Harry’s P.O.V.

Uprostred postele som hľadel do nevedna. Oči pripnuté na strope, no myšlienkami som videl absolútne iný strop. Ten, na ktorý sa teraz pozerá Una. Pokiaľ nespí.

V ušiach mi znela hudba, vychádzajúca z jej iPodu. Vtedy som jej dal svoj a jej som nevrátil. Bolo mi tu vtedy bez nej smutno. Dokonca aj jej piskľavý hlas, keď som ju naštval. A pritom som nikdy nevedel, ako som to dokázal. Nech to však bolo akokoľvek, našiel som jej iPod a povedal si, že jej ho vrátim. Zatiaľ sa tak nestalo.

Pravda bola taká, že som ju musel mať nablízku. Keď nebola niekde, kde som na ňu mohol dávať pozor, bol som v nepokoji. Premýšľal som kde je a čo robí. S kým je a s kým to robí. Dokonca aj teraz, keď bola cez izbu ďaleko, som chcel prísť k nej a pozrieť sa, či bdie.

Chcel som sa s ňou rozprávať, aj keď som túto potrebu nemal ani s Liamom, ani s Ryanom, Louisom či Lottie. Niežeby som s nikým iným nekomunikoval, len som sa s ňou cítil akoby som sa jej mohol otvoriť, povedať jej každú odpornú vec, čo som urobil a dúfal, že mi odpustí. Ona.

Chcel som sa jej dotýkať. Jej hnedých, tmavo-gaštanových vlasov. Jej bezchybnej tváre. Celého jej dokonalého tela...

Zalapal som po dychu. Ten pocit, keď sa naše pery spojili... Bolo to neskutočné. Chcel som to robiť stále. Musel som to robiť stále, a ešte aj viac. Ale nemohol som.

V krku som pocítil hrču a ani odkašľaním som sa jej nezbavil. Nepáčilo sa mi, že Una nechcela, aby som sa jej dotýkal, aj keď to bola jediná vec, na ktorú som v posledných dňoch mohol myslieť. A ona ma v tejto chvíli musí nenávidieť. Ako nenávidím karmu...

A prečo by ma nemala nenávidieť? Prečo sa zaujímam? Prečo sa starám? Odkedy mám tieto pocity? Prečo ich mám?

A chcem ich mať? opýtal som sa nakoniec sám seba. Nenávidel som otázky, priam z duše som ich nemal rád. A keď som na ne nemal odpoveď, štvalo ma to ešte väčšmi.

Vytrhol som si sluchátka z uší a iPod pohodil na nočný stolík. S povzdychom som sa posadil na posteľ, zvesené plecia, hlava sklonená, lakte odpočívajúce na kolenách a nohy spustené na podlahe z tmavého dreva.

Zahryzol som si do pery a po chvíľke sa sťažka postavil. Cítil som sa, akoby som mal na sebe celú váhu sveta. Nikdy som sa necítil tak zle, tak vysilený. Ale na druhej strane to bol veľmi dlhý deň s ešte väčšími udalosťami. Chcel som sa ísť pozrieť na Lottie a skontrolovať, či oddychuje alebo proti zákazu pracuje, ale niečo mi hovorilo, nech to nerobím.

Prstami som našiel lem trička a potiahol ho nahor. Čierna látka pristála v rohu, kam som ju hodil. Tvár sa mi skrivila od bolesti, keď som švihol rukou. Chytil som sa za rameno a ponáhľal sa do kúpeľne. V odraze zrkadla som zaregistroval tmavú modrinu na chrbte a zvraštil znova tvár. Ani som si nevšimol kedy sa to stalo. Pokračoval som vo vyzliekaní a dal si dole čierne džínsy.

Cestou ku bielizníku som ich niekde pohodil, vybral si spodné prádlo a zo šatníka z poličky vytiahol tepláky na spanie. Cítil som sa tak opotrebovane, že jediná vec, ktorú som chcel, bolo ísť do sprchy a potom do postele. Una zjavne nebola jediná, ktorá potrebovala sprchu. Na hánkach som ešte stále mal zaschnutú krv z vypočúvania. Ten hajzel nechcel nič povedať, takže som si pre istotu dal pohov. Aj zajtra je deň. A pokiaľ je Una tu, v dome, a nič jej nehrozí, mám čas vychladnúť a premýšľať racionálne. Je mi jasné, že len čo ho uvidím, prizabijem ho. No mal by som dbať aj na to, kto ho najal a to zatiaľ nevieme.... Takže najprv práca až potom zábava.

Uškeril som sa nad myšlienkou, ako z neho vymlátim dušu a spustil oblečenie zo svojich rúk na kúpeľňové dlaždičky. Pustil som sprchu na horúcu vodu a zbavil sa aj svojich boxeriek predtým, ako som zaliezol dnu a zavrel za sebou dvere.

Teplá voda mi stekala po chrbte a teplota sa každou minútou zvyšovala. Čím ďalej tým viac sa mi uvoľňovali svaly na chrbte a nervy zároveň. Umyl som si nahé telo, no aj keď som bol už čistý, čakal som.

Nechcel som odtiaľ odísť, vyjsť z priestoru, kde para stimulovala všetky moje myšlienky a zmývala z mojej hlavy všetku tú nenávisť, čo prechovávam k svetu.

Zastavil som prívod vody a nechal, nech kvapky zo mňa padajú a miznú v odtoku. Nikdy som nechcel toto. Nechcel som zabíjať, byť obchodník s vecami ako sú tieto. Ale dychtivosť po pomste sa ozvala a všetko posrala. Už som nemal šancu uniknúť. Šancu zabudnúť na mňa. Môj svet.

