Keď kráčal po chodbách, v ľavej ruke držal Lektvar sily a premýšľal. Keď naposledy odchádzal, mal pocit, že sa Elten stáva na tejto zlatistej tekutine závislý. Zaujímalo ho, čo je na nej také výnimočné. Uvedomil si aj to, že ju prvýkrát drží v rukách. Mal skvelú príležitosť zistiť to.

Tak po krátkom váhaní s mravčením v prstoch odzátkoval fľaštičku a privoňal k nej. Šírila sa z nej omamná vôňa bylín. Už len tá mu spôsobovala krútenie hlavy. Ale Nox chcel vedieť, prečo ju Elten neustále užíva. Priložil si ju k perám. Nechal si do krku stiecť pár kvapiek tekutiny, ale potom ju rýchlo zavrel, aby nikto nezbadal, že z nej odbudlo.

Chvíľu si myslel, že si odpil príliš málo na to, aby sa niečo stalo. Ale potom to zacítil. Akoby uprostred jeho tela ožila nejaká dávno zabudnutá sila. Cítil, ako mu telom prešiel ničivý prúd energie. Na pokožke mu naskočili zimomriavky. Mal pocit, že sa jeho duša zviazala s niečím nepredstaviteľne mocným. Sám odrazu prekypoval silou a po únave nebolo ani stopy. Bolo to omamné. Bol nepremožiteľný. Čím dlhšie v ňom táto energia prúdila, tým viac mal pocit, že je jej súčasťou.

Ale potom sa mu odrazu podlomili nohy. Všetka sila sa vytratila a on sa zosunul na chladnú zem. Tvrdá kamenná podlaha ho tlačilia a vracala späť do reality. Odrazu pocítil, aký je malý a bezvýznamný. Zrýchlený dych sa mu upokojoval, ale on už nemohol prestať vnímať prázdnotu, ktorá bola na mieste, kde sa ešte pred momentom rozpínala energia. Chcel sa napiť znova, viac.

Avšak namiesto toho sa pomaly postavil na nohy. V tejto chvíli už začínal ľutovať, že sa zaplietol do niečoho, čo nebola jeho starosť. Stačilo mu totiž ochutnať len kúsok, aby pochopil, prečo je na tom Elten závislý. Kým mu tekutina prúdila telom, dávala mu nepredstaviteľnú moc, ale vzápätí sa všetko stratilo a on klesol ešte hlbšie.

Chvíľu bojoval s myšlienkou, že to vypije celé, ale našťastie dokázal odolať. Vedel, že by to bola najhlúpejšia vec, ktorú by mohlo v tejto chvíli urobiť. Tak pozbieral všetky sily a pokračoval do izby, v ktorej sa Elten zvyčajne zdržiaval.

Po prázdnych chodbách prechádzal okolo miestností, v ktorých sa len občas mihol nejaký z Požieračov. Ticho mu zvyčajne vyhovovalo, hoci teraz by nejaké rozptýlenie ocenil. Avšak žiadne sa nedostavilo, preto sa o pár minút našiel stáť na najvyššom poschodí.

Nox vstúpil do salóna. Na okamih mal pocit, že sa preniesol v čase. Steny boli potiahnuté temne zelenou tapetou a na strope boli veľkolepé maľby rastlín. Tmavý nábytok bol lemovaný jemnými zlatými pásmi. Keby sa človek pozrel bližšie, zbadal by, že sú to v skutočnosti drobné kvety a listy na nekonečne dlhej stonke. Pohovka a kreslá boli zase potiahnuté zamatovou látkou.

Uprostred toho luxusu sedel muž, ktorý mohol na prvý pohľad pôsobiť obyčajne, hoci zdanie často klame. Vyžarovala z neho totiž obrovská moc, ktorú dokázal ignorovať málokto. Teraz mu však hlava mu padala nabok, oči mal privreté a črty tváre uvoľnené. Driemal.

Čierne lesklé vlasy mal začesané dozadu a bol odetý v dlhom čiernom kabáte. Jeho tvár prezrádzala, že by mal mať vo vlasoch nejaké sivé pramene, ale zjavne sa o svoj vzhľad dôkladne staral. Niekto by snáď mohol povedať aj to, že bol Elten Destruct pekný.

Okrem toho mal telo pokryté množstvom čiernych tetovaní. Väčšina bola v zvláštnych jazykoch, ktoré Nox nikdy nepočul. Najväčšou zvlástnosťou však bolo detailné tetovanie čierneho oka uprostred jeho čela. Noxa mimoriadne zaujímalo, ako k nemu prišiel a prečo je naň taký citlivý, ale Elten to odmietal prezradiť. Ako prakticky všetko, čo sa nejak dotýkalo jeho minulosti.

