Alexa:

Kým sa spamätám, Bucky už sedí pri človeče a usmieva sa. Hráme v tichosti, a keď ho vykopnem: „Za čo som si zaslúžila pusu?" rýchlo vyhŕknem, ale on sa len usmeje.

„Bucky!" zamračím sa na neho.

„Za to, aká si úžasná a čo všetko pre mňa robíš" zdvihne ku mne pohľad a mne sa okamžite z tváre vytratí hnev. Neviem čo som čakala, ale toto to určite nebolo. Bucky, akoby nič, hodí kockou a posunie sa o tri políčka dopredu. Ja stále zamrznutá, bez známky života, sedím a čumím na neho.

„Si na rade, Inima" pozrie sa mi s úsmevom do očí. Hodím šestku a jednotku a na moje prekvapenie sa mi ho podarí vykopnúť. Mala som v pláne opýtať sa, či som zaspala v buse, ale to by bola zbytočná otázka, keďže odpoveď je zjavná. A tak si ho radšej obzriem.

„Nie je to síce otázka a viem, že je to možno divné, ale veľmi rada by som si chcela z blízka pozrieť tvoju kybernetickú ruku, a možno, ak dovolíš, aj sa jej dotknúť. Vieš, nie každému sa podarí stretnúť jeho najobľúbenejšiu filmovú postavu" s pochybnosťami na neho pozriem.

„Prosím..." dá si dole mikinu a ja prvý krát, ako sa poznáme, vidím jeho kovovú ruku. Prejdem okolo stola a sadnem si na gauči vedľa neho. Kým si ruku prezerám, Bucky ma len nemo pozoruje. Keď sa odvážim jeho ruky dotknúť, spomeniem si na všetky scény z filmov, ktoré Bucky prežil v zajatí Hydry.

„Nemrač sa. Nepristane ti to" vytrhne ma z premýšľania Buckyho pravá ruka, ktorá sa približuje k mojej tvári. Prstom mi prejde po čele, čím mi vyhladí zamračenú vrásku. Dlaň, ktorú mi potom presunie na líce, je hrejivá a ja si na ňu položím tvár. Môžu neho spraviť Winter Soldiera, ale Bucky tam bude vždy.

„Bolí to, keď ťa mažú?" smutne na neho pozriem. Trochu stuhne, ale potom iba prikývne.

„Aj tu, aj tu" dotkne sa najprv hlavy, a potom srdca. Fyzická bolesť prejde, ale srdce je ťažké obnoviť. Tomu chápem. Prstom prejdem z jeho kybernetickej dlane po lakti až k ramenu, kde mu vyhrniem tričko zakrývajúce červenú hviezdu. Skúmam ju, stále si opierajúc tvár o Buckyho ruku. Rukáv vrátim na pôvodné miesto a prstami mu prejdem z ramena späť na dlaň plynulým pohybom. Naše spojené dlane zdvihnem medzi nás a prepletiem si prsty s tými jeho. Ruku má silnú, chladnú, a tak nežnú zároveň.

„Musíš mi niečo sľúbiť. Kým po teba nikto nepríde, ostaneš pri mne. Nenecháš ma samú. Sľúbiš mi to?" odtrhnem pohľad od našich rúk a pozriem mu do očí.

Z líci mi dá ruku preč a pevne ma objíme: „Sľubujem" Naše zložené nohy robia medzi nami závoru, čo sa mi ani v najmenšom nepáči. Asi je na tom podobne, lebo, stále držiac ma v objatí, sa postaví, (čím postaví aj mňa), a sadne si tak, aby som mu bola na kolenách.

***

Bucky (Flaschback):

Bol som v takom šoku, že keď ma niekto potiahol za rukáv smerom od ľudí, ani som sa nepohol. „Počúvaj, nevypadáš byť nadšený toľkou pozornosťou. Takže ak chceš vypadnúť, musíš ísť za mnou" počul som hlas odo mňa o hlavu a pol nižšej osoby. Rozprávala sa so mnou, akoby sme sa poznali celé roky. Najprv som si držal odstup, no po pár minútach s ňou sa to nedalo. Keď som ju bližšie cez víkend spoznal, uvedomil som si, že má srdce a je ochotná pomôcť v každej chvíli. Tak sa stala Inimou. Mojou Inimou.

***

Alexa:

Bucky sa už hodnú chvíľu zamyslene pozerá do neznáma, kým ja sedím na jeho kolenách. Odkedy sme sa stretli, prešli dva dni. Čože?! Len tak málo? Musí sa to všetko preňho diať veľmi rýchlo. Moc tomu asi nepomáham.

„J- ja. Prepáč James" rýchlo sa postavím a utečiem do mojej izby, kde za sebou zavriem a zosuniem sa popri dverách na zem. Neuvedomila som si, ako nám obom môžem veľmi ublížiť. Veď sám povedal, že odíde domov, keď po neho niekto príde. Nemôžem si zvyknúť na jeho prítomnosť. Nemôžem mu to urobiť. On patrí tam, do MARVELu , ja zas sem, do reálu. Do nášho reálu. Jednoducho sem, na našu zem bez vibránia, supervojakov a iných vylepšených, bez kybernetických rúk, vymývania mozgov, bez strojov podobných Iron Manovi a čo ja viem ešte čoho. Bucky mal pravdu. Sebastian Stan na neho nemá. (pozn. autora aby som nikoho neurazila, tak vedzte, že je to Alxinin názor) Ja ho poznám už celé roky. Síce cez filmy, ale aj tak toho viem o ňom veľa. On o mne nevie skoro nič a je odkázaný mi dôverovať. 💔

Ahojte, všetci.
Ak mám byť úprimná, tak som mala nutkanie túto kapitolu vydať už v nedeľu. Ale vydržala som to, za čo som sna seba hrdá 😌

Dúfam, že ste si užili aj túto kapitolu a verím, že ste po prečítaní neskončili s depkou.

Vaša AStark ❤️💛