PART TWO

„Vanessa,“ začala som, no ona ma prerušila slabým, no odhodlaným hlasom. Nohy si vyložila na sedačku a kolená pritisla čo najbližšie k sebe. Rukami sa objímala a húpala sa z jednej strany na druhú.

„Nie, nechcem to počuť. Celý čas si mi klamala, prečo?“

„Prečo?“ Sucho som sa zasmiala, aj keď na to nebol práve najvhodnejší čas. „Skús hádať prečo. Nechcela som ti to povedať, aby som ťa neohrozila. Nemohla som ti to povedať. A v neposlednom rade som ani ja sama nechcela byť zatiahnutá do tohto sveta!“ Začala som zvyšovať hlas, no potom som si uvedomila moju krutosť k nej. Krutosť ku každému. Harryho krutosť ku každému. Sme si niekedy tak podobný, že je to až neuveriteľné, a vždy iba vo vlastnostiach, ktoré s ním zdieľať nechcem.

Skôr či neskôr sa musela Vanessa ozvať, a keď tak urobila, oľutovala som deň, keď som ho stretla. Kričala na mňa prečo som jej to nepovedala a prečo som bola taká sebecká.

Myseľ mi zablúdila k osudnej chybe keď som mu navrhla dohodu, a potom zablúdila o dve hodiny neskôr. Na môjho prvého zabitého muža.

„Zastav,“ skričala som po Ryanovi a on dupol na brzdy. Otvorila som si dvere na pravej strane, predklonila sa a vyvrátila obsah svojho žalúdka. Otrasená som si trasúcou sa rukou utrela ústa a zavrela dvere. Sama som sa schúlila do klbka a nechala, aby na mňa Vanessa kričala.

Nemohla som počúvať, ako si na mne vylievala zlosť. Na druhej strane som ju chápala. Namiesto toho, aby jej bolo zle a uvedomila si poriadne situáciu, si vybrala zlosť, ktorú na mňa bude chrliť pokiaľ nebude vyčerpaná. Potom sa zvezie do klubíčka, bude plakať až kým nezaspí. Pre toto som jej to nechcela povedať, uvedomím si. Vždy som sa bála, že by to nezvládla. Preto mám pred ňou tajomstvá zo života, pretože som nechcela zmeniť pohľad, ktorým sa na mňa díva.

Videla som rozmazane a až vtedy som si všimla, že mi po lícach stekajú veľké teplé slzy. Neviem prečo plačem, som len natoľko vykoľajená, že sa nezmôžem na nič iné. Nevedela som prečo tam tí ľudia boli, no bolo jasné, že ma chceli zabiť.

Zastavili sme pri čiernej železnej bráne, ako som zaregistrovala z hľadenia von oknom. Väčšinou netrvá dlho, že sa dostaneme dnu, no tentokrát sme čakali za bránou možno aj minútu. Keď sme konečne prešli otvorenou bránou, Ryan zastal a dvaja muži v čiernom oblečení nahliadli do kufra. Bože, čo tam je mŕtvola? preľakla som sa a obzrela som sa do zadného okna. Jeden sa zohol a nazrel pod auto.

„Čo sa deje?“ zachrapčala som chorým hlasom. Obzrel sa na mňa.

„Bezpečnostné opatrenia,“ posnažil sa vysvetliť o úsmev no vyzeralo to dosť groteskne. Očami zablúdil k Vans, ktorá konečne prestala na mňa ziapať a pristihol ju, že aj ona na neho hľadí. Sklopila zrak, no z jej postoja som vyčítala hnev, strach, napätie a neurčitú emóciu, z ktorej jej vzbĺkli líca.

„Čo bude teraz?“ opýtala som sa opäť a radšej si odkašľala, aby som zbavila nezdravého hlasu.

