„Čo?" spýtala sa Nettle asi šiesty raz za štvrť hodinu. Presne takú dobu sa jej totiž snažil Elder a ten starší muž vysvetliť všetko o odboji.

Zistila, že táto skupina sa snaží zachrániť svet. Doslova. Dokázali zistiť aspoň čiastočnú pravdu o nákaze Požierač. A teraz sa jej Elder snažil vysvetliť, proti čomu bojujú. Na večne usmievavej tvári mal útrpný výraz. Tmavovláska totiž nechápala ani polovicu z toho, čo jej hovorili.

„Pozri," zúfalo sa chytil za hlavu, „vysvetlím ti to poslednýkrát, a ak to ani potom nepochopíš, vzdávam to."

Muž sediaci vedľa Nettle z druhej strany nesúhlasne pokrútil hlavou a vrhol na Eldera prísny pohľad: „Musíš pochopiť, že toto dievča si celý život myslelo, že Požierač bol nešťastná náhoda alebo ničivosť prírody. Ona nemala celoživotný tréning na boj proti Požieračom ako ty, myslela si, že sú to šialenci. Nemôžeš sa na ňu hnevať."

Elder zvesil plecia a váhavo prikývol. Nervózne si uhladil svoje vlasy, ktoré mu siahali po ramená.

Potom sa otočil na tmavovlásku a prehovoril pokojnejším hlasom: „Asi by si nám mala najprv porozprávať o tom, ako ťa uniesli. Môžeme ti to skrz to lepšie vysvetliť."

Nettle sa pri myšlienke sa únos striasla, čo neuniklo staršiemu mužovi – ich vodcovi Absinthiusovi.

Spod zvrašteného obočia sa pozrel na Eldera a ten pod jeho pohľadom rýchlo dodal: „Samozrejme, len ak nám to zvládneš opísať."

Nettle sa zhlboka nadýchla. Veď sa k tomu len vrátim v myšlienkach, nebude to, akoby som tam znovu bola, pokrútila nad sebou hlavou a pustila sa do rozprávania.

Mýlila sa. Bolo to také. Opäť to prežívala znova. Keď im rozprávala, ako ju obkľúčili Požierači, roztriasla sa tak veľmi, že musela na chvíľu prestať. Keď Elder uvidel, že to nezvláda, objal ju okolo pliec a podal jej pohár vody. S vďaku sa napila. Cítila sa tak hlúpo, keď sa jej pri rozprávaní triasol hlas. Neznášala svôj strach.

Po chvíli sa opäť pustila do vysvetľovania: „Tí Požierači, už sa ku mne blížili. Boli-boli odo mňa vzdialení len pár centimetrov. Myslela som si, že je po mne. Ale potom...tam prišiel ďalší Požierač. Bol to čiernovlasý muž, asi trochu starší od Eldera. Vtedy som ho ešte nevidela, ale počula som ho. On...odháňal Požieračov a..."

V tom momente ju prerušil Absinthius: „On rozprával?"

Nettle mu to potvrdila. Keď sa jej spýtal, či vie, že normálni Požierači nevedia hovoriť, súhlasila. „Práve preto ma to tak šokovalo," dodala. Starší muž vážne prikyvoval. Potom si vymenil pohľad s Elderom. Ten mu slabým kývnutím hlavy dal najavo, nech pokračuje.

„Vieš Nettle, ten muž je pravá ruka Eltena," povedal, a keď videl, ako zmätene sa zatvárila pri Eltenovom mene, s povzdychom pokračoval, „Elten vytvoril tú nákazu a nejakým spôsobom dokáže ovládať Požieračov. Hoci, pokiaľ vieme, sám Požieračom nie je. A ten čiernovlasý muž je jeho pomocník...ak sa to tak dá nazvať. Vraj je Požieračom od detstva, ale viac sa o ňom nevie. Elten si ho stráži ako tajnú zbraň a všetci Požierači ho počúvajú. Niektorí v odboji si myslia, že spolu chcú ovládnuť svet."

Tmavovláska preglgla. Znelo to strašne. A o to horšie sa cítila, keď si uvedomila, že v prítomnosti takéhoto človeka...nie, monštra, musela stráviť nejaký čas.

„Dobre," váhavo povedala, „ale ako tomu všetkému chcete zabrániť?" Vrhla na nich zmätený pohľad. Nečakala, že odpovede na jej otázky budú tak komplikované a nepochopiteľné.

