Keď otvorím oči a poobzerám sa, spoznám starú stodolu mojich rodičov. Uprostred nej je iba jedna stolička, na ktorej sedím ja v...nočnej košeli? Fajn. Asi som sa včera, čo ja viem čo. Preskočilo mi. Zvonku začujem tlmené hlasy. Tón jedeného, mne už dobre známeho hlasu ma veľmi znepokojí. Niekoľko párov nôh dupoce preč od stodoly, a tak sa rozhodnem ísť sa pozrieť, čo sa deje. Otvorím vráta, no na moje počudovanie sa nedostanem na dvor. Dvere sa za mnou s rachotom zabuchnú. Obzriem sa, že zistím prečo, no namiesto dverí tam stojí zrkadlo. V ňom spoznám seba. Už nemám oblečenú nočnú košeľu, ale kombinézu podobnú tej, čo nosí Black Widow. V zrkadle zaregistrujem za mnou pohyb. Rýchlo sa otočím, a tam, kde sa vzal, tu sa vzal, hľaďím do Buckyho tváre. Svoje oči upiera na podlahu, preto urobím opatrný krôčik vpred, no v momente, ako sa pohnem, Bucky prudko zdvihne hlavu.
„Bucky, čo sa deje?" potichu prehovorím k jeho prázdnemu pohľadu. No on sa ani nehne. Urobím ďalší krok vpred s tušením, že niečo nie je v poriadku.

„...один, солдат" rozľahne sa ozvena páru slov prázdnym priestorom. Po nich, strašidelne povedomých slovách, sa Bucky pohne smerom ku mne. Skôr, než stihnem akokoľvek zareagovať, ma už kybernetická ruka drží pod krkom a ja hľadím do Buckyho tváre. No nie je to tá usmievavá Jamesova tvár, na ktorú som si tak ľahko zvykla, ale tvár niekoho iného, tvár Hydry. Tvár Winter Soldiera.

S trhnutím sa posadím a rozdýchavam, čo sa práve stalo. James, bol to James! Oni ho premôžu. Oni ho odvedú a zničia. Prikážu mu ničiť! Nie! To nesmiem dopustiť. Kde je? Musím...musím ho nájsť! Čo ak ho už odviedli. Musí byť v poriadku! Vybehnem z izby pred dvere bratovej izby, a čo najtichšie sa ich snažím pootvoriť. Viem, že to bol len sen, no potrebujem na vlastné oči vidieť, že je v poriadku. Dvere, ako na každom starom dome, zaškrípu. Zľaknem sa, že som Jamesa zobudila, no na moje prekvapenie sa ani nehne. Tou drobnulinkou škárou sa dostanem dnu. Dvere za sebou však už nezatvorím a radšej sa pomaly presuniem k jeho posteli. Sadnem si na zem vedľa nej a nadskočím, keď sa kôpka pod perinou pretočiť tvárou ku mne.

„Prečo nespíš, Inima?" pozrie sa mi do očí.

„Len nočná mora. Potrebovala som ťa vidieť a uistiť sa, že si v poriadku. To je všetko" unavene vysvetlím a opriem si hlavu o matrac, no nezadržím vzlyk.

„No tak, neboj, som tu. Bol to iba sen. Veď sama vidíš, že mi nič nie je" opatrne ma objíme a ja sa po nejakej chvíli upokojím.

„Prerozprávaj mi ten sen, prosím" podoprie si hlavu a venuje mi unavený, no za to ostražitý pohľad, akoby sa mi snažil povedať, že je ochotný počúvať ma až do rána. A tak mu vyrozprávam všetko do posledného detailu. Počúval a ani raz ma neprerušil. Keď mu všetko vyrozprávam a nemám už čo k tomu dodať, iba si podopriem moju pomaly klesajúcu hlavu.

„Už si pôjdem ľahnúť" zívnem si, no ani v najmenšom sa mi nechce odísť.

„Si si istá, že sa ti to už nebude snívať?" starostlivo sa opýta a pohladí má po líci.

Ja iba pokrytím hlavou: „A keby aj, prídem sa uistiť, že si tu" ani jeden z nás nič nepovie. Vôbec sa nemám k odchodu. Už chápem, prečo mi nepovedal o tých týpkoch. Pozná ma a vie, že by som začala panikáriť. Aj keď som to nevidela, vždy sa o mňa stará a ide mu len o moje dobro.

„Už nechcem, aby si bol James" nakloním sa k nemu a šepnem mu do ucha: „Zasa buď môj Bucky..." chvíľu sa nehýbe, no potom ma zovrie v medveďom objatí. Zistenie, že jeho prítomnosť má na mňa upokojujúce účinky, ma na chvíľu vyvedie z miery, no pomôže mi to uvedomiť si, že už viac nechcem od neho odchádzať.

„Bucky?" nachvíľu zaváham, no napokon sa odhodlám pokračovať: „Môžem zostať tu?" Bucky sa zmôže iba na prikývnutie, čo mi stačí na to, aby som si privlastnila časť madracu a celú perinu. On sa iba zasmeje a jemne sa pokúša získať aspoň časť prikrývky. Po chvíli mu ju so smiechom dám. Bucky mi dá pravú ruku okolo pása a opatrne si ma pritiahne bližšie k sebe. Napokon sa v bezpečnom narúčí môjho domova oddám spánku, tento raz bez nočných môr, len s úsmevom na perách a pocitom dlhohľadaného domova.

Píše sa  trinásty februárový deň roku dvetisícdvadsaťdva, dvadsiataprvá hodina, pedesiatatretia minúta a ja sa tiež chystám odobrať do ríše snov.
Majte sa krásne,

Vaša AStark ❤️💛

PS: Spalo sa mi fajn, pokiaľ nezazvonil budík...

PPS: Plánovala som túto kapitolu vydať až v piatok, ale keď už máme ten Medzinárodný deň Darovania kníh, tak som vydala ďalšiu kapitolu skôr.