Una's P.O.V

Moje kozačky sa ozývali chodbou, boli počuť aj cez ten šum študentov, čo nemali to šťastie a museli sa presunúť na svoju ďalšiu prednášku, oddelený od víkendu len pár hodinami a potom hurá sloboda.

Ja som sa snažila zapadnúť, aby moje všedné tmavé vlasy teraz splývali čo najviac s hlavami mojich spolužiačok, či o rok mladších dievčat ako som ja, pretože som bola posledný týždeň snáď skloňovaná v každom páde. Aj ako prídavné meno aj ako podstatné. Tí, čo ma nepoznali osobne o mne hovorili ako o nej a mne to začítalo poriadne liezť krkom. Mohlo mi dôjsť, že sa veľa vecí pod pokrývkou dlho neudržia. Možno som bola a prekvapená, že miestnym študentom tak dlho trvalo, kým spozorneli a začali dávať lepšie pozor.

Pointa bola v tom, že si každý začal hovoriť o mojich návštevách. Harry sa v poslednom týždni stavil asi trikrát a miestny chlapci nemali čo robiť ako oslintávať jeho auto a dúfať, že zazrú toho šťastlivca, čo si ho mohol kúpiť. Hneď nato dievčatá oznámili, že je to zaujímavý fešák, ktorý si to vždy mieri do mojej izby a že nie je o ňom ani stopy v knihe návštev, akoby bol snáď neviditeľný. Čo som si priala aby bol.

Bohužiaľ, bol natoľko príťažlivý, že už v utorok dievčatá stáli pri bráne a vyčkávali, či príde. Hneď ako sa stalo, začali špúliť pery, pohadzovať vlasmi a robiť podobné cliché, ktoré by ma vôbec nemalo vytáčať, pretože som iba jeho akože-priateľka, no v skutočnosti ma to žralo zaživa. Mala som chuť im vyškriabať oči a neváhala som ani na sekundu, aby som si označkovala územie a prišla sa s ním zvítať objatím.

Samozrejme, každý si myslel, že ide o to, že si ho zatiahnem do izby a začnem s ním mať divoký sex. Skutočnosť bola taká, že sa chcel ubezpečiť či som v poriadku, prípadne na mňa nasadiť o jedného človeka viac, či sa pozhovárať. V tých lepších prípadoch to bolo o tom, ako sa má Lottie. V tých horších mi oznamoval, že sa ževraj niečo chystá a mala by som byť poriadne opatrná. V tom čase ako začal chodiť do mojej izby Harry, začali do mojej izby chodiť aj kamarátky Vanessy, ktoré ju akože hľadali. Nasledovali ďalšie špúlenia, plaché alebo rozvášnené pohľady a úsmevy a veta: „Una, priateľka, nezoznámiš ma so svojim kamarátom?" nasledujúce pohodením vlasov. Kypel vo mne hnev keď som to videla, zabiť ich je málo.

V stredu sa to opakovalo a našťastie včera neprišiel, pretože som mu povedala, nech sa neopováži.

Nemalo to však vplyv na klebetách. Nepomáhali tomu ani bodyguardi, ktorí sa každý deň striedali a nasledovali ma ako dym všade, mimo toaliet. Tam som však chodila minimálne kvôli ‚novým kamarátkam'. Zjednodušene, teraz som bola niečo ako najznámejšia šľapka na tejto škole.

Dokonalé, naprosto dokonalé.

Zazvonilo na hodinu a po študentov zrazu nebolo ani stopy. Ochrankár sa za mnou znova valil a ja som len ďakovala Bohu, že Vans má pri sebe tiež jedného, ale nebola jej povesť poškvrnená. Veď napokon, to ona tu bola tá populárna, ktorú každý mal rád a ja som bola rada, že nemusím riešiť aj pocit viny, že by si o nej niekto myslel niečo zlé.

Rinula som si cestu von zo školy a akonáhle som prešla cez prah, ucítila som známy chladný vánok. Dnešný týždeň bol pomerne chladný, no nasledujúce dva týždne by to mali vynahradiť na plnej čiare.

