** slightly UNEDITED**

Po dňoch tréningu s Ryanom som mala konečne namierené na internát, kde ma už očakávala Vanessa.

Ja som mohla však premýšľať len nad niektorými vecami – (a bohužiaľ) k nim nepatrila Vans.

Harry sa mi vyhýbal od malého pokecu v kancelárií. Už sa ani jediný krát neprišiel pozrieť na to, ako s Ryanom nacvičujem. Už so mnou ani nejedol a ja som sa bála toho, či vôbec za tie posledné dni mal jedlo v ústach. Zakaždým, keď som prišla k nemu do izby, nebol tam. A dole ku kancelárií som nemala prístup. Pred jeho dverami boli bodyguardi, ktorí: ‚Nemali povolenie ma tam pustiť,‘ takže som bola nahratá. V prípade že tam nestáli, tam nebol. Bála som sa o neho, pretože mi Ryan povedal, že sa chodí pýtať na mňa ku svojim známym – ale to bol iba zriedka dôvod, prečo nebol u seba v izbe a vôbec tam nespal. Moje zvyšky zdravého rozumu mi našepkávali, že sa mi vyhýbal aj vtedy, keď poslal Ryana, aby mi odkázal, že ak chceme ísť do klubu s Vans, jediná možnosť je ísť do toho jeho.

A nad tým som tiež neprestávala myslieť. Ten klub ma naháňal v každej čiernej myšlienke. Stále som myslela na to, ako mi povedal Harry, že sa nemám do toho pliesť, pretože každá žena, ktorá tam zarába ako prostitútka má na to dôvod. Chcela som nesmierne vedieť aký. Ani Ryan so mnou o tom nechcel rozprávať, len prisvedčil, že Harry sa k nim správa až moc dobre. Pokiaľ sa niektorej z nich niečo stane, pretože si ju nejaký žiarlivý priateľ alebo posadnutý obdivovateľ podal, Harryho muži si na oplátku podajú jeho.

Nenávidela som pocit, že Harry obchoduje aj so ženami, aj keď ma upokojilo, že nie proti ich vôli, a že sa k nim nespráva ako k odpadu.

Výsledok bol  nerozhodný. Nemohla som sa s ním teda o tom hádať, aj keby som ho videla. A pocit toho, že pôjdem do jeho klubu aj po tom všetkom čo o ňom viem, čo sa v ňom odohráva, mi spôsobuje zimomriavky.

Lottie so mnou komunikovala asi tak, že za každým mojim tréningom prišla za mnou a zaviedla ma do Sekundárky, ako to oni volali. Sekundárna ochrana bezpečnostného systému. Alebo nejako tak. Niekedy mi pomáhala aj s tréningom, takže som iba žasla, keď mi ukazovala, ako môžem využiť to, že som žena. Že som menšia, rýchlejšia, ohybnejšia. No v tom, čo robila s počítačmi bola ešte o stokrát lepšia. Niekedy som iba nemá stála a pozerala s akou ľahkosťou nabúrala niečí systém, alebo podobné hackerské veci. Ona bola v tomto ako doma. S jej bratom som sa stretla asi ešte dvakrát, no zopakovať by som si to nechcela. Prepichoval ma pohľadom, akoby čakal na niečo, na nejakú chybnú vec čo spravím, aby ma mohol zlikvidovať. Bolo to strašidelné, ale podľa nej tak vždy reaguje na cudzincov. Vraj je len obozretný. Ale podľa toho ako som ju poznala za ten krátky čas, mi niečo skrývala. Určite mal Louis aj iný dôvod prečo ma nemať rád, a ako niekto, kto rád pchá nos do cudzích vecí, aj to som chcela zistiť.

Každopádne som jej len mohla závidieť a nie len v tom, aká bola šikovná - narozdiel odo mňa – ale bola tu ešte jedna vec. Už som vedela, že sa jej Liam páči. Ale všimla som si aj to, že aj Liamovi Lottie. To som jej závidela asi najviac: nejaká časť vo mne túžila po Harrym, ale nikdy ju nemohla dostať kvôli tomu, že Harry je Harry. A Harry ma nemá rád. Presne tak, ako by som aj ja jeho mala.

Jeho slová mi neustále hrávali v mysli. Si mnou posadnutá odkedy si ma videla, to bol dôvod, prečo si mi ponúkla rolu priateľky, nič viac a nič menej. Štvalo ma, že jeho slová mali váhu. Že boli pravdivé. A aj keď jedna moja časť ho nenávidela a chcela nenávidieť... Nemohla som na neho myslieť a báť sa o jeho život.

„Fajn, už tu trčím pol hodiny. Môžem ísť?“ Zakričala spoza dverí Lottie a ja som na ňu zakričala nech vojde. Otvorila kúpeľňové dvere a pokrútila nado mnou hlavou. „Akoto, že ešte nie si oblečená?!“ Zahriakla ma naoko pohoršene, ale ja som vedela, že ma iba hravo podpichuje.

