PART ONE

Vykročil som k dverám, keď zrazu vbehol dnu Ryan. „Bol som teraz s Bradom a niekto mu nahlásil, že sa videl vkradnúť niekoho sem. A sú ozbrojení,“ vydýchol.

„Una,“ zašepkal som a vybehol z miestnosti. „Nech ich, kurva, dostanú! Zvolaj niekoho z podzemia, nech prehľadajú každý centimeter klubu, ale aby nevyvolali paniku. Lottie, choď pre Jamesa a povedz mu, nech vezme auto a zaparkuje ho k zadnému východu. O chvíľku sa tam stretneme.“ Kričal som na nich rozkazy, keď som bežal dole schodmi a s Lottie sme spolu vybehli z dverí. Ona sa ponáhľala k boxom pre Jamesa a ja som sa vybral k tanečnému parketu. Predieral som sa ľuďmi, a snažil sa nájsť Unu, no nikde som nevidel náznak jej tváre. Kvôli šeru a veľkej mase ľudí som nemohol ani spoznať jej tmavé vlasy, ktoré tu akosi zapadali a ničím nevynikali, teda aspoň pre ostatných.

Odstrčil som nejakého chlapíka z cesty, ale ten ma sotil naspäť. Bol som naštvaný, a zdržiaval ma, takže keď ma sotil druhýkrát, jeho tvár sa stretla s mojou päsťou. Chlapík sa zapotácal a zmizol v dave, no ja som nemal čas, pokračoval som k stredu parketu, kde sa predtým nachádzala Una.

Niekto do mňa strčil znova a už som mal prichystanú päsť, keď som zistil, že do mňa narazilo opité dievča s dlhými hnedými vlasmi, ktoré sa v tejto tme zdali takmer úplne čierne, výnimkou boli iba svietiace bledé pramene melíru. So smiechom sa otočila a zažmúrila na mňa. „Hej, Una, tvoj frajer je tu!“ Zakričala a ja som okamžite spoznal Vanessu. Nie žeby som mal možnosť sa s ňou predtým oficiálne zoznámiť, no teraz sa mi to nezdalo ako najideálnejšie riešenie.

Hneď vedľa stála Una a prepichovala ma pohľadom, ktorý by pre mňa znamenal okamžitú smrť, kebyže pohľad dokáže zabíjať. „Harry, milé že si sa po čase ukázal,“ neodpustila si a ja som sa v duchu preklínal za každý moment, čo som sa od nej držal ďaleko, pretože som zmeškal drahocenné chvíle, ktoré som mohol stráviť s ňou. A tých už veľa nebude. Tá myšlienka ma bodla u srdca ako kôl, a ja som nevedel prečo.

„Una,“ natiahol som k nej ruku, no ona sa odo mňa odtiahla. Nemal som na výber, takže som ju proti jej vôli k sebe pritlačil a náhlivo jej zašepkal do ucha: „Sú tu muži, ktorí ťa pravdepodobne chcú zabiť.“

Nemal som priestor na veľké vysvetľovanie, a aj keď som presne nevedel, či tu sú kvôli nej, nemohol som riskovať a vedel som, že toto ju prinúti ísť, aj keby bola na mňa akokoľvek naštvaná. Už možno iba kvôli tomu, že tu je aj jej kamoška.

Stuhla na mieste. Fajn, možno to nebola vhodná chvíľa, ako som už spomínal, no nemohol som si pomôcť. Až moc prisilno som vnímal jej blízkosť. Jej vôňa ma šteklila v nose a mne to pripomenulo čerstvé citrusy a vôňu pomarančovej kôry. Plus nepopierateľná vôňa jej vlastnej pokožky, ktorá nemala široko-ďaleko vhodné slová na popis, pretože to bola tá najkrajšia vôňa, ktorú som mal kedy možnosť ovoňať a nič sa jej nepodobalo. Kebyže sa tak dala strčiť jej vôňa do fľaštičky a predávať ju ako parfum, kúpil by som si celý kartón, nastriekal ním vankúš a už nikdy nevyliezol z postele.

Keď sme teraz pri tej posteli, tam by som ju veľmi rád dostal, napadla ma hriešna myšlienka, čo všetko by som s ňou mohol robiť, čo všetko jej ukázať...

Zhlboka som sa nadýchol a prehltol svoju túžbu. Nie je na to čas, pripomenul som si.