„Dlhodobo sa snažíme oslabovať Požieračov a preniknúť do Eltenovho sídla. Tam sa totiž ukrýva on, aj jeho zákerné plány. Okrem toho sme boli v spojení s vedcami, ktorý sa snažia nájsť protijed na Požierača," vážne vysvetľoval Absinthius. Elder len prikyvoval, vyzeral, že sa nad niečím zamýšľa. Na čele sa mu zjavila vráska.

„Hmpf," povzdychla si, „takže, ak to chápem správne, pretože nepoznáte jeho plány, neviete ani to, prečo ma dal uniesť."

„Bohužiaľ nie. Avšak, pretože ťa nezabili predpokladáme, že je na tebe niečo dôležité, inak by si nedával námahu unášať ťa. Ak sme o ňom za ten čas niečo zistili, tak určite to, že nič nerobí bezdôvodne," povedal Absinthius konverzačným tónom, akoby sa rozprávali o zajtrajšom počasí. Práve tento ležérny tón donútil Nettle myslieť si, že vie viac, ako povie. Že ho toto divadlo pre ostatných nudí.

Tmavovláska mala odjakživa dobre vyvinutý zmysel na odhadnutie ľudí. A práve teraz jej našepkával, že ten muž niečo skrýva. A to nie len kožu pod záhadným obväzom, ktorý mal stále uviazaný na čele. Avšak zdalo sa, že Elder si to vôbec nevšimol. Preto potlačila pochybovačné myšlienky. Som len paranoidná, nahovárala si.

Namiesto ďalších otázok len zamyslene prikývla. Vyzeralo to tak, že nezistí, prečo sa toto všetko deje. Minimálne od Absinthiusa nie.

Vtom sa ozvalo naliehavé klopanie. Starší muž sa rýchlo ospravedlnil a odišiel za dvere. Nettle s Elderom okamžite stíchli. Chvíľu rozhovor počúvali, ale nedokázali rozoznať ani jedno slovo, tak to vzdali.

Elder sa pokojne oprel, akoby ho celý tento výsluch neprekvapoval. Asi bol na takýto rozruch zvyknutý.

Tmavovláska však bola nervózna. S pohľadom upretým na zem žmolila v prstoch šnúrku bundy. Bola zmätená z týchto nových informácií. Navyše bola podvedome presvedčená, že jej vôbec nepovedali všetko. Chcela si niekam sadnúť a utriediť si myšlienky. Bohužiaľ to nevyzeralo, že sa jej taká možnosť naskytne.

Keď sa po pár minútach starší muž vrátil, pošepkal niečo Elderovi. Počkal, kým prikývne, potom si zobral nejaké papiere a ráznym krokom opäť odišiel. Vo dverách sa ešte zastavil a rozlúčil sa s Nettle.

Tmavovláska na Eldera prekvapene zdvihla obočie: „Čo ti chcel?"

Ten si povzdychol. „Vraj ťa mám odprevadiť do izby. Ale ja ti chcem porozprávať aj ten zvyšok. Chcem ti prezradiť čo to má spoločné so mnou. Viem, že Ab ti zatiaľ nedôveruje, ale ja áno." Nettle sa pri jeho slovách usmiala. Bola rada, že jej verí a ona sa dozvie viac.

„Pôjdeme inam, dobre?" spýtal sa jej. Nettle prikývla, ale spýtavo sa naňho pozrela. Prečo? pýtala sa v duchu. Predstava blúdenia po sídle sa jej moc nepozdávala.

„Nemám to tu rád," prezradil Elder, „aj steny tu majú uši." Dievča sa chápavo usmialo a spoločne zamierili preč z miestnosti.

Prechádzali mnohými chodbami, ale Elder sa stále hnal vpred. Tmavovláska to tu nepoznala, tak sa radšej nechala viesť. Vyzeralo to tak, že on presne vie, kam ide.

O chvíľu sa konečne zastavili. Elder kývol hlavou smerom k jedným z dverí na chodbe. Boli to úplne obyčajné drevené dvere, ktoré viedli do malej miestnosti. Keď vošli dnu, Nettle sa začala prekvapene obzerať. Tá izba bola takmer presná kópia tej predošlej.

V strede bol veľký stôl s tromi stoličkami. Nebolo na ňom toľko papierov, ale určite to bol on. Stála tu aj rovnako veľká skriňa s vyrytými ornamentami. Na zemi bol taký istý snehobiely koberec, po ktorom kráčala aj v Absinthiusovej kancelárií. Jediný rozdiel bol v tom, že namiesto krvavočervenej sedačky tu bola posteľ. Nábytku tu nebolo mnoho, ale napriek tomu pôsobila izba veľmi útulne.