„Pretože mi Ryan dal poriadne do tela a ja kým som sa z toho spamätala, už si bola tu.“

„Mal ti naložiť ešte viac, pozri sa koľko je hodín!“ Zvolala a ukázala na svoje hodinky, ktoré jej podľa mňa pristali, a ktoré by mohli zaplatiť účet za elektrinu na mesiac takému malému mestu. Ktovie, kto jej ho kúpil? nemohla som si pomôcť a moja myseľ znova utekala k Harrymu.

Počúvaj, dievča, ty máš normálny absťák, že si ho nevidela!

„Veď počkaj, hneď to bude,“ prevrátila som očami a pokračovala v sušení vlasov. „Naozaj nepochopím, ako mi mohol všetko toto zariadiť, a pritom sa mi ani neukázať na oči za ten čas, čo tu som.“ Nechápala som, prečo mi zariadil kúpeľňu všetkými tými líčidlami a parfumami a všetkými tými ozdobami na hanto a tamto.... A prečo som musela mať svoje veci iba na jednej strane veľkého šatníka, pretože tú druhú zapratal on vecami, ktoré pre mňa kúpil, aby som to nosila. Nechcela som, aby to robil. Nemohla som si pomôcť, musela som si pripadať, akoby si ma kupoval alebo ospravedlňoval seba a svoje správanie cez všetké tieto veci a nie osobne. Ja som to nechcela, jeho veci.

Chcela som jeho. Akokoľvek zvrátená bola tá myšlienka. Mohla som premýšľať dni nad zlými vlastnosťami a chybami a vráskami, ktoré on sám vlastnil a ktoré mi spôsobil. Tá zvláštna sila, ktorá ma k nemu ťahala ale nedokázala poľaviť, aby som si aspoň na chvíľku mohla pozastaviť sa a vydýchnuť.

„Tak tu aspoň počkaj, pretože mám v pláne ti vybrať veci.“

„Lottie!“ Zakričala som za ňou, no ona už zmizla. „Ja viem, že ma počuješ, prestaň, OK?!“

„Nie!“ Zakričala späť. Musela som so smiechom prevrátiť očami. Ona už raz taká bola, taká ženská, až sa to do tohto prostredia nehodilo. Vypla som fén a schovala ho do bielej skrinky. Zhodila som zo seba uterák, pretože som mala na sebe už spodné prádlo a obliekla si župan. Zatiaľ čo sa Lott prehrabovala v skrini, ja som mala zbalené všetké veci, okrem posledných teplákoch a tielka, v ktorých som cvičila s Ryanom.

„Prosím ťa, potom sa kroť, pretože v tom pôjdem do klubu,“ upozornila som ju, aby nevyvádzala a ešte si hodila do tašky notebook. Na mail mi prišla správa od profesora Fitzgeralda, kde mi uvádzal dátum skúšky z literatúry. Natruc som sa nepripravovala a preto som sa modlila, aby som to zvládla. Len aby som znova nemyslela na hovadiny, a aj zvládnem.

Vytiahla som si z nočného stolíka denník a zastrčila ho do stredu tašky pod nejaké veci, aby mi ho nikto nevidel. Naozaj mi pomáhal, aspoň som sa vyventilovala a mohla si pokojne vynadávať dušu.

„Tu,“ podala mi Lottie veci s úškrnom, takže som vedela, že v tom bude nejaký háčik, ale predsa som si tú kôpku vzala a utekala do kúpeľne. Natiahla som si priliehavé čierne legíny s bielymi krížikmi a priesvitnou bielou blúzkou. Vzdychla som  a prečesala si veci. Naniesla som si make-up a prešla riasenkou zopárkrát po dĺžke mojich rias. Vzala som si červený rúž, ktorý som dostala naposledy a nakoniec si natiahla úzku čiernu bundičku s krátkymi rukávmi. Ešte stále som bojovala proti tomu, aby mi niečo kupoval, ale ťažko sa bojovalo, keď som ho ani nevidela.

Zhasla som a vypotácala sa z kúpeľne. Prehodila som si cestovnú tašku cez plece a vyšla na chodbu, kde na mňa čakala Lottie.

„Už sa neviem dočkať, kedy konečne uvidím tú Vans, o ktorej stále hovoríš,“ usmiala sa na mňa a ja som prikývla. Prehltla som strach a vyrazila s ňou dole. Nečakala som kým príde Maya, rovno som otvorila dvere blízko pri vchode a nakukla do priestranného šatníka. Natiahla som si čižmy a obliekla kabát a rýchlo sa ponáhľala z domu, pričom som stihla len zakričať: „Dovidenia, Maya,“ a utekala som preč. Lottie bola hneď vedľa mňa a pri aute sa k nám pripojil James. Usmiala som sa na neho a nasadla si dozadu s Lottie, pretože James rozhodol, že šoféruje. Alebo to skôr rozhodol niekto za neho.

