Výpad.

Obrana.

A...pád na kolená.

„Ja to nedokážem!"

Zarinčanie dýky po strete so zemou. Dupotajúce nohy opúštajúce Cvičisko. Hlasný povzdych Elitárov.

Druhá žena v ringu ostala. Obrovskou baterkou zatlačila Požierača späť do klietky. Potom odišla tiež. Jej drobné pery boli poklesnuté v sklamaní. Vlnité ryšavé vlasy jej odstávali na všetky strany. Pot stekal Ranun po čele a pehavé líca jej horeli. Vyčerpane sa zvalila vedľa Lynga a ostala ležať.

„Nerozumiem tomu, predtým ani nevedela držať zbraň a predsa sa vrhla do boja," povzdychla si. Odmietala uveriť tomu, že Nettle bola neschopná. Keby to tak bolo, nikdy by neprežila laboratóriá. Avšak odkedy sa odtiaľ vrátili, tmavovláska zlyhávala zakaždým, keď ju postavili proti Požieračovi.

Bystrými očami sledovala okolie. Niektorí Elitári si pri sledovaní zápasu nováčky s Požieračom ostrili zbrane, iní len posedávali na zemi. Každý z nich mal vlastné názory a ciele. To, čo ich spájalo, však bolo silnejšie. Chceli bojovať proti zlu. Chceli opäť postaviť tento svet na nohy. Spolu tvorili tím. Boli hlavným pilierom odboju. A vedeli to.

Bolo načase, aby to pochopila aj Nettle. Odkedy sa rozhodla ostať s odbojom, správala sa ako telo bez duše, čo si postupne začalo všímať čoraz viac ľudí. Väčšina Elitárov nechápala, prečo Absinthius prijal také nemehlo medzi Elitu a obyčajní radováci jej závideli postavenie, keďže bolo očividné, že majú lepšie schopnosti ako necvičené šestnásťročné dievča. Ranun ju však nehodlala odpísať rovnako rýchlo ako ostatní. Nevedela, čo ju trápi, ale bola presvedčená, že práve to jej bráni rozvíjať svoje schopnosti.

Keď konečne nabrala dych, obrátila sa na svojho partnera. Lyng jej oplatil ustaraný pohľad. Odkedy sa vrátili z poslednej misie, takmer neustále mlčal. Vedela, že sa trápi rovnako ako ona, pretože s prázdnymi laboratóriami vyhasla ďalšia šanca na záchranu sveta. Čo sa im nikdy nepodarí vytvoriť tu bezpečné miesto pre tých, čo prídu po nich? 

Ranun svoje myšlienky obrátila radšej na Nettle. Ak by jej dokázala pomôcť, mohla by tým otupiť aj svoje vlastné trápenie. Postavila sa a s jemným, trochu núteným, úsmevom sa vybrala k dverám. Keď sa otočila na Lynga, videla, že okamžite pochopil kam ide a nenasledoval ju.

Prešla chodbou, ktorú presvetlovali slnečné lúče. Na jej konci boli dvere na priestranný balkón, kam sa Nettle obvykle zašívala po tréningoch. Otvorila ich. Bolo to presne tak, ako očakávala. Tmavovláska sedela na podlahe, nohy mala prevesené cez okraj a držala sa zábradlia.

Pomaly prišla k nej. Nettle si ju všimla, až keď stála tesne za ňou.

„Chcem byť sama," zamrmlala potichu. Jej hlas znel stratene. Ranun na chvíľu zaváhala, ale predsa len si sadla vedľa nej. Nejaký čas mlčala a spolu s tmavovláskou pozorovala ostatné balkóny a more, ktoré sa za nimi prelievalo. Vo vzduchu sa vznášala príjemná morská vôňa a slnečné lúče ich hladili na pokožke. Nič z toho však nedokázalo vykúzliť úsmev na Nettlinej tvári.

„Nettle," začala mäkko, „vidím, že sa s tebou v poslednej dobe niečo deje. Rada by som ti pomohla."

Tmavovláske sa do očí natlačili slzy.

„Každým dňom čoraz viac cítim, že sem nepatrím. Neviem bojovať, nedokážem cítiť vaše zapálenie pre vec," ticho zašepkala a jej postava sa previnilo skrčila. Ranun stiahlo srdce ľútosťou.

„Ja nedokážem byť Elitárkou. Nie potom, čo v každom Požieračovi vidím moju sestru," vyslovila tmavovlasá dievčina slová, ktoré ju ťažili už odvtedy, ako sa sem vrátili.

Ranun sa pozrela do jej tmavomodrých očí zaliatych slzami. Uvedomila si, prečo sa s nimi Nettle vrátila. Chcela niečo povedať, avšak v Nettlinom vnútri roztrhla hrádza pocitov. A potrebovala sa dostať von.

„V skutočnosti sa Gentia menila na Požieračku už dlho. Začínalo sa to na nej prejavovať a ja som mala strach. Svoju sestru som ľúbila z celého srdca, ale mala som pocit, že prežívam svoju najhoršiu nočnú moru opäť," zavzlykala Nettle. Rukami pevne zvierala zábradlie a nechávala svoje slzy voľne stekať po svojej tvári.