„Naozaj sme práve prešli cez celé sídlo, aby sme vošli do takej istej miestnosti?!" pýtala sa neveriacky Nettle.

Elder sa rozosmial: „Pardón, ale toto je moja izba. Navyše, neprišli sme sem." Potom sa vydal k veľkému oknu, ktoré otvoril dokorán. Za ním sa skrýval priestranný balkón. „Ideme sem," objasnil.

Nettle sa na tvári objavil úsmev a rýchlym krokom išla za ním. Keď sa usadili do kresiel na balkóne, pochválila mu izbu.

„Týmto to už nezachrániš," zachechtal sa, „nie, keď si moju izbu práve porovnala s Abovou kanceláriou."

Potom siahol niekam za jeho chrbát a vytiahol odtiaľ keks.

Tmavovláska nad ním len pokrútila hlavou. „Mal si mi niečo vysvetliť, nie sa napchávať," pripomenula a zobrala mu ho. Sledujúc jeho prekvapený výraz si s úsmevom odhryzla.

„Heeej, stačilo povedať, " povedal jej naoko nahnevane. Snažil sa potlačiť svoj úsmev, ale nepodarilo sa mu to. V tejto chvíli bol šťastný, že je tu konečne niekto v jeho veku. Nie len starí učitelia a bojovníci.

„Dobre," pokyvkal hlavou, „takže, najprv by si mala vedieť, že som do toho všetkého zapletený asi najviac zo všetkých." Nettle po jeho slovách len zdvihla obočie a usmiala sa. Elder vyzeral prekvapene, preto mu to trocha osvetlila.

„Predpokladala som to," pokojne priznala, „prečo by si sa inak obťažoval sedieť pri tých starcoch, na tej porade." On na jej vyhlásenie len s úškrnom prikývol.

„Asi som ťa trochu podcenil," skonštatoval s pokrčením ramien. Potom na chvíľu stíchol, stratil sa v myšlienkach. Nettle ho nechala premýšľať a zahľadela sa na obzor.

Jeho balkón bol otočený na západ, takže videla slnko ponárať sa do vody. Zlatisté odlesky posledných lúčov putovali po vode až k nej. More bolo pokojné, napriek tomu v nej vyvolávalo rešpekt. Jeho obrovská plocha, ktorá mohla bez problémov zhltnúť loď sa pri západe slnka ligotala. Jemný vánok jej nadvihoval vlasy a ona sa neubránila úsmevu.

Tam niekde v mori sa skrývala jej rastlina. Netušila, prečo žihľava ako jediná rastie pod vodou, ale bola za to rada. Znamenalo to, že sa nemôže stať obeťou Požierača. Oni totiž nevedia plávať.

Z premýšľania ju vytrhlo až Elderove odkašľanie. Otočila sa na neho a všimla si, že chce pokračovať. Nechala myšlienky myšlienkami a znova sa započúvala do jeho rozprávania.

„Kedysi bola vypovedaná veštba. Bol to práve Absinthius, kto sa o nej dozvedel. Môžem ti ju povedať, pretože ma noc čo noc straší v snoch. Viaže sa s mojím životom tak pevne, že sa nedá ujsť. Vravela, že musím bojovať proti Eltenovi. Nikto sa ma nepýtal, jednoducho mi do ruky vrazili meč a vytrénovali ma na boj. Nesťažujem si, mohli ma nechať v troskách domu, kde ma našli ako dieťa," povedal Elder a odmlčal sa.

Keď sa jeho pohľad stretol s Nettliným, nervózne zovrel sedadlo stoličky, na ktorej sedel. Cítil, že sa mu v očiach lesknú nikdy nepreliate slzy. Okamžite uhol pohľadom. Spamätaj sa, nadával si v duchu.

Nettle však v jeho očiach tú bolesť zazrela, preto sa zo slušnosti obrátila. Vedela, že ľudia neradi odhaľujú pocity, najmä bolesť a smútok.

Po chvíli Elder váhavo pokračoval: „Nettle, chcem, aby si vedela, že nestojím o ľútosť. Som odboju vďačný za všetko, čo pre mňa urobili. A som zmierený s tým, nechať sa viesť osudom."

„Prirodzene," prikývla tmavovláska a zadívala sa do jeho nezábudkových očí. Už v nich nebol smútok. Bolo v nich odhodlanie, aké nevidela ešte u nikoho. No, možno by sa mu mohla rovnať jej sestra.