Znova sa na mňa pozrel. „Pôjdeš do svojej izby a nejako sa ukľudni. Musíš sa aj očistiť,“ poznamenal na môj super ovracaný špinavý vzhľad. Sprcha je ale posledná vec, nad ktorou premýšľam, momentálne. „Potom musíš počkať s Vanessou, kým budem ošetrovať, potom Harry rozhodne, čo bude ďalej,“ dodal s posmúteným hlasom. Okamžite ma napadla Vans: bude rozhodovať, čo všetko sa dozvie o ich svete... Našom svete?

„Kto je zranený?“ opýtala som sa a upriamila pozornosť k Jamesovi, ktorý žartovne zodvihol ruku, akoby bol v triede. „To nie je vtipné, je to vážne,“ precedila som pomedzi zuby. Aj som počas jazdy zabudla, že tam je, tak potichu sa snažil byť. „Nerob sa hrdinom, stačí, že to robí Harry.“

Úprimne som zabudla, že Vans a James nevedia, že s ním v skutočnosti nechodím. Kto to chce ale teraz riešiť?

„Je to čistý priestrel,“ pokrútil hlavou.

„A?“ nechápavo som nadvihla obočie a chlapi, čo nás prehľadávali, trikrát zaklopali na kufor. Ryan zaradil rýchlosť a pokračoval cestou k polkruhu.

„Znamená to, že našťastie strelec netrafil. Je to čistý priestrel. Guľka vyšla z rany, ani neškrabla tepnu, nič. Bolesť tiež nie je veľká,“ vysvetlil.

„Ako to vieš?“ ozvala sa na naše prekvapenie – a pravdepodobne aj Jamesove – Vans.

„Som lekár,“ usmial sa na ňu jemne, až ma to prekvapilo. „Síce nedoštudovaný, ale so skúsenosťami a vedomosťami, ako vidíš,“ uškrnul sa do spätného zrkadla.

„Aha,“ pousmiala sa tiež, no ako na mňa pozrela, úsmev jej opadlo. Au.

„Ryan, kto je ešte zranený?“ spýtala som sa ho znova. „Ryan?“ Pozrel na mňa súcitne a mne zmrzlo telo. Bože, niekomu sa niečo stalo, komu? Harrymu? Mlčal, stále sa neozýval. Zastavil auto a ďalší dvaja muži Jamesovi otvorili auto a pomohli mu von.

„Zaveďte ho do nemocničného krídla, hneď prídem,“ zavelil mi a ja som si nemohla pomôcť, vypadal veľmi autoritatívne a akoby nebol Harry šéf, ale zrovna on.

„Ryan!“ Ozvala som sa hlasnejšie, aby som ho upozornila na to, že som sa ho niečo pýtala a neodídem ani ja a ani on, pokiaľ mi to nepovie.

„Zranili Lottie. Harry ju sem práve vezie. Budem ju musieť operovať,“ priznal. Takže Harry nie, s úľavou som si vydýchla, no hneď mi to došlo. Bože. Prekvapene som si prilepila pred ústa ruku a zatlačila, aby som nevykríkla. Lottie... Ryan mal žalostný výraz, dokonca aj Vanessa vedľa mňa zalapala po dychu. Predstavila som si Liamov výraz, keď sa to dozvie. Ach, Bože, Louis. Už teraz ma nemal rád, asi ma zabije. No ja som myslela na jeho zronený, naštvaný, smutný a zúfalý výraz, keď sa to dozvie.

„S kým ju budeš operovať?“ vydýchla som potichu s dierou v hrudi veľkosti Manhattanu.

„Musíme prijať ďalšieho človeka, najlepšie lekára a asistenta, je to nevyhnutné,“ odbočil a ja som zúžila oči. Naozaj si myslí, že to nezvládnem?

„Kto?“

„Ja a John, ten, čo bol aj pri tebe,“ povie a zaklipkám očami. Niežeby som neverila Ryanovi, ale bol to naozaj žalostne malý ‚lekársky tým‘.

„Môžem byť s tebou?“ opýtala som sa ho. „Ako asistentka,“ dodám.

„Nie, veď nevieš ani kde je pečeň,“ vysmial sa mi a ja som sa naštvala. Fajn, moje lekárske poznatky sú naprd a horšie sú skúsenosti, ale aj tak.

