Gentia si rozospato pošúchala tvár a otvorila oči. Bolo neskoré popoludnie. Do okna jej izby svietili slnečné lúče a príjemne ju hriali na tvári. Pritiahla si perinu až k brade a jemne sa pousmiala. Na krátku, ale za to nádhernú chvíľu po zobudení sa cítila spokojne a šťastne.

Potom sa však obrátila na bok, uvidela druhú posteľ v izbe prázdnu a konečne sa celkom prebudila. Doľahli na ňu všetky spomienky a jej jemný úsmev okamžite nahradila nešťastná grimasa. Bolesť a vina jej zovreli srdce ako železná päsť.

Ako zombie sa vytackala z postele, prestala premýšľať čo robí a jej telo automaticky vykonávalo každodennú rannú rutinu.

Jedna z výhod premeny na Požierača...môžete totálne vypnúť, skryť sa na samotný kraj vášho vedomia a nechať telo s vašimi pocitmi Požieračovi.

Presne to Gentia robila práve teraz. Nepremýšľala. Vôbec. Len si tak sedela vo svojej hlave a bola oslobodená od všetkých ničivých pocitov. Vedela, že po tomto si bude Požierač nárokovať vládu nad jej telom oveľa častejšie, ale už na tom nezáležalo. Už nezáležalo na ničom. Nettle bola preč...navždy.

V takomto stave tieto myšlienky s Gentiou nič nerobili a ona si priala ostať takto navždy. A možno by aj ostala, vzdala by sa a už nikdy by sa do reality nevrátila... ale potom zahliadla svoju tvár v zrkadle. Kvôli Požieračovi existovali v jej očiach len bielka a ten prázdny pohľad jej pripomenul Požierača, ktorý odvliekol Nettle.

Hrôza ju dokonalo prebrala a okamžite prevzala vládu nad svojim telom. Zatočila sa jej hlava a ona zovrela kraje umývadla. S úľavou sledovala ako sa jej očiam vracia pôvodná tyrkysová farba. Tak veľmi vo svojich bielych očiach videla ten pohľad, s ktorým Požierač odnášal jej sestru. A boli to vôbec jej oči? V tej chvíli jej pripadali tak neznáme a prázdne. Striaslo ju. Nepríjemný pocit sa okolo nej ovíjal ako had.

Nemohla predsa nechať Požierača v nej vyhrať. Nemohla mu dovoliť, aby kvôli jej neschopnosti čeliť realite umierali nevinný ľudia.

Opláchla si tvár studenou vodou bez toho, aby vedela, či to už neurobila. Potrebovala sa spamätať.

Donútila sa nemyslieť na Nettle a zamierila do kuchyne. Z ošúchanej skrinky vytiahla jogurt s lyžičkou, sadla si za malý stôl pre dvoch a pustila sa do jedenia. Všetko v ich dome bolo staré a nemoderné, ale ani jednej to nikdy neprekážalo. Vždy boli rady, že majú kde bývať. Keď bola Gentia mladšia, často na ich dom sťažovala. Vadilo jej, aký bol ponurý. Jej sestra ju vždy so smiechom odbila a trpezlivo ju učila vážiť si maličkosti.

Do očí sa jej nahrnuli slzy. Odrazu sa vo svojom vlastnom dome cítila ako v klietke. Vo väzení plnom spomienok. Predtým tak krásnych, teraz už len bolestných.

Prudko sa postavila a vyrazila k oknu. Cítila, že už tu nemôže vydržať dlhšie. Musím prerezať mreže. Iná cesta neexistuje. Jediný kľúč je v zámku z vonkajšej strany. Dala ho tam Nettle, keď sa ma snažila ochrániť...ach Nettle, nešťastne premietala.

Čím by sa len mohla dostať von? Snáď keby sa pokúsila kov prepíliť. Gentia si sama pre seba prikývla. Môže to aspoň skúsiť.

O chvíľu sa už vracala so starou pílou v ruke, ruksakom na pleci a odhodlaním v očiach.

Dala sa do práce. Kov pílila s nezvyčajnou zúrivosťou, ktorej nerozumela. Ale nezaoberala sa tým a pokračovala v práci. A...o chvíľu boli všetky mreže preč. Išlo jej to s takou zarážajúcou ľahkosťou. Dievča sa zamračilo. Niečo nebolo v poriadku.

Vtom jej spred očí začal miznúť akýsi biely závoj, o ktorom predtým netušila, že tam je. So strachom v srdci sa šialenou rýchlosťou rozbehla k zrkadlu. To, čo uvidela, ju naraz rozhnevalo aj vydesilo. Jej oči sa z bielej menili na zvyčajnú tyrkysovú. Chytila sa za hlavu.