„Aby som to už nenaťahoval," ticho zamrmlal Elder, „poviem ti tú veštbu."

Ten, ktorého od zla delia dve písmená,

musí zistiť čo nenávisť znamená.

Ten, ktorého rastlina má moc zlo zastaviť,

musí svoj život za svet položiť.

Ten, ktorý bol označený za Vyvoleného,

musí so sebou niesť bolesti bremeno.

Potom stíchol a s očakávaním hľadel na dievča vedľa neho. Aj keď by si to nepriznal, bol nervózny. Nevedel, ako bude tmavovláska reagovať.

Nettle pri počúvaní Eldera šrotovali kolieska v hlave. Úporne premýšľala, prečo jej na to čosi nesedí. Niektoré časti boli jasné, ale prvá veta ju zarazila. Spýtala sa na to Eldera, ktorý jej to ochotne, avšak trochu namrzene vysvetlil.

„Absinthius zistil, že sa tým myslia mená. Elten a Elder. Sú dosť podobné, až na tie dve rozdielne písmená."

Tmavovláska prikývla, hoci si jej zdalo, že celá veštba je nejaká podivne jednoduchá. Avšak neodvážila sa spochybňovať niečo, na čom očividne stála celá ich organizácia.

Ale uvedomila si aj to, že Elder potrebuje podporu. Nedával to najavo, ale mala pocit, že potrebuje uistenie, že to všetko dokáže. A tak sa rozhodla odhodiť pochybnosti a uveriť.

Keď sa rozhodla urobiť tak, nahlas povedala: „Elder, verím, že to zvládneš. Zachrániš tento svet, cítim to."

Blonďavý Vyvolený sa na ňu vďačne pozrel. Nepotreboval slová, aby vyjadril, ako si to váži. S úsmevom sa zadíval na more.

Chvíľu ostali v tichosti sedieť na balkóne, každý stratený vo vlastných myšlienkach. Napriek tomu, že mlčali, vo vzduchu sa vznášalo porozumenie a pokoj. Bok po boku sledovali zapadajúce slnko. Posledné lúče sa zaleskli na hladine a svet sa ponoril do prítmia. Keď sa zotmelo ešte viac, Nettle si uvedomila, ako sa ochladilo.

„Asi by som už mala ísť, je neskoro," skonštatovala a začala sa zberať na odchod. Nechcelo sa jej odchádzať, ale musela. Únava ju začínala vťahovať do svojho objatia.

Elder sa tiež postavil a spoločne odišli z balkóna do tmavej izby. Jej spoločník sa natiahol k spínaču na stene a zapol svetlo. Osvietilo ich tváre a oslepilo ich. Nettle si pošúchala oči, aby si rýchlejšie zvykla na žiaru z lampy nad ňou. Ospalo sa zachichotala pri pohľade na tackajúceho sa blondiaka.

„Zajtra bude chcieť Ab doriešiť, čo s tebou urobíme. Takže sa prosím neprekecni, že už vieš čo som zač," poprosil ju jemným hlasom.

„Dám si pozor."

Potom sa rozlúčili a Elder jej vysvetlil, ako sa dostane do svojej izby.

„Mal by som ťa odprevadiť," priznal, „ale musím ísť za Absinthiusom." Pokrčil ramenami a vrhol na ňu posledný úsmev. Tmavovláske sa v hrudi rozlialo hrejivé teplo.

Keď Nettle jedla večeru, ktorú jej ktosi priniesol do izby, prehrávala si ich rozhovor v hlave. Pri spomienkach naň sa musela usmievať. Elder bol príjemný spoločník. Hoci toho nosil na ramenách veľa, nebol nevrlý alebo uzavretý. Naopak, bol veselý a otvorený.

Vyzerá to tak, že si si ho obľúbila, podpichovačne skonštatovalo jej povedomie.

Asi to tak už bude, pokojne si odpovedala.

A mám tu ďalšiu kapitolu. Tak, čo hovoríte na Eldera? Aké máte z neho pocity?

Ale bohužiaľ vám musím oznámiť jednu zlú správu. Vyčerpala som všetky predpísané kapitoly. A to znamená, že nové časti budú pravdepodobne vychádzať iba každý druhý piatok.

Avšak, každá podpora z vašej strany, (či už votes alebo komentár) mi mimoriadne pomáha pri písaní. Takže ak chcete, aby kapitoly vychádzali častejšie, už viete ako k tomu môžete dopomôcť.

Zatiaľ sa s vami teda lúčim, majte sa pekne.