Cesta na internát prešla potichu, neprebehla žiadna konverzácia a ani žiadna otázka na polohu internátu, keďže ma už James stihol aj ‚strážiť.‘ Lottie poskakovala na sedadle, pretože bola nedočkavá a nezotrel sa jej úsmev ani keď James zabočil na internátne parkovisko. Uvedomila som si, že ona pravdepodobne nikdy nezažila, aké to je chodiť na vysokú školu.

James zastavil a ja som priamoúmerne so zastavením vyskočila z auta a vytiahla si tašku. Nedočkavo som vykročila k internátu s Lottie po boku, zatiaľ čo mal James rozkazy čakať na nás pri aute.

Vybehla som hore bez toho, aby sa ma vrátnička spýtala kam idem. Buď si už zvykla na to, že ju študenti ignorujú, alebo si zvykla, že striedavo prichádzam a odchádzam a väčšinou ju ignorujem. Alebo to bude tým pracovným výrazom, ktorý nasadila Lottie, keď sme okolo nej prechádzali. Každopádne, kým sme kráčali hore schodmi, Lottie znova nasadila nadšený výraz. Vyšla som na naše poschodie a rýchlo kráčala k mojej izbe. Zaštrkotala som kľúčmi a otvorila dvere.

Vanessa ležala znudene na posteli a niečo ťukala do telefónu, no keď ma zbadala vo dverách, vyskočila z postele a hodila sa mi okolo krku, akoby som bola plávacie koleso a ona sa topila.

„Bože, U! Tak strašne si mi chýbala!“ kričala mi do ucha a stláčala ma, že som si myslela, že čoskoro asi prasknem. Zrazu sa však odtiahla a hľadela za mňa.

„Aha, toto je Lottie.“ Ukázala som na Lott. „No a toto je Vanessa.“

„Konečne ťa spoznávam,“ zvolala Lottie a vrhla sa na Vans, ktorá paralyzovaná nechápala, čo sa tu deje. Vlastne, aj ja som bola prekvapená Lottienou reakciou.

„Pôjde s nami do klubu,“ ešte som spresnila a Vans sa nakopla.

„Ideme do klubu?“ Pýtala sa nadšene a ja som iba so smiechom krútila hlavou. „Super! Musíš mi pomôcť s oblečením.“

„Myslím si, že Lottie ti pomôže, ja sa musím vybaliť. Musíš mi vyrozprávať, čo všetko sa stalo cez prázdniny, ako si prežila svojich rodičov? Chápeš, skoro ma kleplo, keď som sa dozvedela, že ma Fitzgerald nenechá prejsť, a musím to spraviť v náhradnom termíne.“ Vravela som, zatiaľ čo som si tašku vyložila na posteľ. Vans sa s Lottie vrhli ku skrini a ja som otvorila bočnú kapsičku s toaletnými potrebami, nabíjačkou na mobil a notebook. Nechala som si nabiť počítač a taštičku si zaniesla do kúpeľne.

„Ja to aj tak nechápem, prečo ťa nenechal?“

„Ja neviem,“ vzdychla som a pozastavila som sa nad odrazom v zrkadle a snažila sa zmiesť mihalnicu z kútika oka, ktorá mi začala prekážať. „Povedal niečo na spôsob, že to nechápe, pretože inokedy dokážem excelovať, a preto vie, že dokážem viac. Že som musela mať strašný deň a niečo ma rozrušilo, a preto mi dá druhú šancu, ozve sa mi na email, kde mi pošle náhradný termín a budeme predstierať, že sa toto nikdy nestalo. Čo bolo celkom zhovievavé, ale aj tak ma to naštvalo.“ Vybrala som si z oka mihalnicu a prešla si vybaľovať veci z tašky. Triedila som špinavé a čisté veci.

„To ako fakt? On ti normálne povedal, že dokáže sa tváriť, že sa to nestalo? To snáď nie je možné, ty máš každého za priateľa! Kebyže ťa nepoznám, tak poviem, že si ho aj podplatila, veď on je absolútne nekompromisný. Takmer som kvôli nemu preletela, a to mám jeho predmet rada a aj ho celkom viem. Ja neviem, ale asi čaká modré z neba a kvôli tomu je vždy sklamaný, neviem, čo by chcel.“

„Ale aspoňže to uchová tak, možno to naozaj bude, akoby som to spravila na prvýkrát a to je fajn. Každopádne, mal pravdu, že som bola mimo,“ vzdychla som si a Vans vykukla spoza skrine.

„Akoto, že si bola mimo?“

„Ja neviem,“ snažila som sa ututlať.

