„Una," jemne mnou niekto zatriasol.

„Harry?" spýtala som sa a otvorila oči. Predo mnou stále mama s divným výrazom v tvári. Odkašľala som si. Neuvedomila som si, že som zaspala, ale asi hej, pravdepodobne som sa aj trošku strápnila, keďže ma budila mama a nie Harry. „Čo sa deje mami?"

„Už je obed." Povedala a nejako sa uškrnula. Neuškŕňaj sa, prosím nie, to je príliš známe, ibaže on sa uškŕňa na všetkom aby ma naštval, a jemu to tak strašne pristalo....

„Jasné, idem." Postavila som sa a mierila za ňou do kuchyne. „Je to tu iné," povedala som.

„Áno, trošku iný nábytok, steny sú teraz žlté, ale inak to je úplne rovnaké," povedala a ja som si usadla za stôl. Celý náš obed som jej hovorila o tom, aké to bolo v škole, ona mi to oplatila, že rozprávala, ako sa má ona. Robila bytového dizajnéra, aj keď by to človek nepovedal, keď sem vošiel. Všade zmätok, nie všetko perfektne doladené.... ale aj tak sme mali obe pocit, že to tak má byť, všetko totiž nesmie byť dokonalé, lebo potom to je klam, moc veľký klam, ktorý ťa omrzí. „A kto je ten Harry?" spýtala sa pri dezerte a skoro som tú zmrzlinu vychrlila na stôl nosom. Začala som kašľať a radšej to všetko prehltla, to som ale začala kašľať viac, keď ma to prešlo, pozrela som sa do smiešnej maminej tváre.

„Nikto."

„Som stará, ale natoľko nie," nadvihla obočie. To nadvihnutie obočia ma učila ona, keď som bola malá, vždy som po tom túžila, lebo som chcela dávať význam na veci, tak ma to začala učiť. Potom som bola jediná v triede, ktorá to dokázala a bola som tak trošku navrchu pred ostatnými, cítila som sa dobre, keď ostatný vraveli ‚wááu, ty toto dokážeš'. Mala som iba deväť rokov, prvýkrát som sa cítila byť v niečom výnimočná.

„Vieš u Veronici, tak som stretla jej kamoša, suseda alebo čo to bolo," mávla som rukou.

„A chcela by si s ním niečo mať?" spýtala sa zaujímavým tónom, skoro som sa znova za-drhla, ibaže teraz som sa to snažila zastaviť, lebo som rýchlo musela odpovedať.

„Nie! Nikdy, s ním nie, nikdy!" povedala som s naširoko otvorenými očami. Nevedela som, či sa chcem presvedčiť, alebo mamu. Naozaj som nemala poňatia, že koho som presvedčovala, ale viem, že minimálne mamu som ani trošku nepoložila na cestu aby mi verila, ešte bola viac nedôverčivá po mojej unáhlenej prekvapivej odpovede.

„Prečo? Nie je pekný?" spýtala sa ma.

„Nehovorím, že nie je, ale na môj vkus je až príliš...." hľadala som to správne slovo. Dro-gový díler? Dokonalý? Klamár? Úchyl? Nebezpečný? Neuskutočniteľný?.... „Príliš všelijaký," zakončila som.

„A kto je to?" spýtala sa ma.

„Mami, prosím," hodila som na ňu oči, nerada som sa rozprávala o týchto veciach s ňou.

„Dobre, mlčím, ale tak nepovieš?" pokrútila som hlavou. „Tak dobre." Postavila sa a zo-brala môj aj svoj prázdny pohár od zmrzliny.

„Idem hore robiť úlohy," povedala som jej. Rýchlo som si vybalila veci a všetko položila na kôpky podľa toho, na čo sa delili. Sadla som si do tureckého sedu, vzala ceruzku, ktorú som si zastrčila za ucho a pero, ktorým so mienila písať.

Začala som matematikou, spravila som si úlohy, nie moc dlhé a začala sa učiť z poznámok. Trvalo mi to možno aj štyri hodiny, bola som úplne unavená, ale povedala som si, že dokončím ešte tú poslednú kapitolu, ktorú som sa musela naučiť, nepomohlo mi to, pretože som zaspala v polovičke.

******

Niečo mi začalo vibrovať na zadku. Zamrvila som sa a zistila, že je príliš veľká tma. Potme som hľadala mobil, ktorý mi vrčal pri zadku, nebolo ho ťažké nájsť. Pozrela som sa na display, ale musela som zažmúriť oči, lebo ma oslepilo jasné svetlo.

Zdvihla som to teda bez toho, aby som pozrela na volajúceho. „Halo?"

„U, rýchlo na facebook, dohodli sme sa, že tu pôjdeme," obviňovala ma Vanessa.