„Musíme ísť,“ zašepkal som jej znova do ucha a ona rýchlo prikývla. Vzal som ju za ruku a pretláčal sa davom. Rýchlo som sa obzrel a zistil, že ona za sebou ťahá Vanessu, ktorá sa mierne vzpierala. Znova som sa obrátil dopredu a zorné pole mi zatarasil ten chlapík, čo ma otravoval aj predtým.

„Komu si myslíš, že si vrazil?!“ Spýtal sa naštvane a ja som mu uštedril ďalšiu ranu z ponuky mojich najšťavnatejších na trhu. Mal som pocit zadosťučinenia.

Konečne sme sa spolu dostali preč z parketu a ja som sa vybral napravo od dverí k schodisku. Prechádzali sme okolo normálnych boxov, až cez tie luxusnejšie, až sme sa napokon dostali nakoniec. Vzadu, v rohu za stenou sedačky bol bočný únikový východ, pri ktorom už nervózne prešľapovala Lottie spolu s Ryanom. Ten hodil pohľad na nás a zastavil sa vzadu za mnou.

„Ja sa o ňu postarám,“ povedal mi a ja som sa mu chystal vynadať, že o moju Unu sa nikto starať nebude, keď vzal Uninu kamošku za lakeť a ochranársky si ju k sebe pritisol. Tá síce nevedela, aká vážna táto situácia je, no vedela, že niečo v poriadku nie je. Ja som ďakoval Bohu za to, že sa nevypytovala, teda aspoň zatiaľ.

„Poďte,“ pološeptom povedala Lottie a pootvorila dvere. Vykukla von a práve zastavoval James s autom. Vystúpil z auta a my z dverí, keď sa za rohom objavili dvaja podozrivo vyzerajúci muži.

„Môžeme vám nejako pomôcť?“ Opýtal sa Ryan, keď tam tak stáli päť sekúnd a ani sa nepohli.

„Vy ste majiteľ klubu?“ Opýtali sa ho a ja som zmraštil obočie. Vymenili sme si s Ryanom spýtavý pohľad, no keď sme sa už otočili, muži vytasili zbrane.

„Pozor!“ Skríkol niekto, no moja priorita bola chrániť Unu. Rýchlo som sa pred ňu postavil ako ľudský štít a postrkoval ju k autu aby si nastúpila. Zatiaľ útočníci spustili paľbu. Vystrelili asi štyri guľky, ktorá však zakaždým minula, keď sa aj z našej strany ozvala rana.

Prestal som sledovať situáciu, otvoril som dvere od auta a strčil dnu Unu tak prudko, že sa vystrela na sedačke. Rýchlo sa však pozbierala a natisla sa na okno, aby mohli ostatní pokračovať a nastupovať. Kričal som na Lottie a Vanessu, aby si rýchlo nastúpili, no v tom som zbadal Lottie sedieť za rohom oproti stene na chladnej zemi, kde ju nemohli vidieť útočníci. Ruku si pridŕžala pri pravom ramene a keď som zbadal krv, pustil som sa k nej. Konečne som si vytiahol pištoľ a vystrelil na útočníkov. Zbadal som, že jeden leží bezmocne na zemi a druhý sa držal za rameno, no stále na nás strieľal a skrýval sa za kontajnerom. Plus ešte pribudol jeden strelec, ktorý bol za druhou popelnicou a vypadal až moc čiperne. Vystrelil som na toho so zraneným plecom a on sa zviezol k zemi, pričom upustil zbraň.

Ďalej som sa nezapájal, utekal som k Lottie. Skrčil som sa k nej a čupol si vedľa nej. „Lott, počúvaj ma, si v pohode?“

„Hej,“ zachrapčala a zastonala. Zanadával som a vytiahol mobil.

„Brad, počúvaj ma. Pri bočnom východe je prestrelka, pošli nejakých mužov, budú musieť vypratať odtiaľto telá a pošli tu sem moje auto!“ Zakričal som a zložil. „Drž si ranu, Lott. Bude to dobré.“ Zašepkal som a pohladkal ju po vlasoch.

Vtedy zaznel posledný výstrel a jediné, čo sa ozývalo boli chrapľavé zvuky, ktoré vydával jeden z útočníkov. „Ryan, ako ste na tom?“ Opýtal som sa ho. Videl som, že bol prikrčený za autom, spolu s Jamesom.

„James to schytal, ale je to čistý priestrel, takže nič vážne. Inak sú dievčatá v pohode.“

„Lottie je postrelená,“ zachrapčala a ja som pritisol na jej ruku svoju, aby sme lepšie stláčali ranu. „Drž si to,“ prikázal som jej a postavil som sa na nohy.