„To bolo kvôli tomu tvojmu Harrymu, čo ti tak minule nedal pokoj a snažil sa ti dobyť do dverí?“ Pýtala sa. „To muselo byť kvôli nemu, stačilo sa pozrieť na teba, ako si bola naštvaná, ale aj úplne mimo, no proste....“

„Vanessa!“ Naštvalo ma to. Cítila som sa nepohodlne, keď to hovorila pred Lottie, pretože aj keď som bola kamoška s Lottie, vedela som, že kope za Team Harry, a preto som nemohla dovoliť, aby niečo takéto počula. Čo ak mu to neskôr povie? Alebo čo ak bude odo mňa chcieť vysvetlenie? Predsa len, je to jeho zamestnankyňa. Musí robiť to, čo jej on nakáže a ak jej nakáže povedať mu niečo o mne, alebo zreferovať všetko, akú mám záruku, že ma neprezradí? „Prosím ťa, nechaj to tak,“ snažila som sa to zahovoriť. „Nebola som kvôli nemu až tak vykoľajená. Proste, vieš ako to bolo, mala som ísť k mame a po tom incidente s telefonátom, čo si jej to tak pekne zdvihla... No nechcelo sa mi moc do toho.“

„Takže si bola nakoniec u mami?“ opýtala sa ma a ja som bola rada, že som ju dokázala odviesť od témy, aj keď sme prestúpili k ďalšej.

„Iba na skok, potom som šla k Harrymu sa pozrieť a tak, však som ti telefonovala.“

„Ja viem, ale po tom všetkom?“

A sme znova pri tej téme. „Vanessa, nič takého sa nestalo.“

„Ale áno, prakticky ti povedal, že stačí iba pár týždňov, a potom nebudeme priatelia, tak nech to zatiaľ vydržíš, prepáč, ale podľa mňa to nebolo najlepšie a ani najslušnejšie. A ty to vieš.“

Bože, keby si len poznala pravdu, tak moc som nenávidela, keď som jej musela klamať.

„Vans, prosím ťa, nechaj tak...“

„Pozri, čo keby si si zobrala tieto?“ Povedala rozhodne Lottie a prerušila ma. Vďačne som sa na ňu pozrela, no ona bola očami pripútaná na Vanesse, ako sa jej snažila vsugerovať nech si vezme rifľové kraťase a čierne tielko. „Toto by sa ti hodilo a ak si dáš k tomu nejakú sivú obyčajnú mikinu, zapadneš.“

„Ale ja radšej vynikám,“ uškrnula sa.

„Neboj sa, zaujmeš,“ trvala na tom Lottie a ja som pozbierala špinavé prádlo a hodila ho do kúpeľne do špinavého prádla. Vans pokrčila ramenami, Lottie zvíťazila a mňa nikto nekomandoval otázkami, všetci sme boli happy.

„A ako teda s tými rodičmi?“ Spýtala som sa jej a nenápadne zastrčila denník za roh skrine. Tašku som hodila tiež do kúta a zašla do kúpeľne si spraviť očné tiene.

„No, keď sa dozvedeli, že budem mať z franiny D, skoro ma zabili, aj keď to vedeli aj predtým. Asi dúfali, že keď im to oznámil profák, tak to bol omyl, absolútne som ich nechápala, ale nejako som to nechala tak, ututlala som to Áčkom z bioly a angliny. Aspoň niečo mi vyšlo,“ zasmiala sa a natiahla si biele ponožky a sivé Vansky, jej obľúbené. Vždy bola dobrá v biole, ibaže ma nemohla doučovať. Dôvod bol jasný: sama nevedela ako, proste v tom bola dobrá, len nevedela z toho vysvetliť ani čiarku.

„Nemala si to teda až také zlé?“

„Bola som bez internetu a notebooku a mobilu, volala som ti oba keď som na päť minút ukradla mame zo zásuvky telefón, inak by ma asi kleplo. Ja z nej raz odpadnem, ako všetko prežíva. To je akoby bola nejaká zasratá herečka v divadle. Sa môžem na to vykašľať.“ Mohla som cítiť, ako prevrátila očami. Kútikom oka som zazrela na Lottie, ktorá po mne hodila pohľad, ktorým sa pýtala, či sa takto správa normálne. Uškrnula som sa na ňu. „Aspoňže som mala toho bráška. Je to otravné a krpaté, ale by si neverila, našlo si to priateľku,“ vyprskla do smiechu.

„To nemyslíš vážne. Však má iba deväť, to ani nevie, čo to je priateľka.“

„Prosím ťa, má za sestru mňa. On vedel, čo je to priateľka keď mal šesť.“

Chudáčik malý, zasmiala som sa v duchu. „Ako ten malinký rastie,“ zasmiala som sa. „Len dúfam, že si mu nedala žiadne rady. Nie každej babe sa páči, ak na to ide chalan drsne.“

„Akože, samozrejme že nie. Ale sme aj výnimky, my dve,“ zasmiala sa a ja som sa s ňou zasmiala tiež. Poznali sme sa, a to dosť dobre, aj keď to bolo iba pár mesiacov, ale aj tak. N bolo pár vecí, ktoré sme si nepovedali, bolo pár tajností a pár lží. A boli nevinné a boli aj dosť zlé. A preto neznášam, keď jej klamem, a preto ma to aj teraz zabolelo, pretože aj toto bola jedna z tých lží. Nikdy som jej nepovedala, čo urobil môj otec, a že som v skutočnosti spala asi iba so šiestimi ľuďmi a to aj vrátane tých dvoch, pri ktorých som sa raz zobudila. Ibaže žiadne druhé kolo nebolo, ale to je vedľajšie. Pointa však bola, že som raz Vans povedala, že láska je nahovno a ja sama nemám rada romantikov, že je mi z nich zle, keďže ona povedala to isté. Vtedy som tomu neverila, aj keď možno nejaká časť bola ešte stále sklamaná z mužov.

