Prebudili ma slnečné paprsky, ktoré prenikali cez okno a oslepovali mi oči. Zamumlala som a posadila sa, bolelo ma celé telo. Celú noc som prespala posediačky s hlavou na notebooku. Nechcela som sa pozrieť do Wordu, bála som sa, koľko zlých slov tam bude popísaných, čo som napísala zo spánku. Len som dúfala, že mi zostane aspoň to, čo som písala pri vedomí.

Posadila som sa a zišla dole schodmi. Nemusela som sa pretvarovať, že mi je dobre, mama už bola dávno preč. V kuchyni som si naliala plný pohár čistej vody a exla ho. Nebola som ani vonkoncom hladná, iba som potrebovala sprchu. Vyšla som pred dom v úplne zničenom stave a znova si všimla to čierne auto. Prebehli mi po chrbte zimomriavky až som sa celá otriasla.

Zo schránky som vybrala poštu a vošla späť, zabuchla som dvere, ale nezamkla ich, chystala som sa čo najskôr odísť. Poštu som prezrela a nezbadala ani na jednom moje meno, čiže som ich hodila na stolík pri dverách a rýchlo sa dostala na poschodie. Vytiahla som kufor a nahádzala si tam všetko, čo som priniesla. Zo šuplíka som si vytiahla nové spodné prádlo a zo skrine vytiahla šortky a voľné tielko. V kúpeľni som si dala rýchlu sprchu, práve keď som si umývala vlasy, začula som nejaký zvuk zdola. Stopla som vodu a započúvala sa, nič som nepočula, tak som znova pustila vodu a išla si opláchnuť vodu, keď znova niečo počula. Rýchlo som zo seba zmyla penu a vypla vodu. Zo sprchy som vybehla a na mokré telo dala spodné prádlo, znova sa ozvali tie zvuky. Na seba som prehodila tielko, ktoré mi končilo niekde do pol zadočku. Vzala som prvú ostrú vec, čiže nožničky a potichu sa vykradla z izby.

Čím bližšie som bola pri schodisku, tým som počula hlasnejšie zvuky. Zovretie som zosilnila a dala nohu a prvý schod. Keď som počula aj nejaké hlasy a ston, rýchlo som zišla zo schodoch. Ohromene som stála pred kuchyňou, kde ležal Harry na pracovnej doske a nejaký chlap bol nad ním s nožom v ruke. Napravo od neho bol Ryan na nejakom chlapovi a surovo ho mlátil do hlavy. Niekto ma chytil zozadu a uväznil mi ruky do zovretia. Zmietala som sa a tentoraz som nechcela prísť k zraneniu, prudko som trhla hlavou dozadu a hlavou narazila o útočníka. Vymotala som sa mu z rúk a rýchlo od neho utiekla. Postavila som sa mu tvárou v tvár, v ruke ešte stále nožničky, ktoré si nevšimol, a keď vyrazil vpred, urobila som impulzívnu vec.

Vystrela som dopredu ruku s nožničkami. Cítila som ako sa napichol na ostrý nástroj, zmeravela som. Zalapala som po dychu, keď ochabol a takmer ma prevrátil. Jemne som ho od seba odstrčila a ako poleno padol na zem. „Bože,“ zašepkala som a do očí sa mi nahrnuli slzy, ruku som si dala pred ústa, aby mi neunikol vzlyk, ale iba som zistila, že mám ruku od jeho krvi. Klesla som na kolená a zrútila sa tam.

Slzy mi kotúľali po lícach. Nevnímala som nič naokolo. Oči boli upreté na toho muža. Bol iba o trošku vyšší odo mňa, ale nemal šancu, keď som ho napichla na nožnice. „Ja som nechcela,“ zašepkala som a vložila si tvár do dlaní. Na boku som plakala schúlená do klbka. Pred očami som mala tú scénu, ten pocit, keď som vedela že je neskoro dať preč nožnice... ten pocit z toho auta. Vzlykla som. Nemala som ísť preč zo sprchy. Vzlykla som znova. Zabila som, som vrahyňa. Slzy padali na podlahu, počula som ako hlasno dopadli na drevo v chodbe.

