Nettle sa váhavo rozhliadla po ľudoprázdnej ulici osvecovanej iba jednou lampou. Nepríjemný pocit ju zamrazil na šiji.

Boli sme na rastlinách priveľmi závislí, uvedomila si. Bez nich je tento svet dozaista odsúdený k zániku.

Očami mimovoľne zablúdila na koniec cesty zahalený v tme a striaslo ju. Strach ju vtiahol do svojho objatia. V temnote sa skrývajú Požierači. Čakajú na správnu chvíľu, na konkrétny moment. Vedela, že aj tam nejaký striehne...cítila jeho prítomnosť rovnako, ako on cítil tú jej. Vedeli o sebe a napriek tomu nič neurobili. Nettle vedela, že musí byť opatrná. Stačil by jeden nesprávny pohyb, jedno otočenie a zaútočil by. Chcela sa skryť späť do domu, ostať v bezpečí už navždy, no to neprichádzalo do úvahy.

Musela nájsť svoju sestru, musela prekonať svoj strach. Ľutovala, že sa nechala zatiahnuť do hádky. Ak by sa nepohádali, jej štrnásťročná sestra by tak detsky neušla. Najmä nie v noci, kedy v tieňoch číhajú Požierači.

Zhlboka sa nadýchla a spravila váhavý krok. Jej telo bolo stuhnuté od hrôzy, bezmocnosť z nej priam sálala. Potom však urobila ďalší a napätie v jej svaloch trochu povolilo. Rozvážne postupovala vpred. Keď z nej najväčší strach odpadol, zrýchlila.

Ani sa nenazdala a odrazu náhlivým tempom kráčala po pravej strane cesty. V tichosti prešla pod pouličnou lampou, ktorej svetlo vrhalo na asfalt desivé tiene. S očami na stopkách zahla za tmavý roh ulice.

Uschnuté kry rastúce po kraji tejto cesty dodávali noci postapokalyptický nádych. Ich konáriky šuchotali vo vetre a nútili tmavovlásku obzerať sa. Chlad sa okolo Nettle ovíjal a sťahoval jej srdce strachom.

Vtom na konci ulice zazrela modré mihotavé svetlo, ktoré sa o sekundu na to stratilo v tme. Sestrina baterka, uvedomila si s úľavou.

Pevnejšie zovrela svoj batoh a rozbehla sa za ňou, nedbajúc na temnotu vôkol. V očiach jej polápolal plamienok odhodlania.

Za sebou začula šuchnutie, no neobrátila sa. Nemala čas, ani odvahu. Namiesto toho pokračovala v šialenej naháňačke so svojou sestrou, ktorá medzi tým začala tiež utekať.

***

Mladé dievča kráčalo ulicou a slzy jej stekali po bledej pokožke. Hnev vpísaný v očiach ju poháňal a nútil ju nezastavovať. Bublal v každom kúsku tela a zatieňoval jej zdravý úsudok. Vedela, že sa nechala znovu ovládnuť emóciami, ale nedokázala sa ukľudniť a vrátiť sa domov. Jej sestra ju strašne zranila a jej pocity ju zahltili. Nedokázala to ovládať, čo ju spravidla rozzúrilo ešte viac.

Odrazu spozornela. Za sebou začula zrýchľujúce sa kroky. Vnútro sa jej skrútilo strachom. Nohy jej zdreveneli, hoci každá bunka v jej tele chcela utekať. A ona si uvedomila, akú hlúposť spravila. V tejto chvíli už nechápala, ako mohla uprostred noci vybehnúť neozbrojená na ulicu.

Vydesene sa rozbehla ďalej mestom, zabáčala do rôznych uličiek. Pichalo ju v pravom boku a do tváre jej stúpala červeň. Vlasy sa jej prilepovali na tvár. Počula, ako osoba za ňou niečo kričí, ale nebola taká hlúpa, aby spomalila a počúvla.

Po chvíli behu o život si uvedomila, že sa dostala do takmer neobývanej časti mesta, ktorá bola celá ponorená v tme. Šprintovala pomedzi polorozpadnuté domy, do ktorých už dávno nevkročila ľudská noha. Niektoré mali povylamované okná aj dvere. Striaslo ju. Tu nikto nebude počuť moje výkriky!

Baterkou zasvietila na dom vedľa nej, ktorý mal rozbité obloky z mliečneho skla. Stál na rohu križovatky, ku ktorej dobehla. Dvere mal na druhej strane, pri ktorej už určite bol jej prenasledovateľ. Nemohla sa tam ukryť. Ibaže...

V tom momente dostala spásonosnú myšlienku.