Otvoril som dvere sprchy a pomaly z nej vykročil. Omotal som si okolo tela biely jemný uterák a z diaľky sa zapozeral na odraz v zrkadle. Na fotografii, čo som mal v kancelárií som vypadal inak, keď som bol malý. Asi preto, lebo som bol ešte nevinný. A nevinnosť som už dávno stratil a nič mi ju nevráti.

Chcel som sa ohnúť po boxerky, keď som cez otvorené kúpeľňové dvere začul krik. Dvakrát som nepremýšľal a vybehol z oboch dverí až na chodbu, kde ma ovial chladný vánok a vytvoril husiu kožu od hlavy po päty, ktorá by mi už aj tak naskočila z prenikavého kriku, ktorý vychádzal z Uniných zavretých dverí.

Una’s P.O.V.

Vidím sled udalostí, no najviac vnímam jednu spomienku.

Sedím v kuchyni, na barovej stoličke a pozerám na stenu oproti a hypnotizujem sekundovú ručičku. Nechcem sa stretnúť s mojím „otcom“. Lepšie pomenovanie pre neho by bol „idiot,“ „tyran,“ „ten čo pomohol mojej matke ma stvoriť,“ či „absolútny kretén, ktorý mi zničil život.“ Áno, to by na neho sedelo.

Mama mi volala a povedala, že už je súd skoro u konca. Už bude po všetkom a nebudem musieť vidieť ksicht toho odporného človeka ani o sekundu dlhšie, ako by bolo nutné.

Kolená si pritisnem k hrudi, a takmer sa prevrhnem na zem, no chcem bojovať proti tej priepasti, čo mám v hrudníku. Cítim sa ako troska, ako telo bez duše a myšlienok. Len matne si spomínam na to, ako ma mama uvidela na dne šatníka, ako som ju presvedčila o tom, aby o tom nikomu nepovedala. Strávila som dva týždne u jej kamarátky s tým, že nechce, aby som videla posledné dni pred rozvodom svojho „otca“.

Sú tri hodiny po obede, štyridsať minút a dvadsať dva sekúnd, keď sa rozletia vchodové dvere a vytrhnú ma z hypnózy. Nepočula som nikoho prichádzať. Nedávala som pozor. A preto keď sa otáčam, mám v očiach strach z toho či uvidím jeho. A stane sa. Dnu vletí on, naštvaný ako nikdy predtým, kravata už povolená pri krku, stále z neho smrdí alkohol a cigarety, no teraz sú zmiešané s lacnou voňavkou, ktorú si kúpil do kasína, aby vypadal viac „šik“.

Sklopím pohľad a zoskočím z barovej stoličky, potichu, aby som na seba neprilákala pozornosť dravca. Nezvládam pohľad na neho, chcem kričať, plakať a utiecť zároveň, no chcem vedieť, či si ma všimol. Preto na chvíľku nedávam pozor a vtedy sa potknem o stoličku, ktorá buchne o pult. Železo sa stretne so železom a vytvoria zvuk, ktorý ma prezradí. Jeho nemilosrdné čierne oči pristanú na mne  a mňa sa zmocní panika. Kde je mama?! napadne ma prvá myšlienka, no nikde ju nevidím. Švihnem zrakom von a vidím jedno auto, mamine. No po nej ani známka.

Bojím sa. Strach mi zviera hrdlo, keď zastane a pozerá na mňa naštvane, ako býk chvíľku predtým ako zaútočí a rozpára svoju obeť. Krv mi hučí v ušiach a odhodlám sa cúvnuť o krok dozadu, pričom narazím o pult, rýchlo sa presúvam pozdĺž neho, aby som sa zatisla do obývačky, kde budem mať väčší priestor na únik.

On tam len stojí a prepaľuje ma pohľadom. Nezmôžem sa na výkrik, na otázku či znechutený komentár.

„Takže si ma bonzla?“ prehovorí chladne a ja snáď po prvýkrát počujem jeho hlas bez toho, aby bol koktavý a nezmyselný, spôsobený alkoholom.

Hrdlo mám stiahnuté natoľko, že sa obávam, že už ani nedýcham, preto neodpovedám, chcem byť čo najďalej od neho.

„Tak?“ opýta sa znova a vykročí dopredu. Prechádza okolo kuchyne a ja si všimnem položený nôž na ryby na pulte. On to však nevníma. Jediné, čo ho zaujíma je približovanie sa ku mne. A ja začínam mať málo miesta na únik.

„Tak?!“ zvolá o niečo hlasnejšie.

„Čo tu robíš?“ priškrtený hlasom sa opýtam, skôr šeptom ako nahlas, skôr vystrašene ako smelo, skôr cudzincovi ako rodičovi. Slzy mi vhŕknu do očí a ja sa s nimi snažím bojovať. Som malá, a preto sa približuje ku mne rýchlejšie, ako ja stíham cúvať. Avšak on si dáva načas, chce vo mne vzbudiť strach, ktorý tam je už od počiatku.

„Nechceš vidieť ocka?“ opýta sa žartovným hlasom a ja prehltnem nový nával sĺz a strachu.

„Ty tu nemáš byť.“

„Vážne? A prečo?“ podpichne ma a uškľabí sa odpornou tvárou, no zjavne prekvapený tým, že som sa odvážila prehovoriť.

„Pretože už nie si viac...“ hlas sa mi zlomí a snažím sa znova nájsť hlas. Nehýbe sa. Zjavne čaká, kedy to dopoviem. Nadýchnem sa a prehltnem strach. „Už nie si nič pre mňa.“ Poviem mu a jemu stmavnú oči.

