Viečka sa mi zdali ťažké ako niekoľko ťažkých vriec naplnených kameňmi. Zaslúžila by som si uznanie, že som to nevzdala a snažila sa naďalej.

Hlava ma neustále bolela. Snažila som sa vybaviť si, čo sa včera stalo a všetko sa začalo pomaly vracať, až sa to strhlo na vodopád informácií, bola som poranená, nejakým idiotom! bolo jediné na čo som myslela.

„Ako je na tom?“ opýtal sa zrazu niekto, chcela som otvoriť oči, ale čakala som, kým mu objasnia môj stav, to zaujímalo celkom aj mňa.

Zistila som, že som postúpila nejakú operáciu, bože, oni mi zašívali ranu! Takmer som znova odpadla, nenávidela som tieto veci, zašívanie a ostatné veci, proste nič pre mňa.

Kým som premýšľala, počula som, ako sa zavreli dvere. Stále som ale bola presvedčená, že je niekto v izbe. S veľkou námahou som sa prevrátila nabok. Takmer som umrela od bolesti, ale ja som nič nevzdávala, teda nič okrem zašívaní ľudských končatín, napadlo ma a skoro som sa tam povracala, keď som si predstavila, že všade musela byť krv z mojej rany.

„..“ vydala som neurčitý zvuk, niečo medzi zachrapčaním, zakňučaním a priduseným výkrikom.

„Si hore?“ ozval sa hlas. Podľa neho som si vedela predstaviť celkom atraktívneho muža okolo dvadsať dvojky. Pekne stavaného a mužného. Namáhavo som otvorila oči a prvé, čo som zachytila, boli zelené smaragdové oči a kučeravé vlasy. Okamžite ma začala bolieť hlava, keď som si spomenula na toho kučeravého gangstra. Hneď nie je stavaný, pekný a atraktívny.

„Vypadni,“ rozkázala som slabo potichu a skrútila sa od bolesti. Musela som sa prevaliť na chrbát, lebo som zistila, že som pravdepodobne ležala na mojej zašitej rane... ach nie, zasa musím na to myslieť.

„Neboj sa,“ prikázal mi panovačne rozčúlený hlas.

„Aaah, t-t-o sa ti ľah- au – ko povie,“ zasyčala som.

„Nehýb sa,“ znova rozkázal. A ruky mi položil na moje ramená, snažil sa ma pripevniť k posteli, čo ma naštartovalo.

„Choď, choď do riti,“ precedila som pomedzi zuby a snažila som sa brániť tak, ako sa dalo. Ramenami som tlačila naproti jeho rukám a päsťami búšila do jeho hrude, pokiaľ ma nejako nespracoval, ani som nestihla zareagovať ako, ale zrazu som bola prišpendlíkovaná k posteli a sťažka som odfukovala, čiastočne od zúrivosti, čiastočne od bolesti. „Čo odo mňa chcete?“ zakňučala som so strachom v očiach, za čo by som sa najradšej prekliala, takú radosť som mu pravdepodobne musela spraviť, tým, že sa ho bojím... ale jeho postoj sa však nezmenil.

„Roztrhnú sa ti stehy ak nebudeš ticho a neprestaneš sa brániť. A teraz spi a odpočívaj,“ rozkázal mi. Pustil mi ramená a prepichoval ma svojimi očami tak vražedne, akoby ma naozaj chcel zabiť, ak sa mu nepodvolím. Čo som nepochybovala, že by aj urobil, bez zaváhania.

Napriek všetkému by som ho neposlúchla, ale ako mávnutím prútika na mňa narazila vlna únavy a pohltil ma spánok.

***

Teraz sa mi ľahšie otvárali oči, aj keď som takmer okamžite bola oslepená žiarivým svetlom bielych žiaroviek.

Párkrát som zažmurkala, aby som si zvykla na toto ostré svetlo a snažila sa poobzerať naokolo. Bola som pravdepodobne sama, pretože som nikoho nevidela. Snažila som sa posadiť na posteli, a s veľkou námahou sa mi to aj podarilo. Začala som dôkladnejšie študovať izbu. Zdalo sa, že okrem jedného stola, malého stolíka vedľa postele, na ktorej som ležala, tu nič nebolo.

Oči mi padali na nejaký únikový východ, nebola som si istá, či by som bola schopná sa odtiaľto dostať v plnom stave, a nie po nejakej sprostej operácie, ktorú som si od nich neprosila. No ako sa mi zdalo, nemala by som nikdy šancu. Očami som kĺzala po miestnosti, ale nenašla som ani jedno okno, ani jednu inú izbu. Iba jedny dvere, ktorými predtým odišiel ten chlap, čo oznamoval môj stav tomu bossovi. Áno, myslím si, že to bol boss, prečo by inak každému rozkazoval? napadlo ma.