Prudko zabočila, ale namiesto toho, aby bežala ďalej po ceste, sa vrhla do roztriešteného okna domu. Sklo zarinčalo, a ona pocítila na boku ostré pálenie, ale napriek tomu nestrácala čas. Rýchlosťou blesku vliezla pod ošumelú hnedú pohovku, ktorá stála oproti oknu. Tam ostala so zatajeným dychom bez pohybu ležať. Srdce jej búšilo tak divoko, že to musel počuť aj prenasledovateľ.

Zavrela oči a zúfalo sa snažila potlačiť slzy, ktoré sa drali von cez stisnuté viečka. Bola som taká hlúpa, vyčítala si. No už bolo neskoro. Pritiahla si kolená k hrudi, bezmocne si vložila hlavu do dlaní a ticho sa schúlila do klbka.

***

Nettle zastavila na križovatke ciest. V duchu si nadávala, že stratila sestru z dohľadu. V jednej chvíli prebehla za zákrutu a v druhej jej už nebolo. Kam sa len mohla ukryť?

Tmavovláska sa už neodvažovala zakričať jej meno, pretože nevedela, či ju predtým Gentia nepočula alebo sa na ňu hnevala až tak, že ju znovu ovládli pocity a odmietala sa vrátiť späť.

Preto radšej jastrila očami, snažiac sa zachytiť akýkoľvek pohyb. Dôkladne si prezerala okolie zákruty, za ktorou sa jej sestra akoby vyparila. Nechápala, kam mohla zaliezť. Stromy, kam sa mohla skryť, tu už nerástli a nevidela ani žiaden rebrík, na ktorý mohla vyšplhať. Nettle nechápavo krútila hlavou, a v tom jej pohľad spočinul na okne.

No jasné, osvietilo ju. Jej chudá sestrička sa ľahko prešmykla cez rozbité sklo. Ale ako ho zvládla preliezť tak rýchlo bez toho, aby sa porezala? čudovala sa v duchu.

Musela uznať, že Gentia bola šikovnejšia, ako by čakala. Predsa jej zvládla uniknúť. Kľučkovala medzi domami a takmer ju striasla. Možno sa v nej toho skrýva viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Jej sestra mala bojovnosť v srdci.

S týmito myšlienkami prešla pevným krokom k rozbitému oknu. Chvíľu si ho dôkladne prezerala, nechcela sa na ňom porezať. Odľahlo jej, že nie je vysoko nad zemou. Mala z výšok strach.

Opatrne začala preliezať sklo. S úľavou zaznamenala, že v blízkosti necíti žiadnych Požieračov. Zdá sa, že aj oni sa týmto zničeným miestam vyhýbajú.

Keď vošla do miestnosti, zamrazilo ju od strachu. Na strope boli obrovské diery a zo stien sa olupovala špinavá ružová tapeta, ktorá bola pofŕkaná zaschnutými fľakmi. Červenými fľakmi... O tom, že sa tu dávnejšie stalo niečo strašné, ju utvrdil aj kovový zápach krvi, ktorý visel vo vzduchu. Naprázdno prehltla a vošla hlbšie do miestnosti. Nohy sa jej triasli strachom, ktorý neznášala.

„Gentia, si tu?" zašepkala rozrušene a blúdila očami po miestnosti.

Vtom začula prerývaný nádych, vychádzajúci spod hnedej sedačky. Zo srdca jej spadol obrovský kameň. Odrazu sa cítila taká ľahká. V duchu sa pousmiala, konečne ju našla. Prišla k sedačke, potichu si k nej čupla a nervózne si prehrabla rukou vlasy.

Potom spustila: „Pozri, Gentia, mrzí ma to. Ja...bojím sa o teba. Nie je to tak, že by som neverila tvojim schopnostiam, ale veľmi dobre vieš čoho sú Požierači schopní."

Nettle sa na chvíľu odmlčala a v očiach sa jej mihla bolesť. Tak veľmi sa o ňu bála. Jej sestra vystrčila hlavu spod pohovky a v očiach sa jej zaleskli nepreliate slzy. Neohrabane sa posadila a chrbtom sa oprela o špinavý poťah. Strelila po Nettle ospravedlňujúcim pohľadom.

„Prepáč Nett," zahanbene sledovala svoje topánky, „neuvedomila som si to, znova ma ovládli moje pocity."

Nettle si hlboko povzdychla a odrazu vyzerala oveľa staršie ako bežné šestnásťročné dievča. Zožierali ju obavy o svoju sestru. Bála sa, čo s ňou bude, keď si prestane uvedomovať sama seba, keď začne jej premena. Strach a znepokojenie ju v posledných dňoch dobiehali. Teraz však zatlačila tmavé myšlienky na pokraj svojej mysle a pritiahla si Gentiu do objatia.

„Bude to v poriadku, nemusíš sa báť," vyslovila upokojujúcim, hoci stále roztraseným, hlasom tú najväčšiu lož. Jej slová však neminuli na účinku a Gentia sa v jej objatí uvoľnila. Nettle sa na sestru jemne usmiala a bez pohybu sedela v rovnakej polohe, až kým sa jej sestra neupokojila.