„Prosím, chcem, aby bol niekto pri nej.“

„Nie,“ povedal chladne. „Riskovala by si aj jej život, nemohli by sme dávať pozor aj na jej stav a aj na tvoj – psychický – keď to budeš vidieť,“ drsne mi vysvetľoval. „Navyše by si mala byť s Vanessou.“

Nadávala som si v duchu ako som mohla byť taká hlúpa, má pravdu, bola by som naobtiaž.

„A môžem ja?“ zašepkala Vans, no v tichu auta sme sa všetci za ňou obzreli. Ja prekvapene, Ryan naštvane.

„Naozaj nemôžeme riskovať jej stav...“ začal Ryan a mal tón, akoby vysvetľoval škôlkarom, že nemajú chodiť na cestu, keď idú autá, že majú zjesť ten špenát lebo je zdravý, alebo že sa majú držať ďaleko od skrinky s alkoholom, pretože je to veľmi zlá vodička.

„Som v tom dobrá,“ naklonila sa k nemu dopredu. „Prosím,“ zaprosila. „Nechcem byť s ňou,“ zašepkala napokon a hlavou nenápadne mykla ku mne. Au, au. Kiežby som to nepočula.

Fajn, už sa môžem ísť obesiť. Neznáša ma ponovom aj Vans. Choď sa zapísať na ten list, na ktorý sa podpisujú moji nepriatelia, ale ponáhľaj sa, dochádza priestor na papieri, vysmiala som sa sebe.

„Je dobrá,“ povedala som mu. Cítila by som sa lepšie, kebyže tam niekto bude. A vypadá to tak, že si Vanessa Lottie obľúbila a naopak. A vypadá to aj tak, že to bude pre ňu najlepšie riešenie, keďže ma nechce vidieť.

Ryan si povzdychol a pretrel si unavene oči. „Sľubuješ, že sa nezrútiš? Ak hej, tak by som ti to dovolil. Byť pri nej, aby vedela, že niekto pri nej stojí.“ Znova sa ozvala veľká rana, pre zmenu veľká ako San Francisco. To som mala byť ja, tá čo ju bude držať. Zaslúži si, aby som pri nej bola, za všetko čo pre mňa spravila.

Ale mám smolu. „Dobre,“ povedala Vans.

„Takže ideme,“ zavelil jej a obaja vyskočili z auta. Chcela som ešte niečo dodať, ospravedlniť sa jej, alebo niečo na ten spôsob. No zmizli ešte skôr, ako som sa stihla spamätať. Porazene som otvorila dvere a vyšla von. Niekto nastúpil a odviezol auto preč.

Zahryzla som si do pery tak silnou, až som pocítila krv, len aby som sa nerozplakala. Zaumienila som si aspoň počkať, kým príde Harry s Lottie a pomôžem s ňou aspoň po ceste do nemocničného krídla.

Oprela som sa o dvere a hlavou buchla do tvrdého dreva. Bože, som taká krava.

Čakala som ako na ihlách. Pripadala som si, akoby som dvíhala oblohu, akoby ležala na mojich ramenách a ka ju musela držať, inak by sa zrútil celý môj svet. Bol to môj trest, musela som to vydržať až dokonca, kedy budem toho zbavená. Ale to bude znamenať aj koniec Harryho.Zbohom San Francisco, vitaj Texas. Pripadá mi to ako klišé, ja si pripadám ako klišé.

Keď som začula vytúrované auto, ktoré so škripotom bŕzd zastavilo na asfalte pred bránou, zodvihla som zrak a srdce mi poskočilo. Harry a Lottie.

Harry vystrčil z auta hlavu a zakričal, ,nech ho ten debil hneď pustí‘ a hneď sa dal do jazdy. Samotná brána mala čo robiť, aby sa dostatočne rýchlo otvorila. Vystrela som sa ako lata a spolu s ďalším mužom. ktorý sa vynoril z domu, som bežala po malých schodíkoch až na okraj polkruhovej cesty. Harry zabrzdil a vyskočil na nohy.