„Hej," povedala som a zrušila hovor. Ešte minútu som sa plazila na zemi keď som sa po-stavila a mobilom si svietila, kým som nenašla notebook, Zapla som ho do nabíjačky, odrazu som si zapla aj lampičku. Kým sa notebook spojazdnil, namierila som si lampu tak, aby som sa mohla doučiť matematiku. Zadala som automaticky svoje heslo k počítaču. Prihlásila som sa na facebooku a pozrela sa na upozornenia, nič zaujímavého, štuchla som svojich priateľoch a otvorila neprečítané správy. Pri Vans mi blikalo hneď veľké množstvo správ.

‚Vans, už som tu' napísala som jej.

V: ‚Kde si sakra bola?'

M: ‚Zaspala som, keď som sa učila'

V: ‚Robíš si srandu? Si doma pár hodín a prvé čo urobíš je, že sa učíš?!'

M: ‚Píšeme test v pondelok a chcem to vedieť skôr ako prídem na izbe k tebe a budeme si robiť manikúru :D'

V: ‚Nepíš mi tu smajlíkoch, vieš že ti to nepomôže, manikúra bude aj tak. No k veci, chce-la som dohodnúť ten zajtrajšok. Pýtala som sa Nicole, Veronici a aj Mishi. Všetké sa chcú stretnúť a dohodli sme zajtra okolo druhej v kaviarni.'

Premýšľala som, nechcela som ísť tak skoro preč, predsa som práve prišla, moje rozhodovanie, však prerušila ďalšia správa.

V: ‚Sľúbila si, že budeme baliť chlapcov :('

M: ‚Prestaň ma citovo vydierať!'

V: ‚:('

Zasmiala som sa na nej. M: ‚Tak ok, idem už, lebo som unavená, pa láska'

V: *Hug*

Usmiala som sa na obrazovku a vypla počítač. Namiesto toho, aby som ale išla spať, učila som sa matiku, ďalšie dve hodiny. Nakoniec úplne spokojná som všetko spoločné s matikou dala nabok, nebola som unavená, vôbec. Pozrela som sa na hodinky, pol druhej nad ránom. Okolo šiestej som behávala, ale to by nebol dobrý nápad, lebo je príliš neskoro. Teraz som asi viac opatrná, zasmiala som sa v duchu. Pozrela som sa na ostatné kôpky, čakala ma história, história literatúry, jeden sloh, biológia, francúzština, geografia a projekt z nej... Chytila som sa za hlavu. A to ešte mám písanie a moja koncoročná práca na ktorú mám iba pár mesiacov! Nadýchla som sa a otvorila deje-pis.

„Una?" klopkala mi na izbu mama. Pozrela som sa na hodinky na mobile, bolo sedem hodín. Celú noc som nespala, teda odvtedy, čo ma zobudila Vans. Má to aj dobrú stránku, už som vedela všetko z histórie a geografie, len ten projekt som nejako nedomyslela. Unavene som sa vystrela na tých papieroch.

„Áno?"

„Sú raňajky, vstávaj," povedala a odišla.

„Bože, keby som spala," zamrmlala som si. Pozrela som sa na kôpku dokončených a nau-čených vecí. V noci som sa učila ako robot, bola som na knihách ako sliepka na vajíčkach.

Vymotala som sa zo zeme a zišla dole. Na hlave som mala strašné hniezdo, krok neistí, le-bo ma bolelo celé telo, hlavne bok, ktorý som dosť vysilila navyše som mu neposkytla spánok. Sadla som si za stôl a mama predo mňa položila wafle. Obostrel ma pocit deja vu. S chuťou som sa do nich zahryzla, boli chutné, ale menej chutné ako v mojom „väzení". Ani som si neuvedomila, polovičku vaflí som odtlačila s nechuťou. „Nechutnajú ti?" spýtala sa ma mama.

„No, nejako sa mi asi zmenili chute, alebo nie som hladná," mávla som rukou.

„Ak chceš, dám ti toast," povedala mi.

„Nie, už som plná," usmiala som sa a naliala si colu, nechcela som vidieť džús.

„Nie je ti niečo? Miluješ vafle, toasty a pomarančový džús," ustarostene sa ma mama pýta-la.

„Nie, som v pohode," usmiala som sa. „Dnes o druhej sa mám stretnúť s babami. Večer ma zobudili, aby mi povedali, že sa dohodli na facebooku a že tam mám rýchlo prísť. Takže vyrážam preč okolo jednej alebo tak nejako. Idem ešte hore, mám učenie a tak," povedala som jej a dala jej pusu na líce. Vyšla som hore schodmi a zamkla si izbu.