Potom sa začala pomaly zdvíhať zo zeme, oprašovať si nohavice a naprávať batoh. Pohľadom blúdila po desivej miestnosti a nakoniec sa zadívala na sestru.

„Pôjdeme domov, dobre?" navrhla tmavovláska sa pomohla Gentii postaviť sa.

Spoločne vyšli - tentoraz cez dvere - z domu na križovatke a vybrali sa tmavými ulicami mesta domov.

V temných uličkách si dávali pozor na každé prasknutia vetvičky a každý poryv vetra. Nettle bola napnutá ako struna. Napriek obrovskému strachu však bola pripravená chrániť svoju sestru pred čímkoľvek, čo by im skrížilo cestu.

Keď po chvíli kráčania zaznamenali, že už sú v obývanejšej časti, bližšie k svôjmu domu, upokojili sa a poľavili na ostražitosti. Prechádzali uličkami a blížili sa domov.

Vošli do jednej z ulíc. V jej strede svietila jediná lampa. Na konci cesty okamžite uvideli svoj domov, široko sa na seba usmiali. Z ich sŕdc odpadla všetka hrôza dnešnej noci. Nettle sa už nebála, pretože to zvládli a dostali sa cez tmavé zákutia mesta až sem. Teda, myslela si, že to zvládli...

Pri prechode svojou ulicou sa tmavovláska už neobzerala na každý tieň, upokojila sa a jej ostražitosť sa niekam stratila. A to bola chyba, ktorá ju stála mnoho.

Stačilo spraviť už len pár krokov a boli by sa dostali do bezpečia. Boli by doma, už nikdy by nemuseli v noci vychádzať a celá táto záležitosť by sa pre ne stala len nepríjemnou spomienkou.

Tmavovláska podala Gentii kľúč od hlavného vchodu a tá vykročila k dverám. Vložila kľúč do zámku a otvorila dvere. S úľavou vošla dnu. Nettle sledovala svoju sestru vchádzať do domu, ale zrovna v momente, keď chcela vôjsť tiež, sa jej tesne za chrbtom ozvalo hlboké zavrčanie. S hrôzou v očiach sa otočila k ozrutnému Požieračovi.

Chcela ujsť do domu, zabarikádovať dvere a zamknúť sa v kúpeľni, ale telo jej stuhlo hrôzou a nohy sa odmietali pohnúť z miesta. Opantal ju strach. Nedokázala spustiť zrak z Požieračových bielych očí, v ktorých sa odrážala nepríčetnosť. Zabije ma, uvedomila si Nettle.

Vydesene sa otočila sa svoju sestru, ktorá odhodlane stála vo dverách s kuchynským nožom v ruke. Do pleca sa jej medzitým zaryli Požieračove pazúry. Nettle sa do očí natlačili slzy. V jej tvári sa miešala hrôza so starostlivosťou.

„Gentia, ostaň v bezpečí!" zachrčala a rýchlym pohybom zabuchla a zamkla dvere kľúčom, ktorý sa ostal hojdať v zámke. Nettle nemohla dovoliť, aby dostal aj ju.

Požierač jej drvil rameno a ťahal ju preč od ich domu. Tmavovláske z očí vytryskli slzy bolesti, ale aj bezmoci. Videla svoju milovanú sestričku, ako sa za ňou snaží dostať cez mreže na oknách, ale nemala šancu.

„Dávaj na seba pozor," kričala na ňu Nettle, „nehľadaj ma a nedovoľ, aby ťa ovládol Požierač!"

Netvor, ktorý bral tmavovláske všetko čo poznala, vrátane jej života, na ňu nebral ohľady a ťahal ju po zemi za sebou. Nettle skrútila tvár do bolestnej grimasy. V duchu sa lúčila so životom, so svojou sestričku. Nikdy si nemyslela, že dopadne takto, ako obeť Požierača.

Slané potôčiky sĺz jej setkali po tvári. Spodná pera sa jej chvela. Zmohla sa len na sípavý vzlykot. Vyzerala tak úboho, že by sa nad ňou zľutovala každá ľudská bytosť. Ale Požierači už dávno neboli ľudia.

Namiesto toho ho jej plač ešte viac podráždil a zahnal sa po nej. Jeho ruka s dlhými pazúrmi trafila Nettle celou silou do tváre a svet okolo nej sa ponoril do milosrdnej tmy.

A je to tu!

Srdečne vás vítam u môjho prvého príbehu na Wattpade. Je to fantasy zo zničeného sveta. Dúfam, že sa vám bude čítanie páčiť. Teším sa na vaše ohlasy.

Zatiaľ mám predpísaných pár kapitol a každý týždeň plánujem publikovať jednu časť. Verím, že sa uvidíme pri tej ďalšej.