Kráčal som k strelcom a namieril som si to k tomu, čo už bol určite vyriadený. Pre istotu som vytiahol zbraň a jedným výstrelom mu strelil do hlavy. Prešiel som k tomu, čo skučal na zemi a držal si ešte stále jedno rameno. Zaznel môj druhý výstrel a dozneli aj jeho chrapčania. Nakoniec som podišiel k poslednému, ktorý sa plazil za svojou zbraňou. Chladnokrvne som ju odkopol preč a čupol si vedľa neho.

„Kto ťa poslal,“ spýtal som sa ho, ale vyznelo to skôr ako rozkaz. On sa na mňa vystrašene pozrel, načo som sa potešil. Zrazu však na mňa napľul a zasmial sa, pričom odhalil rad zakrvavených zubov. Znechutene som si to z tváre zotrel a vrazil mu jednu do tváre. „Kto. Ťa. Poslal.“ Kričal som na neho a držal ho za golier. Znova som mu jednu vrazil, pričom zaskučal od bolesti. „Tak bude to?!“ Dochádzala mi trpezlivosť.

„Choď doprdele,“ vysmial sa mi do tváre a ja som ho drsne pustil, takže si udrel hlavu o betónovú zem. Vykročil som späť k Ryanovi, no obzrel som sa, vystrelil a pokračoval ďalej. Vo vrecku sa mi ozval telefón.

Pohybom som ho vystrčil a prijal hovor. „Áno?“ Odvrkol som.

„To som ja, Brad. Za chvíľku tam máš auto. Ešte asi troch sme pristihli v klube. Jeden z nich padol, jeden utiekol, no toho posledného sme zadržali.“

„Fajn, troška ho zmláťte, ale nezabite ho. Pripravte sa na to, že ho ešte dnes prevezieme do Pevnosti a zaistíme ho na vypočúvanie,“ zložil som telefón, zastrčil ho do vrecka a nakukol do auta. Moje srdce poskočilo a takmer puklo, keď som videl Unu ako sa šklbla pri zvuku otvárajúcich sa dverí. Vystrašene na mňa hľadela a mňa pichlo pri srdci ešte viac.

Bála sa ma. Osoba, pre ktorú by som bol dnes schopný aj obetovať život, sa ma bála. A neobetoval by som ho len dnes, ale kedykoľvek a nevedel som prečo. Proste to tak bolo. A ona sa bojí. A má aj prečo.

Zvierala Vanessu v objatí a tá jej plakala do ramena. Vzlyky jej šklbali ramenami a ona ju ochranársky k sebe túlila. Pocítil som vlnu hrdosti z toho, ako sa drží. Vzápätí som si uvedomil, čoho bola práve svedkom, obe. Una bola poriadne silná osobnosť, aj keď sa bála, bola odvážna. Pretože odvaha je to, že sa bojíš, no máš silu ešte pomáhať druhým. A Vanessa bola veľkým problémom. Nikdy sa toto nemalo odohrať pred ňou. Tiež sme si o to koledovali, keď sme boli všetci tu. A boli sme tu kvôli tomu, že som ich tu poslal. Skvelé, zasa to je moja chyba.

„Ste v poriadku?“ opýtal som sa ich, no otázka aj tak smerovala k Une. Tá iba pokrútila hlavou a ja som sa chcel od zúrivosti a strachu rozplakať. Nikdy som nemal také zmiešané pocity, iba odvtedy čo ju poznám. Chcel som počuť jej hlas, aj keby mi povedala, že ma nenávidí, potreboval som ho počuť, pretože mi dodával silu, pomáhal mi nezrútiť sa. „Fajn. Ryan vás odvezie preč.“

Zatvoril som dvere a otvoril na prednom sedadle. „Nasaď ho tu,“ povedal som mu a s mojou pomocou sme na miesto spolujazdca posadili Jamesa. „Odvez ich domov. Zvolaj pohotovosť, nech každý stráži každý milimeter, pošli aj dvoch strážcov k zadnému múru, aj keď už je opravený, mne je to jedno, nech sú v pozore. Aby ani jedna posratá myš neprekĺzla cez našu dojebanú obranu,“ začal som už kričať a zúrivo zaťal ruky v päsť. „Ja odveziem Lottie. Buď v nemocničnom oddelení. Budeš musieť aj Lottie a aj Jamesa ošetrovať spolu. Môžeme sa len modliť, aby zranených nebolo viac,“ zasyčal som nakoniec a prudko zatvoril dvere. Ryan mlčky prikývol, obehol auto, zavrel dvere, naštartoval a prudko vyrazil. Hneď ako zmizol za roh, zastavil jeden z vojakov predo mnou aj s mojím autom a pomohol mi posadiť dnu Lottie na zadné sedadlo.

