Zobudila som sa na to, že ma niekto drží. Nadvihla som hlavu a zbadala Harryho. Držal ma v náručí a niesol ma od auta. „To je v pohode Harry, už som hore,“ zamrvila som sa a chcela sa postaviť na nohy. On však pokračoval, akoby ma nepočul. Prešiel cez hlavné dvere.

„Maya!“ zakričal, až mi skoro praskli bubienky. Okamžite dobehla do sály a hneď ako ma uvidela, od strachu a ohromenia otvorila oči a ústa, ihneď sa však zahriakla.

„Mám prísť pre pána Travisa, pane?“ Harry prikývol a pokračoval v chôdzi, Maya sa ihneď pohla a rozbehla sa smerom k tej chodbe, čiernej chodbe s výťahom. Znova som sa zamrvila. Nepredstavovala som si ani v tých najdivnejších snoch, že by som sa znova ocitla v tomto obrovskom dome.

„Bože, Harry, pusti ma, to došliapem,“ oponovala som mu.

„Mohla by si aspoň raz v živote počúvnuť čo hovorím?“ Z každého slova mu sršal neuveriteľný hnev, nevedela som, prečo sa hneval, mohol by ma oboznámiť s tým, čo som mu zasa urobila, ako vždy.

„Ja?!“ namietala som. „Ty egoistický, panovačný manipulátor,“ oplatila som mu. „Snažíš sa každému rozkazovať, ale mám pre teba novinku, ja nie som tvoja! Nie som žiadny posratý vojak, ktorého môžeš ovládať a ktorým budeš hýbať, kedy sa ti bude chcieť!“ Dobrovoľne som sa mu vykotúľala z náručia a dopadla na zem. Zastonala som, ale ťažko sa vyškriabala na nohy. Nechcelo sa mi zízať na ohromenú a -ako inak-  naštvanú tvár Harryho, vyrazila som k vchodovým dverám.

„Kam si myslíš, že ideš?“ spýtal sa ma.

„Ja idem domov, mám ťa plné zuby, v živote sa mi stalo už dosť veľa blbých vecí odkedy ťa poznám,“ štekla som a krívala k dverám.

„Hej? Nápodobne.“ Prišiel ku mne a prehodil si ma cez rameno. Päsťami som mu búchala do chrbta, on si to však nevšímal a bežal so mnou po schodoch, ktoré bral po dvoch. Vykopol dvere do mojej izby a nie práve najjemnejšie ma hodil na posteľ. „Za chvíľu príde Ryan, musí ťa skontrolovať, takže si musíš dať dole šaty.“

„Zabudni, pred nikým sa nebudem producírovať.“

„Ale budeš, ver mi. Radšej po dobrom.“

„Mám šaty bez ramienok, čiže nemám podprsenku,“ skúsila som to z iného smeru.

„Tvoja chyba,“ povedal mi. „Môžeš sa zakrývať akokoľvek, ale nebudeš mu brániť v práci.“

„Fajn, vypadni.“

„Čo prosím?“ skoro mu vypadli oči z môjho správania.

„Ryan je doktor, nie ty, nemáš tu teda čo robiť,“ vrátila som mu to a so sebaistotou mu pozrela do očí, ktoré boli čierne, ale o niečo svetlejšie ako v klube.

„Je to môj doktor, ja ho platím, mám viac ako právo u toho byť, hlavne keď som ťa zachránil.“

„Je mi jedno, čo si urobil. O Ryana som ťa nežiadala, kľudne som sa mohla liečiť doma, nezabúdaj, že som chcela odísť a ty ma tu držíš znova proti mojej vôli! Znova!“ zopakovala som a naštvane vyletela z postele. Na to, že bol taký veľký a ja som bola taká malá som sa ho teraz nebála. Bola som príliš zaslepená hnevom. „Myslíš si, že si neviem čo, chceš mi ešte aj zabrániť s niekým sa stretávať! A budeš sa vyhrážať, že ublížiš mojej mame... vieš čo?! Seriem na teba! Vyhrážaj sa koľko chceš, neskrivíš jej ani vlas, lebo ak hej, tak ja skrivím tebe a je mi jedno ako veľmi si silný alebo vysoký!“ kričala som po ňom. V jeho očiach som videla neuveriteľný hnev. Už som videla, ako mi strelí facku, mala som to pred sebou, ale on nič, ani sa nepohol.