Ako nôž a maslo, napadlo ma. Vždy vraveli, že to je pocit, ako keď dáš nôž do masla. Nie je to pravda. Je to ako napichovať málo upečený zemiak na ražeň. Spočiatku to bolo najhoršie, myslela si, že musíš viac zatlačiť, ale potom to šlo lepšie, niekde v strede sa to na chvíľku zhoršilo, ale nakoniec ľahko zemiak prepichneš. Tak to bolo s ním, ibaže som ho neprepichla skrz-naskrz.

Oči som upierala na svoju ruku od krvi. Pocítila som, ako si ma niekto k sebe potiahol a posadil ma. Vyľakane som sa otočila, hľadala nožnice, ale bol to iba Harry. Nechcela som pred ním plakať, ale už sa stalo. Vtiahol ma do náručia a začal ma jemne hladkať po vlasoch.

„Bude to v pohode,“ utešoval ma. Hlavu som si zložila do jeho hrude a vdychovala jeho vôňu, ktorá ma naplňovala bezpečím.

„Som vrahyňa,“ zašepkala som potichu a slzy sa mi znova drali do očí.

„Musela si, zabil by ťa,“ opakoval. „Nemôžeš za to.“

„Nechcela som.“

„Je to v poriadku, je to ťažké, ale dobré. Inak by si zomrela, čo by som si počal?“ opakoval mi do ucha a v pravidelnom rytme so mnou húpal, akoby kolísal. Ruky mal pevne omotané okolo mňa, dýchať bolo ťažké, ale nechcela som sa oddialiť, aby som sa lepšie nadýchla. Lepšie mi bolo v jeho náručí, ktoré som si nezaslúžila.

„Neľutujem to,“ vyšlo zo mňa. Vedela som, že to je pravda. Nechcela som to, bola to nehoda, teda z časti. Ale Harry mal pravdu, zabil by mňa, nemala som na výber. Ja alebo on, a vybrala som si seba. „Čo by som si počala, keby ste tu neboli?“ pýtala som sa ho. Sama proti trom mužom, ktorí prišli, keď som sa sprchovala, nemala by som šancu.

„Harry,“ súril ho Ryan. Zdvihla som k nemu hlavu. „Musíme ich odpratať.“

„Zavolaj niekoho, aby prišiel po nich. Zanesú ich na skládku,“ povedal chladne. Pomrvila som sa a snažila sa postaviť. Nohy sa mi triasli ešte z toho šoku, srdce bilo do hrude až to bolelo. Cítila som na oblečení mužovu krv.

„Musím sa osprchovať,“ povedala som. To bola prvá vec, čo ma napadla. Otočila som sa a nejako si zábradlím pomáhala dostať sa hore. Trasľavým nohám sa nechcelo moc do chodenia, ale bolo to lepšie, akoby som mala zostať dole. V oblečení som voška do sprchového kúta a zapla vodu. Sadla som si na zem a kolená pritiahla k brade. Nohy som si objala. Voda zo mňa zmývala cudziu krv a znechutene som si vyzliekla tričko, ktoré bolo nasiaknuté krvou. Bože, čo by sa dialo, keby mama neodišla? Do očí sa mi znova nahrnuli slzy. Čo keby ju zabili?

Po minúte som sa postavila a vypla vodu. Celá premočená som si dala dole spodné prádlo a dala si kraťasy, ktoré boli suché a hlavne neboli nasiaknuté krvou. Tričko a aj spodné prádlo som vyžmýkala v umývadle a vzala ho do ruky, pridržiavala som si ho na prsiach, keď som vychádzala z izby. Natiahla som na seba ďalšie tričko, zasa biele, ale nechcelo sa mi starať o to, hľadať niečo iné. Zišla som dole schodmi a prekročila mŕtvolu, na moje zdesenie, znechutene. V kuchyni som hodila do koša svoje oblečenie.

V tom momente niekto zazvonil a prudko som sa otočila. Harry išiel otvoriť dvere a prišiel s dvoma chlapmi. Tí mali v rukách vrecia na telá. „Srandujete?“ spýtala som sa. Harry na mňa pozrel nechápavým pohľadom. „Ja žijem v slušnom susedstve, kde nie sú zvyknutí aby niekto niesol z domu tri mŕtvoly,“ povedala som mu.

