°heck unedited!°

Lottie’s P.O.V.

„Hej,“ zvolal Ryan a priam sa vrhol k miestu, kde práve spadla Vanessa. Ona.. omdlela? Vážne? Ja som tá, ktorá by dala za upadnutie do kómy všetko. Vravíte si, že ‚nie je to zlá rana‘? Fajn, skúste si tú operáciu namiesto mňa bez anestetík!

„Čo sa stalo?“ prekvapený Harry si čupol vedľa Ryana. Vypadalo to, akoby chcel pohľadom priviesť jej vedomie späť.

„Lottie,“ zašepkal znova Liamov hlas blízko môjho ucha a ja som sa prekvapene trhla. Nevšimla som si, že sa naklonil tak blízko. Dych sa mi zrýchlil, keď som na neho hľadela. Nemohol byť proste fascinovaný Vanessou ako ostatní? Jeho prítomnosť mi robila muky, aj keď som bola v normálnom stave, teraz som priam chcela, aby sa otočil a vypochodoval z miestnosti. Nechcela som sa pozerať do jeho čokoládových očí, ktoré mali teraz čierny nádych. Boli také tmavé, že sa mi zdali nádherné ako teplá letná noc.

Namiesto toho aby odišiel, jeho prst pohladil moje líce a nasadil ustarostený výraz. Doprdele, netvár sa tak, lebo sa mi roztečú rebrá. Zastonala som od bolesti, ktorá mnou prenikla a chcela som si vynadať. Nemala som zo seba robiť až takého slabocha, mala som to prehltnúť a ísť ďalej, akoby sa nič nestalo. Koľko takýchto zranení už bolo? Veľa a nikto nerobil také dramatické scény ako teraz ja.

„Zoberiem ju k sebe do izby,“ začula som Ryanov hlas, ktorý ma vytrhol z moci Liamových prenikavých očí. Budeme si klamať? Nie. Takže na rovinu. Nikdy neuniknem dostatočne, aby som sa vyslobodila z jeho čara. A jeho správanie mi v tom nepomáhalo. Bola som prepadnutá v jeho vôni a zbláznila som sa do spôsobu, ktorým sa smial. No očividné bolo aj to, že on bol mimo mojej ligy. A v úzkom kruhu Louisových priateľov. Čiže by ho isto-iste odstrelil, keby sa dozvedel, že mám malé pobláznenie v ňom, či ako to nazvať.

„Ryan, vieš, že to nie je najlepší nápad. Môžeme ju dať k mužom...“ začal Harry, no bol prerušený Ryanom.

„Seriózne, Harry? Práve si toto povedal? Ešte aj po tom, čo si videl s Louisom?“ Nadvihol na neho obočie a v jeho tvári bolo vidno pobúrenie jeho slovami a to, že si pevne stál za svojím, aj keby ho mal práve teraz zabiť svojou zbraňou. Ktorú, pravdepodobne, pri sebe teraz nemal, ale stále si po ňu mohol zájsť.

Znova si hľadeli do očí a robili ten spôsob komunikácie, čo väčšinou. Naozaj? Niekedy sa hrajú na nejakú dvojicu magorov, ktorí si dokážu čítať myšlienky. A väčšinou to aj tak vyzerá a dopadne.

„Chlapci,“ prerušil ich napäto Liam. Obaja sa na neho pozreli výrazmi, či tú prezývku myslel vážne. „Ak ste si nevšimli, je tu Lottie. A ak ste si nevšimli, je na šrot.“

„Tak to dík,“ zamrmlala som znova. Liezol mi na nervy fakt, že som nemohla hovoriť, pretože som sa bála toho, že vypustím ston, vzdych, možno aj nejakú hlúpu hlášku.

„Zober ju do jej izby. Máš voľno, Lottie,“ rozkázal Harry.

„Bože, len to nie,“ zaškrípala som zubami. Voľno? A Liam v mojej izbe? Choď do kelu s tvojou logikou, Styles.

„Je tu nejaký problém, Lott?“ Nadvihol obočie. Vedela som, kedy prestať. Prehovoril ten Harry, ktorý bol môj šéf a nie ten kamarát, blízky kamarát, ktorý sa so mnou dokázal tak často zasmiať, kým neprišla Una. Nežiarlim na ňu, len je škoda, že je toľko hádok v Pevnosti, odkedy je tu ona.

Pokrútila som hlavou a opatrne sa posadila na posteli a zošuchla nohy na podlahu. Keď som sa chcela postaviť, Liamove ruky mi podobrali nohy a vtiahol ma do náruče. Zastonala som, pretože som skrčila bolestne ramenom, a pretože ma toto jeho gesto prekvapilo natoľko, že som zabudla kto som, kde som a ako sa volám.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ma ustarostene. Aha, som Lottie, som doma a som úplná krava, ktorá zo seba robí slabocha.

„Vážne musím odpovedať?“ Chcela som vedieť a pregúľala som na neho očami. „Som v pohode.“

Liam si vzdychol. Pravdepodobne čakal podobnú odpoveď, inej by sa nedočkal, sám to dobre vedel.

Niesol ma chodbou stále ďalej, takže sa hlasy z nemocničného krídla stávali stále tichšími. Harry a Ryan sa musia asi hádať kvôli Vanesse. Zdá sa, že čím ďalej, tým viac nám tu pribúdajú dievčatá, uškrnula som sa v duchu. A nemôžem práve povedať, že by sme udržiavali mier medzi ostatnými.