„Hazza?“ spýtal sa ho Ryan, ktorý práve prišiel, teda dúfala som, že práve prišiel.

„Môžeš,“ precedil Harry pomedzi zuby, otočil sa a zabuchol za sebou hlasno dvere, zdalo sa mi ako zázrak, že ešte držia.

„Mám sa pýtať, čo sa stalo?“ spýtal sa ma a premeral si moju tvár pohľadom. Nezvládla som to, začala som chodiť po miestnosti ako mačka v klietke, ignorujúc každý boľavý kúsok na mojom tele.

„Ten odporný arogantný bastard! Bože čo si o sebe myslí!“ čertila som sa. Najradšej by som mu jednu vlepila, ale to by už nevydržal on a jednu by mi strelil späť. Náhle som sa zastavila a snažila sa zhlboka dýchať. „Ahoj, Ryan,“ otočila som k nemu hlavu. Vyzliekla som si kabát a hodila ho na zem.

„Ahoj Una, už som si myslel, že ťa neuvidím,“ prijal zmenu témy.

„Čo u Harryho nie je možné,“ neodpustila som si, zašla do kúpeľne a vyzliekla sa tam. Cez prsia som si prehodila uterák, aby som pred ním nebola nahá. Keď som prišla späť do izby, Ryan si ma premeral. „Mám si ľahnúť?“ spýtala som sa ho.

„Áno,“ povedal mi a ja som si ľahla, čelom k posteli, na chrbát. „Povedz mi niečo, aký máš vlastne vzťah s Harrym?“ spýtala som sa ho.

„No, to sa dá ťažko opísať,“ povedal mi a pristúpil ku mne. „Vieš, my sme si ako bratia, som druhý človek, ktorého poslúcha Harry.“ Dvoma prstami mi chodil po rebrách a kontroloval ich. „Keď to bude bolieť, povedz mi.“

„Dobre,“ povedala som mu. „Si druhý, ktorého poslúcha?“ neverila som mu.

„Býval som prvý, ale potom sa to zmenilo.“ Prstami našiel jedno rebro a ja som bolestivo sykla. „Bolí to?“ Prikývla som, chvíľku sa tomu venoval a potom pokračoval. „Nezdá sa, že by si to mala zlomené. Každopádne, ako som povedal, zmenilo sa to. Prišla si ty.“

Zasmiala som sa. „Samozrejme, ja som prišla. Až na fakt, že ma tu dotiahol dosť nedobrovoľne.“

„O to nejde,“ pozrela som sa na neho stupídnym pohľadom, „dobre, aj to je podstatné, ale nie k tejto veci. Nikdy som nevidel niekoho, kto by si k nemu mohol toľko dovoliť, si tým naozaj výnimočná, má pre teba slabosť,“ povedal mi. Nevedela som sa rozhodnúť, či to je dobré, alebo nie. Možno nie.

„Prečo si to myslíš?“

„Pretože,“ prstami prešiel k bruchu a mierne stláčal, „sa správa k tebe inak. Ako k porcelánu, akoby si bola sklo. Ak by si sa spýtala koľko cudzích ľudí tu zobral, povedal by som iba jedného.“

„Koho?“

„Mňa.“ Prekvapene som sa na neho pozrela.