„Bež dovnútra!“ Skričal po mne a prepálil ma nahnevaným pohľadom. Niekedy je vážne neprístupný. No teraz som to neriešila. Dôležitosť patrila Lottie. Srdce mi búšilo, keď muž otvoril dvere a vytiahol Lottie von. Vzal ju na ruky a ponáhľal sa dovnútra. Novinky sa šíria asi fakt rýchlo, alebo to Ryan všetko stihol natlačiť do tridsaťsekundového hovoru z telefónu. „Una, povedal som, aby si šla dovnútra,“ zvrieskol po mne a ja som sa k nemu otočila.

„Ja chcem pomôcť.“

„Ty si pomohla dosť,“ odpálkoval ma kruto a ja som automaticky urobila tri kroky vzad. Vedela som, že bol naštvaný na to, čo sa stalo Lottie, mal právo byť naštvaný, dokonca aj na mňa, povedal to aj keď si to možno nemyslel, no ja som dostala potvrdenie toho, že mám právo sa obviňovať. Čudujem sa, že sa mi tam, na mieste srdca, dá urobiť ešte väčšia diera, pomyslela som si.

V hĺbke srdca som dúfala, že on bude ten, čo povie, že to nie je moja vina, aj keď bola. Dúfala som, že mi to nepovie do očí a nemilosrdne, a že sa ma zastane. Že je to jej práca alebo podobné kecy, čo stále omieľa. Že jej práca je nebezpečná. No on to povedal, pravdu. Kurva, to bolí.

„Máš pravdu,“ zaškrípal mi nepríjemne hlas a pocítila som škriabanie v krku, z ktorého sa mi nahrnuli slzy do očí, takže som si odkašľala. Keď som si spomenula na Lottie, nie slzy takmer tiekli po mojich lícach, no hrdosť mi to nedovolila.

Nemohla som už viac prehovoriť. Nemala som na to hlas, vyšli by mi iba priškrtené citoslovcia. Aj keby som mohla prehovoriť, nechcela som. Hlas by sa mi triasol, presne tak ako teraz moje ruky. Srdce mi bolestivo zvieralo v hrudi. Nemohla som to vydržať, otočila som sa a vybehla hore schodmi.

Vbehla som do kúpeľne a rýchlo za sebou zamkla. Klesla som na kolená a kľakla si k mise záchoda. Vopchala som tam hlavu, keď mi zvratky začali tiecť von. Zo skutočnosti, že som klesla tak hlboko a sedím a dávim pri záchode, sa mi znova urobilo zle.

Vyprázdňovala som si žalúdok, no stále som nemohla prestať. S prestávkami piatich minút som sa nahla k mise a vyzvracala sa. Nohy sa mi tak triasli, že som nevládala ani kľačať. Klesla som na zadok a ucítila chladné dlaždice, ktoré mi upokojovali roztrasené vnútro a zovňajšok. Ľahla som si na zem a skrútila sa do klbka.

Premýšľala som nad sebou. Takto to už ďalej nejde.

Zbabrala som si život. Už nemám nikoho, kto by ma skutočne poznal, tak ako môžem ja niekoho skutočne poznať? Každý, kto ma predtým aspoň trošku mal rád, ma teraz nenávidí. Lottie ide o život. Louis ma nemal rád ani predtým. Liam ma už nebude chcieť ani vidieť. Zostal iba Ryan, ktorý ale, ako sa zdá, kope za ligu Harry a Vanessa. Vans je na mňa naštvaná, prečo konkrétne neviem, no pár dôvodov by sa našlo: klamala som jej, ohrozila som ju, pretvarovala som sa, nezdôverovala som sa jej, spôsobila jej psychickú traumu, naštvala ju, kvôli mne sa cítila ako hlupaňa... Rozhodne premýšľala nad tým, aká som slizká ako had. A Harry? U neho som si to natoľko posrala, že to vidím na maximálne dva týždne, potom povie, že už toho bolo dosť, pretože ho nebavím a nedokáže sa pretvarovať, pretože až taký herec nie je. A mama? Tá už možno ani nevie kto som. Nevie kto je Harry, nevie, čo sa stalo v jej kuchyni, nevie, že jej dom strážia jeho ľudia, pretože som sa nechala zatiahnuť sem. Sem, kde nepatrím. Nie som silná ako sú oni, som slabá, slabšia ako Vanessa, slabšia ako moja mama, ktorá sa musela vyrovnať so skutočnosťou, aký bol môj otec...