Pritiahla som si bližšie k telu fialový sveter a preklínala svoju tenkú bielu blúzku. Aj keď to nebolo ďaleko na internát, pripadala som si ako v pekle. Priam som cítila niektoré pohľady z okien či neďaleko trávnika na lavičkách. Bolo to niečo ako ulička hanby, ibaže som nič strašné nespravila, iba si to každý myslel. No do čerta s nimi, čoskoro budem preč zo školy a nikto nebude vedieť o ničom, pretože padne aj veškerá dohoda medzi mnou a Harrym, nehľadiac na to, ako som veľmi nechcela, aby k tomu došlo/nedošlo.

Po príchode na internát som pozdravila s úsmevom vrátničku, ktorá mi úsmev opätovala. Už si zvykla na moje návštevy a odchody a zistila som, že je to aj celkom milá žena vo svojich starších rokoch. Mohla mi byť skoro babičkou a bola ku mne rovnako milá, čo tu tiež nebolo bežné. K nikomu nebola vyslovene nepríjemná, no ku mne bola až nápadne prívetivá. A až podozrivo, podotkla by som. Zaujímalo my, či to nie je náhodou Harrym.

Pohľadala som v kabelke kľúče a otvorila si byt. Ochrankár ho prehľadal a po uistení, že dnu nikto nie je vyšiel z izby a nechal ma samotnú v izbe. Unavene som si zložila veci na stole a uvoľnila štipec na hlave, aby mi rozpustil vlasy. Tie mi ako závoj zakryli tvár a ja som frustrovane vyfúkla kyslík von z pľúc. Bol to naozaj strašný týždeň. Všetko sa vrátilo do starých koľají, ale s tým, že učivo bolo ťažšie. Jediná svetlá stránka bolo áčko z literatúry, ktorú mi nakoniec Fitzgerald dal.

Vytiahla som si knihy z tašky a pozrela sa na domáce úlohy. V priebehu týždňa som stihla pravidelne niečo robiť, takže som mala víkend voľný, keby v prípadne núdze bola potrebná evakuácia. Nad tou evakuáciou som sa zasmiala. Ale presne tak to nazval Ryan. Pripadala som si ako v nejakej bondovke.

S Vanessou sme sa rozhodli, že dnešný deň bude ten deň, keď na ňu vysypem každú nechutnú podrobnosť, ktorá jej unikla a ja som jej mienila povedať všetko do jednej čiarky.

Pozrela som sa na svoje hodinky na zápästí a zistila, že Vanessa tu bude asi o pol hodiny, ani nie. Rozhodla som si dať krátku sprchu. Kým som z nej vyšla, počula som zaklapnutie dverí a Vanessin hlas, ktorým ohlasovala, že je už doma. Nahodila som na seba starý modrý ošúchaný župan a nechala nech moje vlasy robia po ňom mokré stopy.

„Zlato, tento týždeň bol brutálny," Vanessa vydýchla a hodila sa na posteľ.

„Ani mi nevrav, tí učitelia nám nedajú pokoj ani tak krátko po skúškach."

„Nie," prevrátila sa na bok, aby na mňa videla. „Myslela som všetky tie klebety, ktoré sa teraz šíria po škole."

Prevrátila som očami. „Ešte aj ty mi ich pripomínaj," hodila som sa na posteľ a zapla notebook, aby som vybrala film, ktorý budeme sledovať.

„Ja nechcem zle, sama vieš. Len je to proste divné. Bola som zvyknutá, že nás niekto pozdraví na chodbách a povie, že sme mali minulý či oný víkend dobrý outfit na párty. Teraz chodím po chodbách a počujem, že si ty ževraj štetka a ja som neviem čo."

Znova som si povzdychla. „Neexituje človek, ktorému by to bolo viac jedno ako Harrymu."

„Aj jeho to určite žerie," trvala na svojom Vanessa.

„To si myslíš iba kvôli tomu, lebo ho nepoznáš tak, ako ho poznám ja. Keď raz dostane čo chce, nebude ho to už viac zaujímať. Niekedy premýšľam, že by som sa s ním mala vyspať a bol by pokoj."

„Tak toto nie! Opováž sa, potom by na tie klebety už bol aj pádny dôvod."

„Musíš ma pochopiť, že ten čas čo s ním trávim je natoľko vyčerpávajúci, že by som si najradšej hodila slučku okolo krku."

