Tmavovláska stála pred Absinthiusovou kanceláriou s rukou vystretou dopredu. Avšak nevedela sa donútiť zaklopať. Keď včera odchádzala od Eldera, povedal jej, že dnes s ňou doriešia ostatné veci. Nebola si istá, čo sa bude diať, keď vstúpi.

Pošlú ma domov? Alebo si ma tu nechajú? váhala. Sama nevedela, ktorému z toho by dala prednosť. Povinnosti ju tiahli domov za sestrou, ale toto miesto ju fascinovalo. Tu konečne pochopila, čo sa stalo s jej svetom. Navyše sa tu cítila dobre. Chcela tu sebecky ostať. Ale ako by mohla zabudnúť na Gentiu? Ako by ju mohla nechať napospas osudu? Veď jej sestra bola ešte dieťa. Cítila za ňu zodpovednosť.

„Spala si dobre?" vyrušil ju známy hlas. Elder.

„Prečo?" vyletelo z nej automaticky.

„Vyzeráš, že zaspávaš v stoji."

„Nie, ja len...nie," vykoktala zo seba. Rukami si zašla do vlasov. Zahanbila sa, keď ju našiel neprítomne stáť v strede chodby. Občas sa strácala v myšlienkach a precitnutia bývali takéto.  Blondiak sa však jej zmätenej reakcii len zasmial.

Potom kývol na dvere, pri ktorých postávala. Otvoril ich. A Nettle už nemohla dlhšie otáľať. Zdráhavo vošla dnu. Očami jastrila po miestnosti.

Absinthius tam už bol. Vypisoval akési papiere, zatiaľ im nevenoval pozornosť. Nervózne sa posadila na rovnakú stoličku ako včera a čakala. Ticho premýšľala, čo bude ďalej. Podvedome cítila, že jej život stojí na križovatke. Ktorým smerom sa mám vydať? Čo ak sa zmýlim? zožierali ju otázky, na ktoré nedokázala odpovedať.

Všimla si, že si Absinthius napravil svoju čelenku, ktorá v nej zobúdzala ďalšie myšlienky. Prečo ju má aj dnes? Nosí ju stále? Ak áno, prečo? Skrýva snáď niečo? Napriek príjemnej atmosfére odboja v nej táto skupina vyvolávala samé otázky. Boli ako cibuľa. Až na to, že každá vrstva skrývala ďalšie tajomstvo. Avšak dostať sa do stredu bolo takmer nemožné.

Hlboko si povzdychla. Nevedela, ako začať. Mám sa ozvať ako prvá alebo počkať? Hrobové ticho v miestnosti ju znervózňovalo. Rozhodla sa prehovoriť. Potom si však uvedomila, že nevie, ako má staršieho muža osloviť. Menom? Alebo formálne? váhala. Nervózne si prehrabla vlasy.

„Pane," začala zdvorilo, ale Absinthius ju prerušil.

„Pokojne mi hovor Ab, ako všetci ostatní."

„Dobre. Teda...ďakujem. Takže...Ab, Elder mi včera povedal, že so mnou budete chcieť prebrať isté...veci. Zaujímalo by ma, no viete, o čo sa jedná," chaoticky vykoktala Nettle.

Prekvapilo ju, aká je nervózna. Nestávalo sa jej, že by sa pred niekým nevedela vykoktať. S ľuďmi väčšinou diskutovala rada. Ale teraz ju niečo brzdilo. Privrela oči a párkrát sa zhlboka nadýchla. Otvorila ich, až keď Ab prehovoril.

„Vieš Nettle, premýšľali sme, čo s tebou."

Tmavovláska zamrzla. Vytreštila na staršieho muža oči. Nečakala, že bude taký otvorený. Nebola na to pripravená. Sedela na stoličke napnutá ako struna a váhala.

Potom sa neistým hlasom spýtala: „A...k čomu ste dospeli?"

Vnímala, že ju Elder prepaľuje pohľadom. Nezábudkovo modré oči skúmali výraz jej tváre. Vedela, že si všimol nervozitu, ktorá ju ovládala, ale nerozumel. Snažil sa zachytiť jej pohľad. Nettle však uprene hľadela na stôl a srdce jej búšilo až v krku. Napätie v jej bledej tvári bolo očividné.

Medzitým sa opäť ozval Ab. Tmavovláska sa na neho pomaly otočila. Žalúdok sa jej skrúcal nervozitou. S očakávaním sa naklonila bližšie.

„Vieš, rozhodli sme sa, že s nami pôjdeš na jednu z misií. Potom sa rozhodneme," usmial na sa ňu záhadným úsmevom. Nettle sa opäť nemohla zbaviť pocitu, že vie oveľa viac, ako povie. Avšak to nebolo to, čo ju teraz trápilo. Striasla sa. Vydesila ju zmienka o misii. Nervózne sa chytila za hlavu. Veď ona nie je na nič také vycvičená.