„Ale to nie je pekné, že to takto vnímaš. Aj keď už nie som manžel Anne, stále som tvoj....“

„Ticho!“ poviem hlasnejšie, až ma to prekvapí. Nechcem, aby pokračoval s tými hlúposťami. Nechcem, aby spomínal moju mamu vo vete s ním, už nikdy. Ona a on už nikdy. A on a ja už nikdy..... „Už pre mňa neznamenáš nič. Odíď. Prosím,“ zaprosím, pretože sa bojím, že mi slzy pretečú na povrch. A naozaj, slzičky mi spadnú z očí rýchlosťou svetla a pocítim, ako dopadnú na prstoch na mojich nohách.

„Ale, ty plačeš?“ povie ostrým, pobaveným hlasom. „Ty si nikto. Nikto. To si pamätaj. A mal by som to s tebou skončiť hneď, aby svet nemusel čeliť takému srabovi, ako si ty.“

Slzy mi začnú tiecť prúdom. Je mi jedno, ako ho nenávidím, jeho slová ma bolia ako meče do srdca. Môj mozog to nemôže pochopiť. Mám ešte celý život pred sebou a neuvedomujem si, že všetko nie je vždy tak, ako chcem.

Uvedomím si, že sa približuje rýchlejšie a ja sa posuniem dozadu. Potknem sa o stolík a padnem na podlahu, začnem sa plaziť dozadu, a keď je ešte bližšie pri mne, obehnem stolík z druhej strany ako on a prebehnem okolo kresla. Koberec sa pod mojimi nohami roluje, skrúti sa a takmer sa znova potknem. Prebehnem okolo barového pultu a snažím sa dostať von. Obzriem sa a vidím, ako sa za mnou ponáhľa aj on. Obrátim sa späť dopredu a vtedy sa potknem na pivovej fľaši, čo je pohodená.

Hnedá fľaša pukne, keď na ňu dopadám a pociťujem ostré črepiny v mojich nohách. Oči mi zastrú slzy a prebehne mnou hrôza. V nose ucítim vôňu chmeľu od piva a mňa napne na zvracanie. Nič ma nebolí, takže sa odvážim otvoriť doteraz zatvorené oči a pozriem na nohu. Prekvapene zalapám po dychu a vidím črepinu zasunutú v mojom chodidle. Drobné sklá sú tiež zapichnuté na rôznych miestach na chodidle, no moje oči sa upierajú na tú škaredú ranu, z ktorej tečie červená krv. Napne ma na zvracanie, znova. Prečo to necítim? Nemala by som to cítiť? Je so mnou niečo zle?

Podlaha zavŕzga a uvidím ako sa blíži. Jeho oči padnú na pult a zbadá nôž. Vezme ho do ruky, premeria si jeho, potom mňa a uškrnie sa. Hlavou mi prebehne to, keď povedal, že by mal svet zbaviť niekoho, ako som ja.

To by ale neurobil, no nie? Napriek všetkému tomu nemôžem uveriť. Nemyslím si to, nebol by toho schopný, vyhrážania áno, ale priamej konfrontácie nie.

Moja naivita ma prejde, keď ku mne kráča, ja sa posúvam rukami po koberci preč. Spálim si na ňom ruky, keď ich o neho triem, chcem byť čo najďalej od neho. No mám poranené nohy a kvôli tomu nemôžem. Začínam si to uvedomovať a začínajúca bolesť mi príde horšia ako vytrhnutie troch zubov bez anestetika.

Pozrie sa von oknom a jeho úškrn pochabie. Chcem mať v sebe iskierku nádeje, čo by ho považovala za lepšieho človeka, ktorý by mi nič neurobil, naozaj. Ale on zrýchli tempo a priblíži sa ku mne. Skloní sa ku mne aj s nožom a ja automaticky vystriem ruky pred seba. Snažím sa ho svojimi malými dlaňami odstrčiť a musím si pomôcť nohami, to však zintenzívni bolesť a moje snaženie sa prestáva byť účinné.

Snažím sa ho odstrčiť, slzy mi bránia vo výhľade. Krik a vzlyky mi unikajú z pier. Potom nájde dieru v mojej chabej obrane a mnou prenikne ostrá bolesť.

Skríknem od bolesti tak hlasno, až ma to zabolí, keď to začujem. Prehnem sa v páse a mám roztvorené oči. Sú plné prekvapenia, hrôzy, strachu, bolesti. Psychickej a fyzickej. Sklamania. A sĺz. Slané potôčiky tečú dole mojimi lícami a zanechávajú pálčivú stopu. Ruky si pritisnem na stehno, no oľutujem to.

Zo stehna mi trčí nôž, predtým elegantná ostrá tenká čepeľ teraz trčí z mojej nohy a okolo je samá krv. Kovovú príchuť pocítim aj v ústach. Neviem čo mám robiť s rukami, vždy keď si ich pritisnem na ranu, je to len horšie. Preto len bezmocne ležím na zemi, plačem, kričím a cítim, ako ma všetko bolí.

„Prosím, nech to prestane bolieť!“ kričím a plačem, oči mám zatvorené a zvíjam sa na zemi.

Neviem, či uplynuli minúty alebo sekundy, ale cítim sa byť stále viac a viac slabá. Vidím temntotu pred očami, keď počujem slabý hlas mojej mamy, ktorá plače a kričí na toho muža, čo to urobil. Počujem aj hlboké hlasy, ktoré nepoznám ako pokrikujú niečo na spôsob, že má niekto právo nevypovedať.

