Tmavovláska zaspätkovala. Spadla na podlahu. Šok úplne vystriedal zvyčajný strach. Začala sa plaziť preč z jeho dosahu, ale muž ju dvomi rýchlymi krokmi dobehol. Zatarasil jej cestu a sklonil sa k nej.

Ich tváre sa k sebe priblížili, takmer sa dotýkali nosmi. Nettline srdce sa rozbúchalo takou silou, že to musel počuť každý na lodi. Sedela pri ňom tak blízko, že ak by mal vrásky, videla by ich. No on žiadne nemal... Ani len tie od smiechu. Zato jeho nos bol neprehliadnuteľný. Pripomínal orlí zobák a dodával jeho tvári desivý punc. Nettle pohľadom skĺzla o niečo nižšie. Celú tvár čiernovlasého muža dokreslovali výrazne krojené pery. Keď si tmavovláska uvedomila, kam utiekli jej myšlienky, vydesene sa odtiahla. V tej chvíli sa pohol aj on.

Muž s orlím nosom ju chytil za ramená a pokúsil sa ju zodvihnúť. Nettle zasyčala od bolesti aj od prekvapenia a on ju okamžite pustil. A vtom v jeho tvári prvýkrát zazrela akúsi emóciu. Nedokázala ju rozlúštiť. Možno preto, že sa vedel tak dobre ovládať. A možno to bolo len kvôli vlastnému šoku, ktorý jej zastieral zmysly.

Druhýkrát sa ju pokúsil zdvihnúť trochu jemnejšie, akoby sa bál, že sa mu rozpadne v rukách.

Keď sa postavila, pustil ju a zadíval sa do jej tváre. Ona mu pohľad vyčerpane oplatila. Pod očami mala tmavé kruhy a vyzerala, že sotva stojí na nohách. Muž si pre seba povzdychol a jeho oči sa pozreli za tmavovlásku.

„Choď!" ukázal na veľkú klietku na kraji lode.

Nettle sa otočila a neistým krokom sa vydala k mrežiam. Rozmýšľala, ako by mohla uniknúť, ale nič ju nenapadalo. Pred klietkou zastala a znepokojene do nej nazrela. Bola prázdna.

Opatrne teda vošla a sadla si do jedného z rohov. Sledovala, ako ju muž zamkol a odišiel bez jediného pohľadu na ňu.

Čo sa to tu sakra deje? nechápala Nettle. Niekam ju viezli, to bolo jasné. V diaľke videla obrysy pevniny, takže predpokladala, že mieria tam. Ale nerozumela tomu, mala pocit, že sa ocitla v nejakom šialenom sne. V nejakej inej realite, ktorá sa rozhodla otriasť základnými faktami jej sveta. Pripadala si tak stratená.

Sledovala pokojné more a myšlienky sa jej túlali. Cítila sa mizerne, život sa jej rozpadal pod prstami. Odrazu sa pristihla, že rozmýšľa, či ešte niekedy uvidí Gentiu. Ktovie, ako si jej sestra poradila po jej odchode. Nettle dúfala, že je v poriadku a nespravila nejakú hlúposť.

Mala pocit, že od jedného konkrétneho momentu v jej živote sa rúti do priepasti, z ktorej nevedie cesta von. Vedela, že ak aj prežije tie hrôzy, ktoré s ňou isto plánujú, už nikdy to nebude rovnaké. Zmení ju to, navždy.

Ticho na lodi čoskoro začalo byť neznesiteľné. Požieračský muž sa už neozval a tie ostatné monštrá nikdy nepočula hovoriť. Doteraz bola presvedčená o tom, že to nedokážu. Až dokým dnes nezačula toho čiernovlasého. On bol pre ňu záhadou vo všetkých smeroch.

Čas v klietke ubiehal neskutočne pomaly. Nettle sledovala more, na ktorom sa občas objavili vlnky. Obloha sa zastierala a slnko vystriedali mraky. Loď sa pohojdávala na vodnej hladine. Tmavovláske sa zdalo, že silnejšie, ako pred chvíľou, ale nevenovala tomu pozornosť. Že sa blíži búrka, si uvedomila, až keď sa zdvihol vietor.

Sledovala Požieračov, ako pobehujú po palube a zaisťujú plachty. Neuvedomila si, že sa pozerá hlavne na jediného. Na muža s orlím nosom a bledou pleťou.

Zatiaľ sa necítila ohrozená búrkou. Sedela v rohu klietky a cez mreže pozorovala zväčšujúce sa vlny. Spustil sa dážď. Vietor zosilnel. Niektorí Požierači sa stiahli do podpalubia. Kvapky vody dopadali na drevo a rozprskovali sa do všetkých strán. Prudký dážď šľahal Nettle do tváre.

Vtom začula, že muž opäť vydáva rozkazy: „Okamžite všetci do podpalubia!"