Prikrývku som posunula preč, aby som sa pozrela, ako na tom som. Nohami aj rukami som hýbala normálne, len ma bolel krk, pravdepodobne z toho v akej čudnej polohe som spala. Potom ešte aj hlava, ktorá bolela aj pred incidentom, a samozrejme aj bok. Nadýchla som sa a trošku nadvihla nemocničné oblečenie, nastala malá otázka, akoto, že majú nemocničné oblečenie, ale tú som teraz s radosťou popostrčila do kúta mysle. S prerývaným dychom som sa pozrela na moju ranu. Z úžasu som takmer spadla z postele. Bola dokonale zašitá, naozaj, akoby to boli schopný chirurgovia, počítala som s akoukoľvek fušerskou prácou, ale toto je naozaj ako od odborníka. Snažila som sa to preskúmať. Nakoniec to nebolo až tak moc hlboké, teda aspoň som dúfala. Možno zasiahli žilu, aj keď som netušila či v tejto časti tela mám nejakú žilu, biológia nebola práve môj najobľúbenejší predmet, ani v škole a v tejto situácií už ani z ďaleka nie.

Prstami som sa snažila jemne prejsť okolo rany. Neviem či bolo prekvapenie alebo nie, že ma to bolelo. Skôr som šla na istotu, že toto je len sen, ale to je fakt skutočnosť. Začala vo mne rásť panika, ale snažila som sa ju rozdýchať.

Jediný východ.... napadlo ma. Oči som namierila na kovové dvere vzdialené odo mňa asi štyri metre. Zúžila som oči. Neexistuje, aby som to nedokázala! nútila som sa do toho. Nechala som opatrne padnúť nohy na zem, ale ako sa mi nepatrne skrčil bok, musela som si kusnúť do jazyka, aby som neskríkla. Nepočítala som, že to bude až tak bolieť, vo filmoch to ide celkom ľahko. Tak napríklad Smrtonosná pasca, John mal poranené nohy a dokázal normálne chodiť, bol postrelený a pritom stále strieľal ostatných... ja dokážem vyjsť z tejto posratej budovy!

Silu som preniesla do nôh a váhavo ako malé dieťa, ktoré sa snaží učiť chodiť som spravila jeden krok. Ľavú ruku som držala na boku, ale nie moc silno. Aj taká ťava, ktorá nedávala pozor na biológii, vedela, že sa mi môžu roztrhnúť stehy.

Krok po kroku som sa dostávala ku dverám, trvalo mi to pomerne dlho, ale nie tak dlho, ako by som tu inak zostala na posteli, vystavená napospas čudnému plastickému chirurgovi, bláznivému mafiánovi a ktovie ešte, kto tu je.

Navyše... Ak som tu ja, myslím, že tu bude niekto, kto by ma mal strážiť, keď som ale vykukla von z dverí, nikoho som nevidela. Bola som už značne prekvapená, že bolo odomknuté. Snažila som si nechávať myseľ čistú, ale podliehala som panike. Sloboda, stále som si opakovala. Ak to dokážeš, budeš na slobode....

Vykročila som po dlhej bielej chodbe. Na strope som približne každých päť metrov niečo videla, ale nechcelo sa mi tým zaoberať. Po pravej strane som prechádzala cez chodbu opierajúc sa o stranu a pomáhajúc voľnou rukou. Obzrela som sa náhle za seba, na miesto kadiaľ som vyšla, bolo to takých pätnásť metrov ďaleko. Míňala som pár dverí, ale nezamierila som tam, pretože odtiaľ vychádzali zvuky. Čo najrýchlejšie som sa pohybovala, chcela som sa dostať odtiaľto preč. Nemocničná košeľa, ktorú som mala na sebe, mi bola asi až po kolená. Vzadu sa zaväzovala na bielu šnúrku a cítila som na chrbte a stehnách chladný vánok, prebehol mi z toho mráz po tele. Mohla som byť aspoň rada, že tu nie som nahá, aj keď pocit, že mám na sebe iba hlúpu modrú nemocničnú košeľu a spodné prádlo nebol práve výhra.

Zabočila som za roh a približne po troch metroch som počula zabuchnúť sa jedny dvere. Snažila som sa pohnúť si, ale kroky nešli ku mne. Vydýchla som si, ale v novonadobudnutom tempe som neprestávala.  Šúchala som nohy o bielu podlahu, až kým som nepočula nejaký nahnevaný krik. Hlavou mi prebleslo, že ma asi šli skontrolovať. Ak je toto jediná cesta von, tak sem pôjdu.

Zúfalo som sa pokúšala bežať, ale nedokázala som to, popritom som sa aj bála, že si roztrhnem stehy. Naliehavé kroky sa rozliehali po chodbe. Počítala som však, že ich bude viac, ale počula som iba jedny. Obzrela som sa dozadu, ale nikoho som nevidela. Hlavou som znova trhla smerom, ktorým som išla a rukou sa snažila zrýchliť svoje tempo. Znova som sa obzrela a zazrela som čiernu siluetu od svetla. Takmer som sa potkla o svoje nohy. Rýchlo som sa snažila dostať na koniec chodby. Už bolo predo mnou len pár metrov, nové kovové dvere alebo ulička, smerom doprava. Dorazila som konečne k dverám a snažila sa nimi trhnúť. Nepohli sa ani o centimeter.