Po celú cestu si pridržiavala ruku na rane a ja som nevedel, čo vlastne robiť. Mal som strach, o každého človeka, ktorý pre mňa pracoval, no hlavne o Jamesa, Lottie a Unu. Hlavne o Unu a Lottie. Unu najhlavnejšie. Bol som zmätený, prečo pre mňa znamená tak veľa, viac ako Lottie, ku ktorej som kedysi niečo cítil. Už to je dávno, no teraz je postrelená na zadnom sedadle a ja sa bojím o človeka, ktorému sa nič nestalo – chvalabohu – a ktorý je na mňa poriadne naštvaný – a vydesený. Potom som bol nazlostený. Na našu mizernú obranu, ktorá sa práve dnes musela rozsypať ako domček z karát. A na votrelcov, čo u mňa snorili. Cítil som strach z toho, že sa to môže zopakovať a bál som sa toho. Mal som strach z nepriateľov, choval som sa ako zbabelec. A to som nemohol, minimálne kvôli tomu, aby som ochránil Unu.

Una, Una....stále len ona, čo je to so mnou? opýtal som sa sám seba v duchu a ešte pridal na plyn, aby som čo najskôr bol v Pevnosti.

Pevnosť bola vlastne celý môj dom. Nebol to ani tak môj domov, pretože som nemal v ňom s kým bývať s nikým, kto by mi dával dôvod si dávať pozor, aby som ho mohol vidieť na konci dňa. Bola to skôr pevnosť, centrála. Srdce našich obchodov. Sklad nášho tovaru. Oči a uši. Mozog a pamäť. Centrum diania. Dom, ktorý mal pre mňa znamenať útočisko, bol vlastne niečo ako vojnové pole, pretože to, čo sa tu dialo, bola vojna. A vyhrá iba ten najlepší.

Una’s P.O.V.

V momente, kedy Ryan vyštartoval mi to došlo. Všetko čo sa stalo. Pred očami mi prebehli udalosti, ktoré som sledovala z okna. Naplo ma navracanie, ale prehltla som žlč. Musela som sa držať, minimálne na povrchu a minimálne pre Vans. Ryan vytiahol mobil a niečo rýchlo rozkazoval.

Ach, chuderka. Klepala sa mi v náručí a pravidelné vzlyky z nej vychádzali tak hlasno, že sa to ozývalo po celom aute. Možno to však bolo tým tichom, ktoré sa medzi nami hromadilo a naplňovalo ovzdušie ako veľký čierny ťaživý oblak.

„Ste v pohode?“ opýtal sa nás znova Ryan  tichým, pokojným hlasom. Chcela som na neho kričať, že nie sme, že to, čo sa stalo rozhodne nie je v pohode. Neboli sme zranené, ale o psychike sa už dvakrát nemohlo hovoriť. Za celý svoj život som nebola toľkokrát blízko smrti, ako teraz s Harrym.

„Ryan, ak myslíš, že či sme zranené fyzicky, tak nie,“ zasyčala som na neho prísne a on sa na nás pozrel v spätnom zrkadle.

„Ber to z tej pozitívnej stránky,“ začal, no ja som ho prerušila.

„Pozitívnej? Tak to si ju rada vypočujem!“ Skričala som po ňom. „Vieš si predstaviť, ako sa teraz musí cítiť Vanessa, alebo ja?“

„Nezabudni, že áno,“ pripomenul mi a ja som si uvedomila, že sa nenarodil so zbraňou v ruke, tiež pravda že som nemala byť až taká hnusná. Ale on sám si koledoval... „A pozitívum je, že budeš pravdepodobne môcť povedať svojej kamarátke, o čo ide. Nebudeš musieť klamať.“

Pozrela som sa na Vanessu v mojom náruči, keď sa začala odo mňa odtískať, aby mi mohla neveriaco pozrieť do očí. „Počkať, ty si to celý ten čas vedela? Celý ten čas si vedela, že sa niečo také deje?“ Neverila vlastným ušiam a zvýšila na mňa hlas.

A.N/ Ja viem, dala som si načas :D Čo už so mnou, milovať sa ma nedá a žiť so mnou je horor :*

Bella xoxo