Bucky:

Začujem rádio, (Inima ho každé ráno púšťa, aby som vstal do práce), a vtedy si to uvedomím. Je streda ráno. Bude sa mi Alexa zase vyhýbať? Budú to opäť len zdvorilostné frázy, čo si vymieňame už od pondelka? Alebo mi konečne vysvetlí, čo sa v nedeľu stalo? Oblečiem sa a pomaly idem do kuchyne, pri čom prechádzam popri stole s rozohraným človeče. Ešte v nedeľu poobede sme sa na tomto mieste spolu smiali. A zrazu sa zdvihla, ospravedlnila sa, (i keď netuším za čo), a utiekla do svojej izby, kde bola zavretá do večera. Vyšla len pre to, aby zobrala Buttona na prechádzku a na to, aby sa išla osprchovať. V pondelok ráno ma iba súrila, aby sme nezmeškali do práce, a potom, keď sme sa z nej vrátili, uvarila jedlo, a po obede sme sa už nevideli. Zas iba keď bola vyvenčiť Buttona a išla do kúpeľne. V utorok, včera, to bolo rovnaké. No teraz, keď som vošiel do kuchyne a uvidel som jej červené oči, akoby v noci vôbec nespala, rozhodol som prísť tej veci na kĺb, nech to stojí, čo to stojí.

„Dobré ráno" pozdravím sa a zoberiem si kávu.

„Dobré" zdvorilostnofrázová konverzácia začala.

„Alexa. Nemôžeš sa takto ničiť. Ak je niečo, s čím ti môžem pomôcť, urobím to" rýchlo ukončím náladu začiatku rozhovoru.

Inima len pokrúti hlavou a dodá: „ale mohol by si dnes chodiť s Buttonom na prechádzky ty. Určite je pre teba nezvyk trčať furt na jednom mieste" akonáhle to dopovie, zdvihne sa zo stoličky a odíde do svojho žalára. Čo je? Krajšie sa to povedať nedá.

***

„Ale Jeff vravel, že máš nového kamoša. Len to vyslovil ako bližší vzťah" začul som, keď som sa cez prestávku snažil nájsť Inimu.

Nebol by som sa nad tým pozastavil, keby som nezačul mne už dobre známy hlas: „Jeff sa mýlil. No tak ma môj kolega odprevadil domov. A?"

„Ty hovoríš tomu, že ťa chalan odnesie na rukách domov odprevadiť? Naozaj ODPREVADIŤ?! Prepáč Alexa, ale budeš si musieť nájsť lepšiu hlúposť"

„Jess, pozri. Nepoznáme sa ani týždeň. A ani neviem, kedy odíde a na ďalší deň sa neukáže. Nič komplikované tam nebolo, nie je a nebude. Rozumieš?"

„Fajn" vzdychne si Jess a odíde.

Skloním hlavu, keď prechádza okolo mňa, no zachytím, ako si zamrmle: „To hovor slepej. Vidím ako vyzeráš" Inima naozaj vypadá hrozne. Predtým vždy veselé oči sú teraz opuchnuté a krásny žiarivý úsmev nahradili popraskané pery. Chcel by som ísť za ňou a všetko si vysvetliť, ale sám sa neodvážim.

„Jess! Potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať" dobehnem za Iniminou najlepšou kamarátkou, aby sme sa poradili, čo ďalej. Bez toho, aby sa na mňa pozrela, zahne k dverám do svojej kancelárie. Otvorí dvere a nechá ma vojsť dnu prvého. Keď za nami zavrie a pozrie sa na mňa, v tvári sa jej zračí obrovské prekvapenie.

„Áno, viem, čo si teraz myslíš. Ale nechaj ma to vysvetliť, dobre?" rýchlo poviem a Jess len prikývne.

„Takže, ako si už sama zistila, nie som žiaden Maxon" to meno som nezabudol doslova vypľuť „A, prekvapivo, nie som ani ten Sebastian Stant"

„Stan" opraví ma s úškľabkom, nad čím iba mávnem rukou.

„Tak kto teda si?"

„Som..." dramatická prestávka „James Buchanan Barnes"

***

Cesta domov pokračuje, ako doteraz, v úplnej tichosti. S Jess som sa dohodol, že dnes s Jeffom prídu na návštevu. Lepšie povedané, na ich trio- tradičný- filmový- maratón (až na to, že teraz to bude skôr kvarteto a určite to nebude nič tradičné). Síce chvíľu trvalo, než mi začala veriť, ale keď som jej porozprával, čo sa stalo, napodiv, uverila.

