„A to mi niekto nemohol povedať skôr?!" mračila sa Nettle. Jej oči farby rozbúreného mora boli hrozivo prižmúrené. Plné pery stisla do úzkej čiarky. Batoh, do ktorého vkladala jedlo pevne zvierala. A človek, na ktorého sa mračila, nebol nikto iný, ako Elder. Práve totiž zistila, že laboratória sú v rovnakom meste, v akom doteraz žila s Gentiou.

„Ako sme asi mali vedieť, že v Tidalporte žiješ a máš tam rodinu? Nepovedala si nám, odkiaľ si. Ani si svoju sestru nespomenula!"

Tmavovláska očervenela. Nikto, ani ona sama, však nevedel, či hnevom alebo zahanbením. Bola to pravda. Týždeň, ktorý s Elitou strávila bol skvelý. Očividne taký skvelý, že zabudla na svoju jedinú rodinu. Elitári ju učili bojovať a hoci sotva rozlíšila dýku od meča, neodsúdili ju dopredu. Síce ju úplne neprijali medzi seba, ale dali jej šancu. Chceli si o nej spraviť názor sami. Všetci čakali na misiu v laboratóriách. Nettle si pridobre uvedomovala, že to je skúška. Ak uspeje, stane sa jednou z nich. A ak nie...

„Takže budeš chcieť hneď po misii odísť..." skonštatoval ticho Elder. V nezábudkových očiach sa mu zvláštne zalesklo. Rukou sa mimovoľne dotkol pleca, okolo ktorého sa mu ovíjalo znamenie bazy - jeho rastliny, ako tmavovláske pred pár dňami prezradil.

Odísť, zopakovala po ňom Nettle v duchu. Nemôže opustiť sestru, musí sa po misii vrátiť domov. To vedela už dávno, ale konečné uvedomenie ju zvláštne zabolelo. Previnilo sklopila zrak, keď si to uvedomila. Nemôže tu ostať, nejde to. Ale o tom predsa rozhodla už dávno, či nie? Prečo si to teda naplno uvedomila až teraz?

„Áno, za sestrou," potvrdila smutne.

„Nevyzerá to tak, že ti na nej bohvieako záleží. Prečo teda starostlivosť neprenecháš len rodičom?" podráždene vyprskol Elder. Prvýkrát, odkedy sa s Nettle spoznali, skrýval svoje skutočné pocity za podráždenie.

Tmavovláske sa do očí nahrnuli slzy. Spodná pera sa jej triasla, keď sa jej pohľad stretol s Elderovým.

„Rodičia... už dávno nie sú." Viac nebolo treba hovoriť. Nettle a Elder stáli oproti sebe bez pohybu. Navzájom sa snažili prečítať toho druhého pohľadmi. Mlčali. V malej komore so zásobami panovalo napäté ticho. Stiesnený priestor im nedovoloval vzdialiť sa od seba. Videli obláčiky pary stúpajúce z úst toho druhého. Nettle sa zhlboka nadýchla. Otvorila ústa, ale potom ich opäť zavrela. Chladným vzduchom sa šírili vône rôznych jedál, ale atmosféra bola príliš ťaživá. Prvýkrát od jej príchodu do sídla si nemali čo povedať.

Dievčina nezvládla napätie medzi nimi ako prvá. Zdvihla ruksak plný jedla a prudko sa pretlačila okolo blondiaka. Mierila k dverám. Hneď ako sa k nim dostala, nezaváhala a vyrútila sa z miestnosti. Zastala až za rohom chodby a s hlbokým výdychom sa oprela o stenu.

A opäť bola zmätená. Srdce chcelo jedno a rozum druhé. No svoju sestru mala zo všetkých ľudí najradšej a okrem toho, bola za ňu zodpovedná. Musela sa vrátiť. Keď urobila toto rozhodnutie, trochu sa jej uľavilo. Odboj bol len jedna krátka kapitola v mojom živote, rozhodla.