A teraz každú jednu lož neznášam viac ako čokoľvek na svete. Nechcem sa už pretvárať, nemôžem, pretože ak to ešte budem robiť, prasnem.

„Ideme?“ Spýtala sa a vytrhla ma z myšlienok.

„Yeah,“ usmiala som sa falošne a vyšli sme všetky tri na von a zamkli dvere.

„Ako ste sa vlastne vy dve spoznali?“ Spýtala sa Vans.

„No, Lottie pracuje pre Harryho.“ Vysvetlila som jej, už žiadne lži.

„A čo robíš?“ opýtala sa jej.

„No, ja pracujem s technikou s počítačmi. Dávam pozor na hladký priebeh vecí, preklepávam našich ďalších zamestnancov, spolu s mojim bratom. My sme niečo ako sekuriťáci,“ zasmiala sa a ja som sa uškrnula. Sekuriťáci, jasné. Veľmi nebezpeční sekuriťáci.

„Ten tvoj frajer je niečo ako podnikateľ?“

„Jop, on obchoduje,“ vysvetlila za mňa Lottie, za čo som jej bola vďačná. Áno, s drogami, zbraňami a ženami. A práve máme namierené do jeho klubu. Kde sa opíjajú ožrani, húlia závisláci, obchodujú gangstri a šukajú nadržaní. Čím viac si uvedomujem závažnosť situácie, tým viac sa mi tam nechce ísť.

„S čím obchoduje?“

„On narába s peniazmi,“ snažila som sa vyhnúť priamej konfrontácií s pravdou alebo lžou.

„A čím sa živí? Akoto, že to nevieš, keď je to tvoj priateľ?“

Fajn, je mi to ľúto Vans. „Neznamená, že keď to môj priateľ, že sa rozprávame. Nehovoriac o jeho práci, prakticky mi to je aj ukradnuté. Vieš, ja na ňom v podstate nič nevidím, tak to prosím nechajme tak, nezaujíma ma okolo čoho pracuje,“ pokrčila som plecami a v duchu sa moje podvedomie chcelo zavraždiť tým, že si búchalo hlavu o tvrdú betónovú stenu vo väznici pre klamárov.

„To fakt?“ Spýtala sa znova a tento krát som ju prepálila skutočným naštvaným pohľadom. „Fajn,“ zamrmlala a ja som dúfala, že už bude ticho. „Kam do klubu vlastne ideme?“

„Do Harryho.“ Zamrmlala som pre zmenu ja.

„Jedna z vecí, ktorým sa živý?“

„Pravdepodobne, zo vzduchu jesť nemôže,“ odsekla som. Lottie sa na mňa prekvapene a súcitne zároveň pozerala, no nezasiahla, pretože nevedela ako moc toho prezradiť. Možno sa vedela vžiť do mojej situácie, možno naozaj, aj keď iba trošku. Možno sama nechcela niekomu klamať ale musela. Ten zúfalý stiesňujúci pocit mi robil neskutočne zle, dusil ma, nemohla som sa kvôli nemu nadýchnuť cítila som, že ak sa každú chvíľu nenadýchnem, prasknem, explodujem.

Prešli sme okolo vrátničky, ktorá na nás volala, kam ideme, načo sa Lottie otočila, prepálila ju svojim profesionálnym výrazom a zlostne zasyčala: „Nestaraj sa,“ čo vrátničku posadilo späť na sedadlo s prísnym a vykoľajeným výrazom v tvári.

„Páni,“ zasmiala sa Vans a na sebe mala konečne tú hravú nadšenú tvár, ktorú som mala rada. Spolu sme sa zasmiali a nasadli sme všetky na zadné sedadlo. „Čauko, som Vanessa,“ usmiala sa Vans.

„James,“ usmial sa James do spätného zrkadla, no potom premiestnil zrak z jej odrazu na môj. Začervenala som sa, keď sa jeho zrak stretol s mojim a uhla pohľadom. Sledovala som dianie z okna. Zdalo sa mi to neskutočne ďaleko, čo som si pripadala ako jedna z tých ľudí vonku, z tých ľudí, ktorí si myslia, že sú v bezpečí a vedia, čo sa okolo deje, no v skutočnosti nevedia, môžu si len domýšľať. Začalo sa zmrákať a vmžiku začalo pršať ako z krhly.

Zdalo sa podľa zvukov, čo ku mne doliehali, že sa všetci traja rozprávali. Vans bola nevinná – teda na svoje pomery – a nikto nemohol riskovať, predsa len, ak je niekto rovnako nezainteresovaný do tohto špinavého sveta viac ako treba, ľahko vedie konverzáciu s tým druhým.