Ja však nevnímam nič, len bolesť ktorá nechce prestať a ja stále kričím, plačem a zvíjam sa....

***

Cítila som otrasy, ktoré mnou prechádzali a ja som sa bála, že prišlo zemetrasenie. Prudko som otvorila oči a pozrela sa do smaragdových očí, ktoré sa skláňali nado mnou a hľadeli na mňa s hrôzou. Dýchanie som mala ešte stále prudké, celé telo sa mi triaslo pri spomienke na ten strašný sen... spomienku.

Bez toho, aby som sa kontrolovala som sa rozvzlykala a rozplakala, keď som si uvedomila, že už ma štípali oči už dávno predtým. Pretrela som si rukou tvár a zistia, že som zo spánku plakala. To mi prišlo tak zúfalé, že som sa znova rozplakala.

Harryho ramená sa okolo mňa ovinuli a ja som znova vnímala, že je vedľa mňa. Pritisla som sa bližšie k nemu a on sa dal do lepšej polohy a pritisol si ma ešte bližšie.

Moja hlava odpočívala na jeho hrudi a ruky boli stočené v pästiach na jeho prsiach. Slzy mi tiekli dole lícami a pokračovali vo svojej ceste dole po Harrym. Potiahla som nosom a telo sa mi znova otriaslo. Vzlyky sa stali časom oveľa redšie, až nakoniec úplne ustali, aj keď mi slzy ešte stále tiekli dole lícami. Hlbokými nádychmi som vdychovala Harryho vôňu, ktorá na mňa teraz pôsobila ako nejaký druh balzamu na dušu. Skľúčenosť v mojom vnútri sa znova tvorila a pohltila ma. Naposledy som vzlykla a utrela si rýchlo slzy z tváre.

Rukami som zatlačila oproti Harryho hrudi a napriek všetkému bojovala s pocitom stlačiť jeho svaly. Bola to takmer neodolateľná ponuka. Harry však nemal v pláne ma pustiť, stisk jeho pevných rúk ešte viac zosilnel okolo mňa a ja som pocítila niečo, čo sa mi stávalo iba s ním. Bezpečie. Možno sa niekedy choval ako blbec a bol zamilovaný do mojej veľmi dobrej kamarátky, ale mal v sebe niečo. Niečo čo mi spôsobovalo cítiť sa pohodlne. Domov, môj skutočný domov.

Jemne som vzdychla do jeho náručia a vychutnávala si tento zakázaný pocit, ktorý mi spôsoboval. Opatrne sa trošku poodtiahol a ja som pocítila sklamanie. On však uvoľnil iba jednu ruku, ktorou mi prešiel po tvári a zotrel posledné zvyšky sĺz. Premeral si ma a ja som len zízala do jeho očí. Boli tak hypnotizujúce, že by som sa dokázala do nich pozerať celú večnosť.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ma potichu, jeho hlas bol hladký ako jeho teplá opálená hruď oproti mojej tvári. Vyznie to možno blbo, ale pripadal mi ako obrovský zlatý macko, ktorý by bol schopný ma zohriať aj uprostred noci v najchladnejšom počasí.

Pokrútila som hlavou. Nie, nie som v poriadku, a nechcela som mu ani klamať. Veď, prečo?  Díval sa na mňa dobrú chvíľku a ja som slabá ochabla v jeho náručí. Znova som si ho premerala a všimla si, že je ešte trošku mokrý a z vlasov mu kvapká voda. Musel sa asi sprchovať. Ale čo tu robil? Sprchoval sa u seba a preto si povedal, že sa príde na mňa pozrieť ako si spím?

Slabo si vzdychol, Jednu ruku omotal okolo mojich kolien a druhou podoprel môj chrbát a postavil sa z postele. Ja som si znova zaborila hlavu do jeho hrude a jemne sa o ňu obtrela lícom. Spokojne som vydýchla a zatvorila oči. V momente som si však uvedomila, že ma niekam nesie a zmätok sa usídlil v mojej hlave. Cez otvorené dvere sa prešmykol von z mojej izby a vstúpil do svojej. Všimla som si pohodené oblečenie na zemi predtým, ako ma položil na posteľ. Vrátil sa k dverám a zatvoril ich.

Prekvapene som rozšírila oči, keď som si všimla, že jediná vec, ktorú má, je biely uterák, ktorý mal omotaný okolo bokov. Nehodilo sa to, absolútne nie. Ale priala som si, aby ten uterák padol na zem a minimálne na minútu Harry zmrzol v šoku. Pri jeho povahe by sa ale iba uškrnul a pokračoval ďalej nahý, čo by tiež nebolo také zlé, uvedomila som si.

Začervenala som sa a odvrátila pohľad, keď som zistila, že ma Harry prichytil pri zízaní. Ako som predpokladala, uškrnul sa, no hneď jeho výraz zjemnel. „Idem...“ Ukázal na kúpeľňu a ja som iba prikývla. Sklopila som zrak na svoje ruky a on zmizol za zatvorenými dverami. Okamžite som spravila jedinú vec, ktorú so chcela-nechcela urobiť. Pozrela som sa na svoje pravé stehno, na ktorom bola biela zarastená jazva po bodnutí. Na druhej strane stehna bola menšia jazva po druhej strane noža.

Prehltla som bolesť a slzy. Doteraz som si kládla otázku prečo. Naozaj som až taká strašná, ako mi vtedy povedal? Som nikto?

Dvere kúpeľne sa otvorili a žlté svetlo preniklo do izby. Osvetlilo moju postavu a ja som si uvedomila, že som iba v spodnom prádle. Vyskočila som na rovné nohy a priskočila ku dverám. Skôr ako som ich stihla otvoriť, ma zadržala Harryho silná paža.