„Vy," ukázal na dvoch Požieračov, „tu so mnou zostanete!"

Nettle si všimla, ako stroho vždy hovorí. Premýšľala, či je to jeho povahou alebo je za tým niečo viac. Chce pôsobiť prísne? Autoritatívne? Nevedela.

Jej myšlienky boli prerušené vodou. Zaliala ju vlna, ktorá sa narazila do lode a preliala sa cez palubu. Tmavovláska sa rozkašľala. Snažila sa vykašľať slanú vodu, ktorá ju škriabala v hrdle. Oči jej slzili a okolie sa rozmazávalo. Začala si ich šúchať, aby z nich dostala vodu. Keď sa jej konečne podarilo zaostriť, uvidela muža s dvomi Požieračmi rýchlo znášať nejaké krabice do podpalubia.

A čo ja? napadlo jej. Nechajú ma tu, napospas divokým vlnám? Pri tejto predstave ju striaslo. Búrok sa nebála, to nie. Ale predstava, že je sama na hornej palube lodi počas silnej búrky, sa jej ani trochu nepáčila. Navyše zamknutá v klietke, upozornil ju zlomyseľný hlások v mysli.

Vtom na sebe zacítila pohľad. Sledovalo ju jedno z tých monštier. Na tvári malo výraz, akoby presne vedelo, čo sa jej preháňalo hlavou. Potom uprelo svoj pohľad na Požieračského muža. Ten pokrčil ramenami.

„Musí prežiť, vezmite ju opäť dole."

Muž sa zamyslel a dodal: „Odneste ju v klietke, nesmie uniknúť v prístave."

Nettle sledovala, ako dvaja Požierači prikývli. Potom obaja zamierili k jej klietke. Stuhla. Vedela, že jej cez mreže nemôžu ublížiť, ale ich blízkosť nebola príjemná. Pri nich ju ovládal strach.

Požierači zdvihli klietku s Nettle do vzduchu. Vtom sa loď rozhojdala a na ich tvárach sa zjavilo zdesenie. Nettle sa so zlým pocitom otočila tým smerom, ktorým vypliešťali oči. Žalúdok, ktorý mala z prudkého hojdania ako na vode, sa jej stiahol, keď zbadala obrovskú vlnu. A tá mierila priamo k lodi.

Nettle sa odtiahla na druhú stranu klietky, čo najďalej od okraja lode. Akoby ju to mohlo zachrániť.

Za okamžik sa mohutná vlna dovalila k lodi, ešte väčšia, ako pred momentom. Prevalila sa cez okraj. Valila sa cez celú palubu rovno na Požieračov a tmavovlásku. Prudkým nárazom zvalila monštrá, ktoré držali klietku. Podlomili sa im nohy a oni klesli na zem.

Nettle vlna prirazila ešte tesnejšie k mrežiam. Tmavovláska kričala hrôzou. Mala pocit, že jej srdce svojím prudkým tlkotom prerazí hruď.

Požierači pustili Nettlino väzenie a zúfalo sa snažili udržať na palube. Svojimi dlhými pazúrmi sa zachytili o sťažeň lode. Muž, ktorého vlna zmietla z paluby, sa pevne držal zábradlia na okraji lode. Fakt, že visí mimo lode nad rozbúreným morom sa mu ani trochu nepozdával.

Nettle v klietke vlna neúprosne tlačila k zábradliu lode. Ona stále dúfala, že zábradlie jej pád zadrží. Dúfala, že sa nestane obeťou búrky.

Avšak voda mala iné plány. Loď sa odrazu prudko naklonila na ľavú stranu. Takmer sa prevrátila do mora. Pád klietky sa zrýchlil a o chvíľu sa stretla so zábradlím. Náraz ohol mreže. Nettle prudko odhodilo na druhú stranu. Potom sa klietka aj s väzenkyňou zrútila do mora. Tmavovláska sa nezmohla ani na posledný výkrik.

***

Nox sa z posledných síl držal na zábradlí. Vietor mu rozfukoval čierne vlasy a vháňal mu do očí kvapky dažďa.

Videl ako to tmavovlasé dievča v klietke pohltilo more. Bolo mu jasné, že ona zomrie. Nezvládne vyplávať kvôli svojmu väzeniu. Klesne na dno.

On možno nádej má. Keby len dočiahol na lano, pár metrov od neho, možno by zvládol vyšplhať. Ale ak sa pustí, môže spadnúť do rozbúreného mora.

Zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Nasadil nečitateľný vyraz. A potom sa jednou rukou pustil. Cítil, že slabne, tak sa pritiahol čo najbližšie k drevu. Natiahol ruku. Od lana ho delilo takmer pol metra. Začal sa pomaličky posúvať, telo mal stále pritlačené k zábradliu. Okolo neho hučala búrka. Srdce mu divoko bilo, ruky sa mu šmýkali.