Ovládal ma Požierač, poznanie ju zasiahlo ako rana od guľky, a ja som o tom netušila! Vysvetľovalo to jej "zázračnú" silu, keď pilovala mreže, aj ten neosobný hnev.

Ale Gentia nechápala, ako sa to mohlo stať. Myslela si, že vždy, keď nad ňou vládne Požierač, tak o tom vie. Už vedomie, že to nedokáže ovládať, ju znepokojovalo. Nemohlo sa to však rovnať rane, ktorú utŕžila, keď si uvedomila, že to nedokáže ani rozoznávať. Nevedela, kedy je Požieračkou a kedy Gentiou.

S rozlietanými myšlienkami sa vrátila do spálne a do svojho batohu pribalila vreckové zrkadielko. Jej jediná možnosť zistiť, kedy je kým.

O chvíľu vyšla z domu a zamierila preč. Prechádzala tichými uličkami mesta. Poobede väčšinou nebol nikto vonku. Ako sa deň chýlil ku koncu, riziko stretu s Požieračom sa zvyšovalo. Ľudia sa so strachom skrývali do svojich obydlí. Ale ju to nemuselo trápiť. Veď bola jedným z nich. Zamierila na pláž. Sledovať príboje, ako narážajú do skál jej pomáhalo premýšľať, aj zabúdať. Práve teraz potrebovala to druhé.

Až keď vyšla na skaly sa konečne sa uvoľnila. Tu ma nebude nikto rušiť, pomyslela si s úľavou. Zahľadela sa na nepokojné more. Rozoznala, že je tesne po búrke. Oblaky sa síce rozišli už dávnejšie, a teraz ju hrialo zapadajúce slnko, ale voda sa ukľudňovala dlhšie. Prešla pohľadom po kamennej pláži, ktorú obmývali morské prúdy.

A vtedy ho zazrela. Na pláži, niekoľko stôp od nej. Ležalo tam, bez známky života. Ľudské telo.

Gentia ho znepokojene pozorovala. Celým telom jej prešla triaška. Bála sa mŕtvol. Avšak ten človek mohol byť živý a ona mala smrti dosť. Cítila, že mu musí skúsiť pomôcť.

Podišla bližšie. Pred ňou ležal čiernovlasý muž. Leží na pláži a nie na dne mora, možno sa ešte dá zachrániť, dovolila si dúfať. Pristúpila ešte o krok. Musela premôcť svoj odpor k mŕtvolám a kľaknúť si k nemu. Mala strach, no nenechala ho vyhrať. Natiahla ruku. Zaťala zuby. A potom sa ho dotkla. Bol studený, ale mohol byť len podchladený. Chytila mu zápästie, skúšala pulz. Mal ho.

„Žije!“ zvolala radostne. Prineskoro si uvedomila, že jej výkrik mohol prilákať nechcenú pozornosť.

Sotva stihla Gentia čokoľvek urobiť, začali sa spoza skál s vrčaním vynárať siluety kostnatých Požieračov. Ľudia ich nazývali monštrá, ale ona nie. Neznášala ich, za to, čo urobili jej mame aj sestre, ale rozumela im. Boli to ľudia, uväznení v telách oblúd. Neboli to monštrá, neboli to šialenci. Boli to zlomené ľudské bytosti...tam niekde vnútri.

Začali okolo nej krúžiť ako svorka hladných vlkov. Ich vychudnuté ľudské telá vyzerali úboho. Vytŕčajúce kosti obopínala sivastá pokožka. Vlasy, ktoré mali byť čierne a lesklé boli vyblednuté a zamotané. Každý z nich mal však dlhé biele pazúry, ktoré si brúsili o kamene. Boli vyhladovelí. A dávali jej najavo, že to ona je korisť.

Rozosmiala sa smiechom, v ktorom bola cítiť trpkosť, ale aj jej neutíchajúca bojovnosť. Požierači sa nevzdávajú, ani ona sa nevzdá.

Jeden z nich sa na ňu odrazu vrhol. Bez akéhokoľvek varovania. Jednoducho ju zrazil k zemi. Svojimi pazúrmi ju tisol na chladný kameň. Gentia však bola silnejšia. Vykopla nohami a odhodila kostnatého Požierača na skalnatú zem. Keď dopadol, niečo nepríjemne zapraskalo. Počula ho zaskučať, ale viac mu nevenovala pozornosť.

Rýchlym pohybom vytiahla z batohu baterku a osvietila ich tváre. Vedela, že väčšina ľudí si myslí, že neznášajú svetlo. Nebola to pravda. Tú vedeli len takí, ako ona. Svetlo v Požieračoch prebúdzalo ľudí. Aj teraz sa to dialo. Keď im žiara baterky dopadla na tvár, v očiach sa im zjavila štipka ľudskosti. Ľudia sa dostávali na povrch, Požierači cúvali.