„Haló! Zem volá Buckyho" preberie ma zo spomienok moja spoločníčka, búchajúca ma do ramena.

Rýchlo na ňu pozriem a ona v tom: „No sláva! Pýtala som sa, že čo si dáme na obed. Som hladná a nemáme nič navarené. Čo tak objednať si pizzu?" prestane ma ťukať do ramena. Toto bolo to najneformálnejšie, čo mi za posledné dni povedala.

„Môže byť" usmejem sa na ňu s myšlienkou, že možno to už nebude medzi nami také divné. Ale mýlil som sa. Čím viac sa pokúšam nadviazať s Inimou konverzáciu, tým viac sa do seba uzatvára, a tak som radšej prestal hovoriť. Keď dojeme pizzu, odnesiem krabice do kuchyne s tým, že už nedokážem dlhšie čakať na Jess a Jeffa. No keď sa vrátim, Inima nikde. S povzdychom sa teda vyberiem k, určite, zatvoreným dverám do jej izby. Zaklopem na ne, no Inima neurobí to, čo by som očakával.

„Potrebuješ niečo?" slabo sa ozve tesne spoza dverí. „Musím niečo potrebovať, aby som sa s tebou mohol rozprávať?" som strašne nervózny, tak sa snažím ukľudniť, aby som neučinil unáhlené rozhodnutia. Chvíľu za dverami nepočuť ani šuchnutie, no po tichu sa ozve slabučké nie.

„Ale nechoď tu, prosím" akoby hovorila do vankúša.

„Tak fajn. Ide o to, že sa niečo deje a ty mi to buď nechceš alebo nemôžeš povedať. Viem, že máš potrebu zvládnuť to sama, ale nemusíš. Od čoho sú tu priatelia, od čoho som tu ja, ak ti nemôžem pomôcť?" po týchto slovách som si na niečo spomenul. Už som niekomu niečo podobné hovoril. Ale komu? Než som si stihol spomenúť, ozvali sa tiché slová.

„Si tu len pre to, že nevieme, ako ťa dostať odtiaľto, z tejto reality a dúfame, že to Steve nejako vyrieši" tieto slová ma pichli pri srdca. Nezvládol som to. Musím okamžite vypadnúť.

***

Alexa:

Pred dvomi hodinami som počula štrnganie kľúčov a Buttonovich popruhov. Potom sa zavreli vchodové dvere a odvtedy nepočuť bytom nič, okrem vzlykov tlmených vankúšom. Povedať mu to bolo ťažšie, než čokoľvek iné. Chcela som, aby otvoril dvere, chcela som, aby naliehal, kým by som mu nepovedala pravdu, chcela som len, aby naše lúčenie, keď sa po neho vrátia nebolo také ťažké. Nechcela som mu ublížiť! Zlosť je pre mňa vždy ľahké udržať. Tak prečo je to teraz také ťažké? Únava je to jediné, čo ma drží pri zemi. Preto radšej zavriem oči, no keď v tme zbadám jeho utrápený pohľad, ktorý som vo filmoch videla už toľko krát, otvorím ich a prudko sa postavím.

Toto nie je hnev. Ani zúrivosť. Slovo, ktoré ma teraz vystihuje úplne dokonale, chcem vysloviť nahlas, aby som sa uistila, že je skutočné. Namiesto neho, však z plných pľúc zakričím nie. Prečo som to Buckymu povedala? Prečo som musela zraniť aj jeho? Nezostáva mi iné, len to celé vstrebať. Nikde neviem nájsť mobil, takže som ho musela nechať v inej časti bytu. preto sa čo najnečujnejšie vytratím z izby, aj keď doma nikto nie je. Už som bola na polceste do izby, keď mi niečo napadlo.

„Button, prepáč"zašepkala som smerujúc si to k vchodovým dverám.

Zdravým všetkých.
Máme tu ďalšiu kapitolu. Viem, je to trochu depka, zase, no už to bude lepšie, dúfajme. Som zvedavá na vaše reakcie.
PS: Už sa pomaly blížia prázdniny. Kto sa teší?🥰

Vaša AStark ❤️💛