Moje vnútro bolo však roztrhané na kusy. Sťažka som dýchala, myseľ sa mi zastavovala až zostala nehybne stáť, presne ako auto, ktoré zastavilo na križovatke na červenú. Oči mi smutne padli na druhú stranu ulice a čelo si oprela o sklo. Vtedy moje oči padli na postavu, ktorá tam stála, nehybne, zatiaľ čo masy ľudí, ktoré prechádzali prechodom a rútili sa buď jednou stranou alebo druhou, ju míňali. Nemohla som presne rozoznať kto to bol, či žena alebo muž, pretože mal sklonenú hlavu a čierny dlhý kabát. Potom však zdvihol hlavu a ja som sa napla ako struna.

Srdce sa mi rozbúchalo a ja som nemohla odtrhnúť oči od postavy muža, ktorý mi hľadel do očí. Bolo jasné, že do okna na mňa nemôže dovidieť, ale mne sa zdalo, akoby presne vedel kto tam sedí. Ostro som vydýchla a premerala si ho od jeho blonďavých vlasov, ktoré boli takmer celé skryté, až po čierne vojenské čižmy. Mal priam anjelskú tvár, to bola jediná vec, ktorú so mohla postrehnúť. A záblesk niečoho modrého v jeho tvári.

Naskočila zelená a James znova našliapol na plyn. Autá sa začali rútiť aj oproti a svetlá osvietili cudzincovu tvár. Posledná vec, ktorú som stihla zaregistrovať boli jeho nádherne vykrojené pery, skrivené do neodolateľného úškrnu. Srdce mi búšilo oproti hrudi, a nemohla som si pomôcť, reflexívne som sa otočila a pozrela sa zadným oknom. Cudzinec mal otočenú hlavu smerom k nášmu autu, no jeho postava zmizla v húfu prechádzajúcich aut. Keď už bolo zorné pole čisté, nevidela som ani najmenšiu známku po tom, že by tam čo i len stál. Začala som premýšľať, či som si ho len nevymyslela. No bola som si istá, že mi niekoho pripomínal, vzhľadom, ale aj pocitom, ktorý vo mne vyvolával.

„Una!“ Drgla do mňa silno Vanessa a ja som konečne odlepila oči od zadného okna a narovnala sa.

„Huh?“

„Pýtali sme sa, na čo sa to tak intenzívne pozeráš.“ Takmer sa smiala. „Čo si sa zapozerala na nejakého mladučkého a peknučkého krásavca, keď si sa ešte aj otáčala dozadu?“ Snažila sa ma podpichnúť, no jediné, čo to vo mne vyvolalo, bol pocit viny a veľmi, veľmi rozpačitý smiech, čo sa vydoloval z môjho hrdla, spolu s neistou vetou.

„Nie, čo si. Ja mám oči iba pre Harryho,“ zasmiala som sa znova, aby to vyznelo poloseriózne, ale predsa len ako vtip.

„To ako vážne?“ Spýtala sa s pozdvihnutým obočím Lottie a ja som sa začervenala.

„Predsa to je môj priateľ,“ povedala som. Nechcela som, aby si Lottie myslela všemožne, že na Harrym lipnem ako záletník na ženách, aj keď to bola prakticky pravda.

Nakoniec som sa znova oprela o okno a premýšľala o tom mužovi. Existoval vôbec, alebo som si ho vymyslela? Možno som iba len unavená z toho, že nemôžem prestať myslieť na Harryho, tak som si vymyslela niekoho, kto by mi zamestnal myseľ aspoň na okamih....

Harry! To je on, to je na koho sa ten muž vonku podobal. Takže predsa neexistuje, vymyslela som si ho... Na moje prekvapenie som bola sklamaná.

Auto spomalilo a zastavilo. James rýchlo vybehol z auta a otvoril dvere na mojej strane. Letmo som sa na neho usmiala, no inak mi nebolo vôbec do usmievania. S predstieranou veselosťou som vystúpila a urobila miesto pre Lottie a Vanessu. Zadalo sa, že sa skamarátili a tento fakt ma trošku rozveselil. Po mojom boku sme kráčali rovno ku vchodovým dverám, kde nás bodyguard zastavil a okato si nás pochybovačne premeral.

To ma znechutilo. „Uhni,“ zúžila som oči.

„Kto hovorí?“ Oplatil mi bodyguard rovnako nepríjemne ako ja jemu.

„Kto si myslíš, že si?“ Zasyčala Vanessa na neho, pretože jej nedochádzalo ako ma nemôžu pozvať dnu, keď nás pozval Harry.

„Kto si myslíte, že ste vy?“ Oplatil nám znova.