Vanessa prevrátila očami. „Takže," po chvíľke začala, „aký film pozrieme?" Čistá ona, vyhýba sa téme, pokiaľ nie je neskoro. Pokrčila som plecami a prehrabávala sa zoznamom. „Tak ja si dám zatiaľ sprchu." Prikývla som a sledovala ako mizla za dverami kúpeľne, keď mi zazvonil telefón.

„Áno?" ozvala som sa skôr, ako som pozrela na obrazovku. Málokedy som sa pozerala na displey pred tým, ako som zmačkla zelené tlačidlo. Aj to bol dôvod prečo som niekedy musela čeliť veľmi trápnym rozhovorom.

„Una, zlatíčko," ozvala sa mama a ja som sa usmiala.

„Mami, ahoj, ako v práci?" spýtala som sa a zvalila sa na chrbát.

„Presne to je to, o čom som sa s tebou chcela rozprávať," povedala a na chvíľku sa odmlčala, čo ma uvádzalo do nevytrženia. Neznášala som, keď robila niečo takéto. Bolo to, akoby chcela predať nejaký byt a povedala ‚Viete čo, už niekto dal vyššiu ponuku, je mi to ľúto' a následne mi dala pár sekúnd, kým by som sa psychicky nezlomil a nezakričal ‚Dám viac!'

„Hm," súrila som ju a počula, že sa práve spustila voda.

„Vieš, premýšľala som, že by si tento týždeň mohla zájsť domov. Vieš, teraz mám menšiu pauzu, mám dokončený návrh a prenechala som to Rickovi, nech sa postará o to, aby to poriadne urobili a ja prídem potom v pondelok skontrolovať všetko." Rick je jej kolega s ktorým pracovala na väčšine projektov. Boli niečo ako nerozlučné dvojičky, čo sa týkalo práce: mama navrhla a on zariadil hladký priebeh úprav.

Mlčala som. Mlčala som veľmi dlho a nevedela prečo tak dlho držím hubu a prečo som nezvýskla od šťastia. „Ehm, hej! To by bolo skvelé. Znova ťa vidieť." V hlase som mala nedostatok nadšenia a dúfala, že si to nevšimne.

„Však," pritakala s radostným hlasom. Fajn, tak si to nevšimla. „Už sa teším. Môžeme si zájsť na nákupy, v sobotu, dobre? Plus, je tu jedna vec, ktorú by som ti mala povedať."

„Áno?" Súrila som ju, aby sa pohla.

„To ti musím povedať do očí, nemôžem len tak vybaviť niečo také cez telefón, potom zistíš."

„Fajn, budem sa tešiť, prídem v piatok," oznámila som jej. „S prácou teda všetko v poriadku, hovoríš?"

„Presne tak, som nadšená. Máme klienta s perfektným zmyslom pre detaily a je to konečne niečo ako závan sviežeho vzduchu, keď niekto vie čo chce a čo vyzerá dobre a naopak. Rick je unesený z celého projektu rovnako ako ja. Do týždňa budeme mať hotové a na víkend budem už doma."

„A nemohla by som ťa prísť navštíviť v ten víkend?" skúsila som. Nevyznelo to tak, akoby som ju nechcela vidieť? „Aby si si dokončila skôr prácu a mohla potom skôr prísť domov."

„Nie, je rozhodnuté. Prečo, nechce sa ti navštíviť starú dámu domov?" Sťažovala sa a ja som prevrátila očami nad tou prezývkou.

„Prepáč, že ti to musím povedať, ale nie si taká stará, aby si sa nazývala starou dámou, takže nemáš privilégiu sa sťažovať, či sa mi chce alebo nechce prísť domov."

„Ha! Takže vidíš, nechce sa ti prísť domov. Deje sa niečo zlatko?" Že si si dala na čas na tie inštinkty, že sa asi deje niečo v mojom živote.

„Nie, všetko je v pohode. Trošku toho bolo veľa. Za mesiac musíme mať tie práce, trošku skôr ako som si myslela. To je teraz vec, čo ma asi najviac trápi."