„Ako ste sa vlastne spoznali?“

„Bývali časy, keď som tu nepracoval ako doktor, bol som predavač v kníhkupectve,“ zasmial sa. „Raz sa pred obchodom zastavilo pár chlapíkoch a nejako sa to vyhrotilo až k násiliu. Môj otec bol boxer, čiže som niečo z toho ovládal. Mal som vtedy asi dvadsaťpäť. Jedna skupina začala do tej druhej a zbadal som, že sa jeden vrhol na druhého a tretí na štvrtého. Nečakal som a vbehol von, začal som ich od seba odstrkávať, keď som zbadal Harryho. Sedel na ňom nejaký chlap a chcel ho zabiť. Keď som ho išiel zachrániť, postrelili ma. Skončil som tu, kde mi pomohol jeho doktor. Nebol to celkom doktor, nebol skúsený, zato ja áno. Študoval som na fakulte, ale vyhodili ma za, povedzme že zlé správanie. Diktoval som mu, čo má robiť, čiže som nemohol byť pod narkotikami. Keď som vyzdravel, Harry mi ponúkol prácu tu. Stali sa z nás priatelia a vôbec neľutujem toho, čo sa stalo.“ Celý ten čas sa na mňa pozeral, teraz konečne pokračoval v skúmaní brucha.

„Takže si mu zachránil život?“

„Áno.“

„Koľko rokov tu vôbec pracuješ?“

„Dva.“

„Čože?“ neverila som. „Vravel si, že si vtedy mal dvadsaťpäť, takže ty máš teraz... dvadsaťsedem?“ neverila som znova.

„Hej,“ zasmial sa. „Ja viem, že vypadám staršie.“

„Ale iba trošku,“ uznala som a zasmiala sa s ním.

„Vymieňala si si náplasť?“ Prikývla som. „Ako to vypadalo?“

„No, krvácalo mi to, inak sa mi to zdalo rovnaké. Prepáč, v biológii som zlá, a to som sa teraz mala učiť, lebo dostanem F na skúške,“ sťažovala som sa.

„Dnes tu zostaneš a myslím si, že ťa Harry pustí preč až zajtra večer, takže ak chceš, mohol by som ti pomôcť.“ Usmial sa na mňa.

„Budem rada.“ Ako som sa teraz na neho pozerala, videla som, že je mladý. Čierne, celkom dlhé, vlasy mal rovné, aj keď sa mi zdalo, že niektoré boli v miernej vlne. Bol naozaj pekný a dobre stavaný. „Páči sa ti byť tu zatvorený a robiť doktora?“ spýtala som sa ho.

„Nie som iba doktor, pomáham v diplomatických veciach, ale aj v... iných činnostiach.“

„Takže doktor na zabitie,“ zavtipkovala som a on sa zasmial.

„Tak nejako. Môžeš sa obliecť, poviem Mayi aby ti niečo doniesla, zajtra sa zastavím a dáme sa do učenia,“ zasmial sa mi.

„Nesmej sa na mne, nie som šprtka, len nechcem prepadnúť,“ trucovito som odula peru. Začal sa na mne smiať, až kým som ho hravo nebuchla do pleca. „Díky za pomoc,“ usmiala som sa na neho a pridržujúc uterák som ho objala, objatie mi opätoval, až pokým sa netvorili dvere a nezbadala v nich Harryho. Úsmev mu klesol hneď potom, čo nás videl.

 „Nechcem vyrušovať,“ povedal a znova zavrel dvere.

„Čo je jeho problém?“ nechápala som ho. Aj keď to bola rečnícka otázka, Ryan mi odpovedal.

„Mal to v živote tvrdé, nedivím sa. Je komplikovaný, zvykaj si.“

„Zvyknem si?“

„Ja som tu dva roky a stále je nepredvídateľný,“ pokrčil plecami a vyšiel z izby.

Keď som osamela, hneď som sa cítila horšie. Nahodila som na seba tielko, v ktorom som nedávno spala, čudovala som sa, prečo tu ešte stále bolo, ale nechala som to tak. Zazvonil mi telefón. Vanessa. Váhala som nad tlačítkom, až som to zdvihla.

