

„Neviem,“ povedal tak, aby som to neriešila, ale ja som to musela riešiť. Ako som už niekoľkokrát poznamenala, tak on mi v ničom nemohol brániť. Nech sa aj postaví na tú svoju peknú hlavičku. No niekde hlboko v sebe som mala nutkanie splniť mu každé želanie - čiže som mala chuť sa niekedy zabiť a s čo najväčším odhodlaním som musela dennodenne čeliť a odbíjať nástojčivosť tejto nadmerne otravnej časti.

„Ale nevrav, mne to príde, akoby si pre niečo konkrétne prišiel,“ rypla som do neho. Neexistovalo nič, čo by ma zastavilo v zisťovaní. Nech mi klame, v pohode, ale nech netvrdí, že nevie.

„No, prišiel som sa pozrieť, či si sa už nevyparila hneď zavčas rána,“ vykrúcal sa a ja som prekvapene vypúlila oči. Bola som tak prekvapená, že som sa rozhodla akceptovať jeho vyhýbanie sa na odpoveď. Vlastne som si užívala ten falošný pocit, že by prišiel kvôli mne. Nemusíte hovoriť, ako moc som trápna, viem to aj bez vás.

„Dnes už idem?“

„Počujem v tvojom hlase sklamanie?“ rypol do mňa s úsmevom Harry. Odhalil tie jeho zlaté jamky v lícach, keď sa zoširoka usmial. Nebudeme si klamať, mala som chuť sa roztopiť. Bože, čo to so mnou je?!Nevedela som ani prísť na to, odkiaľ sa tá zmena vynorila. Najradšej by som sa zabila za každú myšlienku, ktorú som prechovávala k Harrymu, pretože ako tu stál, vypadal mladšie a milšie ako kedykoľvek predtým. Nebol arogantný, len sa zdal, že si ma hravo doberá, čo ma prinútilo aby som sa pousmiala. „Takže asi nie.“ Podotkol Harry, čím ma vytrhol z myšlienok. Nechápavo som na neho zodvihla obočie. „Vidno, že si šťastná, že sa ma zbavíš a budeš môcť byť so svojimi priateľmi, s ktorými sa rada uvidíš. Nie ako so mnou.“ Prestal sa opierať o zárubne. Otočil sa a vykročil preč. „Poviem Ryanovi, nech ťa zavezie preč, domov. Povedzme si, že už o dve hodiny budeš doma. Pošlem ti sem veci. Maj sa,“ povedal na rozlúčku.

„Nie!“ povedala som bez premýšľania. Vlastne som to akoby priškrtene zapišťala, čiže som si odkašľala.

„Ale choď, už som ti povedal, že čoskoro budeš doma a donesiem ti niečo na prezlečenie,“ zopakoval otočený mi chrbtom.

„Nie,“ zopakovala som po tichšie, pretože aj keď som si odkašľala a zbavila sa piskľavosti, nemohla som zabrániť strachu prehovoriť nahlas. Príliš som sa bála, aj keď som nevedela presne čoho.

„Ide o oblečenie? Teraz mám povinnosť ti kupovať niečo nové, keďže si moja priateľka.“

„Hraná priateľka,“ vykĺzlo zo mňa. Musela som podotknúť tento fakt, bolo to čosi kľúčové, niečo čo nás vždy vracalo do reality. Nemohli sme nikdy zabudnúť na to, že to bola všetko len hra, však?

„Viem,“ vydýchol a spravil krok preč odo mňa.

„Ja ešte nechcem ísť preč!“ Povedala som trošku hlasnejšie, aby to začul, ale aj tak sa to v mojich ušiach moc nezdalo. Čo som to do kelu práve povedala? Veď netúžim po inom, len byť už doma, s Vans. No nie?

No možno, obhajovala som sa v duchu, to je tým, že je tak skoro ešte. Pospím si a potom môžeme odísť, načo odchádzať teraz?

Hej, akoby si mohla zaspať, ozvala sa tá druhá polovička.