Zafňukala som, keď som sa prevrátila, aby som neležala na bruchu, pretože mi to vháňalo len ďalšie nutkanie sa postaviť k mise. Prekonala som to však a nasilu roztrasene vydýchla. Po lícach mi začali padať veľké kropaje sĺz, ktoré sa nechceli zastaviť. Ako som musela vypadať... Ako troska, ktorej sa zničil svet, so špinavým oblečením, ktorá smrdela. Červené opuchnuté oči, neustále vzlyky, strapaté vlasy a tvár červená ako paradajka. Už iba z tej predstavy sa mi nahrnuli ďalšie slzy. Odkedy som tu, schudla som natoľko, že by mi závideli aj topmodelky, mala som oveľa viac vystúpené lícne kosti a ešte o niečo menšie bruško. Kebyže to nie je tak žalostné, tak by som sa zasmiala, že je to tá najlepšia odtučňovacia kúra na svete. Keby nebolo úžasného jedálnička Mayi, tak by som nemala v sebe žiadne živiny a dopadla by som horšie. Vyjebaný stres.

Po dlhom ležaní na zemi mi prestali tiecť slzy a prestalo mi byť aj zle. Podoprela som sa misou, sklopila dosky a sadla si navrch. Predklonila som sa a snažila sa dýchať pravidelnejšie. Rukou som zašmátrala dozadu a spláchla záchod. Zodvihla som zrak a hneď pred sebou videla odraz v zrkadle. Zarazene som sledovala tú ženu, ktorá na mňa hľadela. Vypadala inak, oveľa viac rozdielne ako ja. Odvrátila som zrak a začala myslieť na Lottie. Ktovie ako sa jej darí...

Buch, buch, buch.

Zodvihla som znova hlavu, ale moje plecia zostali zvesené. „Una?“ Zakričal spoza dverí Harryho hlas. Bolo jasné, že neklopal na tieto dvere, ale zostáva už iba otázkou času, kedy bude chcieť vtrhnúť aj sem. Nemala som však vôbec chuť rozprávať, chcela som mlčať. „Una!“ Ozval sa znova. Nebolo by to tak, že by som nechcela s ním rozprávať, lebo ma neznáša, je to tak, že nemám silu rozprávať. Teraz by som chcela komunikovať myšlienkami, ak by sa to dalo. „Una!!“ Zjačal znova a ja som unavene prevrátila očami. Videla som, ako kľučka klesla nadol, ale jeho postup v dobývaní bol neúspešný. Zaklopal hlasno na dvere. „Si tam?!“ Zakričal znova.

Fajn, asi sa budem musieť aspoň ozvať. „Hej,“ zachrapčala som. Nepotrebovala som kričať, bol hneď tu, bude ma počuť.

„Otvor mi,“ prikázal a ja som sa namiesto toho posadila znova na zem a v kúte sa stiahla do klbka.

„Ako je na tom Lottie?“ spýtala som sa ho, ale jeho klopanie neustávalo.

„Otvor mi a ja ti to poviem.“ Zamyslela som sa nad tým. Veľmi, naozaj veľmi som chcela vedieť, čo sa s ňou deje a ako je na tom. Ale takisto veľmi, sakra veľmi sa mi nechcelo postaviť, odkráčať a otvoriť mu. Chcela som ho požiadať, aby tie dvere vylomil, ale bol by to zbytočný čin. Nadýchla som sa a unavene prešla až k dverám. Kolená sa triasli a protirečili, takže som sa pridržiavala steny. Otočila som zámkou a takmer ma dvere zrazili, keď ich rozrazil.