Skrčila obočie. Tmavovláska si uvedomovala, že otvorene odmietnuť by bolo vrcholne neslušné. Bola im zaviazaná, zachránili ju pred samotnou smrťou. Ale znepokojenie, ktoré pociťovala, jej nedovoľovalo mlčať. Zhlboka sa nadýchla a váhavo vyslovila myšlienku, ktorá otravovala jej myseľ.

„Nikdy som neabsolvovala nejaký tréning. Neviem, totiž...nemyslím si, že som ten správny človek na nejakú výpravu. Určite máte mnoho skúsených bojovníkov."

„Nettle, nestresuj. Nepôjdeš s nami do vojny. Ide len o to, aby sme skontrolovali našich spojencov. Sú to vedci, ktorí sa snažia nájsť liek na Požierača. Avšak, už dlhšie nereagujú na naše listy," upokojujúco odvetil Elder. V jeho hlase však bolo badateľné pobavenie. Oči mu žiarili ako dva lampášiky.

„Prečo práve ja?" zvedavo sa opýtala. Trochu jej odľahlo, že jej nehrozí nejaká smrtiaca výprava. Hneď mala väčšiu chuť k rozhovoru.

„Elten ťa chcel uniesť. Musel na to mať nejaký dôvod. Možno ovládaš nejakú zručnosť, ktorá by sa hodila aj nám. Chceme ťa len preveriť," zadíval sa na ňu Ab. Záhadný výraz v jeho tvári Nettle miatol. Mala pocit, že je za tým niečo viac, než len preverenie schopností. Bola presvedčená, že o nej vie oveľa viac, ako hovorí. Viac, než ona sama.

Napriek tomu jediné, čo urobila bolo, že pomaly prikývla. Nettle veľmi dobre vedela, že začať spochybňovať slová vodcu je to posledné, čo by mala urobiť. Pohľadom naznačila Absinthiusovi, nech pokračuje. Chcela sa dozvedieť všetko, čo jej boli ochotní prezradiť.

„Teraz ťa Elder odvedie na Cvičisko, kde ti liečiteľ prezrie tvoje rastlinné znamienko. Je to bežná rutina pre nových odbojárov, hoci tu možno nepobudneš dlho. Potom ťa zoznámi s Elitou. To by bolo všetko, čo som chcel povedať. A teraz už môžete ísť."

Nettle zarazene sledovala, ako sa blondiak zdvíha zo stoličky. To je všetko? udivene sa obzerala. Čakala dlhší rozhovor, viac informácii o odboji. Nikto však nevyzeral, že chce pokračovať. Ab sa opäť venoval papierom a Elder postával pri dverách. Prebodol ju pohľadom a netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu.

Tmavovláska sa postavila a so sotva badateľným povzdychom sa vydala za ním.

V momente, ako sa za nimi zavreli dvere, ho zavalila otázkami. V očiach sa jej leskol hlad po odpovediach.

„Čo je Cvičisko? Kto je Elita? Prečo mám ísť k liečiteľovi? A čo bude robiť s mojim znamienkom?"

„Preboha, Nettle," rozosmial sa Elder, „upokoj sa! Všetko ti vysvetlíme a ukážeme."

Jeho hlas znel úprimne. Ústa mal roztiahnuté do úsmevu. Nettle uverila, že by sa predsa len mohla dozvedieť všetko o problémoch svojho sveta. Bola presvedčená, že Elder jej nič nezamlčí. To, čo však nezahliadla, bol zamyslený výraz v jeho očiach.

Po dlhšom kráčaní chodbami sídla zastal blondiak pred jednými z dverí. Neboli také veľkolepé ako tie, ktoré ich zaviedli do sály stretnutí. Napriek tomu z nich vyžarovalo niečo vznešené. Tmavé drevo bolo lemované červenými ornamentami. Vďaka svetlu, ktoré na ne dopadalo, sa vlnili ako hady. Jeden z odleskov vylešteného klopadla oslepil Nettle. Jeho šarlátová farba pútala pozornosť zo všetkého najviac. Boli na ňom zobrazené úponky akejsi ťahavej rastliny. Práve ním Elder zaklopal na tmavé drevo.

Za dverami sa ozvali akési hlasy. Nettle zbystrila pozornosť. Približovali sa. Nerozumela, o čom sa rozprávajú, ale ich hlasy zneli ráznym tónom. Tmavovláska so zadržaným dychom sledovala otvárajúce sa dvere. Nervozita bola späť.

S rozšírenými očami hľadela na drevo tisnúce sa jej smerom. Vedela, že za chvíľu jej odhalí ľudí na druhej strane. Akí budú a kým sú? preletela jej hlavou myšlienka. Už jej však nestihla venovať akúkoľvek pozornosť. Dvere sa otvorili.