Mávala pred nimi svetlom dovtedy, kým sa opäť nestiahli do chladných kútov pláže.

Potom žiaru baterky stočila aj do svojich očí. Zaháňala Požierača v sebe.

Keď si bola istá, že sa tak skoro nevrátia, dala sa do prebúdzania muža. Musela ho odtiaľto dostať, ale nebola dostatočne silná na to, aby ho odniesla. Oslovila ho, triasla ním, dokonca mu dala slabú facku. Kričala mu do ucha. Avšak on sa stále nepreberal. Bola čoraz zúfalejšia, ale nechcela ho nechať napospas Požieračom.

Požierač! preblesklo jej mysľou. Gentii sa v hlave začal rodiť nápad. Bol šialený, nebezpečný, ale zároveň jednoducho geniálny. A odrazu už vedela, čo urobí. Musí v sebe prebudiť Požieračovu silu, ale zároveň nad sebou nesmie stratiť kontrolu. Uvedomovala si, aké to bude ťažké, ale vždy chcela zachraňovať ľudí. Teraz mám možnosť. Nesmiem sa vzdať, odhodlala sa uskutočniť tento šialený nápad. Vedela, že Požieračovi sa nebude páčiť, keď bude skrz neho zachraňovať. To však nerátala s jeho rešpektom voči osobe ležiacej na zemi.

Cítila, ako sa ju Požierač snaží potlačiť, ako preberá kontrolu. Nedovolila mu to. Nastal vnútorný boj o prevahu v tele. Gentia sa z celej sily snažila poraziť Požierača v nej. Ten sa so zúrivosťou sebe vlastnou dral dopredu. Cítila, ako sa jeho hnev mení na jej vlastný.

Svet okolo sa začal točiť, niečo zlé sa dialo. Do hlavy jej vystreľovalo tisíce drobných ihličiek. Musela si sadnúť. Zavrela oči a začala si masírovať spánky. V hlave jej stále pulzovalo, ale bolesť našťastie ustupovala. Keď bolesť odišla úplne, otvorila oči. V tej chvíli, ako jej pohľad padol na ruky, sa zhrozila. Pokožka mala sivastý nádych, taký, ako majú premenení Požierači.

Nešťastne si povzdychla, jej premena sa stupňovala. Už bola so svojím osudom viac-menej zmierená, ale aj tak ju to hnevalo. Občas ju to privádzalo do zúrivosti. Ale to len kvôli jej nestabilným emóciám, za ktoré mohol...samozrejme Požierač. To bola jej najväčšia slabosť. Jej najhoršia vlastnosť.

Potriasla hlavou, aby sa zbavila takých myšlienok. Opäť podišla k mužovi. Skúsila ho nadvihnúť. S ľahkosťou to dokázala. Požierač v nej jej dal silu, ale stiahol sa dozadu. Nechápala prečo, ale rozhodla sa to nerozpitvávať a jednoducho akceptovať.

Keď s bezvládnym telom v náručí vyliezala na skaly, zotmelo sa tak, že nevidela ani na krok. Vytiahla baterku a zastrčila si ju medzi zuby. Opatrne postupovala hore, snažila sa neudierať muža do skál.

Čoskoro vyliezla späť na cestu. Rozhliadla sa po tichých uliciach, v ktorých sa ukrývali len Požierači. Potom sa vydala domov. Prechádzala temnými zákutiami mesta, skrývala sa v tieňoch. Netušila, prečo to robí, bol to inštinkt. Škoda len, že ten inštinkt nebol jej.

Blížila sa ku svojmu domu. V tichosti sa zakrádala v kríkoch po krajoch ciest. Presne tak, ako to robia Požierači.

Pri kráčaní premýšľala. Niečo sa jej na Požieračoch nezdalo. Videla, akí boli hladní, keď na ňu zaútočili. Pravdepodobne nejedli už dlho. Lenže, ako je možné, že ten Požierač, ktorý odvliekol Nettle, bol taký mohutný? Keď ho vtedy sledovala, bolo očividné, že je dobre živený. Na jeho tele sa dokonca rysovali svaly. Ako je teda možné, že ostatní sú takí vychudnutí? Vtom sa zarazila. Ibaže...ibaže by nepatril k nim.

Na viac však neprišla, pretože musela prudko zastaviť. Tesne pred ňou zjavila postava. V strede ulice stála mladá žena. Lampa nad hlavou jej ožarovala blonďavé vlasy, ktoré končili až pri páse. Hľadela na nebo a plecia sa jej otriasali tichými vzlykmi.

Gentia sa pri tom pohľade zákerne usmiala. Muža položila ku kraju cesty, nech jej nezavadzia. Začala sa nenápadne plaziť k žene. Krok za krokom sa približovala. Už takmer stála za jej chrbtom, keď sa spamätala. Čo to sakra robím? vynadala si v duchu. Ticho si odkašľala a podišla k blondínke.