„Máš iný spôsob?“ opýtal sa ma.

„Zaparkujte auto do garáže,“ povedala som mu. Harry sa nepýtal, kývol na jedného z mužov, ktorý vyšiel von. Zabočila som do chodby a do dvier napravo od vchodových dvier. Zišla som pár schodíkoch a na poličke pohľadala diaľkové ovládanie, kým som ho hľadala, našla som svetlo. Ďakovala som, že si mama vzala svoje auto a otvorila som garážové dvere. Akonáhle dnu zaparkoval ten chlap, znova som dvere zavrela a kývla hlavou smerom ku mne. Hore už mali zbalené dve mŕtvoly. Harrymu som do ruky podala ovládač od garážových dvier. V kuchyni som otvorila spodné dvierka kuchynskej linky a vytiahla odtiaľ rukavice, bielidlo, handru a kuchynské servítky.

„Čo ideš robiť?“ pýtal sa ma, keď som si dávala na ruky rukavice.

„Musím sa vrátiť na internát, čiže kým odídem, musím tento bordel upratať.“ Vytiahla som nové čierne vrece. Ešteže máme v kuchyni dlaždice. „Ak sa chcete trošku poumývať, naľavo od kuchyne je kúpeľňa,“ povedala som Harrymu a Ryanovi. Teda, hlavne Ryanovi. Harry toho svojho uškrtil, Ryan toho svojho bil do hlavy až striekala krv. Ku podivu som sa nebála toho, čo tu stvárali, teda áno, trošku, ale zachránilo mi to život a bola by som sprostá, kebyže ich obviňujem za toto po tom, čo som spravila ja.

Začala som umývať dvierka kuchynskej linky, prešla som na podlahu, kým som nemala hotovú Ryanovu eskapádu. Z dvierok som si vzala malý kýblik a naplnila som ho vodou. S riedidlom a vodou som to ešte raz prešla handričkou, kým som prešla na tú svoju. Servítkou som utierala provizórne drevenú dlážku a premočené kúsky hádzala do vreca. Kým som to všetko mala hotové, pred očami som mala znova a znova tú scénu, ktorú neodčiním. Vodu som vyliala a nádobu poriadne opláchla, aby nezostala ani stopa po mojej upratovacej chvíľke. Rukavice aj s handrou som hodila do vreca, to zauzlovala a hodila ho do odpadkov. „Budem musieť vyniesť odpadky,“ zamrmlala som si popod nos a vytiahla vrece s odpadkami, zviazala ho a oprela ho o linku. Do koša som dala nové vrece a vydýchla si úľavou.

„Vypadá to akoby si mala prax,“ pokúsil sa Harry o vtip.

„Samozrejme, často sa stáva, že mám v dome cudzích mužov a sem-tam niekoho aj zabijem a potom to upratujem. Stáva sa to približne každý štvrtok.“ Kyslo som sa usmiala a vzala vrece do rúk. Vyniesla som ho von do popolnice a vrátila sa späť. „Už sú preč?“ spýtala som sa ho a on prikývol. „Je tu Ryan?“

„Umýva si ruky,“ povedal Harry.

„Hej, mal by,“ spomenula som si na krvavé hánky. Hneď ako som to dopovedala, spoza rohu vystúpil Ryan. „Do obývačky,“ zavelila som im. Sadla som si do kresla a oni na gauč. Chvíľku som ich pozorovala, kým som prehovorila. „Takže Harry, ty si si myslel, že to v klube nebola náhoda, tak si si povedal, že ma budeš sledovať, to by som ti pekne vyhovorila, ale ako sa vidí, stálo to za to. Zatiahol si do tejto pozorovacej veci aj Ryana. Ktovie ako dlho ste tu boli a čakali. Myslím si, že ste si všimli to čierne auto, to som si všimla aj ja. Patrilo im?“ spýtala som sa a obaja prikývli. „Takže keď ste videli, že idú dnu, šli ste dnu aj vy,“ chcela som sa uistiť. „A mysleli ste si, že sú dvaja, ale jeden ešte zostal v aute, ten... ten tretí,“ chcela som sa vyhnúť vete ‚ten, ktorého som zabila‘. „Máte sakra nejaké vysvetlenie, prečo ma chce teraz každý zabiť?“ Zableslo mi v očiach.