Nox sa odhodlane posúval bližšie a bližšie. Odrazu zastal. Pred ním bol vyčnievajúci kus dreveného zábradlia. Už nemohol ísť ďalej.

Do uší mu doliehalo špliechanie vody pod ním. Riskoval pohľad do hlbín pod sebou. Hneď, ako to urobil, si uvedomil, aká to bola chyba. Zakrútila sa mu hlava a pohľad sa mu rozmazal.

Z posledných síl sa natiahol za povrazom. Šmátral rukou vo vzduchu, až kým sa mu nepodarilo prstami uchopiť lano.

Tresk! Ozval sa hrom. Obloha zúrila. Vlny narážali do lode a snažili sa Noxa striasť do hĺbok. Loď sa nebezpečne naklonila. Do čiernovlasého muža sotila vlna, ktorá ho zhodila zo zábradlia. Jednou rukou sa držal lana a zatínal zuby.

Visiac na lane počul cez búrku dupot Požieračov, ktorý utekali do podpalubia...do bezpečia.

Čiernovlasý muž také šťastie nemal, more doňho naposledy narazilo, a on s výkrikom spadol do jeho rozbúrených vôd.

Nox pod vodou otvoril oči. Bolo tam všetko také pokojné, akoby na hladine ani nezúrila búrka. Podmorské prúdy mu obmývali pokožku. Hĺbka pod ním ho lákala do svojho objatia. Ani voda sa mu odrazu nezdala taká ľadová. Čo mu bránilo ostať pod vodou navždy? Bolo tu tak krásne, ticho.

Potriasol hlavou. Čo ma to len napadlo? zvraštil obočie. Pravdaže tu nemôže ostať, utopil by sa. Pohľadom našiel hladinu a zabral rukami.

Za chvíľu sa opäť vynoril do búrky a boja o život. Vedel, že už nemá šancu dobehnúť loď. Bol od nej na päťdesiat dĺžok ďaleko. Rukami sa zatiaľ držal nad hladinou, ale vedel, že bol vysilený. Musel sa urýchlene dostať na pevnú zem. Nox jastril pohľadom, hľadajúc pevninu, ale obrovské vlny mu zakrývali výhľad. Preto si s chladnou hlavou vybral najpravdepodobnejší smer a začal plávať tam. More sa s ním však pohrávalo. Bez toho, aby o tom tušil, už trikrát zmenil smer.

Muž bol čoskoro neskutočne unavený. Vlasy sa mu lepili na tvár a zakrývali mu výhľad. Navyše sa zdalo, že búrka vôbec neustupuje. Dážď mu šľahal do tváre a cez oči plné vody nevidel ani na najbližšiu vlnu. Niežeby mu to pomohlo.

Opäť ho zaliala voda a on musel prestať plávať vpred. Zastavil a vykašliaval vodu z pľúc. Rukou si pošúchal tvár a snažil sa donútiť sa pokračovať ďalej. Žmúril do diaľky, dúfal, že cez vlny zazrie pevninu. Pomaly ho opúšťali sily. V hlave mu pulzovalo. No Nox nebol typ človeka, ktorý by sa vzdával.

Po dlhom čase plávania konečne niečo zazrel. Aspoň v to pevne veril. Zdalo sa mu, že medzi vlnami vidí skaly. S novým elánom sa pustil tým smerom. Odhodlane kopal nohami a vyhýbal sa vlnám.

Keď už to trvalo príliš dlho, začínal byť presvedčený, že si tie skaly vymyslel. Bol vyčerpaný, už nemohol pokračovať. Od únavy sa mu zahmlievalo pred očami. V tvári mu zračilo zúfalstvo. No práve v tej chvíli sa rovno pred ním sčista-jasna zjavilo kamenné pobrežie. Nox zatajil dych. Doplával ku skalám a váhavo sa dotkol rukou ich drsného povrchu. Akoby nemohol uveriť, že tam skutočne sú.

Boli tam. Chladné, ostré, ale skutočné.

Okamžite sa na vrhol. Svižne po nich začal liezť. Skaly mu cez premočený odev odierali pokožku. Svaly na rukách ho pálili, ale on vytrvalo stúpal vyššie. Nakoniec sa dostal až na vrchol.

Z posledných síl sa vydriapal na pobrežie. Ľahol si na chrbát a z úst sa mu vydral hysterický smiech. Už ho netrápil chlad, ani tvrdé skaly pod ním. Dychčal od vyčerpania. Triasol sa od zimy. A napriek tomu zaspal s úsmevom na perách.

Dnes je piatok a pre tento príbeh to znamená len jedno...Po týždni tu opäť máte novú kapitolu. Som zvedavá, ako sa vám páčila.

Inak, ľudia, čo hovoríte zatiaľ na Noxa? Ja vám o ňom prezradím len to, že v dalších kapitolách sa ešte bude vyskytovať.