„Čo sa stalo?" ticho sa spýtala. Keď žena nereagovala, dodala: „Nemala by si byť v noci sama vonku."

Vtom sa ozval jej tichý hlas zničený plačom: „O-oni ho zabi-bili. Zabili môj-ho priateľa." Žena sa začala triasť a Gentia ju objala okolo pliec. Nepotrebovala sa pýtať, kto, bolo to jasné. Požierači.

Tmavovláska chcela vyjadriť, že ju jej strata mrzí, ale nedostala sa ani k prvému slovu. Žena sa na ňu so slabým úsmevom otočila, asi chcela poďakovať, ale keď sa na ňu jej oči zahľadeli, s vreskotom odskočila. Úsmev jej zmizol z tváre a nahradil ho vydesený výraz. S vystretou rukou mierila na Gentiu.

„Ty...ty, monštrum!" kričala sa na Gentiu. Pri tom od nej cúvala s hrôzou v očiach.

Gentia sa zarazila: „Prosím vás, ja som vám predsa neublížila." Ukľudňujúco sa pozerala na ženu, ktorá mala v tvári vpísaný strach. Preistou ešte zdvihla ruky do gesta, že sa vzdáva a pokojne ostala stáť. Uvažovala, že má znova biele oči, a že práve to vydesilo tú ženu. Chcela vytiahnuť baterku a zasvietiť si do nich, aby sa jej nebála. Ale skôr, než mohla čokoľvek urobiť, sa stalo to najhoršie.

Žena, už pár metrov vzdialená od Gentie, zbadala telo muža na krajnici. Vypleštila oči a spustila taký rev, aký by zobudil aj mŕtveho. Divo mávala rukami a pri pritom sa celá triasla. V inej situácií by to vyzeralo komicky, ale teraz nie.

Mladé dievča stále stálo bez pohnutia pod lampou, s rukami vo vzduchu. Do očí sa jej pomaly tlačili slzy zúfalstva. Nechcela, aby sa toto stalo, aby si ho všimla. Bolo jej jasné, ako to vyzerá.

Ženu posmelila Gentiina nehybnosť a naposledy na ňu zrevala: „Tak si ho zožer, na čo čakáš?!"

Potom sa zvrtla na päte a rozbehla sa preč. Vlasy jej viali vo vetre, jej nárek sa ozýval tichými ulicami. Gentia ju sledovala, ako beží za roh. Ruky zaťala v päste. Vedela, že Požierač v nej ju chce dobehnúť a zabiť, vedela, že by ju dobehol, ale nemohla ho to nechať urobiť. Všetku svoju silu sústredila na sebaovládanie. Snažila sa kontrolovať svoj hnev, chcela sa ukľudniť.

Keď sa jej to konečne podarilo, podišla k mužovi. Mrzelo ju, že ho tu nechala len tak ležať v bezvedomí. Samozrejme, mohla ho tu nechať, nemusela sa o neho vôbec starať. Ale niečo jej hovorilo, že ho musí vziať domov.

Opäť ho zdvihla a pokračovala v ceste. Kráčala po uliciach, tentoraz sa neskrývala. Vliekla nohu za nohou, mala mizernú náladu. Akékoľvek emócie boli vymazané a ona sa skrúšene tackala domov.

Konečne prišla do svojej ulice. Apaticky ostala stáť na chodníku a hľadela na okno, z ktorého pred pár hodinami vyliezla. Potom ale zamierila k dverám. Spomenula si, že zvonka stále visí kľúč. Odomkla ich a bez akéhokoľvek výrazu vošla dnu.

Pomaly sa vlečúc do spálne sa zapotácala a skoro spadla. Muž v jej rukách oťažel. Požieračove schopnosti sa vyčerpávali. Najrýchlejšie ako zvládla sa rozbehla do spálne. Keď vybehla všetky schody na poschodie, sotva stála na nohách. Vošla do miestnosti, ktorá sa topila v tme. Zapla svetlo a podišla k posteliam. Muža položila na Nettlinu a zvalila sa na vlastnú ako vrece zemiakov. Necítila si nohy, bola neskutočne vyčerpaná.

Muž na vedľajšej posteli na ani nepohol. Znepokojovalo ju to, pretože možno existoval spôsob ako muža prebudiť, ale ona ho nepoznala. Nešťastne sa zamračila. Jednoducho pre neho viac urobiť nemohla. Nedokázala zachrániť nikoho.

Dnes trošku na depresívnejšiu nôtu, ale dúfam, že ste si napriek tomu kapitolu užili a ste zvedaví, ako to bude pokračovať. Zatiaľ sa majte, v piatok sa môžete tešiť na ďalšiu časť.