„Una McGillová,“ vydýchla som, takmer znechutene. Hanbila som sa za to, že som bola známa ako Harryho priateľka, pretože som v tom nevidela žiadnu podstatu. Nebola som jeho skutočná priateľka. Jediné, čo som bola, bola chudinka, ktorá podľahla jeho kúzlu, ktorá urobila presne to, čo vždy chcel, ktorá nakoniec z tohto výjde ako osoba, ktorá bola najviac zneužitá. Ale mňa to už nebavilo. Nechcela som to, ale už bolo neskoro. Koledovala som si o sklamanie hneď po prvýkrát, čo som prijala jeho výzvu. Jeho výzvu na bozk. Vtedy sa to začalo všetko zamotávať.

„Prepáčte, slečna, ja som nevedel...“ prerušil prúd mojich myšlienok bodyguard a mne ho prišlo ľúto.

„To nič,“ povedala som miernejšie a vyčarovala mierny úsmev, aby som ho povzbudila, no aj tak som sa bez ospravedlnenia pretlačila okolo neho. Lapala som surovo po dychu, ktorý mi začínal chýbať. Prešla som cez úzku chodbu, ktorá ma pripravovala na hlučnosť priestranného klubu. Otvorila som ťažké kovové dvere a oči mi oslepilo červený lazer, ktorý mi zasvietil do očí. Prižmúrila som oči, aby som si zvykla na pochmúrnu čiernu temnotu, ktorú pravidelne osvetľovalo biele jasné svetlo. Chvalabohu som s tým nemala problém a nedostala žiaden epileptický záchvat.

„Hej, čo to tam malo byť?“ Dobehla ma Vans a ja som pokrútila hlavou a robila si cestu k boxom v kúte. Sadla som si na čiernu kožu a hlavu vložila do dlaní.

Sama som nechápala to, čo som spravila. Hlavu som mala stále plnú toho blonďavého neexistujúceho muža. Čo sa to so mnou deje? Kiežby som sa nakoniec zobudila a zistila, že všetko to bol iba len sen a žiadny Harry neexistuje. Pretože to by bolo oveľa lepšie, akoby mala byť toto realita, kde sa mi zjavuje niekto, kto neexistuje a podobá sa na niekoho, kto by sa mi vôbec nemal páčiť.

Vzdychla som si. Vedľa mňa si prisadla Vans a Lott. „James išiel po nejaké pitie,“ oznámila mi Vans.

Mala by som na toto zabudnúť. „Poďme sa baviť,“ zamrmlala som.

„Čože?“ Zakričala na mňa Lottie, pretože cez hluk ma nepočula a to som ešte mrmlala popod nos.

„Poďme sa baviť. Opiť sa, tancovať a zabudnúť.“ Pre Lottie to dávalo možno väčší zmysel.

„Som tu,“ zvolal James, keď sa priblížil spolu s táckou plnou panákov s čírou priezračnou tekutinou. Voda to asi nebude, smiala som sa v duchu. Položil tácku na stôl a ja s Vans sme automaticky siahli po štamprlíku.

„No ták, aspoň jeden,“ nahodila Vans oči na Lottie a Jamesa. James síce trval, že si nič nedá, ale Lottie sa nechala uprosiť na jeden.

„Cheers!“ Pripili sme si a kopli celý obsah do seba. S Vans sme šli bez zábran, a do dvadsiatich minút sme v sebe mali ďalšie tri panáky. Zabávali sme sa a rozprávali. Snažila som sa vyhýbať témam, ktoré by sa mohli uberať smerom, do ktorého Vanessu ťahať nechcem. Aneb: reči o Harrym, práci a času strávenom v jeho dome, sme brali ako kompletné tabu. Medzi časom sme šli tancovať a keď sme sa vrátili späť ku stolu, pred ďalším panákom nás stopla Lottie. Naklonila sa bližšie ku mne.

„Už by si nemala.“ Nechápavo som na ňu hľadela. „Harry sa prišiel pozrieť na chod podniku a kým si bola na parkete, prišiel sa ma spýtať, či sa bavíme. Vlastne, lepšie povedané, či sa bavíš ty.“

Vans sa zaoberala Jamesom, pretože s ním o niečom zapálene konverzovala. „Ale čo s tým mám ja spoločné? Mňa nezaujíma, čo Harry hovorí,“ zúžila som na ňu oči. Alkohol ma povzbudil na to, aby som dokázala byť drzá aj na Lottie, aj keď som ju mala rada.

„Una, počúvaj,“ začala Lottie.

„Dobre, počúvam. Čo mi chceš povedať?“ Sarkasticky som sa spýtala.

„Prestaň si robiť žarty. Harry si nemyslí, že by si mala viac piť, vzhľadom k poslednému incidentu v tomto klube,“ náhlivo mi šepkala.

„Aha!“ Zvolala som a prestalo ma zaujímať, že je pri stole Vanessa. Mohla som dúfať, že si ma nebude všímať, pretože som nechcela prestať, nechcela som sa stíšiť. „Mňa má zaujímať, čo hovorí on? Pretože mne sa nezdá, žeby sa posledný týždeň vôbec zaujímal o to, čo sa so mnou deje, pretože sa mi ani neukázal na oči. A mňa ma teraz zaujímať jeho názor?“

Schmatla som panáka a hodila ho do seba. Tvár som zvraštila od hnusu tejto tekutiny, no nasadila som hneď hrdinský výraz. „Mne. Je. Jedno. Čo. Si. Myslí.“ Vymrštila som sa zo stoličky a utekala na parket. Vedela som, že Vans pôjde, takže keď som sa otočila, neprekvapilo ma, že tam stála. Začali sme spolu tancovať.