Diera v hrudi sa otvorila a mňa napadlo, že musím vypadať strašne, plus smrdieť ako trojtýždňová ryba v topánke. „Čo sa ti stalo?“ stál zamrznutý na miestne s vypúleným výrazom.

Super! „Nič,“ zamrmlala som a odstúpila som od neho. Vrátila som sa späť do kúta, blízko misy, keby náhodou. „Ako je na tom Lottie?“

„Mňa by zaujímalo to, ako si na tom ty, ale po tom, čo vidím..“ začal Harry a ja som sa sucho zasmiala. Smiech sa mi vypustil z hrdla so škripotom. On si myslí, že ja mu uverím, že sa stará? Po tom všetkom?

„Ale po tom čo vidíš, sa dá povedať, že vypadám rozhodne fajn. Ako je na tom Lottie? A James?“ Dodala som, keď som si spomenula aj na neho. Je odo mňa nezodpovedné, že na neho stále zabúdam.

Harry podišiel ku mne a kľakol si vedľa mňa. Vztiahol ku mne ruku a jemne ma pohladil po tvári. „Ale mňa zaujíma, čo je s tebou,“ chcel ma presvedčiť a ja som toho mala plné zuby.

Striasla som zo seba jeho ruku. „Ja som sa pýtala, čo je s Lottie!“ Zaziapala som hystericky, a potom som vložila svoju tvár do dlaní. Chcela som mu povedať, že ja viem, že to hovorí kvôli tomu, že sme ešte ‚pár‘, a že chcem, aby hneď prestal s tým, čo robí. No môj hlas si na to netrúfal. Mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala.

Priblížil sa ku mne bližšie, takže som rýchlo zodvihla na neho zrak a prepálila ho ním, chvíľku váhal, a potom si vzdychol. „Ryan ju operoval. Vanessa mu asistovala, čo nikto nečakal,“ posnažil sa o úsmev, pri čom moje vnútro ziapalo po mozgu, že sa chce roztopiť, tak nech mu to dovolí, ale neúspešne. Nemohla som si ho pripustiť k telu ešte bližšie. Zúfalo som sa o to snažila.

„Ako teda na tom je?“

„Guľku jej vybrali a potom zašili, teraz bude síce musieť dva týždne minimálne ležať na posteli a zotavovať sa. Ako vždy,“ zasmial sa, „je natoľko tvrdohlavá, že chce stále pracovať. Takže sme jej to aj tak nedovolili, no snažila sa.“

„Je na mňa naštvaná?“

Prižmúril oči. „Nechápem prečo by mala.“

Ostro som sa nadýchla a držala napnuté pľúca. Zadržala som dych a počítala do desať, aby som sa ukľudnila. Potom som vydýchla a konečne zaostrila na jeho osobu. „Netvár sa, ty presne vieš o čom je reč. Je na mňa naštvaná?“

„Una, pochop, že to nebola tvoja vina.“

„Harry!“ Stratila som nervy a znova sa nadýchla, no hnev mi zahmlieval racionálne myšlienky. „Sám si mi to povedal! A ja to viem tiež, nehraj sa na niečo, na niekoho, kým nie si!“ zjačala som a cítila strašnú frustráciu. Vyplakala som sa, no znova ma začali páliť oči. Všetko sa vracalo ako film. Prehltla som guču v hrdle.

„Una, bol som naštvaný...“

„Áno, na mňa pretože som to spôsobila.“ Protirečila som mu a už aj on vypadal frustrovane a napokraji výbuchu.

„Bol som naštvaný na nich!“ po chvíľke mlčania skričal. Začal sa prechádzať a prehrabol si rukou svoje kudrnaté kučeravé vlasy. „Bál som sa o vás, o teba a Lottie. Vzhľadom k tomu, čo pre mňa kedysi bola...“ Zastal a ja som prestala dýchať. Dych sa mi zadrhol v hrdle a tým to končilo. Svet mi zastal a osamotela som s myšlienkami. Harry sa bál o mňa a Lottie. Pretože ju kedysi miloval.