„Kvôli mne,“ zašepkal Harry.

„To som vedela, ale spresni,“ povedala som mu. Akoby som nevedela, že odkedy ho poznám je zo mňa slečne na zabitie.

„Pretože..“ začal Ryan.

„Ryan, nechaj to tak, nebude to kvôli tomu.“ Prerušil Harry Ryana.

„Nechaj ho to dohovoriť, prosím,“ pozrela som sa mu do očí, keď som v nich videla odpor k môjmu postaveniu, naštvala som sa. „Práve som zabila nejakého chlapíka, pardón, ak si myslím, že mám právo, to vedieť.“

Harry sa postavil zo sedačky a začal sa prechádzať po miestnosti. Asi riešil problémy tak ako ja, prechádzaním, chôdza mi vždy prečistila myšlienky.

„Harryho postavenie by malo zahrňovať aj isté spoločenské normy,“ začal Ryan, ale Harry ho neprerušil. „Je zvykom, že sú silný muži videní v sprievode žien, buď jednej, alebo hneď so zástupom žien,“ povedal Ryan.

„Aj tak si myslím, že to tak nie je.“ Povedal Harry.

„Keď sa konkurencia dozvedela, že existuje niekto, kto je Harrymu nablízku, preklepli si to a dostali teba. Odvtedy ťa pravdepodobne sledujú, chcú ťa dostať, aby dostali Harryho. Mŕtvu, aby ho oslabili, alebo živú, aby ho vydierali.“

„Takže všetko spočíva v tom, že si každý myslí, že chodím s Harrym?“ nadvihla som obočie. „A oni mi nedajú pokoj, pokiaľ si niekoho Harry nenarazí? A mám pocit, že si Harry nikoho naraziť nechce.... takže čo z toho vyplýva?“

„Že si v nebezpečenstve.“ Povedal Harry.

Premýšľala som o tom všetkom. Sú presvedčení, že s ním chodím, to by mi mohlo niečo ponúknuť, výmenu, dohodu „Že som Harryho priateľka,“ uzavrela som a obaja na mňa pozreli ako na idiota.

„Čože?“ povedali naraz.

„Mala by som dohodu, budem na verejnosti pred tými tvojimi gangsterskými dušičkami predstierať, že s tebou chodím pod podmienkou, že sa nebudeš vyhrážať, že zabiješ moju mamu, a že ju niekto bude strážiť,“ povedala som mu.

„Nie,“ povedal.

„Ak nie, tak ju zabijú.“

„Ak áno, zabijú teba,“ ohradil sa.

„No a?“ spýtala som sa ho. Mama by bola v bezpečí.

„Tvoja mama môže dostať ozbrojenú ochranku, ale teba do toho ťahať nebudem.“

Chvíľkové ticho preťal Ryan. „Myslím si, že to je veľmi dobrý nápad,“ povedal a ja som sa na neho pozrela. On si naozaj myslí, že to je dobrý nápad? Veď to aj mne znelo neuskutočniteľné...! Je to nemožné, nikdy sa to nestane, je príliš tvrdohlavý.

„Nie!“ skríkol Harry a pozrel sa vražedne na Ryana.

„Hazza, o Une si už aj tak myslia, že s tebou chodí, je v nebezpečenstve tak či tak. Ak bude s tebou vídaná, budú vedieť, že je pod tvojou rukou a aj keď budú mať potvrdenú svoju teóriu, budú sa báť jej ublížiť. Tak či onak sa ju niekedy budú snažiť zabiť, a pokiaľ nebudú vedieť, že ju strážiš, budú to časté útoky, od hocikoho. Poštára, čašníka... sám veľmi dobre vieš, že nás nič nezastaví.“ Lakte mal položené na kolenách, rukami si držal bradu a oči upreté nahor, aby hľadel na Harryho.