V kúpeľni bolo ticho, čo ma prinútilo aspoň zaregistrovať, že neodišiel. Namiesto toho zastal a ja som bola viac ako presvedčená, že iba kvôli tomu, čo som povedala. Skvelé, teraz ktovie za čo ma bude mať.

„Nie je to tak, že by som ťa nechcela vidieť. Ja som si už zvykla,“ rýchlo som niečo povedala. Bez toho, aby som si to uvedomila, z klietky som vypustila Unu, ktorá bola ukecaná, to bol jediný dôvod k prehovoreniu. Jediná vec, na ktorú som si teraz musela dávať pozor, bol môj jazyk. „Zvykla som si už na to, že ťa vidím, čiže v tom nevidím veľký problém, aby som odišla neskôr.“ Dodala som. Oči sa mi privreli, mihalnice zaklipkali a ústa sa otvorili v hlasnom zívnutí. „Prepáč, len som toho moc nenaspala.“

„Viem, ani ja. Nemohol som zaspať,“ posťažoval si na moje prekvapenie Harry. Nečakala som, že sa otočí a už vôbec nie, že prehovorí. Ale urobil oboje.

Jeho tvár sa priam vpíjala do tej mojej, možno sa mi to ale len zdalo nedostatkom spánku, alebo bol toto len jeden z mojich sprostých snoch, za ktorý sa budem neskôr v bdelom stave preklínať. No intenzívnosť Harryho zelených očí - ktoré práve svietili ako zelená farba na semafore, ibaže krajšie - ma presvedčili o tom, že nebolo pochýb o reálnosti tohto momentu, nech sa zdal už akokoľvek nepredstaviteľný. „Mal by si ísť spať.“

„Mala by si ísť spať.“

Zasmiali sme sana tom, ako sme to povedali naraz. „Mne sa nedá,“ prerušila som smiech svojou vetou a pomaly doznel aj Harryho smiech.

„Zlé sny?“ Vyzvedal.

„Čudné myšlienky,“ povedala som a spomenula si na premýšľanie o Harrym. Rozhodne čudné. Odvrátila som od neho tvár, aby ma nevidel. Nechcela som sa pretvarovať, že mi nič nebolo a aj mi bolo jasné, že by mi to nezožral. Takže som si to vynahradila trápnym momentom, keď som bez výčitiek a pomaly aj bez dychu sledovala maličké kachličky na zemi kúpeľni. „Ty prečo?“ pípla som neprirodzene a znova si odkašľala.

„Nechcelo sa mi spať,“ pokrčil plecami.

Odrazu ma premohli myšlienky na neho, ktoré odštartovalo to jeho jemné pokrčenie plecami, ako sa mu jemne napli svaly...

Netúžila som po ničom inom ako po tom, aby som rukami mohla blúdiť po tej jeho tvrdej vypracovanej hrudi a dívať sa mu pri tom do rozpálených očí. Problém bol v tom, že on o mňa nechcel ani zakopnúť. Nemala som mu to za zlé, donedávna som to nechcela ani ja, bol to úplný arogantný blbec, čo ma viacnásobne uniesol. Keď som tak nad tým premýšľala, zdalo sa mi to ako milióny rokov dozadu.

S povzdychom som radšej znova vzala osušku a pretrela si s ňou znova tvár, následne som ju v rukách zožmolila a hodila na zem. Prekvapene to bol naozaj prudký a naštvaný pohyb, z ktorého som ale mohla vyčítať bezhrannú únavu, nie len fyzickú, ale aj psychickú. Mala som pocit, akoby som zostarla o bilión rokov. Nevedela som, ako sa môj život mohol tak ľahko zmeniť, tak rýchlo zrazu dupnúť na plyn a hnať sa vysokou rýchlosťou pomedzi autá, chvalabohu zatiaľ bez autohavárií. Zatiaľ.

„Hej! Čo sa deje?“ Reagoval Harry a zamračil sa. Založil si ruky na hrudi. Bože, bolo kurva ťažké, aby som si ho nepredstavovala bez trička, už konečne vidiac svaly, čo som veľakrát nechtiac pohladila, stisla, zatiaľ čo by sa ku mne blížil...