Pomaly sa pobrala smerom k východu sídla, kde sa už na vlnách pohupovala ich loď. S novo usporiadanými myšlienkami prechádzala k východu zo sídla. Plachetnica, ktorá sa pohojdávala na vlnách ich mala odviezť na misiu. Ešte pred pár hodinami na ňu myslela ako na rozhodujúci okamžik jej života. Záležalo jej na tom, či misiu zvládne a Elita ju prijme. Teraz však cítila len ľahostajnosť. Akoby sa jej nič z tohto netýkalo.

Vyšla von. Slnko bolo skryté za mrakmi, takže bolo celkom chladno, ale na stromoch sa nepohol ani lístok. Úplne bezvetrie. Loď mala naštastie okrem plachiet aj motor, čo sa im v takomto počasí zišlo.

Kvôli náhlemu popudu sa zadívala na more. Tmavé vody sa lenivo prevaľovali a ľahostajne vyliezali na kamienkovú pláž.. Odkedy sa zrútila do mora počas búrky sa k morskej vode ani nepriblížila. Nebolo to ľahké, keďže žili na ostrove, ale mala voči nej novonadobudnutý rešpekt, až strach.

Vtom začula prenikavé zapískanie. Zvrtla sa na päte, čelom k lodi, odkiaľ zvuk prišiel. Na palube stála usmievavá ryšavka Ranun, ktorú Nettle už párkrát zahliadla na Cvičisku. Mala dvadsaťpäť rokov, ale pôsobila ešte mladšie. Zdvihla ruku a zamávala na ňu. Ona jej odkývala späť a neisto sa vydala k lodi. Napriek tomu, že sa pred ostatnými snažila pôsobiť sebaisto, keď prechádzala po mostíku spájajúcom loď s pevninou, nohy sa jej takmer podlomili. Aby si to nikto nevšimol, rýchlo vyšla na palubu a svoj ruksak s jedlom prudko hodila k ostatným zásobám. Trochu sa upokojila, keď videla, že drevo na lodi je udržiavané, keďže loďami odbojári cestovali často. Navyše táto plachetnica pôsobila už na pohľad pevne a neochvejne.

„Dúfam, že si pripravená na dobrodružstvooo!" začula Nettle pri uchu naradostený výkrik. Prudko odskočila a s výkrikom dopadla priamo na na labilný stolček s mapami. Ten sa pod jej váhou prelomil a väčšina papierov sa roztrhla. Tmavovláska sa našla na zemi s odretým lakťom.

„Stačilo povedať nie, nemusela si to demonštrovať ničením máp," zachechtala sa ryšavka a pomohla jej postaviť sa. Medzitým k nim pribehli námorníci, ktorý začali mapy okamžite zbierať. Nettle sa k nim sklonila tiež a celá červená sa pustila pomáhať.

„Ty sa toho radšej nechytaj," zamračil sa na ňu jeden z radovákov, ale nemohol sa ubrániť pobavenému pohľadu. Nechápal, ako mohli na misiu zobrať takéto nemehlo namiesto výberu z množstva skúsených bojovníkov z nižších radov - radovákov - akým bol aj on. Nemienil sa však sťažovať, rešpektoval svojho vodcu a Elitu. Tak len upratoval roztrhané mapy a sledoval, ako zahanbená nováčka odchádza na druhú stranu lode.

ooo

„Vyloďte sa, sme na mieste!"

Nettle neisto prešla po drevenom mostíku. Zoskočila na kamennú pláž, kam často chodila so sestrou. Spomienky sa k nej dovalili ako vlna a takmer ju zrazili z nôh. Akoby jej jeden pohľad pripomenul to, čo za týždeň takmer zabudla. Vedela, že už nemôže daľej zatvárať oči pred pravdou. Musí sa vrátiť domov. Teraz...už to nemôže odkladať.

Jej myšlienky prerušil výkrik: „Hej, ty! Nováčka. Musíme ísť."

To ju dokonale prebralo zo zmäteného premýšlania. Samozrejme, najprv musím odboju splatiť svoj dlh, pomyslela si skrúšene Nettle. Pomaly sa otočila k Lyngovi, ktorý ju volal. Stál na konci ich štvorčlennej skupinky, zloženej z Eldera, Ranun, Nettle a jeho maličkosti. Na čele stál Vyvolený, ktorý jej celú cestu nevenoval jediný pohľad. Mrzelo ju, že sa počas plavby neodhodlala prísť k nemu.