Neklamala som. Myslela som na to celý týždeň ako je dlhý, keď som sa to v pondelok dozvedela. Už iba mesiac v spoločnosti Harryho a potom bude nasledovať tá rozlúčka, ktorú som nechcela zažiť. Priam mi bolo pri tom pomyslení, že budem musieť odísť od toho idiota, ktorého som začala mať rada až moc, na môj vkus.

Voda sa zastavila a počula som, ako sa záves odhrnul. „Držím ti palce. Nikdy som nevedela, že máš takú úžasnú predstavivosť. Vedela som, že si rodená spisovateľka, ale... nevieš si predstaviť ako som na teba hrdá."

Zahrialo ma pri srdci. Naozaj nie je veľa vecí, čo by vám pozdvihlo náladu, ako keď vám vaša matka povie, že je na vás a na to, čo robíte, hrdá. Niekto sa takej pocty nedočká. A ja áno. Bolo to neuveriteľné. Bože, som taká krava. Vážne, veď jej klamem, vodím ju za nos, vrhám sa do nebezpečenstva a zaťahujem do toho nepriamo aj ju a Vans a ona mi povie, že je na mňa hrdá... Keby len vedela.

Myslím, že by som mala už utekať, pretože si ideme pozrieť s Vans nejaký film a potom budeme ešte klebetiť. Nemali sme moc času, to vieš. Tak papa, uži si to tam, nech sa nič nestane a v piatok sa vidíme. Ľúbim ťa," povedala som a čakala kým mi odpovie. Chvíľku mlčala a jej hlas bol mierne trasúci, bála som sa toho, že plače. Nepovedala som jej, že ju ľúbim odvtedy, čo sa rozviedla s otcom.

„Aj ja teba, dievčatko. Ahoj."

Usmiala som sa nad prezývkou a opatrne zavesila. Telefón som položila na stolík a ľahla si na chrbát, premýšľajúc o tom, čo všetko sa mi stalo v živote, aj keď si to nezaslúžim. Aj to dobré aj to zlé.

„Máš ten film?" zakričala na mňa Vanessa z kúpeľne a s povzdychom som sa načiahla za notebookom a vybrala film, ktorý mi prišiel pod ruku: Hostiteľ. Ten film som videla asi päťkrát. Môj názor na film je, že je to to najlepšie znázornenie lásky, aké som kedy videla. Hej, veci ako Notebook, tie vaše twilightovské romance a podobne nie sú najlepšie. Prosím vás, veď chudáčik Pútnička bola taká skvelá osobnosť, že až. Nehovoriac o tom, že Ian bol proste nazožratie.

Padla ku mne na posteľ v typickom pyžame: voľných nohaviciach a podprsenke na cvičenie. Tá jej bola nanič, pretože nechodila do telocvične. Zato ju rada nosila na spanie a ukazovala svoje ploché brucho, potvora jedna. Samozrejme, iba v tom dobrom.

No ani film nezačal a už sa na mňa obrátila s takým prenikavým pohľadom, že sa to nedalo ignorovať. „Tak začni."

Tak som začala. Vyrozprávala som jej úplne všetko, teda až na podrobnosti čo sa týka Harryho a mojich rozhovorov. Nejako som mala pocit, že si to mám nechať pre seba. Nechcela som to s niekým zdieľať, chcela som si užívať ten pocit, že som jediná komu sa zveril. Chcela som si pre seba nechať každé krásne slovo, čo mi povedal. Síce pár podrobností zo mňa vytiahla, no musím sa pochváliť, že som držala jazyk za zubami.

„Či správne chápem," začala Vanessa s kamenným výrazom, „Harry ťa chce pretiahnuť?"

Neveriaco som na ňu hľadela, sánka klesnutá až k podlahe. V tom som sa začala červenať. Vanessa spustila hlasný smiech a ja som sa ešte viac začervenala. „Nie, nie! NIE! V žiadnom prípade, nie. Nie, vôbec. Určite." Habkala som odpoveď a Vans sa uškrnula.

„Vážne? Absolútne, určite, totálne?" robila si zo mňa srandu a ja ešte viac očervenela.

„Nie. Teda áno. Akože určite."

„Bože," smiala sa. „Toto je až moc nápadné. Asi umriem od smiechu."