Po chvíľke chodia spletitými chodbami sme sa dostali k výťahu, ktorý Liam privolal stlačením tlačidla. Za ten čas, čo tu som, som si už zvykla na to, že to tu vypadá ako bludisko. Z časti je to aj kvôli tomu, aby sa tu nikto cudzí nevyznal a z časti preto, pretože podľa toho, čo som počula, Harryho nevlastný otec bol proste psychopat. Postavil túto budovu, ale nežil v nej, namiesto toho žil o päť kilometrov ďalej a tváril sa, že sa ho nič z tohto netýka. Pravda bola taká, že odtiaľto riadil všetko. Celý tento biznis. Potom, po jeho smrti sa tu presťahoval jeho otec a ten vzal so sebou Harryho. Odvtedy je tento dom Harryho domovom. Vždy som ho ľutovala, čo sa týkalo jeho minulosti. Nie každý dokázal prejsť tým, čím si prešiel on a stále tu byť bez toho, aby sa pokúsil o samovraždu. Zlý príklad. Každý deň riskuje svoj život. Ale je to asi jeho spôsob ako sa s tým všetkým vyrovnať.

Výťah cinkol a Liam so mnou vstúpil dnu a stlačil tlačidlo s číslom 2, takže sme pocítili, ako výťah klesá ešte o poschodie nižšie. Je divné tu bývať, pod zemou. Vo výťahu nehrala žiadna hudba, ako v nejakých komerčných firmách, alebo nemocniciach. To mi dávalo ďalší priestor na rozmýšľanie.

„Prestaň stále premýšľať,“ povedal mi Liam.

„Čo?“ Nechápavo som zodvihla hlavu a pozrela sa na neho. Zle. Má tak úžasné oči, ktoré teraz priamo na mňa hľadeli. Pod týmto pohľadom som mohla odprisahať, že som necítila už žiadnu bolesť. Možno to ale bolo aj účinkom liekov, ktoré som užila.

„Prestaň premýšľať.“

„Ja nepremýšľam,“ zamrmlala som a rýchlo sklopila zrak na jeho hruď. Fajn, čo teraz?

„Ale áno, vždy, keď si nervózna, premýšľaš. A teraz ťa všetko bolí, takže premýšľaš, pretože na to chceš zabudnúť,“ vysvetľoval mi a mňa prekvapilo, ako môže niečo také povedať. Ja sama som si takúto vec nikdy neuvedomila. Zato som si uvedomovala, že jeho hlas pôsobil na mňa upokojujúcimi účinkami. Neprestaň rozprávať.

„To nie je pravda,“ zamrmlala som znova, tentoraz som to povedala jeho pevnej hrudi.

„Typická Charlotte,“ zasmial sa. Pousmiala som sa. Mala som radšej, keď mi každý hovoril prezývkou, no niečo na tom, ako moje oficiálne meno vyslovoval Liam, bolo také neodolateľné, že som šla šalieť. Alebo to bolo ním.

Výťah zastal, cinkol a otvoril dvere do ďalšej úzkej bielej chodby. Vtedy som si uvedomila, aká som ťažká.

„Pusti ma. Som ťažká. Ja to- Ja to odkráčam.“ Zamrmlala som znova. Viem iba mrmlať?!

„Nie, je to v pohode,“ ucítila som jeho úsmev. Moja hlava oťažela a oprela som si ju o jeho teplom sálajúci hrudník. Vdýchla som vôňu jeho parfumu, spojenú s pachom potu a jeho vône. Z trička som tiež cítila prací prášok, ktorý používala Maya, aby zmyla krv z oblečenia.

Viac som neprotestovala. Po ceste som párkrát zaspala a trošku viac sa prebudila, keď ma Liamove ruky položili na mäkkú posteľ. Nestarala som sa teraz o to, ako otvoril dvere, pretože som si bola istá tým, že som zamykala, aby sa mi dnu nikto nedostal. Vsunul mi pod hlavu nadýchaný vankúšik. Neexistovalo nič, čo som chcela viac, aby si ľahol vedľa mňa a ja som mohla zaspať s vedomím, že leží pri mne a vstať s tým, že počujem jeho ranný hlas.

Vtedy sa naklonil nižšie. Ucítila som nový príval jeho vône a jeho dych na mojej tvári. Otvorila som oči a pozerala na neho s úžasom. Pobozkaj ma. Pobozkaj ma. Tak už ma, sakra, pobozkaj, ty pako! nemohla som na nič iné myslieť. Jeho oči skenovali tie moje. Zavrel ich a jednoducho priložil svoje pery na moje čelo. V úžase som privrela oči a vychutnávala si ten pocit, až kým ho nenahradil chlad.

„Dobrú noc, Lottie,“ zašepkal Liam a mňa znova premohol ten sprostý spánok a zaspala som. No aj keby som bola bdelá, videla by som ho iba odchádzať z mojej izby bez jediného ďalšieho obzretia, čo by mi iba trhalo srdce na milióny kúskov.

AN/Krátka časť, ale asdghk! Neviem sa dočkať, keď budem opisovať životy iných v Dokonalých! Kebyže len mohol každý nazrieť do mojej hlavy a vidieť tie scény, ako si ich predstavujem. Nach, to by bolo také ľahšie.

Anyway, dúfam, že nový pohľad potešil a prekvapil. PS: nerada naťahujem, lebo som nedočkavá, ale o čom by to bolo, keby si skočili do náručia (resp. by ma to prekvapilo, ja by som bola v šoku po tom, čo by som zistila, kto Hazzuľa je).

A aby som nezabudla, neviem, či som to už spomenula, ale chcela by som to preložiť do angličtiny, alebo nach, asi dosť kašlem na školu a potrebujem sa niečím zabaviť ;)

Isabelle