„Una! Kde si?“

„Nehnevaj sa, ale nemôžem ti to povedať, hlavne ani neviem kde presne.“

„Nevrav, že si zasa niekam odišla.“

„Pravdupovediac som odišla s tým istým chlapíkom.“

„Čože? Vravela si, že je to hajzel a neviem čo ešte.“

„Vanessa, ja ti to teraz nemôžem vysvetľovať, ale chcela by som. Musela som s ním odísť, bože, to je tak komplikované. Kiežby som ti to raz mohla povedať. Musím končiť, ozvem sa keď budem môcť,“ povedala som jej a zložila telefón práve keď som videla otvárajúce dvere. Stál v nich Harry s podnosom v rukách. Tvár mal absolútne nečitateľnú, ľutovala som toho, aj keď som nevedela, prečo tomu tak je.

„Nesiem jedlo od Mayi,“ povedal, položil ho ku mne na posteľ a sadol si do rohu do kresla. Odklopila som podnos a zbadala mäso s opečenými zemiakmi a zeleninovou oblohou. Bola som presvedčená, že to do seba nedám. Na kraji podnosu boli dve plechovky kofoly a jedna plechovka pomarančovej malinovky. Otvorila som colu a odpila si z nej, pomaly som začala jesť a nespúšťala oči z Harryho. Vypadal úplne mimo, oči upieral na zem, ruku mal položenú na brade a pomaly si ju trel, bol naozaj mimo.

„Nad čím premýšľaš?“ spýtala som sa ho. Vnímala som ho už v inom svetle ako predtým. V čom bol rozdiel som nevedela, ale nezdal sa mi až taký veľký parchant, teda áno, ale nie až tak giganticky.

Prekvapene a vyľakane na mňa pozrel. Buď zabudol, že tu som, alebo že tu je on, alebo ho prekvapila moja otázka. „Čože?“

Áno, prekvapila otázka, pomyslela som si. „Nad čím premýšľaš, zdáš sa mi úplne vykoľajený.“

„Premýšľam nad tým, prečo by ťa chcel niekto zabiť.“

„To je ľahké, som otravná,“ neodpustila som si a on sa zasmial.

„Hej, to si. Ale aj tak si nemyslím, že to bol normálny prepad alebo normálny psychopat.“

„Psychopati môžu byť aj normálny?“ neodpustila som si poznámku a on sa na mňa pozrel pohľadom á la myslíš to vážne. „Chápem, ale nemyslím si, že by to malo hlboký význam, alebo tak,“ dodala som a dala si ďalší kus mäsa do úst.

„Ja mám iný názor.“

„Prečo si to myslíš?“

„Ten chlap nebol amatér. Navyše v mojej branži je naozaj málo iba nehoda alebo náhoda, všetko sa deje úmyselne pod dohľadom niekoho. Bojím sa, že sa niekto o tebe dozvedel a môžu si myslieť o tebe viac, ako by mali, ako by bolo pre teba bezpečné a pre mňa možné,“ znova upriamil pohľad na koberec. Viac sme už spolu nedohovorili, iba som dojedla svoje jedlo, prekvapivo nezostalo na tanieri nič.

„Povedz Mayi, že to bolo chutné a že ďakujem.“ Povedala som mu, keď som mu podávala podnos. Bez slova odišiel. Unavená som sa hodila na mäkké čierno-biele vankúše a prikryla sa čiernou dekou. „Una, povieš mi, čo sa to deje, alebo to ani ty nevieš?“ povedala som nahlas samej sebe.

Budem sa snažiť pridávať každú nedeľu až sa mi neminú kapitoly. O tie sa ale nemusíte báť, pretože sú Dokonalý takmer dopísaní. 

K tomu by som ešte chcela povedať, že ám rozprísanú novú knihu, ktorá by sa pridávala každý mesiac a jej prológ príde v priebehu októbra.

Nezabudnite hlasovať, komentovať a ohovárať

Bella <A