Zúfalo som nimi trhala, ale nechceli povoliť. „Nie, nemôže byť zamknuté,“ dudrala som si popod nos a zúrivo trhala dverami. Slzy sa mi tlačili do očí, ale nenechala som ich prejsť von, hrdinsky som ich späť vtlačila dnu.

Vyplašene som sa obzrela dozadu, keď som počula zvuk. Práve vtedy sa z rohu vystrčilo mohutné telo a hnedá kučeravá hlava. Zlovestne a naštvane sa pohyboval smerom ku mne. Ako videl, že je zamknuté vykúzlil úškrn a spomalil náhlivý krok. Vykračoval pomaly a s kľudom, stále s tým úškrnom na tvári.

Z posledných síl som teda zabočila doprava cez chodbu. Počula som, ako sa zrýchlilo aj jeho tempo. Posúvala som sa pozdĺž steny, dochádzala mi energia, až sa mi podlomili nohy. Tesne nad zemou sa okolo mňa omotali ruky a zabránili pádu. Neuvedomila som si, že mám zavreté oči, pokiaľ som ich znova neotvorila. Predo mnou bol on. Zatajila som dych.

Možno by sa mi zdal pekný, pokiaľ by ma tak nedesil. Snažila som sa nejako proti nemu bojovať, aj keď som bola slabá ako mucha. V plnej vitalite by som nemala oproti nemu šancu, takže som nechápala, ako ma mohlo napadnúť sa pokúšať o odpor. „Pustite ma!“ kričala som a zmietala sa v jeho objatí, pokiaľ som nepocítila ostrú bolesť v boku. „Áu,“ ruku som si na neho pritlačila.

„No super, ak si si tie stehy roztrhla, nepraj si ma,“ prepichol ma pohľadom.

„Ako by vám záležalo na tom, či prežijem, aj tak ma nakoniec zabijete,“ hnusne som mu fľochla do tváre a kebyže som momentálne neni bez akejkoľvek obrany, aj by som mu napľula do tváre.

„Keby som ťa chcel zabiť, tak ťa sem nezoberiem,“ prepichol ma pohľadom. „Ale začínam premýšľať, že by bolo jednoduchšie, ťa zabiť,“ zamrmlal potichu.

Vyľakane som proti svojej vôli zalapala po dychu. Všimol si toho a využil že je navrchu. „Tak nepokúšaj otecka.“ Po týchto slovách moja tvár a myseľ potemnili.

„Choď do riti,“ povedala som mu a snažila sa vykĺznuť z jeho náručia. Dobrá správa bola, že sa mi to podarilo, ale aj tak to nedopadlo tak ako som chcela, keď som dopadla na zem. A aj keď to bol kúsok, začal ma neznesiteľne bolieť chrbát.

Počula som ako si povzdychol a nečakal na moju reakciu, vzal ma do náručia a začal so mnou kráčať.

„Pusť ma ty sviniar!“ bránila som sa, ale nemalo to žiadny účinok.

„Nemáš s týmto nič spoločného, a obyčajných ľudí sa mi nechce zabíjať, ale ak budeš stále takáto protivná, tak to poruším a môžeš mi povedať odrazu, čo by si chcela za kvety,“ počula som pohoršenie v jeho hlase. Čo  prosím? Ja by som mala byť tá pohoršená! Veď som bola unesená...

„Jediné, čo chcem je, aby ste ma pustili,“ kričala som.

„Ak ťa pustím, tak spadneš,“ povedal. Bol to dobrý argument, ale aj tak som neprestala protestovať. Nohou kopol do niečích bielych dverí a znova som bola v tej bielej miestnosti á la moja kobka „Tu zostaneš kým sa nezotavíš,“ prikázal a položil ma na posteľ. Chcela som sa z nej dostať, ale nahnevane predniesol svoj návrh. „Buď tu zostaneš, alebo ťa pripútam k posteli, zavesím tu nejakého bodyguarda a bude ťa sledovať aj pri tom, ako pôjdeš na záchod,“ prepichol ma nahnevane pohľadom. Vo vnútri som sa bila s mojim štipľavým jazykom, pretože som nemohla situáciu ešte zhoršiť.

Trošku som sa ukľudnila a prudko sa nadýchla. „Priatelia ma budú hľadať, určite zistia, že sa mi niečo stalo ak neprídem v pondelok do školy,“ neopustila som si.

„O to sa nejako postarám,“ povedal mi a vyšiel z izby. Po chvíľke však znova nakukol dnu. „Ostaň v izbe, inak zamknem.“ Znova odišiel z izby.

„Do čoho som sa to kurva dostala?“ spýtala som sa nahlas samej seba.