Nettle sa prechádzala hore-dole v malej miestnosti. Hlava jej trešťala, emócie ju zahlcovali, ale zo všetkého najviac bola zmätená. Jej roztrasený dych bol jediným zvukom v izbe. Nechápala, akú krutú hru s ňou osud hrá. Už druhý raz za veľmi krátku dobu takmer zomrela.

Keď sa pred pol hodinou zobudila, bola v šoku. Jediné, na čo si spätne dokázala spomenúť bolo, ako ju po páde z lode zaliala voda a ona klesala ku dnu. Potom stratila vedomie.

Mala však šťastie v nešťastí. O chvíľu neskôr ju z jej podmorského väzenia zachránili akýsi ľudia práve vtedy, keď sa jej do pľúc začala dostávať voda. Bola už v bezvedomí a oni ju takmer museli oživovať. Tak aspoň povedal ten starší muž so zvláštnym obväzom na čele, ktorý ju pred chvíľou prišiel prebudiť.

Všimla si, že má obviazané rameno, takže jej niekto vyčistil ranu. Zaliala ju vlna vďaky voči neznámym cudzincom. Pomohli jej, hoci nemuseli. Napriek tomu v nej hlodala pochybnosť. Prečo ma títo cudzí ľudia zachránili? Ako vedeli, že potrebujem pomoc? znepokojovala sa tmavovláska. Bolo tu príliš veľa nejasností, aby dokázala byť pokojná. Dúfala, že budú ochotní poskytnúť jej odpovede. Odpovede na otázky, ktoré v jej živote spôsobili toľko zmätku.

Nettle sa usadila na posteľ v rohu miestnosti. Rozhliadla sa okolo a zarazila sa. Bola to obyčajná, drevená posteľ, ktorá absolútne nezapadala do miestnosti s luxusnými tapetami na stenách a obrazmi v pozlátených rámoch. Aj malá skrinka v rohu vyzerala, akoby ju sem dal niekto len omylom. Zvláštnejšie zariadenú izbu nikdy nevidela.

Po pár minútach, ktoré sa Nettle zdali ako večnosť, sa ozvalo klopanie. Konečne, pomyslela si v duchu a usmiala sa. Do izby vošiel akýsi mladý chalan. Jeho nezábudkové oči pri pohľade na ňu zažiarili. Bledé vlasy mal zopnuté v konskom chvoste. Na tvári sa mu pohrával malý úsmev, ktorým ju obdaroval. Tmavovláska prekvapene zažmurkala. Čakala, že opäť príde muž a konečne jej vysvetlí, čo sa to deje.

„Čo tu robíš?" zvraštila obočie a premerala si ho pohľadom. Na jej prekvapenie sa jeho úsmev ešte rozšíril.

„Som Elder, poslali ma po teba," oprel sa o rám dverí, „a ty si?"

Nettle si potichu povzdychla a potom odpovedala: „Geminate, Geminate Nettle."

„Mohla by si to, prosím, bližšie špecifikovať? Akosi nerozoznám priezvisko od mena," naoko sa zatváril zmätene, ale na tvári sa mu stále pohrával drzý úsmev. Bavilo ho uťahovať si z Nettle.

„Počul si, že by sa niekto volal Geminate?" založila si ruky na hrudi. Napriek tomu, že sa snažila tváriť pohoršene, jej kútiky úst cukali nahor.

„Náš vodca sa volá Absinthius...o divné mená u nás skutočne nie je núdza," pokrčil Elder ramenami. Zatváril sa tak nezúčastnene, že tmavovláska vyprskla od smiechu. Tento Elder sa jej začínal pozdávať čoraz viac.

„Super," zaškeril sa, „už sme schopní navzájom sa osloviť, mali by sme ísť. Ab hovoril, že budeš mať otázky." Po tomto vyhlásení sa otočil a s úškrnom vyšiel von z miestnosti. Nettle sa poslednýkrát otočila. Naposledy preletela izbu pohľadom a vydala sa za Elderom do labyrintu chodieb.