Potriasla som nahnevane hlavou. „Bože, čo to so mnou je?!“ Ruku som si vplietla do vlasov a zakvačila ju tam. Prudko som vydýchla. „Prepáč, asi som len unavená.“ Povedala som zmorene, vlastne mi začínalo byť aj zle. Nohy sa mi triasli, ale posnažila som sa prejsť do spálne, presne okolo Harryho. Telo malo ale iné plány. V momente ako som sa odpichla od umývadla a zmizol môj jediný operný bod, zakrútila sa mi hlava a podlomili nohy.

Dopadla som na zem s jemný žuchnutím a bolestne sykla. Ani som si nestihla poriadne uvedomiť moju stratu stability a už bol pri mne Harry. Zdalo sa mi, že bol vystrašený viac ako ja zranená.

A takisto sa mi zdá, že som priveľmi premýšľaš.

A Harry zasa priveľmi nerozmýšľal. Okamžite ma vložil do náručia a postavil sa. Prekvapene som hľadela na zem, vzdialenú odo mňa vyše metra. Ale namiesto toho, aby som sa bála, že ma pustí a ublíži mi, som mu plne dôverovala. Jediná vec, ktorej som neverila bola moja váha. „Pusti ma, panebože, veď som ťažká!“ Bola som priam zhrozená a krútila som hlavou nad jeho činmi, ale na to, aby som sa vykotúľala z jeho náručia, sa mi to až moc páčilo. Tento krát prišla na scénu sebecká Una. Vlastne som ju ani tak moc nemusela hrať, osemdesiat percent času čo som s ním trávila, som len premýšľala o veciach, ktorými by som prekročila medze.

„Nie si ťažká,“ povedal Harry a niesol ma preč z kúpeľne. Automaticky som sa pritlačila k nemu bližšie so zatvorenými očami, možno bližšie ako bolo treba a spokojne som vdýchla jeho vôňu. Netrvalo dlho a položil ma na posteľ, preklínala som, že musela byť tak blízko kúpeľňových dverí. Prikryl ma a kľakol si vedľa postele, zatiaľ čo narovnával vankúše. „Nemám zavolať Ryana?“ Opýtal sa a ja som pokrútila hlavou.

Prestala som premýšľať, bola som opantaná jeho vôňou, už ani rozumná časť vo mne nemala silu bojovať. „Prosím, zostaň u mňa,“ zašepkala som, že som to takmer ani nepočula.

Chvíľku som premýšľala, že to nepočul a s úľavou si vydýchla, pretože to by bola tá lepšia možnosť. No keď som pocítila ako sa posteľ na druhej strane pohla a blízko pri mne sa nieto usalašil, s úsmevom som mohla povedať, že práve toto, bola tá najlepšia možnosť.

Napriek tomu sa mi zdala tá diaľka medzi nami neuveriteľná. Po chvíľke sa mi však spomalil dych a po ďalšej som pocítila, že sa posunul bližšie ku mne a ruku ovinul okolo môjho pása. Nosom mi odhrnul z krku vlasy a zaboril doňho tvár. Jeho kučeravé vlasy ma za šteklili. Ako vždy ich mal upravené, zafixované tužidlom a lakom a mne do nosa udrela práve táto vôňa. Síce sa mi zdali spočiatku trošku drsné, rozhodne viac drsné, akoby ich mal len tak, bez akýchkoľvek prostriedkov. Práve toto mu trošku vyrovnávalo vlasy a mňa to štvalo, pretože nebolo nič krajšie ako jeho prirodzenosť.

Nemala som už ani silu pokrútiť nad sebou hlavu, pretože ma jemne pobozkal na krk a spokojne som pomaly zaspávala s jemných pocitom jeho teplého dychu na mojom krku.

Proste sa cítim s ním slabo, ale bez neho strašne.

AN/aHOOOJ :) teraz sa pokúsim pridávať každú sobotu+Vianoce. 

Dúfam že ste si užili časť. Presne od týchto častí sa to konečne rozbieha a nebude to vyzrať ako nejaký obyčajý brak. Aspoň dúfam. 

Hlasujte a konemtujte

xoBell