„Kam chceš ísť?“ opýtal sa ma prekvapeným hlasom, v očiach mu hrali iskričky, ktoré postupne zhasínali.

„Ja.. ehm. J-ja som len v.. ehm..“ začervenala som sa a uhla tvárou. Toto som pri ňom neznášala. Nikdy som sa pred nikým nečervenala tak ako pred ním. U neho to začína byť zvykom a ja si pripadám ako nejaká trinástka, ktorá je zamilovaná do filmovej hviezdy.

Harry sa uškrnul a premeral si ma od hlavy po päty. Ešte viac som sa cítila nesvoj. Una! Prestaň! „Ak chceš,“ povedal,“ pustil ma a zodvihol zo zeme svoje čierne tričko, „môžeš si dať toto.“

„T-tvoje tričko?“ Nadvihla som prekvapene obočím a on sa znova uškrnul. Prehltla som svoju nesmelosť a vytrhla mu tričko z ruky. Jeho logika dávať mi jeho tričko, keď iba cez chodbu mám vlastné veci, bola mimo mňa. Rýchlo som si ho pretiahla cez hlavu a potiahla ho nižšie, siahalo mi iba asi do polky stehien, ani nie. Vlastne sa mi zdalo, že končí tesne pod zadkom. Harry si ma znova premeral a nahol sa niekam za mňa. Znova som ucítila jeho korenistú vôňu z ktorej sa mi zatočila hlava. Izbu osvetlilo tlmené svetlo, ktoré zapol vypínačom umiestneným za mojim chrbtom. Harry prešiel ku kúpeľni a zhasol v nej svetlo. Znova sa na mňa obzrel a ja som si všimla jeho čierne tepláky a nahú hruď.

Prešla som ku kreslu a sadla si doň, nohy krčiac podo mnou. Očami som sledovala hravé plamienky v krbe a mne sa vynorila posledná spomienka na túto izbu. Náš malý rozhovor o rodine.  Ruka položená na stehne, aby som zakryla škaredú jazvu. Zadržala som dych, ako Harry prešiel ku mne a čupol si. Sledovala som ho očami a obdivovala jeho bezchybné črty tváre. Stal sa pre mňa niečím, niekým, pri kom som sa cítila pohodlne. Natiahla som nesmelo ruky a prstami prešla po jeho tetovaní dvoch vtáčikov. Kedysi som chcela vedieť, aké je celé jeho tetovanie.

Opatrne som prechádzala prstami po jeho hrudi a skúmala čierny atrament, tetovanie po tetovaní, po jeho nahej hladkej pokožke. Hruď sa mu zhlboka nadvihovala a klesala pri jeho dýchaní, zatiaľ čo moje srdce trepotalo ako vtáčik a rozum kričal, nech už konečne prestanem, pretože to proste nie je správne.

Zahryzla som si nenápadne do pery, keď sa moje prsty dopracovali až k jeho bruchu, s obrovským tetovaním motýľa na vypracovanom svalstve. Fascinovane som nasledovala každý jeden rys motýľa a zľahka sa prechádzala po jeho krídlach, akoby bolo možné, aby uletel.

Och. Môj. Bože. Pomyslela som si a vnútorne so strelila jednu-dve facky-reality. Odlepila som od neho prsty.

„Prečo si sa nechal toľkokrát potetovať?“ opýtala som sa ho. Odtrhol oči od mojich prstov a zazrel do mojej tváre. Pokrčil plecami, že nevie, aj keď som vedela, že niečo za tým musí byť. „No ták,“ podpichla som ho, za cieľom dozvedieť sa viac.

„Nechal som sa tetovať od osemnástich. Najskôr som to len skúsil, no zapáčilo sa mi to natoľko, že som nemohol odolať a pokračoval som,“ trošku sa pousmial a ja som sa k nemu pridala.

„Ale počkaj, chceš mi povedať, že si bol zarytý antigangsterský chlapček, ktorý nechcel mať nič spoločné s niečím, čo sa zhoduje zatiaľ so všetkým, čo si mi kedy povedal. A nakoniec dodáš, že predsa len sa ti to zapáčilo? Možno jediná vec, ktorá pasuje k realite,“ nadvihla som na neho obočie.

Uškrnul sa. „Neboj sa, nie som masochista,“ zasmial sa spolu so mnou. V duchu som si vydýchla úľavou. Je skvelé ho konečne trošku spoznať, aspoň zistím, že pri sexe nemá rád biče, uškrnula som sa podvedome. Doprdele, to odvoláš! kričala som na seba v duchu, keď som si uvedomila, aká krava som. „Niektoré tetovania skrývajú viac ako len náhodne vybraté obrázky,“ pokračoval vo svojom výklade a môj rozpoltený mozog si dal pohov, aby mu neuniklo ani slovo. „Niektoré skrývajú význam, symbol. Iné majú svoj vlastný príbeh. Ale na chrbte som sa ešte netetoval.“ Povedal nakoniec, keď som sa nahla za jeho chrbát, aby som skontrolovala, či aj tam má nejaké, no žiadne som nevidela.

„Hm,“ zahmkala som a usmiala sa, keď mi zrak klesol k čiernemu atramentovému srdcu. „Čo toto?“ spýtala som sa a pichla do srdca prstom.