Spolu prešli po miestach, ktoré boli Nettle bolestivo známe. Okolo jej domu ale nešli a to len zosilňovalo jej pocit úzkosti a strachu o Gentiu. Teraz, keď bola späť v meste, prežívala jej odlúčenie od sestry oveľa intenzívnejšie. Nič však nedala najavo a vliekla sa za nimi.

Po čase kráčania sa konečne dostali na okraj mesta, kde stála neprirodzene biela budova. Bola obrovská. Naokolo toho však moc neostalo. Ostatné domy boli zrútené a cez noc sa to tu určite hemžilo Požieračmi. Jej traja spoločníci však kráčali vzpriamene a vôbec sa neobzerali. Nettle sa ich snažila napodobiť, ale pri každom zašuštaní zoschnutej trávy sa strhávala. Neustále sa obzerala a žmúrila do každého tieňa, čakajúc Požierača. Nič sa však nedialo. Ťaživé ticho dopadalo na túto opustenú štvrť.

Prišli k moderným vstupným dverám bez kľúčovej dierky. Lyng vytiahol z vrecka žiarivo bielu kartičku a priložil ju ku snímaču. Pokúšal sa otvoriť hlavné dvere.

Zárubne sa však rozsvietili na červeno a prehovoril k nim robotický ženský hlas: „PRÍSTUP ZAMIETNUTÝ."

„Ukáž mi to," vytrhla mu kartičku z ruky Ranun a silno ju pritlačila ku snímaču.

„PRÍSTUP ZAMIETNUTÝ."

„Tí tupci nám zablokovali prístup!" skríkla nahnevane a hodila kartu do prachu.

„Nepreháňaj zlato, určite to má logické vysvetlenie a zbytočne sa rozčuluješ. Máme kľuč od zadného vchodu, pôjdeme tadiaľ," upokojoval ju Lyng, hoci sa mu na čele spravila drobná vráska. Niečo tu nehralo.

Keď štvorica obchádzala budovu, Nettle bola ako na ihlách. Síce sa sotva mohla považovať za skúsenú odbojárku, ale toto podľa nej rozhodne nevyzeralo na tradičné stretnutie so spojencami.

Ľavú ruku vsunula do púzdra a prstami zovrela dýku, ktorú si vybrala v sklade zbraní u odbojárov. Pomaly prechádzala po rukoväti, ktorú poznala za krátky čas takmer naspamäť. Dodávalo jej to odvahu. V jej strede nahmatala modrý drahokam s mnohými hranami, od ktorého sa odvíjali jemné úponky striebra vsadené do rúčky. Tie sa medzi sebou prepletali a dodávali zbrani jemnosť. Naostrená čepeľ svojím tvarom zase pripomínala list, po bokoch zvlnený. Na slnku hádzala modrasté odlesky, ktoré zvykla tmavovláska pri západoch slnka obdivovať. Vždy, keď na ňu Nettle hľadela, viac ako vraždiaci nástroj v nej videla umelecký kúsok.

Spomenula si ako jej Elder vysvetľoval, prečo v odboji neboužívajú strelné zbrane. Dôvod, až priveľmi jednoduchý, tmavovlásku zarazil. Vtedy nečakala, že by umelecky zdobené luky, meče či dýky, ktoré zbieral predcházajúci majiteľ sídla, boli zároveň aj jedinými dostupnými zbraňami. Spätne to ale dávalo zmysel. Prečo by polozorpadnutý svet vyrábal a zdokonaloval zbrane, keď hrozilo, že im začne dochádzať jedlo? Okrem toho, všetky ostatné peniaze išli na výskum lieku. A ten sa vraj vyvýjal práve v týchto laboratóriach.

Keď trojica pred ňou zastala, Nettline myšlienky sa prerušili. Stáli na druhej strane komplexu a dívali sa na oceľovú stenu.

Zadné dvere neboli také veľkolepé ako tie hlavné. Žiarivo bielu hmotu vystriedal kov, komplikované mechanizmy kľúč. Preto bolo dostať sa dovnútra omnoho ľahšie. Keď sa ich Lyngovi podarilo otvoriť a oni vošli dnu, ocitli sa v absolútnej tme. Dvere sa za nimi zabuchli.