„Nesmej sa," buchla som ju do pleca a chcela byť asi tisíc míľ pod zemou. Lístok na inú planétu, prosím, ďakujem. „Nič také."

„Z toho ako sa na teba pozerá niekedy," predstierala, že si ovieva tvár. „Myslím že tu je predsa len nádej," pokynula obočím nahor a nadol. Znova som ju buchla do pleca a ona sa rozosmiala ešte viac. „Musíš sa rozhodnúť, sú tu dve možnosti. Buď chce mať on teba alebo si ho ty neustále predstavuješ nahého."

V rozpakoch som myslela, že moja tvár je celá červená. Navyše som sa celá rozkašlala a nemohla som ju už ani praštiť päsťou, pretože som sa snažila chytiť dych. „N-nie!" zamračene som vyhabkala a ona s otvorenými ústami civela a potom sa rozchichotala.

„Ó-môj-bože! Ty si ho predstavuješ nahého!"

„To je irelevantné!" obhajovala som sa a v mysli mi naskočilo minimálne päť dôkazov, že uhádla. Oh. Môj. Bože. Jediné slovo: Harry.

„Keby si sa teraz videla," smiala sa naďalej Vans. „Vypadáš akoby si práve myslela na to, ako ho strhneš na posteľ a..."

„Stop!" zvolala som, dokonca červenšia ako tá paradajka. „Nie, nič také." Vlastne mala pravdu. Veľkú pravdu. Ach. Môj. Bože. Znova.

„No táák, priznaj to, potom to bude ľahšie a ja sa ti budem môcť smiať. Aj ja priznám, že som si minimálne raz predstavila, že by som ho..."

„Stop!" zvolala som znova tak hlasno, že nebolo počuť jej nasledujúce slovo, ale ona pokračovala.

„...a poriadne ho potom..."

„Prestaň!"

„...spolu by sme si to skvele užili ten najlepší..."

„Vans!" skríkla som a hodila po nej vankúš aby som ju umlčala. Ona udychčaná smiechom vankúš odhodila po tom, čo jej dopadol na tvár.

„Ja som to vedela!"

„Drž hubu," zamrmlala som. „Radšej by si mala povedať ty mne svoju verziu toho, čo sa stalo tú noc." Smiech ju postupne prechádzal a utierala sa slzy. „Tak?" súrila som ju.

Nervózne si prečesala rukami vlasy, čo robila len v krajnom prípade, keď bola maximálne nervózna. „Pomáhala som Ryanovi pri operácií. S Lottie. To bolo v pohode. Ale najhoršie to bolo po tom."

Sledovala som ju a hltala každú hlásku, ktorú vypustila z úst. Nemohla som si pomôcť, brala som to ako nejaký prieskum, alebo čo. Plus, neviem či som proste bola slepá, ale vypadalo to, akoby Vans chcela vypáliť dieru očami do Ryanovho zadku, nemohla som dočkať toho, že zistím, či mám pravdu.

„Najskôr vošiel dnu Harry, bol mimo. Ale že totálne. Akoby ho niečo žralo." Snažila som si spomenúť, čo sa stalo asi pred tým, ako vošiel dnu. Šoféroval auto a doviezol Lott do Pevnosti. A potom nejaký vojak odniesol Lott na operačku, no on sa oneskoril. Pretože sa rozprával so mnou.

„Bež dovnútra!"

„Ja chcem pomôcť."

„Ty si pomohla dosť," odpálkoval ma kruto.

„No ako som povedala," vytrhla ma zo spomienok Vans, „horšie to bolo potom. Niekto vtrhol dnu. Taký brunet s modrými očami a vražedným výrazom v tvári."

„To sa nebezpečne podobána Louisa. Nemá ma moc v láske," prikývla som.

„Kričal, že niekoho zabije a Harry mu chcel zabrániť, pretože mal v pláne vyjsť z miestnosti. No potom uvidel mňa a ten pohľad čo mi venoval ma skoro zabil. Takmer som odtiaľ odišla, vlastne som bola v dverách, no," nervózne si znova prehrabla vlasy, „Ryan vybavil, aby som tam ostala. Ten Louis, či ako sa volá odišiel z miestnosti no potom ako na povel vletel dnu ďalší brunet. Stavaný ako skala. A hneď sa dorútil k lôžku Lottie. Ani si ma nevšimol a bol naštvaný na všetko čo sa pohlo. Vyštartoval po každom."