Harry sa obzrel za objektom môjho záujmu a úsmev mu poklesol. „To si si lepšie vybrať nemohla,“ uškrnul sa po chvíľke. Odsunul sa odo mňa a pohodlnejšie si sadol na podlahu, nohy vystreté a chrbát opretý o krb. „To značí moju lásku k tým, ktorých som mal a stratil ich. Taktiež je to niečo ako obraz môjho terajšieho srdca,“ chabo sa zasmial bez známky humoru. Ja som na neho nechápavo hľadela, trošku otrasená z jeho prvej odpovede. Nemala som rada, keď kvôli mne musel znova a znova prežívať tie sklamania, ktoré zažil v minulosti. Každú smrť a tvár si vybaviť ešte raz, každú škaredú príhodu. Ešte aj jeho smrťou poznačené narodeniny som musela nejako pokaziť. „Myslím všetkých, ktorým som kedy ublížil. A všetkých, ktorým ešte ublížim,“ priblížil mi tento fakt, ktorý by som ani trošku nečakala. Bolo to divné; keď som sa stále pri ňom cítila bezpečne a teraz som pocítila mierny strach. Akoby sa vo mne bil pud sebazáchovy a vedomie, že Harry by ma chcel vždy ochrániť. „Mám čierne srdce,“ dodal hlbokým tónom a ja som sa zachvela chladom, ktorý som z týchto slov pocítila.

Bola som si istá, že to nebolo zrovna to čo som chcela počuť. Ale chcela som o ňom vedieť viac, všetko. Aj keď budem možno na chvíľku otrasená a budem sa ho báť, všetko to prejde, časom. Plus, nezabudni Una, kvôli čomu tu si. Kniha, predstav si ten materiál do príbehu, ktorý by si mohla použiť, pripomenula mi tá druhá polovička mysle.

„Vieš o tom, že som z Anglicka?“ opýtal sa zrazu.

Zarazene som sa na neho pozrela a pokrútila hlavou. „Ty si z Anglicka?“

On sa zasmial a v lícach sa mu objavili jamky. Z toho úprimného úsmevu som sa aj ja chcela rozveseliť, alebo aspoň natiahnuť túto chvíľku, aby trvala dlhšie. Aby trval dlhšie aj tento Harry, šťastný, veselý a taký takmer nevinný. „Ty si nevedela?“ Znova som pokrútila hlavou. „A čo môj prízvuk?“ prehovoril a ja som sa zamračila.

„Aký prízvuk?“ opýtala som sa ho.

„Keď som ti povedal, že sme odišli z môjho rodného mesta vtedy, keď nás opustil otec, myslel som tým Anglicko, ale to som asi nespomenul,“ povedal silným britským prízvukom. Zmätene som na neho pozerala a on sa znova rozosmial. „Keď máš deväť rokov, ocitneš sa v Amerike a hovoríš ako Brit, každý sa na teba pozerá, každý rovesník. Prestalo ma to baviť a osvojil som si americký akcent.“ Znova sa objavili tie jeho jamky.

„Takže si niečo ako superman, čo?“ zasmiala som sa. „Absolútne dokonalý, ktorý dokáže všetko,“ zasmiala som sa.

„Takže superman?“ zasmial sa aj on.

„Mohla som povedať aj Harry Potter, ale nechcela som,“ podpichla som ho. „Odkiaľ máš ten náhrdelník, ktorý stále nosíš?“ opýtala som sa ho odrazu. Nikdy si ho nedával dole, ale teraz tam nebol.

„Od Gemmy,“ povedal s úsmevom. „Dal by som všetko na svete, len aby som mohol byť znova s ňou, aspoň na chvíľku ju vidieť.“ Zasekol sa mu hlas a roztrasene sa nadýchol. Bojovala som s potrebou prísť k nemu, objať ho a utešiť. Vedela som, že by to bral, akoby bol slabý. Nikdy sa nechcel cítiť slabo. Vždy chcel byť ten najlepší, ktorý má všetko pod kontrolou. A keď sa tak nestalo, ak ukázal niekomu svoju slabinu, dopadlo to takto. Ešte viac sa uzavrel, presne tak ako teraz.

Postavil sa a prešiel ku prádelníku. Sledovala som ho, ako si na krk natiahol znova ten svoj náhrdelník. Celkom by ma zaujímalo, prečo ho nemal na sebe aj predtým. Možno keď chodí do sprchy, dáva si ho dole.

Vzal do prstov prívesok a ja som zbadala, že vypadá ako papierové lietadielko. Chcela som vedieť prečo zrovna toto dostal, kedy.... Chcela som toho vedieť toľko. A vždy to svojimi otázkami pokazím. Dopekla.

„Poď si ľahnúť,“ povedal a ja som prikývla. Postavila som sa a prešla ku dverám spálne. „Kam ideš?“ opýtal sa ma prekvapene a ja som otvorila naprázdno ústa.

„No kde asi?“ po chvíľke som sa ho opýtala. „Asi že si idem ľahnúť,“ uškrnula som sa.

„Áno, ale ja som to myslel tak, že ideš ku mne spať,“ zaškľabil sa frajersky. Znova som otvorila naprázdno ústa, lenže teraz mi ostala sánka otvorená bez slova. Prešiel ku mne a zavrel dvere. Vo vnútri som cítila hystériu, chcela som vybuchnúť, pretože tak by som sa mohla uvoľniť. Lenže som bola absolútne stŕpnutá, zaseknutá. V šoku som sa nechala odviesť k jeho posteli. Hneď som sa však z toho prebrala.

„J-ja,“ zasekla som sa. „Ja... Mne postačí, ehm, ohm, a-asi keď budem... No v, hmm, mojej izbe,“ vyhabkala som zo seba. Toto som nemohla povedať trápnejšie, pomyslela som si.