Nettle sa z hrdla vydral prekvapený výdych. Pred ňou stála skupinka najrôznorodejších ľudských bytostí. Ženy aj muži odetí vo zvláštnych farebných košeliach. Niektorí zvierali v rukách luky, iní meče a dýky. Pohľad každého z nich sa upriamil na tmavovlásku, ktorá nerozhodne stála na prahu dverí. Jediné, na čo sa zmohla, bolo prekvapene preskakovať očami z jedného na druhého.

„No to je mi teda privítanie, Elita," zachechtal sa Elder, postávajúci za Nettle. Tým na seba upriamil pozornosť ostatných. Oni, akoby si ho všimli až teraz, sa začali prekrikovať. S úsmevmi ho zdravili.

Nettle zarazene zažmurkala. Z nepriateľských bojovníkov sa razom stali veselí spoločníci.

„Elder, konečne si tu! Riešime stratégiu do laboratórií a nevieme, koho vyslať. A pochybujem, že za dva týždne nájdeme niekoho nového. Tí radováci nestoja za nič," vychrlila zo seba vysoká blondína medzitým, ako sa hrala so zlatou dýkou v jej rukách. Na dôvažok ešte pohodila dlhými vlasmi. Svojím správaním dávala jasne najavo, že sotva patrí medzi tých, ktorí Nettle zachránili z hlbín.

Napriek tomu sa na ňu Elder žiarivo usmial a odpovedal: „Nemusíš mať strach, drahá Ama. Privádzam so sebou toho správneho človeka." Pristúpil k Nettle a dobromyseľne ju pobúchal po chrbte.

Medzi skupinkou to zašumelo. Tmavovláska bola opäť v centre pozornosti. Niektorí vôbec neskrývali pátrajúce pohľady, ktorými prenikali dievčine až do morku kostí. Nettle na sebe cítila každý jeden pohľad. Rozpačito sklonila hlavu.

„Si si istý? Nemyslím si, že niekedy držala meč," ozval sa nakrátko ostrihaný muž. Mohol mať okolo dvadsaťsedem rokov a farba jeho pleti pripomínala kávu. Na tvári mal jasne vpísanú nedôveru.

Elder po jeho prehlásení len ticho povzdychol.

„Poďme dovnútra, všetko vám vysvetlím. Nech jej medzitým Lyng skontroluje znamienko." Potom sa smutne zahľadel na muža s krátkymi vlasmi – Lynga a nadvihol obočie. Ten však len zamračene pokrútil hlavou, akoby mu chcel naznačiť, nech sa nestará. Nettle zmätene sledovala ich tichú komunikáciu.

O chvíľu sa všetci začali vracať späť do miestnosti. Ich odchod sprevádzalo vzrušené mrmlanie. Každý sa chcel podeliť o svoju teóriu a názor na Nettle. Len Elder ich nasledoval v tichosti. Tesne pred tým, než zmizol za dverami, venoval posledný pohľad Lyngovi. Jediný, kto ostal stáť na prahu, bol práve tento krátkovlasý muž. Sledoval každý jej nádych. Nettle mala pocit, že jeho pohľad preniká až do hĺbky duše.

„Poď, nováčka...alebo radováčka, veď ktovie, odkiaľ ťa ten chalan vyhrabal. Musíme si pohnúť. Chcem vedieť, čo z toho Elitára vypadne."

Tmavovláska nakrčila obočie. Naklonila hlavu a zadívala sa na bruneta. Pochopila, že liečiteľom je Lyng a má jej prezrieť znamienko, ale ostatné bolo zahalené v hmle nevedomosti. Avšak nahlas nič nenamietala, len ho nasledovala.

Lyng ju zaviedol do vedľajších dverí. Keď vstupovali cítila, ako sa jej zmocňuje zvedavosť. Ocitli sa v malej miestnosti s mnohými policami. Na nich boli v perfektných radoch poukladané flaštičky s rozličnými tekutinami. Šnúry, ktoré križovali vzduch vo výške ich hláv sa prehýbali pod ťarchou sušených bylín. Omamná aróma kvetov sa vznášala všade navôkol a udierala Nettle do nosa. Vďaka pootvorenému oknu sa miešala so slaným morským vánkom. Ťažký vzduch bol presýtený vôňami. Tmavovláske sa od toľkých vnemov zakrútila hlava.

„Poď sem," poprosil ju brunet. V ruke držal jednu z fľaštičiek. Za sklom sa lenivo prevaľovala sivastá tekutina. Vyzerala ako tekuté striebro, ktoré len čaká na uvoľnenie. Vďaka lúčom, ktoré na ňu dopadali, odrážala modrasté odlesky do celej miestnosti.