Prečo to cítim? Prečo cítim, akoby mi niekto rozdriapal srdce? Preklínala som sa. Mala som rada Lottie, ani Harry na tom nič nezmenil, no hneď som sa začala pozerať na veci z inej stránky. Žiarliš? ozvala sa vo mne časť, ktorú teraz niekto búšil kladivom po hlave, aby držala zobák.  Samozrejme, že nie. Ja som neni typ, ktorý žiarli. Ja nie som Harrymu nič. A on mi je tiež ukradnutý. V duchu som sa nadýchla a vydýchla a použila to ako exemplárny príklad pre moje pľúca, aby sa konečne rozpohybovali.

„Una,“ ozval sa Harry a ja som pocítila tlak v lebke. Bolela ma z neho hlava, bolela ma hlava z tohto sveta. Chcela som byť sama.

„Takže je v poriadku a cíti sa v pohode?“ Vrátila som sa späť k tomu, čo bol môj cieľ, moja priateľka, nič na tom nič nezmení.

„Áno,“ vydýchol a otvoril ústa, že niečo povie, no prerušila som ho skôr, ako sa tak stalo.

„A James sa má ako?“ Spomenula som si na neho.

„Fajn,“ precedil pomedzi zuby. „Rana je malá, zahojí sa rýchlo.“

„Fajn,“ zopakovala som a vyčarila malý úsmev. V skutočnosti som bola na inom mieste, nevnímala som to, čo sa tu deje ako skutočnú realitu. Skôr ako film, kde som hrala, a pozerám ho teraz v kine. Bola som tam, na sedačke, v úplnej tme a hľadela zďaleka na priebeh situácie.

„Mala by si sa osprchovať.“

„Fajn,“ zopakovalo moje ja vo filme znova a to, čo mal byť úsmev, bol niečo ako tieň úsmevu.

„Asi..“

„Asi by si mal odísť,“ dokončila moja kópia za neho.

„Počkám ťa v spálni,“ povedal a ja2 som pokrútila hlavou.

„Mal by si ísť preč.“

„Počkám,“ povedal a odišiel, pričom za sebou zatvoril dvere.

Chvíľku mi trvalo, kým som znova vhupla do svojho tela. Kým som si uvedomila, že to nie je film. Posledná vec, ktorú som chcela bola sprcha, no nemohla som odmietnuť. Chcela som sa zbaviť tej špiny, ktorá ma dnes postihla, aj keď tej sa asi už nezbavím. Stiahla som si úzku bundu a hodila ju na zem. Rovnako rýchlo som si stiahla aj legíny a ostala som len v spodnej bielizni. Otočila som sa k sprche a pustila ju s čo najteplejšou vodou. Stiahla som si nohavičky a hodila ich na kopu k ostatným veciam. Pozrela som do zrkadla a znova sa mi znechutilo, aký odtieň nabrala moja bývalá biela blúzka. Roztrhla som ju a gombíky sa ozvali po celej dlážke, keď sa po nej kotúľali čo najďalej odo mňa. Spolu s podprsenkou pristála blúzka na zemi a ja som vliezla do sprchy, z ktorej sa vznášala navôkol para. Potočila som kohútikom doprava, aby som nemala vriacu vodu, a keď som vliezla pod prúd vody, okamžite ma kvapky popálili. Prehla som sa v páse a snažila sa dostať preč, aby som sa nepopálila, no nakoniec som sa prinútila vrátiť. Horúca voda mi uvoľňovali svaly, no zanechávali moju pokožku nepríjemne pálivú a červenú. Klesla som na dno a pritiahla si kolená k brade. Nechala som striekať na seba vodu, a tento intenzívny pocit si vychutnávala. Nakoniec už nebolo na mne žiadnej špiny aj bez umývania, pretože som tam musela byť aspoň desať minúť. Už som ani nevnímala teplotu vody. Natiahla som sa k jednému zo sprchových gélov, ktoré tu mám vďaka Harryho starostlivosti o svoju štetku. Správne ste pochopili, áno, tá štetka som ja.