„Nie,“ znova povedal priškrtenejším hlasom, ako som mala ja.

„Prečo?“ Už som bola z toho unavená.

„Pretože,“ prestal a hľadal správne slová. Vydýchol frustrovane kyslík a prešiel si rukou cez vlasy. „No proste preto, lebo si kričala,“ povedal, klesla mi sánka. „A plakala. A...“ znova prestal. „Bol som v sprche, keď som počul krik. Vybehol som von a zistil som, že to ide od teba. Chcel som sa pozrieť, či sa niečo nestalo a uvidel som ťa v tom stave,“ odmlčal sa, „a zobudil som ťa.“

Nemo som na neho hľadela. Bez slova. Sama som vedela, že sa párkrát stalo, že som kričala zo spánku, ale to bolo asi necelý rok po tom incidente. Potom som sa o tom už nechcela starať a všetko som zablokovala, aby sa mi nič nedostalo pod kožu.

„Nechcem, aby si tam bola sama,“ dodal a váhavo položil ruku na moje plece. Pod jeho dotykom mi prešla husia koža po celom tele. Ustúpila som od neho a dúfala, že si to nevšimol. „Čo sa ti snívalo?“ opýtal sa.

Tep sa mi zrýchlil a ruku si podvedome položila na stehno, akoby ma mohol prekuknúť. Pred očami sa mi nahrnuli slzy, ale zahnala som ich. Odvrátila som od neho zrak. Zrazu mi prišlo ako skvelý nápad tu ostať, vedľa neho. „Len hlúpy sen,“ zaklamala som. Nebola som pripravená mu to povedať. Nikdy som nebola pripravená mu ani povedať o mojom znásilnení. A už vôbec nie o iných tajomstvách. Chcela som si nechať ten pancier, ktorý ochraňoval moje city a spomienky pred zvyškom sveta. Vtedy som mu to povedala v chvíľkovej slabosti, a aj keď som potom bola rada, nebola som si istá, či to bolo múdre. Ktovie, komu to ešte povedal.

„Si si istá?“ opýtal sa a ja som prikývla. Znova som sa bála svojho hlasu. Harry ma sledoval, keď som váhavo odhrnula prikrývky a ľahla si do postele. Zavrela som oči a triedila si myšlienky. Cítila som pod sebou jemnosť čiernej látky a mäkkosť vankúšov, keď som sa snažila sa úplne uvoľniť. Ucítila som, ako sa na druhej strane postele matrac prehol pod váhou Harryho tela. Otvorila som oči a zapozerala sa na strop nad Harryho posteľou. Žiadne baldachýny ako u mňa v izbe, žiadna veľká nepraktická izba, ale normálna a útulná spálňa. Útočisko.

„Una?“ Prehovoril nakoniec Harry.

Po chvíľke mlčania som sa ozvala: „Áno?“

„Môžem sa ťa na niečo opýtať?“ spýtal sa ma a tým ma načisto zarazil. Váhavo som sa obrátila nabok, aby som ho mohla vidieť. Ležal na prikrývke, takže sa jeho trup vystavoval ako na výstave a ja som sa mohla obdivne kochať nad týmto exemplárom.

Zaváhala som. „Môžeš,“ zašepkala som. Čo tak asi môže chcieť, že sa ma to sám opýta?

„A odpovieš pravdivo?“ Chcel znova vedieť a tvár obrátil mojim smerom. Nesmelo som prikývla. Aj on sa obrátil na bok a podoprel váhu svojho tela lakťom. „Snívalo sa ti o.....“ Odmlčal sa a ja som stuhla. „O ňom?“ dodal napokon a ja som bola rada, že nepovedal ‚otec‘.

Zahryzla som si do pery a pomaly prikývla. Na objasnenie som zo seba stiahla prikrývku a odtlačila ju nabok, takže nakoniec spadla na zem. S pochybami som pokrčila kolenami, tričko sa mi zosunulo zo stehien. Nerob to! kričala vo mne tá časť, čo obvykle. Ale ako vtedy, mala som pocit, že to je niečo ako povinnosť, povedať mu to.

Rukou som si prešla po stehne. „Poď bližšie,“ zašepkala som mu. Keby som sa otočila, videla by som ten jeho úškrn, o tom nepochybujem. Priblížil sa tak, že som ucítila na svojom krku jeho teplý dych. Vzdychla som si a prešla si po stehne zopárkrát. Nakoniec som ukazovákom a prostredníkom pristanem na ľavej nohe, presne na bode vpichnutia. Zoberiem jeho ruku a položím ju presne na to miesto. Nemusela som ho hľadať, vedela som, kde je. Chcela som si dať len načas a premyslieť si to, čo som premyslené nemala. „Nemôžeš to vidieť, iba ak by bolo naozaj ostré svetlo. Je to zázrak, lebo až takú bielu pleť nemám,“ zasmiala som sa. Harryho ruky prešli v okolí rany a zacítil zmenu. „Ale stále to môžeš cítiť,“ šeptom som dodala. Harry ukazovákom poškriabal nežne jazvu.

„Č-čo to je. To.. Od koho to máš?“ Obzrela som sa a jeho oči rozšírené hľadeli na moju nohu. Vypadal tak inak, že ak by som ho tak dobre nepoznala, mala by som ho rada. Možno ale aj vďaka tomu, že ho tak veľmi dobre poznám, ho mám rada. Ale netrep, znova sa ozval hlas. Teraz neruš, zahriakla som ho.