Keď prechádzali podivne zladenými miestnosťami, vysvetlil jej, prečo vyzerajú tak zvláštne. Predtým tu vraj býval akýsi zvláštny, bohatý starec, ktorý si potrpel na to, aby jeho vila aspoň zvnútra vyzerala ako stredoveký zámok. Keď zomrel, dom nemal žiadnych dedičov. Preto bol vyprataný a zem sa ho snažila predať. Roky o neho nik nejavil záujem. Bolo to najmä tým, že bol na ostrove. A potom prišli oni, kúpili ho a zariadili ho jednoduchým nábytkom, pretože nepotrebovali žiadny "pekný dom". Elder je stále neprezradil, kto oni sú. Vravel, že na to bude času dosť.

Teraz tmavovláska v tichosti kráčala vedľa Eldera. Mlčali, pretože sa blížili do sály stretnutí, ako jej pred chvíľou vysvetlil. Predtým sa celú cestu cez ich sídlo rozprávali a Nettle si uvedomila, ako príjemne sa v jeho spoločnosti cíti.

Keď zašli za roh, uvidela mohutné drevené dvere s pozláteným klopadlom a nápismi v jazyku, ktorému nerozumela. Domyslela si, že mierili práve k nim. Vyzerali presne tak majestátne, ako by sa na sálu stretnutí hodilo.

Po príchode do obrovskej sály sa jej hrdlo stiahlo nervozitou. Mohlo tam byť asi päťdesiat ľudí, ktorí sa na nich po vstupe do miestnosti okamžite otočili. Elder sa však stále pokojne usmieval, dokonca pár ľudí pozdravil. Vyzeral, že mu pozornosť nerobí vôbec žiadny problém, dokonca si ju užíva. Tmavovlásku to neprekvapilo, predpokladala, že ich všetkých ,narozdiel od nej, pozná. Vtom si so stiahnutým hrdlom spomenula, že hovoril niečo o otázkach. Snáď tým nemyslel, že sa budem všetkých tých neznámych ľudí pýtať na Požieračov, zamračila sa. Neverila im. Napriek tomu, že ju zachránili.

Elder ju zaviedol k jednej stoličke. Povzbudivo sa na ňu usmial a odišiel ku stolu v strede miestnosti. Nettle spýtavo hľadela na jeho chrbát. Akosi rátala s tým, že ostane s ňou.

On ale sedel pri tom mohutnom stole a niečo náhlivo šepkal mužovi vedľa neho. Ten sa zamračil a čosi Elderovi začal ukazovať v papieroch. Elder pri tom nesúhlasne krútil hlavou, a potom sa otočil jej smerom.

Nettle okamžite uhla pohľadom. Potom so sotva počuteľným povzdychom presunula svoj zrak na sálu, v ktorej sedela. Bola to veľmi zvláštna miestnosť. Stoličky, kreslá a stoly boli jednoduché, drevené. Všetky boli otočené k jednému stolu v strede sály. Ten bol mohutnejší, avšak stále pôsobil nezaujímavým dojmom. Ale tapety boli veľkolepé. Kráľovskú modrú zdobili ornamenty, obrazy na stenách mali veľkolepé zlaté rámy a luster... Ach, ten krištáľový luster bol dychberúci. Žiaril ako hviezdy na nebi a jeho drobné krištáliky odrážali svetlo do celej sály. Okrem neho ju osvecovali obrovské vitrážové okná na jednej zo stien. Sklo v nich bolo azúrové, preto sa celá sála kúpala v odtieňoch modrej.

Z jej premýšľania ju vytrhol až hlas staršieho muža: „Priatelia, som rád, že ste sa všetci dnes dostavili."

Po týchto slovách sa ozvalo zdvorilé mrmlanie. Uvedomila si, že práve tamten muž ju prišiel prebudiť. Na čele mal uviazaný ten podivný obväz s akýmisi znakmi. Vyzeralo to tak, že ho používa ako čelenku na skrotenie svojich dlhých vlasov, v ktorých už boli badateľné sivé pramene. Napriek jeho staršiemu veku mal oblečenú žiarivo žltú tuniku, ktorá mu ladila s obväzom. Výstrednosť z neho sršala na míle ďaleko.

Niektorí ľudia si medzi sebou začali šepkať. Nettle začula kúsok rozhovoru muža a ženy, ktorý sedeli vedľa nej.

„Ab takmer nikdy nezvoláva oficiálne veľké zhromaždenia, Elita musí mať niečo veľké," povedal muž tlmeným hlasom. Žena vedľa neho prikývla. Potom svoj pohľad obrátila k najväčšiemu stolu. Čakala, ako bude starší muž pokračovať.