Nettle váhavo podišla bližšie. Netušila, čo sa bude diať a to ju znervózňovalo. Žalúdok jej sťahovala nervozita. Nohy mala stuhnuté, ruky sa jej naopak triasli.

Liečiteľ si to všimol a hlbokým hlasom jej povedal: „Nemaj strach, len ti skontrolujem znamienko, ktoré ťa spája s tvojou rastlinou. Ak ťa majú prijať medzi Elitu, je to nevyhnutnosť. Nesmie sa stať, že by medzi nás prenikol nejaký prašivý Požierač."

Tmavovláska zaváhala. To, čo hovoril, dávalo zmysel. Síce vedela, že akákoľvek kontrola je zbytočná, keďže sa nemôže stať Požieračkou, ale ostala mlčať. Ľudia boli poverčiví a neradi počuli, že jej rastlina je žihľava.

Avšak nerozumela, prečo je tá fľaštička naplnená zvláštnou tekutinou. Budem ju musieť vypiť? Alebo vyliať na pokožku? Podvedome sa dotkla svojho hrudníka, na ktorom žiarilo biele znamienko žihľavy. Výstrih na tričku odhaľoval bledé stonky so zúbkovanými listami. Rovnaké sa jej ovíjali okolo celej hrude. Kresbu dopĺňali drobné ostne, ktoré lemovali úponky žihľavy. Uprostred sa vynímal žihľavový kvet, ktorý spájal všetky výhonky. Napriek tomu, že bol biely, rovnako ako ostatné časti znamienka, z neho vyžaroval pôvab.

„Aká je tvoja rastlina?" opýtal sa krátkovlasý Lyng profesionálnym tónom. Napriek tomu však znel, akoby odriekaval naučené texty. V Nettle sa prebudila podozrievavosť.

„Žihľava,“ povedala a sledovala jeho reakciu. Nevyzeral prekvapene, čo ju zarazilo. Po jej odpovedi k nej len pristúpil ešte bližšie.

Fľaštička v jeho rukách sa takmer dotýkala Nettlinej pokožky. Tmavovláska veľmi intenzívne cítila studené sklo. Liečiteľ medzitým otvoril uzáver. Ju striaslo. Avšak nie od strachu, ale od chladu, ktorý sa vlieval do izby. Keď priložil hrdlo fľaštičky k znamienku, zima ešte zosilnela. A potom vylial tekutinu na jej pokožku.

Nettle vykríkla. Mala pocit, že sa mení na kus ľadu. Z miesta, kde sa tekutina dotkla jej kože sa šíril chlad. Prenikal jej do špiku kostí, do končekov prstov. Telom jej prešla zimnica, ktorá neustávala. Naopak, zosilňovala.

S hlbokým nádychom sa pozrela na znamienko. Cez zovreté pery sa jej vydral prekvapený ston. Tekutina pokryla jej pokožku presne na miestach, kde mala biele čiary. Avšak to nebolo to, čo ju šokovalo najviac. Pomaly vsakovala. Stávala sa jej súčasťou.

„Čo sa to deje?!" vykríkla trochu hystericky a dožadovala sa odpovede. Oči je preskakovali zo znamienka na liečiteľa.

Avšak Lyng len zašomral pevným hlasom: „To je zvyčajný efekt. A poď už, musíme ísť." Otočil sa na päte a bez ďalších slov odplachtil z miestnosti ako víchor.

Nettle sa zarazila. Zvraštila obočie a bez pohybu ostala stáť v strede izby. Napriek tomu, že odpovedal bez zaváhania, jej v mysli začalo klíčiť semienko neistoty. Ale bohužiaľ, neostávalo jej nič iné, ako ho nasledovať. Hoci bola presvedčená, že odboj skrýva mnoho záhad, nebola v pozícií akúkoľvek z nich odhaľovať.

Roztrasene vyšla z liečiteľskej miestnosti. Opäť sa vrátila k dverám, za ktorými predtým zmizli ostatní. Lyng tam na ňu už čakal. Kývnutím hlavy dal najavo, že chce, aby otvorila dvere ona. Bolo to dôležité gesto, pretože to znamenalo, že pre ňu začína niečo nové. A že o tom sama rozhoduje.

Ruku položila na masívnu kľučku. Očami našla tie jeho.

Nádych.

Výdych.

A potlačila. Dvere sa otvorili. Svetlo ju oslepilo. Úžas sa jej ozdobil tvár. „Vitaj na Cvičisku," predniesol hlbokým hlasom Lyng a rozhodil rukami.

A konečne nová kapitola. Momentálne sa snažím postupne predpisovať, ale nič nesľubujem na sto percent.

Rozhodla som sa dnešnú kapitolu venovať Glacia_Ravine, ktorá komentuje každú jednu časť a ja chcem, aby vedela, že si to veľmi vážim. Tvoje teórie sú skvelé. Ďakujem ❤️