Nox prišiel až k nemu a na stôl položil fľaštičku, ktorú doteraz kŕčovito zvieral v rukách. Cinkot skla muža prebudil. Zdvihol hlavu a uprel na Noxa svoje hlboké oči, ktoré boli takmer čierne. Natiahol ruku a o moment neskôr už bola fľaštička prázdna.

„Skvelé," ocenil potichu a ponaťahoval sa v kresle. Potom opäť uprel zrak na Noxa, ktorý bez pohybu stál pred ním.

„Tak čo, priviedol si ju?"

Nox sa pokúsil hovoriť čo najsebavedomejšie: „Áno. Dievča som zavrel do žalárov."

„Ty sa ma pokúšaš oklamať Nox," prehovoril zamračene muž v kresle a jeho hlas klesol do nebezpečných tónov. Nox sa narovnal a zaťal päste. Ako to mohol vedieť?

Elten pokračoval: „Mnoho dní pred tvojím príchodom som sa dozvedel, že loď zmiatla búrka a dievča sa utopilo."

„Nechcel som," bránil sa Nox, ktorý si uvedomil, že nemá inú možnosť, „ale to dievča sa utopilo, myslel som, že jej sestra bude dostatočnou náhradou."

„Ty si sem dovliekol jej sestru?! Hlupák, nikdy by ju nemohla nahradiť. Avšak tentoraz máš mimoriadne šťastie. Môj najlepší nepriateľ ma informoval, že dievča žije a prisľúbil mi, že ju dostane ku mne. Ani som si neuvedomil, ako mi tá starostlivosť chýbala." Na jeho tvári sa zjavil zvláštny výraz, ktorý sa však vôbec nesnažil skryť. Len sa zamyslene postavil a začal sa prechádzať po salóne. Mal jednu z tých nálad, ktoré Nox z duše nenávidel. Zakaždým vtedy spomínal čosi z minulosti a uchyloval sa k metaforám a náznakom. Pre Noxa, ktorý buď hovoril priamo, klamal alebo mlčal, to bolo utrpením. Ale nemohol si dovoliť len tak odísť, keďže musel Eltena rešpektovať rovnako, ako ostatní Požierači.

Muž s temnými očami sa medzitým vybral preč zo salóna a Nox ho chtiac-nechtiac musel nasledovať.

Keď stúpali do jednej z veží ozval sa opäť: „Bol si niekedy hráčom, Nox?"

„Nerozumiem."

„Mám na mysli moc. To je predsa to, prečo tak rád manipuluješ ľudmi, nie? Si vtedy aspoň na moment hráčom. A oni sú figúrky v tvojej malej hre," pousmial sa Elten. Noxa to podráždilo. Elten mu opäť raz pripomínal, že je rovnako ako ostatní jeho požieračskou bábkou. A ešte viac ho možno zlostilo, že mal pravdu.

Medzitým obaja vystúpali do najvyššej veže. Kamenné oblúky na jej vrchole umožňovali výhľad na všetky svetové strany. Nad okolitým lesom sa už začala vznášať večerná hmla. Slnko ležalo na horizonte a poslednými lúčami osvetľovalo vodnú hladinu.

Noxovi vietor rozstrapatil vlasy, ale s Eltenovým účesom ani nepohol. Avšak ich figúry vyzerali presne opačne. Elten sa ležérne opieral o zábradlie, zatiaľ čo Nox stál vzpriamene ako vojak.

„A vy," prerušil ticho Nox, „boli ste niekedy figúrkou?" Elten chvíľu mlčal, akoby premýšľal nad odpoveďou.

Nakoniec ale prehovoril: „Bol, hoci som tomu mohol zabrániť. Ale ja som sa rozhodol spustiť hru, pretože odmeny boli príliš lákavé." Mimovoľne sa dotkol prstami tetovania na čele. To v Noxovi podnietilo zvedavosť a rozhodol sa pokračovať v ich malej hre.

„Vyhrali ste?"

„Nebol som ten čo hral," jednoducho odvetil muž v čiernom kabáte, „ako som povedal, bol som figúrkou. To je ten paradox. Figúrka nemôže vyhrať."

„Zniete pateticky," odfrkol pohŕdavo bielooký muž stojaci oproti nemu. Podráždenie bolo späť.

„Tak nech. Lepšie byť patetickým hráčom, ako naivnou figúrkou. Skôr než sa opýtaš, bol som oboma."

„Nechystal som sa spýtať," podotkol Nox posmešne.

Elten sa na neho zamračil: „Tak čo tu ešte robíš?"

„Práve odchádzam," zavrčal Nox a ponáhľal sa dole schodmi skôr, ako by povedal niečo, čo bude neskôr ľutovať. Pri rozhovoroch s Eltenom v ňom vždy zovrela krv, hoci občas ani nevedel prečo.