Musela som sa do toho zapojiť. „Potrebujem záverečnú prácu, mohla by som písať o tomto, samozrejme, že by som tam nepísala priamo o nás, ale vychádzala by som zo skutočnosti a nikto by to nevedel. Bolo by to niečo za niečo.“

Harry na mňa neveriaco pozeral. „Ty sa necháš zabiť, aby si získala námet na knihu? Bože, to ti teraz porozprávam všetko čo som zažil, použi to a nelez za mnou, že chceš byť moja priateľka,“ znechutene povedal. To ma dožralo.

„Nepotrebujem byť tvoja priateľka, budem to iba predstierať a tak či onak budem odteraz chodiaci terč!“ skríkla som po ňom. „A to sa ťa už kurva týka!“ povedala som mu. Vedel že to je pravda a to ho dožralo.

„Nechám vás osamote,“ povedal Ryan a odišiel z izby.

„To myslíš vážne? Celý čas vravíš, že to, že si so mnou je iba kvôli tomu, že ťa nútim, že ťa vystavujem nebezpečenstvu a bla, bla, bla. A potom sa sama ponúkneš aby si hrala moju priateľku?! Nie si normálna, normálny človek by sa do toho nepustil!“ kričal na mňa, oči mal neskutočne čierne.

„Akože dobre, nechceš ma mať za priateľku, ale čo s tým mám?! Myslia si to ostatní... Nebudem tvoja priateľka, ale budú si to myslieť, a nezabúdaj, že to úplne stačí.“

„Stačí k čomu?“

„K tomu, aby si spĺňal normy svojho postavenia, stačí k tomu, aby som napísala svoju knihu, stačí k tomu, že aspoň budem mať ochranu!“

„Ochranu môžeš mať aj bez toho!“

„Hej? Akú? Nenápadnú?!“

„Dnes...“

„Hej dnes, dnes si tu bol ty a Ryan, ale boli traja a skoro ma jeden zabil! To nestačí! Oni sa neboja, keď nevedia, že to je nebezpečné! Keby som vedela, že v tom parku si ty a keby som vedela, čo všetko sa potom stane, tiež by som tam neliezla!“ Kričala som na neho.

„Ja ťa do toho nepustím!“ kričal.

„Vypadni z môjho domu!“ ukázala som mu dvere. Neveriaco pozeral. „Vypadni, z, môjho, domu!“ zopakovala som po slove. „Nepotrebujem tvoju ochranu!“ So zaťatou sánkou vypochodoval preč z domu, počula som ako prudko otvoril dvere a hlasno ich zabuchol. Všetko sklo v obývačke sa pohlo, takmer spadla jedna kryštálová guľa.

„Una, je to pre neho ťažké,“ povedal Ryan.

Nemala som chuť niekoho počúvať. „Ryan, nechaj to tak, choď preč, za ním. A nevracajte sa. Ak zbadám nejakého z jeho mužov, vlastnoručne ich zabijem a vrátim sa po Harryho. Dala som mu ponuku, nechcel, tak nebude nič.“

„Una...“

„Von!“ povedala som a otočila sa na neho. Keby sa dalo zabíjať pohľadom, už by bol mŕtvy. Otočil sa a odišiel z domu, prešla som do kuchyne a pozerala sa, ako nasadajú do auta a odchádzajú. Naštvaná som zdvihla pohár a hodila ho o stenu.

***

Potešiliste ma, že za hodinku tu už bolo zahlasované a to ešte aj v nedeľu, keď tu nebýva toľko ľudí. A samozrejme som si nechcela nechať takúto naštvanú a smutnú kapitolu len pre seba a až na budúci týždeň.

Kým prejdem k inej téme, čo si myslíte o Une a Harrym? A ich vzťahu? A čo ten jej návrh? Myslím, že je každému jasné, že sa udobria, pretože tak to nakoniec je v každom príbehu... Ale aj tak tu bude ešte dosť zvratov.

A teraz k budúcej kapitole. Absolútne netuším, či bude v nedeľu alebo až v pondelok, ale už teraz vám viem zaručiť dve veci: krátku kapitolu (ja viem, hanba mi!) a prvý Harryho pohľad :))

Tak sa snáď budete tešiť.  Komentujte a hlasujte

Bella <A