Harry’s P.O.V.

Niekto mi náhlivo klopal na dvere a ja som to už hodnú chvíľu ignoroval, pretože som jediné, pre čo som mal oči bola Una na tanečnom parkete.

Nie je také ľahké sa niekomu vyhýbať, hlavne keď sa mu vyhýbať nechceš. Niečo, niečo ako magnet, ma ťahalo k Une tak silno, že som takmer nevydržal sa jej vyhýbať. Zakaždým, keď som bol v dome, musel som vedieť kde je a čo robí. Bez toho, aby to vedela som ju niekedy skontroloval kamerou, ale podstatná bola iba jedna vec: nemohol som sa od nej držať ďaleko. Nedokázal som to, aj keď som sa snažil. A aj keď som sa snažil, nedokázal som zistiť, kto jej ide po krku.

Znova niekto zaklopal.

„Ach bože!“ Vykríkol som a stlačil gombík na mojom stole, takže sa odblokovali dvere a dnu vbehla Lottie. „Lott? Čo tu robíš, nemala by si byť s Unou?!“ Začínam znieť podráždene a pre istotu sa obrátim a znovu ju skontrolujem na parkete spolu s jej kamarátkou. Pohybovala sa ako bohyňa a ani fakt, že bola opitá na tom nič nemenil.

„Áno, mala by som. Ale nemyslím si, že ma bude počúvať, keďže je na teba naštvaná. Bude robiť čokoľvek, čo by ťa vyprovokovalo, bude robiť napriek a všetko, čo nechceš, aby robila,“ vydýchla jedným dychom a horlivo gestikulovala.

„Ona je na mňa naštvaná?“

„Vážne, toto jediné si z tohto odvodil?“ Opýtala sa a pripomenula mi Unu. Presne ona toto zvykla hovoriť, pravdepodobne to od nej odkukala.

„Prečo je na mňa naštvaná?“

Vzdychla si a rukou si prešla cez dlhé blonďavé vlasy. „Hej, pretože si sa jej neustále vyhýbal.“

„Myslel som, že ma nechce vidieť,“ povedal som. Presne tak sa vyjadrila, pretože mi nadávala a nakoniec mi aj dala facku.

„Myslela som, že ťa nechce vidieť. Vždy tak rozprávala, pretože bola zhnusená z teba,“ zúžil som na ňu oči, „podľa jej slov,“ dodala a zdvihla ruky na obranu. Mala ale pravdu, ani sa jej nečudujem. Veď som jej strelil facku!

„A čo mám akože teraz urobiť?“ Spýtal som sa rozhorčene.

„Máš už všetko vybavené?“

Neprišiel som kvôli tomu, aby som pozoroval klub, ale aby som pozoroval Unu. „Hej, nebolo s tým veľa práce. Minule som to vyriešil.“

„Tak choď dole a presvedč ju, aby šla domov.“

Prehrabol som si frustrovane vlasy a zhlboka vydýchol vzduch ústami. Prešiel som sa asi päťkrát po miestnosti, keď som zastal a povedal: „Dobre.“

Vykročil som k dverám, keď zrazu vbehol dnu Ryan. „Bol som teraz s Bradom a niekto mu nahlásil, že sa videl vkradnúť niekoho sem. A sú ozbrojení,“ vydýchol.

„Una,“ zašepkal som a vybehol z miestnosti.

AN/ Guys! I'm sucker for this chapter!!!! Písanie tejto časti som si kedysi naozaj užila a nedokážem si predstaviť, že by som pozmenila jedinú čiarku (samozreme obrazne, pretože viete, ako to je s mojimi čiarkami a skloňovaním)..... Anyway rozhodla som sa pridať časť dnes a nie v nedeľu, takže to prišlo skoro, ale dlhšie budete čakať na novú. Ale aby som sa doslata k pointe, pridala som ju len a len pre Boo, ktorá toto možno teraz nečíta a dlho ani čítať nebude ale nah, čo na tom záleží, keďže viem, že ju už aj tak asi 10x prečítala, za čo ju neskutočne ľúbim. 

Uzdrav sa lásočka :* Nechcem ti kaziť náladu, ale to učivo sa samo nedobehne :D (nah, nemohla som si odpustiť, matika a fyzika je zabijak -.-) <3

Ďakujem všetkým, ktorý dokázali vyšplhať aj na pár sekúnd FoD na 40. miesto a hlavne všetkým, ktorí hlasujä (či pravidelne alebo nie) a komentujú, pretože ja si nikdy nemôžem pomôcť a nezačať hyperventilovať, keď si na Vás spomeniem <3

Bell