Nettle sa však zarazila. Ab? Mohla by to byť skratka pre toho ich vodcu s komplikovaným menom?

Muž s čelenkou sa po chvíli ticha opäť ozval: „Situácia je vážnejšia, než sme doteraz predpokladali." Počkal, kým sa utíši vydesený mrmot.

„Skrz Požieračov vieme, že Elten naberá na sile. Náš zdroj zo západu hlásil, že sú odolnejší proti útokom a ich inteligencia rapídne narastá. Zároveň duše ľudí sú uväznené vo vlastnej mysli oveľa hlbšie ako predtým. Tí ľudia v Požieračoch nemajú takmer žiadnu šancu na prevzatie kontroly už ani cez deň," ustarane informoval ľudí v sále.

Nettle na neho vyjavene hľadela. To je strašné! vydesila sa. Cítila, ako bledne v tvári. Srdce jej zovrela železná päsť. Myšlienky jej zaleteli k sestre. Jej duša ostane navždy pochovaná pod maskou Požierača. Prstami oblapila sedadlo stoličky tak silno, až jej obeleli hánky. Tmavovláska tápala vo vlastných myšlienkach a takmer nezaregistrovala, že starší muž pokračuje.

„Vieme, že jeho sídlo ochraňujú Požierači a on je takmer neporaziteľný. Budeme musieť zaútočiť, každým dňom je silnejší. Požierači, ktorých ovláda mu pravdepodobne dodávajú energiu."

Ľudia prikyvovali, ale Nettle mala v myšlienkach zmätok. Mnoho otázok sa naraz dralo dopredu. Požieračov niekto ovláda? Veď to sú len chorí, šialení ľudia, nie? pýtala sa sama seba. Nerozumela, proti čomu títo ľudia bojujú. A hlavne: Ako? Dúfala, že jej to aspoň Elder vysvetlí.

Zbytok porady presedela na svojej stoličke stratená vo svojej mysli. Neprítomne hľadela do prázdna. Starší muž stále vysvetľoval niečo o tom plánovanom útoku, ale ona ho už nepočúvala. Nevedela si nové informácie zaradiť. Myšlienky jej lietali hlavou. Dúfala, že sa jej život konečne vyjasní, ale on len zamotával ďalšie uzly.

Čoskoro stretnutie skončilo a ľudia sa začali vytrácať. Tmavovláska však ostala zamyslene sedieť. Pravdepodobne si ani neuvedomila, že je koniec porady. A neuvedomila si ani, že tesne za ňou niekto stojí.

Nettle sa vydesene sa strhla, keď jej ktosi poklopal po pleci. Zajačala, pretože takmer spadla zo stoličky. Za sebou začula pobavený smiech. Prudko sa otočila na Eldera. V očiach sa jej blýskalo.

„Je ti niečo vtipné?" nahnevane zavrčala. Spod zvrašteného obočia ho prepaľovala pohľadom. On od nej cúvol o pár krokov dozadu. Znepokojený výraz sa mu usadil na tvári. Potom si ale Nettle uvedomila, ako hlúpo sa správa. Zahanbene sa zahľadela do zeme. Potriasla hlavou, akoby chcela zahnať svoje podráždenie a ospravedlnila sa mu.

„Prepáč, nemala som na teba tak vybehnúť. Ale som z tohto neskutočne zmätená. Vôbec ničomu odrazu nerozumiem," zachmúrila sa. Z jej postoju sa vytratilo napätie. Nahradilo ho zle skrývané zúfalstvo.

„Ja viem, práve preto som za tebou prišiel. Ja a Ab ti o nás," urobil obšírne gesto rukou, „všetko vysvetlíme." Slabo sa na ňu usmial a ukázal na jedny z dverí, ktoré viedli preč z miestnosti.

Nettle váhala, ale hlad po odpovediach ju nútil súhlasiť. Vo svojej mysli zvádzala vnútorný boj len veľmi krátko. Keď sa na ňu Elder s očakávaním zahľadel, prikývla. Snáď som neurobila chybu, zadúfala, keď ho nasledovala do nenápadných dverí v rohu sály.

Taak, máte tu ďalšiu kapitolu tohto príbehu.
V tejto časti sa konečne objavila aj Nettle. Ruku hore tí, ktorí boli presvedčení, že je mŕtva.
Každopádne, som zvedavá, čo hovoríte na vývin udalostí. Teším sa na vaše reakcie.