Nejakú dobu sa len túlal chladnými chodbami, ale napokon sa pobral do žalárov. Musel sa postarať o Gentiu. V duchu zvažoval možnosti. Mohlo by ju jednoducho zabiť, čo by mu ušetrilo kopu starostí, ale niečo mu v tom bránilo. Spomenul si na jej sestru, ktorá podľa Eltena prežila. V mysli sa mu zjavila vystrašená tmavovláska, ktorá mu takmer poďakovala. Mimovoľne nadvihol kútiky úst. Možno sa tie dve stretnú v žalároch.

Pomaly sa blížil do podzemia a stále netušil, čo urobí. Pravda či lož? bežalo mu hlavou neprestajne. Inokedy by neváhal a klamal, ale v mysli mal stále rozhovor s Eltenom. Ten muž sa bavil na tom, ako zúfalo sa Nox snažil dokázať svoju nadradenosť a moc. Od hnevu zovrel päste.

Keď vošiel do väznice, Gentia si ho okamžite všimla. Vyskočila na nohy a rozbehla sa k mrežiam. Hoci mala čierne vlasy zamotané a oblečenie špinavé, v očiach jej opäť horelo odhodlanie. Zdalo sa, že sa z nedávnej cesty už spamätala. Takto pôsobila možno ešte nebezpečnejšie, ako predtým.

Nox pristúpil k mrežiam a rozhodol sa: „Už sa niet komu pomstiť. Ten, ktorý bol zodpovedný za smrť tvojej sestry na tej lodi zomrel tiež. Práve som to zistil."

Polovičná pravda predsa nikoho nezabila.

Gentia na neho pozerala zarazeným pohľadom, v ktorom však nebola nedôvera. Najprv nepovedala nič, pokúšala sa spracovať nové informácie. Nox chvíľu počkal, ale práve keď jej chcel ponúknuť miesto v Eltenovej armáde Požieračov, rozrazili sa dvere do podzemia. Docupitala k nim nízka žena, Calla. Keď ho uvidela, široko sa usmiala. Zdalo sa, že úplne zabudla na ich malú výmenu názorov.

„Nox, prečo neoddychuješ? Vyzeráš veľmi vyčerpane," zaujímala sa a potom svoj dobrosrdečný pohľad uprela na väzenkyňu, „A odkiaľ sa tu zobralo toto dievča? Som si celkom istá, že tu včera ešte nebola."

„To je dlhý príbeh, ale práve som jej chcel ponúknuť, že sa môže pripojiť k armáde," odvetil Nox.

„Tak to v žiadnom prípade," zalomila rukami Calla, „takéto jemné dievča by tam zodrali. Ak bude chcieť, vezmem ju do kuchyne alebo laboratórií." Vyhlásila to takým rozhodným tónom, že pre protesty neostalo miesto.

V tej chvíli sa však ozvala Gentia: „Ja chcem bojovať."

„A vieš vôbec, za čo táto hŕstka úbožiakov bojuje?" opýtala sa Calla, nevšímajúc si Noxov pohoršený pohľad. Keď čiernovláska prekvapene pokrútila hlavou, akoby nad tým doteraz ani neuvažovala, stará žena sa usmiala. V tej chvíli Nox vedel, že sa Calla pokúsi Gentiu prevychovať podľa seba. Ale kým bol, aby jej v tom mohol brániť. Koniec-koncov nezáležalo na tom, či bude v kuchyni jedna alebo dve vyznávačky mágie rastlín. Aspoň sa zbaví jednej z povinností.

„Tak dobre, teraz Nox odomkne mreže a ja ti ukážem, kde budeš žiť," zavelila Calla, ale nezabudla sa pri tom usmievať. Gentia sa tiež trochu neisto usmiala na ňu. Čiernovlasý muž teda urobil to, o čo ho žiadala a nechal obe odísť z chladného podzemia.

Keď kráčal do izby, v ktorej spával, opäť si premietal všetky udalosti posledných hodín. Prvý raz po dlhej dobe začal opäť premýšľať nad svojím životom. Mal ako Požierač v službách Eltena vôbec právo na niečo ako život? Nebola to len bezduchá existencia za účelom plnenia príkazov? Bol si takmer istý, že áno, preto o tom zvyčajne nerozmýšľal. Uvažovanie nad životom patrilo tým, ktorí ho držali vo vlastných rukách.

S týmito myšlienkami si líhal do postele netušiac, že sa nevyhnutne blíži deň, ktorý obráti jeho svetonázor naruby.

Konečne som pridala ďalšiu kapitolu. Dúfam, že sa vám páčila. Tentokrát sa tam objavil aj Elten a už nie je len hrozbou bez tváre. Zaujíma ma, čo na neho hovoríte.