Nastriekala som si na telo niečo, čo voňalo ako citrusy. Stalo sa to mojím najobľúbenejším sprchový gélom. Postupne som sa celá vyumývala a po celý čas nechala zatvorené oči. Trošku som ich pootvorila, aby som našla šampón a vyumývala si vlasy. Po prvýkrát čo tu som, som použila aj kondicionér, pretože moje vlasy boli ako vrabčie hniezdo a nikto to už asi nezmení. Posledná možnosť je toto.

Vypla som vodu a nechala, nech kvapky padajú na biele dno a odtekajú. Nahá som vyšla zo sprchy a pri linke si usušila telo, na ktoré som rýchlo dala ružovo-čierny hodvábny župan. Vlasy som si sušila uterákom, ktorý vystriedal fén a rozčesala si ich. Pohodený uterák som ponechala za sebou na zemi a duchom inde otvorila kúpeľňové dvere. Naskytol sa mi pohľad, ako Harry leží na posteli a hľadí do stropu. Nechcela som to riešiť, tak som si iba ľahla do postele a obrátila sa mu chrbtom.

Už som takmer spala, keď prehovoril: „Si na mňa naštvaná?“ spýtal sa a ja som pokrútila hlavou. „Prečo sa so mnou teda nerozprávaš?“ opýtal sa znova a ja som si vzdychla.

„Nemám náladu sa rozprávať,“ prevrátila som očami.

„Ani ja,“ povzdychol si. „Ale čakal som tu takmer dve hodiny.“

„Čakáš, že sa ti ospravedlním?“ Sucho som sa ho spýtala a otočila sa k nemu tvárou. Unudene som na neho hľadela a čakala čo na to povie.

Mlčal však tri minúty, kým mi povedal, že nie. „Chcel som ti popriať dobrú noc.“

Onemená som na neho pozerala. Čo mu na to povedať? Že aj tak viem, že to tak v skutočnosti nemyslí? Už som mu to raz povedala. A sama som chcela, aby mi poprial dobrú noc. „Aha, aj tebe.“ Posnažila som sa o neutrálny tón a očami mu neuhla. Z toho pohľadu by sa mi mohli aj podlomiť nohy, kebyže som stála. Presne ako... Stuhla som. Do mysle sa mi vkradol ten blondiak, ktorého som stretla na križovatke. Čo ak má v tom prsty? napadlo ma. Nie, to nie je možné, veď ani nevedel, že tam som ja. Navyše neexistuje, pamätáš?

„Deje sa niečo?“ opýtal sa ma a natiahol ku mne ruku, no ja som sa uhla.

„Nie,“ pokrútila som hlavou. „Asi by si mal odísť.“ Postavila som sa z postele a odkráčala k dverám. Hľadel na mňa a po chvíľke prišiel až za mnou. Keď som sa na neho zahľadela, zbadala som náznaky hnevu, ktoré som do neho nasiala touto vetou. „Skontroluj Lottie,“ z nejakého dôvodu zo mňa vypadlo. Otvorila som dvere a čakala kým odíde.

Keď vyšiel von, zavrela som. Prešla som ku zásuvkám a zhodila zo seba župan. Natiahla som si spodné prádlo a ľahla si do postele.

Cítila som sa, akoby všetky moje jazvy otvorili. Všetky.

Zatvorila som oči a dúfala v bezsenný spánok. Moje sny však naháňali dve hlavy: blonďavá a kučeravá... Ktoré sa s postupom času stratili a nahradil ho muž stredného veku s čiernymi vlasmi a alkoholom zastretými očami. Otec!

A.N: Ide mi po chrbte mráz, keď si spomeniem na to, ako som písala túto časť... Pretože nasleduje zatiaľ tá najtemnejšia časť, ktorú som napísala (niežeby ich bolo ZATIAĽ veľa, ale you get the hint). 

PS: Uzdrav sa láska :*

xoxo Bella