„Chvíľku po tom, čo...“ odkašľala som si, „veď vieš- Tak chvíľku po tom som ostala pri maminej kamarátke, ktorá nemala o ničom ani šajnu. Mama požiadala o rozvod. Môj otec sa proti tomu bránil, hovoril, že na to nemá dôvod a dovliekol to na súd. Obaja potom museli krivo vypovedať. Pretože nikto iný nevedel, čo sa stalo naozaj. Ku mne prišla výchovná poradkyňa alebo niekto iný, už si nepamätám, ale bola to žena. Mala som dvanásť, takže súd potreboval vedieť o mojom názore, aby sa rozhodlo o zverení do opatery. Sama som hovorila na otca zle, takže bolo rozhodnuté.

Čakala som u mami doma. Potom prišiel on. Bála som sa ho, pochopiteľne, z čoho si on len strieľal a hovoril mi urážlivé veci, že som nikto,“ zasmiala som sa. „V podstate mal aj pravdu.“ Harry našiel rukou moju dlaň a zovrel ju. Toto gesto ma prekvapilo a potešilo. Bolo dobré vedieť, že je tu a počúva a naozaj aspoň niekomu na mne záleží, aspoň na chvíľku. „Potom som sa potkla a on sa pomaly ku mne blížil. Začala som utekať, no poznáš moju nešikovnosť,“ znova som sa zasmiala. „Potkla som sa na jeho starej fľaši od piva. Na chodidle mám doteraz malé ranky od popraskaného skla a jednu väčšiu, omnoho väčšiu, keď sa mi zospodu zapichol veľký kus skla. Padla som a on schmatol nôž.“ Harryho stisk ešte zosilnel a pritúlil sa ku mne. Začal mi vtískať do vlasov nové a nové bozky, aby ma upokojil. Možno by mi toto gesto prišli nenormálne a divné, no teraz som bola rada za každý kontakt, čo so mnou vytvoril. Pravda bola taká, že sa ho asi nikdy nenabažím dostatočne. Neprestávala som v rozprávaní. Už to zo mňa išlo normálne, ani raz som sa nezasekla, bola som rozbehnutá, ako dobrá jazda bicyklom dole kopcom. „Uvidel von oknom moju mamu a policajtov, pretože mama vedela, že sa budú hodiť a oficiálne jej iba ukradol auto. Bránila som sa mu, no slabo. Nôž sa mi zapichol,“ rukou som naznačila toto gesto na nohe, „rovno do nohy a prešiel na druhú stranu. Ja som v bolesti a strate krvi čoskoro omdlela a jeho zobrala polícia. Zavreli ho za mreže a ďalej som sa už nikdy nestarala, vedela som, že to bolo na dvadsať rokov, alebo tak nejako. Myslím si, že moja mama povedala policajtom pravdu spred dvoch týždňov, ale nikto sa to ani neopovážil predo mnou spomenúť. Ja som aj tak ležala v nemocnici. Do troch týždňov, keď som sa uzdravila, moja mama vybavila papiere a všetko. Skončila s prácou v zdravotníctve, presťahovali sme sa tu, do Georgie, mama dostala prácu v dizajnovej agentúre, mňa prijali bez problémov na školu a nikto sa o tom nemusel nikdy dozvedieť. Až na teba,“ zakončila som.

Harry si otrel líce o vrch mojej hlavy a mlčky sme takto ležali pár minút. Bolo to príjemné, ale bohužiaľ dosť nepohodlné, takže ma nakoniec pustil. Obaja sme si opäť ľahli. Tentoraz si ma pevne pritisol oproti jeho hrudi. Odhrnul mi nabok vlasy a pobozkal ma na krku. Všetko, čo mi robil, spôsob, ktorým rozprával, jas v jeho očiach, toto všetko mi spôsobovalo pocity, ktoré som nechcela cítiť. Motýliky, ktoré nikdy nemali prísť. Zimomriavky, ktoré mi vždy naskočili na telo.

„Je mi to ľúto,“ zašepkal potichu vedľa môjho ucha. Vedela som, že chcel byť opatrný. Bolo to úprimné, chcel to povedať, no nevedel, či môže. Asi si hovoril, že keby bol on na mojom mieste, nechcel by počuť ľútosť. Tak to bolo aj u mňa. Ja som sa však na neho nemohla hnevať. Práve naopak, jeho slová ma len utvrdili v tom, že na neho sa môžem spoľahnúť.

„Aj mne,“ pravdivo som zašepkala. Rukou ma objal okolo pása a tesnejšie si ma pritlačil k sebe, akoby chcel, aby sme splynuli v jedno.

A v tú chvíľu, keď som zaspávala v jeho náručí, som chcela to isté.

A.N. Tento týždeň sa prekonával, ale nezvykala by som si, pretože sa poznám a mám začínajúcu roztrieštenú sklerózu. BTw. dúfam, že ste si užili, reptže by to KONEČNE malo byť bez chýb, vďaka krásnej Boo (@BooAkaisha ! Ak ste u nefollowli, môžte a keď tam už budete, prečítajte si jej príbeh a nezabudnite zanechať komentík, lebo naživo je z toho vždy tak napichaná... anyway..), ktorá sa silou-mocou snaží prenechať post korektorky pre seba (niežeby sa o ňu niekto vehementne usiloval, môžem byť rada, že toto niekto číta.) 

Ale už si uvedomujem veľkosť poznámok, takže k veci: ďalšia časť najskôr príde o týždeň a bude dosť pravdepodobná roztrhnutá.. Na diely. A neviem koľko. Bude sa tam totiž striedať rôzne pohľady. 

Schválne, či uhádnete ktoré ;)

Bella xoxo