„Liam," skonštatovala som. Jeho ochranárske reakcie sa nedali prehliadnuť. Lottie to zjavne nevidela. A ani Liam to nevidel. No boli ako dve pumy, čo chceli na seba vyskočiť, no držalo ich pri zemi čarovné slovo: Louis.

„Presne. Teda, dosť možné," pokračovala Vans. „A v tom sa pozrel na mňa a.... Na ten výraz nezabudnem. Pretože som bola presvedčená, že to je môj posledný deň. Ten pohľad bol natoľko naštvaný a smrtiaci, že by ma zabil skôr ako uštipnutie kobry." S tým som sa nevedela stotožniť, pretože bol ku mne Liam vždy prívetivý, ale to bude jednoducho Harrym. „Vtedy som odpadla."

„Čože?!" pridusene som vykríkla a prehlušila aj notebook. Zabudla som, že máme pustený film, ale to bolo teraz to posledné, čo ma zaujímalo. Ja by som odpadla už niekde pri tej operácií. To je isté. Ale zložiť sa po tom, čo sa na mňa pozrie Liam. To sa mi zdalo dosť... zabite ma, ale trápne.

„Hej. Bolo to nanajvýš ponižujúce. Hlavne keď som sa zobudila. Ležala som zachuchlená v Ryanovej deke na jeho posteli. A potom sme sa pohádali. Kričali na seba a tak. A keď on bol tak blízko.... nevedela som, čo mám spraviť. Istá časť vo mne chcela vziať stoličku a vraziť mu ňou po hlave až kým neuvidím krv na podlahe. No nemohla som. Niečo mi v tom bránilo."

„Čo bolo po tom?"

„Nič, zobudila som sa."

„Kde si spala?"

„V jeho posteli. Ani by si neverila koľko má vankúšikov. A ešte takých farebných ako žena," smiala sa a ja som sa uškrnula. Presne takýto výraz mám niekedy aj ja.

„Vans. Máš strašne prijebaný výraz. Ty si do neho buchnutá," podpichla som ju a ona sa zamračila.

„Nie. Nie je to možné. A potom," pokračovala ďalej, aby sa vyhla téme, „ma zobudilo to, že chrápal. Spal v inej miestnosti na gauči. A kým som zo seba zmyla kúsok tej fasády, čo sa zo mňa do štvrtiny v spánku zotrela, on sa prezliekal. A kebyže vidíš to telo. Kurňa, prečo musia byť sexy chalani vždy také svine?" Chcela vedieť.

Úprimne, vždy som si myslela, že badboyi, ktorí rozbíjajú autá, prepadávajú v škole, alebo majú pouličné zápasy sa vyskytujú len v knihách a filmoch pre baby, čo nevedia čo so sebou a musia sa pozerať na takéto veci. Aby verili, že príde ich princ na bielom koni. A aj keď bude hajzel, že budú mať nádej, že ho zmenia. A budú spolu žiť šťastne a do smrti.

Skutočnosť ale bola naozaj asi taká, že každý, koho som doteraz poznala a bol naozaj pekný, bol sviniar. Podvádzal svoje priateľky. Prepadával. Mal skupinku svojich stúpencov, ktorí by pre neho spravili prvé aj posledné.

Harry a Ryan boli rovnakí. Neuveriteľne príťažliví, no rovnako aj nebezpeční. Stvárňovali, doteraz pre nás, vymyslené hrdinské postavy, od ktorých sme očakávali, že sa kvôli nám zmenia, alebo sa aspoň pokúsia. No pravda je taká, že sú v tom už po uši. V tých sračkách sú zahrabaní príliš hlboko. Harry zastupuje vysokú pozíciu v podsvetí. A Ryan ho v tom nenechá. A aj tak je teraz známi ako jeho pravá ruka. Ľavá ruka Boha. Presne takú pozíciu zastupuje.