Trhane sa nadýchla a začala ešte raz, úplne od začiatku: „Pred rokom a niekoľkými mesiacmi sa môj otec volal Roeg a jeho rastlina bola šípová ruža. Keď sa začal meniť, snažil sa to pred nami skrývať. Niekoľko mesiacov sa mu to darilo, hoci mal občas bezdôvodné záchvaty hnevu. Ale potom nastúpila duhá fáza. Vtedy na ním jeho hnev prebral kontrolu a oči mu občas obeleli. Kričal na nás keď sme niečo neurobili dostatočne dokonalo, hoci nám nikdy neublížil. On...predtým taký nikdy nebol. Býval tým najprívetivejším človekom, akého som poznala. Na konci jeho premeny, v tretej fáze, som ho videla len raz. V ten večer prišiel domov ako obyčajne, ale už to nebol on. Mal...čierne vlasy, voskovitú bezfarebnú kožu, biele oči plné hnevu a pazúre. Nič nepovedal, iba vrčal. V jeho pohľade som videla, že tentoraz nám ublíži."

Nettle sa odmlčala. Spodná pera sa jej chvela. Stláčala zábradlie tak silno, až jej celkom obeleli prsty. Ranun videla, ako pri rozprávaní trpí, ale zároveň jej bolo jasné, že to v sebe tmavovláska nemôže už dlhšie dusiť. Nebolo to niečo, čo by sa stratilo časom. Preto len v tichosti sedela a vnímala.

„Moja mama bola žihľava rovnako ako ja. Akurát bola...odvážnejšia. Bola človekom, ktorým som sa vždy túžila stať. A v ten večer...so smútkom v očiach sa ku mne naklonila a šepla, že na seba máme dávať navzájom pozor. Kým mi to došlo, už čelila tomu, čo bývalo mojím otcom. Odlákala ho preč z domu, odviedla ho z našej ulice a pravdepodobne mimo mesta."

Po krátkej odmlke zo seba Nettle s námahou dostala: „Nechceli sme pripustiť... nehľadali sme jej telo. Napriek tomu nebolo pochýb. Ostali sme samy."

Ranun si prešla dlaňou po tvári mokrej od sĺz. Ani si nevšimla, kedy jej začali tiecť. Jemne objala tmavovlásku vedľa nej okolo pliec. Chcela jej povedať, ako ju to mrzí, ale tie slová sa zdali príliš plytké pre príbeh, s ktorým sa je zdôverila.

Predtým, než čokoľvek povedala, ju predbehla Nettle: „Nemusíš nič hovoriť. Som len rada, že to konečne dokážem vysloviť nahlas. Že dokážem priznať, aká som bola k smrti vydesená, keď mi Gentia deň predtým, ako som nás dve chcela priviesť do sirotinca, prezradila, že sa začína meniť. Keby to neurobila, v sirotinci by ju vyhodili alebo zabili, aby ochránili iné deti. Lenže takto sme ostali v našom domčeku a ja som sa musela vyrovnávať s vedomím, že do roka sa z nej stane monštrum. Ale nakoniec som sa o ňu nedokázala postarať, pretože som s ňou nebola v tej najťažšej chvíli."

Ranun počúvala tmavovlásku a mala zatvorené oči. Pred očami jej bežal Nettlin príbeh. Dokázala sa dokonalo vcíciť do jej bolesti. Do pocitu beznádeje z toho, že nemôže nič zmeniť. Len sledovať, ako jej do života vtrhne osud a všetko poprehadzuje.

Avšak svet, v ktorom obe žili bol neľútostný. Nielenže nedával druhé šance, častokrát ničil aj tie prvé. A ona vedela, že sa nesmú nechať rozdrviť.

„Nettle, chcem aby si vedela, že napriek svojmu strachu si možno silnejšia ako mnohí z nás. Málokto by po tom všetkom dokázal žiť s vedomím, že stráca sestru, ktorú z celého srdca miluje, takým spôsobom, proti ktorému sa nedá bojovať. Ale možno práve to je dôvod, prečo si tu. A to, že si nebola s ňou...niektoré veci v živote nedokážeme ovplyvniť, Nettle. Toto bola jedna z nich. Ty si od svojej sestry neušla, uniesli ťa kvôli niečomu, čomu sama nerozumieš."

Tmavovláska sa konečne slabo pousmiala. Jemný vánok jej pomaly sušil slané potôčky sĺz na lícach. Zdalo sa, že búrka pocitov prehrmela.

Vtedy sa ozvalo klopanie. Obe sa zarazene otočili. Balkónové dvere sa otvorili a z medzere vykukla blonďavá hriva vlasov s previnilým výrazom v tvári. Potom vošiel aj zbytok Eldera.

„Ja...hľadal som ťa. Ale vidím, že Ranun ma predbehla," zamrmlal a vytrvalo uhýbal Nettlinmu pohľadu.

Tá sa zamračila a opýtala sa: „Elder? Koľko si počul?"

„Väščinu, je mi to ľúto," priznal a konečne zdvihol pohľad. Nettle na neho chcela zúriť, pretože to, čo sa práve dozvedel, bolo príliš osobné, ale keď videla, ako sa tvári, niečo ju zastavilo. Nepokúšal sa vyhovárať, klamať alebo sa tváriť, že sa vlastne nič nestalo. Bol pripravený prijať následky vlastného konania, pretože vedel, že urobil chybu.

„Aj tak by som ti to niekedy povedala," rezignovane vydýchla, „hoci som, samozrejme, nečakala, že to bude tak skoro."

„Nettle, mrzí ma to," povedal a z jeho slov bolo jasné, že nemá na mysli len to, že odpočúval.

Tmavovláska slabo prikývla a pomaly sa postavila: „Ďakujem.

„Ranun má pravdu," zamrmlala sotva počuteľne. Hlas sa jej stále trochu chvel, ale jej výraz v tvári hovoril, že dosiahla uvedomenie. Aj jej postoj sa trochu zmenil. Niekto, kto sa tohto rozhovoru nezúčastnil, by nikdy nespoznal rozdiel, ale predsa tam bol.

„Znamená to, že budeš pokračovať v tréningoch?" nádejne sa opýtal Elder.

„Budem."