V tej chvíli sa ozvalo šťuknutie a Elder napätým hlasom zamrmlal: „Je tu vypnutá elektrina. Okamžite otvorte tie dvere, nech vidíme aspoň niečo."

Dvere nechali dokorán otvorené, ale priveľmi im to nepomohlo. Keď zašli hlbšie do komplexu budov, svetlo sa opať stratilo. Hoci si takmer nevideli na špičku nosa, vytrvalo pokračovali vpred. Jediný, kto prerušoval ticho, bola Ranunu, mrmlúca si pod nos nadávky.

Istý čas iba blúdili tmavými chodbami a tajne dúfali, že niekde uvidia svetlo. Občas začuli podozrivé škrabanie ďaľeko za nimi, ale Lyng usúdil, že sú to len myši. Okrem tohto zvuku bolo v chodbách podozrivé ticho. Keďže aj oni väčšinou mlčali, na ich tvárach sa usadil napätý výraz. Nettle, kráčajúca ako posledná, sa v duchu čudovala. Na to, že sa nachádzali niekde vo vládnych laboratóriách, čakala rozhodne viac ruchu. Bolo jasné, že sa tu niečo deje. Alebo, že sa tu naopak nedeje vôbec nič. Nevedela sa rozhodnúť, ktorá možnosť je horšia.

Keď prechádzali po jednej z mnohých chodieb, odrazu si všimli na jej konci svetlo. Ryšavka pred ňou od radosti poskočila a dobre, že sa ku nemu nerozbehla. Ostatní však nestrácali na opatrnosti. Obozretne podišli ku dverám, spod ktorých vychádzal tenký pásik svetla.

Konečne tu bolo dostatok svetla, aby rozoznali svoje tváre. Vymenili si váhavé pohľady. Nikto nevyzeral, že vie, ako presne postupovať. Majú zaklopať? Rozraziť dvere? Nakoniec k nim Elder najprv pritisol ucho, pretože mu nenapadol iný spôsob, ako zistiť, či za nimi niekto je. Spoza dverí sa však neozval ani jediný zvuk.

Elitári si vymenili rýchle pohľady, ktoré im pravdepodobne mali dodať odvahu. Tmavovlásku však ešte viac vydesili. V slabom svetle všetci traja vyzerali ako kamenní bojovníci, pripravení zabíjať. Naraz prikývli a zvrtli sa čelom k dverám.

Nettle mimovoľne zovrela dýku. Cítila, ako sa ostatní napli. Čakali to najhoršie. A potom otvorili dvere.

A po dlhšej prestávke tu mám konečne novú kapitolu. (Jeeej.) Taká veľká časová medzera medzi časťami vznikla preto, že som si potrebovala premyslieť druhú polovicu príbehu (hoci sa blížim len k prvej štvrtine príbehu 😅). Jednoducho vec, ktorá mala byť premyslená už na začiatku, ale nejak som to zanedbala.

A potom, kedže som len premýšlala a vôbec nepísala, dostavil sa starý známy - spisovateľský blok. Ale našťastie sa z neho pomaly dostávam vďaka druhému príbehu, ktorý píšem vždy, keď sa zaseknem v tomto. Prekvapivo mi to dosť pomáha...Asi preto, že je to romantika, v ktorej nemusím premýšlať, ako je to s mágiou (ktorá sa tu čoskoro konečne objaví), Požieračmi a Eltenom. Nechápte ma zle, milujem Nettlin svet, ale asi je dosť blbé, keď mi niekto ponúkne žihľavový čaj a ja začnem premýšlať, či je v Nettlinom prípade pitie žihlavy kanibalizmus. :D Toľko asi k tomu...

Každopádne, keby niekoho zaujal aj ten druhý príbeh, ktorý som spomenula, je tu možnosť, že ho v budúcnosti publikujem tiež. Ale teraz sa chcem hlavne venovať tomuto.

Tak sa majte krásne a dúfam, že sa vám nová časť páčila. Snáď som tu čoskoro aj s tou desiatou.