Obaja majú svoje nočné mory, ktoré ich k tomu prinútili. Ja som však vedela iba o tých Harryho. A Vanessa nevedela zatiaľ ani o jednom. Mala iba skreslené pohľady o ich životoch. Bola som však presvedčená, že tak ako ja, ani ona nie je natoľko naivná, aby verila, že oni budú naše ‚a žili spolu šťastne až do smrti'.

„Ja neviem," odpovedala som jej na otázku. „Sama som v háji. Neviem čo si mám o tom myslieť. Chcela by som mať chalana, ktorý bude bezpečný."

„To mi hovor."

„Vanessa?"

„No?!" otrávene prevrátila očami.

„Kebyže Ryan nepracuje pre Harryho... chcela by si mať niečo s ním?"

Zamyslela sa. Videla som na nej, že si volí, či mi povie pravdu alebo nie. „Asi hej. Prečo?"

To bola dobrá otázka. Pretože mne to chodilo po rozume stále. Aj ja som sa rozhodovala medzi tým, či sa ho vzdať aj mentálne, alebo sa držať toho platonického vzťahu.

„Ja neviem. Niekedy chcem, aby Harry bol normálny."

Znova sme na chvíľku venovali Hostiteľovi, ale úprimne som filmu venovala iba percento pozornosti.

„Miluješ ho?" prekvapila ma Vanessa svojou otázkou. So svojou odpoveďou som však neváhala. Bola stručná. Jasná. A dovtedy aj pravdivá.

„Nie."

„Myslím si, že on ťa má rád."

„Myslím si, že fičíš na drogách," zasmiala som sa a ona mi dala buchnát do pleca. „Au. Ak je tu niekto, kto po niekom poškuľuje, tak ste to vy dvaja."

„Ja a Harry?" Vans znechutene pokrčila nosom a ja som sa mierne urazila. Pretože nebola zjavne natoľko nadšená z Harryho vizáže ako ja. Počkať, čože?! Ja a nadšená z jeho vzhľadu, nie!

„Nie," prevrátila som očami. „Ty a Ryan."

Vanessa sa smiala asi tri minúty. Pučila sa tam smiechom a ja som myslela, že ju asi zahluším, ak v tom bude pokračovať.

„Prestaň, myslím to vážne."

„Ale aj ja myslím totálne seriózne ten smiech. Sakra, až mi do očí vliezli slzy." Znova som prevrátila očami a postavila sa. Prešla som do kúpeľne a vzala si zubný kartáčik. Naniesla som na neho zubnú pastu a strčila ju do úst. Pri filme som si umývala zuby a fascinovane pozerala na to ako Bethanny znovu získala svoje telo a Vanda získala nové telo. Ja ten film tak milujem, pomyslela som si.

Do umývadla som vypľula obsah z mojich úst a vypláchla si ústa. Rozčesala som si vlasy a vzopla ich do vysokého drdola. Niekoľko pramienkov sa mi uvoľnilo, no kašľala som na to. Odlíčila som sa a prezliekla sa do športových kraťasí a bieleho úzkeho tielka, ktoré som mala vyhrnuté a ukazovalo mi značnú časť plochého bruška. Nie dostatočne plochého ale čo by som chcela. Buďto začnem chodiť do posilky, alebo budem aj naďalej maximálne lenivá a ostane mi toto strašne ošklivé telo.

Ako by som mohla niekedy niekoho priťahovať? Nemožné.

Chcela som zaliezť do postele, no hlasné zaklopanie mi skazilo plány. Pozrela som na Vans, ktorá v tureckom sede sedela na posteli a čítala niečo. Pokrčila plecami, že nevie, kto by to mohol byť a ja som sa pozrela na hodinky. Bolo skoro pol jedenástej. Naozaj som netušila kto by to mohol byť, takže som nedočkavo šla k dverám. Hnaná túžbou ísť do postele. A jediné, čo mi v tom bránilo boli tieto dvere a ten, kto za nimi stál.

Keď som však otvorila dvere, videla som niekoho, kto mi zakaždým rozbúchal srdce. Niekoho pri kom som sa cítila vždy bezpečne. Koho som tu chcela vidieť, no nemala by som, pretože sa šíria reči. Niekoho, kto vypadal tak neodolateľne, až to bolo protizákonné.

A ten niekto nebol nik iný ako Harry Styles.