Vyzliekla som si hnedý svetrík od Harryho, ani som si neuvedomila, že som sa neprezliek-la. Zostala som iba v tom peknom, nie práve veľa zakrývajúcom, tričku. Džínsy poleteli tiež do kúta miestnosti. Tričko som si jemne dala dole, presne ako ponožky. Prešla som do kúpeľne a pustila si sprchu. Zhodila som zo seba spodné prádlo a vošla pod sprchu. Jemne som si prechádzala po koži, teraz som zostala pod vodou možnou aj dvadsať minút, mama sa možno nepoteší, zasmiala som sa v duchu. Trošku som sa uhla, mimo dosahu kvapiek vody a opatrne sa pozrela na náplasť, ktorá mi zakrývala ranu. Nemohlo mi ujsť, že biela časť bola pokrytá červenou krvou. Zaťala som zuby a jedným pohybom som si strhla náplasť. Ruky som zovrela do päste a pohľad nasmerovala na strop, snažila som sa to rozdýchať. Zhúžvala som použitú náplasť a hodila som ju na podlahu. Pre-študovala som ranu a mohla som povedať, že to nebolo niečo, čo by som chcela diskutovať v škole, čo by som určite nechcela ukázať mame, už to vidím. ‚Ahoj mami, nejaký debil mi zarezal nôž do boku.' Zbláznili ste sa?! Zabila by najprv mňa, potom Harryho a chcela by aj toho čo ma napadol, ale ten je už mŕtvy, tak by z toho asi nič nebolo...

Zastavila som sprchu a uterákom prešla po rane. Vysušila som si telo a tým istým uterá-kom som si zviazala vlasy. Na rane sa mi zatiaľ objavili ďalšie kvapky krvi, ktoré mi liezli na nervy. Vykročila som von zo sprchy a omotala okolo seba uterák. Pocítila som na sebe chladný vzduch, ihneď som zistila, že som nezavrela okno ani dvere do kúpeľne, zamračila som sa a zavrela dvere. Zhodila som zo seba uterák a pohľadala lekárničku v jednom zo šuplíkoch v linke v kúpeľni.

Vytiahla som širokú náplasť a nalepila si ju na bok, zdvihla som uterák a znova si ho omo-tala okolo tela. Vyšla som z kúpeľne a pozorovala cez okno, čo sa deje na ulici. Usmiala som sa, keď som videla celkom na zožratie chalana, okolo devätnástky. To bolo ale moc mladé pre mňa, povedala som si v duchu.

Sadla som si na zem a nohy zložila pod seba. Kôpku s históriou a matematikou som vzala z podlahy a položila ju na stôl. Otvorila som skriňu a pozrela sa dovnútra. Po dlhom sa pozeraní som vybrala obyčajné jeansy, biele tričko a odrazu si vzala aj spodné prádlo. Všetko som zo seba zhodila a obliekla sa. Nasadila som si ponožky, z hlavy dala dole uterák. Prešla som späť do kúpeľne uvedomujúc si, že tam trávim veľa času a nalíčila sa. Kým mi schli vlasy, povedala som si, že zájdem na notebook a pozriem facebook a niečo na googli, aby som dostala nápad na tú geografiu. Zapla som teda svoju lásku a pripojila sa na internet. Neprekvapilo ma, že som mala ďalšie správy,všetkým som niečo odpísala a začala kukať niečo do školy. Kým som sa rozhodla, či urobím, za-zvonil mi telefón. Zdvihla som to bez pozretia na telefón.

„Una? Mení sa to, stretneme sa o pol druhej, dobre?" povedala Vans.

„Jasné, koľko je hodín?" spýtala som sa jej.

„Neviem, okolo deviatej, prečo?"

„Či sa stíham učiť."

„To nemyslíš vážne! Niekto by ti mal dohovoriť," povedala naštvane na čo som sa len zasmiala.

„No, končím, pa v kaviarni."

Zložila som telefón a spod postele vytiahla výkres.

*****

AN/ Ahojte lásky :* Dnes som konečne pridala predčasne diel, rpetože sa dlho nedostanem k uverejňovaniu... ako zvyčajne: pprepáčte za chyby.... Opravím KEĎ (aka AK) budem mať opravený PC ;)

Tak si to užite a bola vby som rada, kebyže mi napíšete, čo si myslíte....

A dám vám tu kúsok z deviatej kapitoly, aby ste mali motiváciu :D

Bolo to pre jeho dobro, pretože keď som hľadala niekoho kto by ma mohol zbaviť jeho... tak Harry by sa ho naozaj zbavil.

Cúvala som od neho a potom sa pustila do rýchlej chôdze. Kľučkovala som pomedzi ľudí, až kým som sa nedostala k toaletám, zabočila som na dámske a vošla dnu. Za zavretými dverami som počula doznievajúce basy. Bolo tu minimálne o polovicu hluku menej. Začala som si hľadať lesk na pery v kabelke. Zahľadená do kabelky som počula, že niekto otvoril dvere. V zrkadle sa mihla silueta, ale než som na ňu stihla zaostriť, nejaký chlap omotal okolo mňa ruky. Chcela som kričať, ale nedarilo sa mi to, pretože mi svojou vlhkou upotenou rukou zakryl ústa. Bránila som sa, ale držal ma nad zemou. Svoje predlaktie mal pod mojím hrdlom a silnou druhou rukou si pomáhal.

Vote/Comment/Share :*