„Už odišiel?" kašlala som na slušnosť. Bolo mi to úplne jedno. Aj keď, výchovná facka by tomu všetkému tiež moc neprospela, ale bola som nahnevaná, znechutená a vydesená. Proste za dva dni som toho mala dosť.

Pozrel na mňa s tými svojimi hnedými očami s modrým fliačikom a sadol si na kraj postele. V momente som si stiahla nohy bližšie k telu a on sklopil zrak. Následne sa pozrel do okna a konečne odpovedal: „Áno. Asi pred hodinou." pozrel na mňa, „Zrejme je zbytočné pýtať sa ako sa cítiš."

„Áno, to je." zamumlala som a bradu si oprela o kolená.

„Zaručím ti, že už sa to nebude opakovať. Jonathan je jeden sviniar a sukničkár. Nevedel som, že je schopný sa takto ponížiť len aby dostal čo chce."

„Žiaľ."

Prižmúril oči a premeral si ma: „Och áno. Takmer som zabudol, niekto ťa chcel vidieť."

Vstal a ja som sa za ním udivene pozerala. Vidieť? Žeby Stefany? Alebo Vanessa? Však tie by sa tu zastavili.

„Ideš?" opýtal sa.

Prikývla som a vstala. Ako správny gentleman mi podržal dvere a potom šiel predo mnou a viedol ma po chodbe až von do záhrady. Prekvapilo ma, keď som uvidela tie prenikavé modré oči a červené vlasy. Šibalsky sa usmiala.

„An!" zvolala som nadšene a keď som k nej podišla, objali sme sa.

„Nechám vás osamote." povedal Dylan s jemným úsmevom a odišiel.

„Vážne si ma chcela vidieť? Ako si sa sem vlastne dostala?" vychrlila som na ňu.

„Dievča brzdi." zasmiala sa, „Pracujem pre Wannerovcov. A okrem toho, keď som sa o tebe dopočula..."

„Rovno mi povedz, že o tom vie celá mafia!" vybuchla som. Mala som zo všetkého už nervy.

Jemne ma objala okolo pliec a šli sme sa prejsť k terase. Všade boli štrkové chodníčky, kvetiny rôzneho druhu, vzadu vínne uličky a hneď vpredu vchod do vínnej pivnice. Netvrdím, že to bude malá pivnica. Sadli sme si k malému okrúhlemu stolu s kovovými sivými nohami a sklenenou doskou a na kovové ozdobné pohodlné stoličky.

„Vedia to iba tí najvyššie postavení." uškrnula sa.

„No Bože." zamumlala som.

„Čože?" nadvihla jedno obočie. Pozrela som na ňu.

„Ale nič." mykla som plecami.

„Prepáč, nepočula som ťa." usmiala sa nevinne a odhrnula si vlasy za ľavé ucho a ja som uvidela načúvací prístroj. Takže vtedy prvý krát ma tiež naozaj nepočula.

„Nepočuješ najlepšie a aj tak si medzi najvyššími?" nadvihla som obočie tento raz ja.

„Som iba trochu hluchá. A ak by si ma videla v akcii, pochopila by si, čo tam ešte robím." žmurkla.

„A ako sa ti to stalo?"

„Raz sme šli na akciu a nevydarila sa. Tri metre odo mňa vybuchla bomba, chránila ma iba stena. No a odvtedy som sa pozviechala, ale potrebujem túto vecičku." poťukala si prstom po uchu a usmiala sa.

„Ach tak." pousmiala som sa, aj keď to bol skôr smutný úsmev.

Naklonila sa ku mne a zahľadela sa svojimi modrými očami do mojich: „Ako sa cítiš?"

Vzdychla som: „Znechutene a zneužito. Úplne pod psa."

„Je mi to ľúto."

„Ďakujem, ale to mi nepomôže."

Skúmavo sa na mňa zahľadela: „Ty niečo kuješ."

„Čo? Nie!" obrnila som sa.

„Alisson neklam ma. Ja mám nejaké tie skúsenosti a vidím na tebe, že si iná. Nahnevaná. A vieš čo chcú nahnevaní ľudia?"

Pozerala som na ňu.

„Zdrhnúť alebo sa pomstiť."

Vzdychla som: „Ale povedz mi, kde je tu spravodlivosť? Ako si mohli dovoliť nás len tak uniesť a nakoniec rozhodnúť o našej budúcnosti bez toho aby sme im do toho mohli niečo povedať?!"

„Ale ty si im povedala." skočila mi do reči.

Nachvíľku ma to vyviedlo z miery, no pokračovala som: „Ale to som len všetko pokazila."

„Nie. Vôbec nie. Ty to nevidíš Alisson? Ste so sestrami spolu a takto máte väčšiu šancu, no, prežiť. Dylan sa snaží udržať si vás čo najdlhšie. Ak by bolo na Jonathanovi, ten by si vybral hneď a už by boli tvoje sestry mŕtve. A navyše," oprela sa, „nebolo by to prvý krát čo robíme nejaké tie ťahy poza Josephov chrbát."

Odrazu sa napäla a očami prebehla po okolí: „Ale, nič si nepočula, jasné?"

„Iste. Mne môžeš veriť." myslela som to vážne. Ak robia ťahy poza Josephov chrbát, tak by tu mohla byť nejaká nádej, že by sme všetky tri prežili, no nie?

„An?" ozvala som sa.

„Áno?" opýtala sa a pohodlne sa oprela. Vlasy jej padli dopredu a skryli prístroj na uchu.

„Vysvetli mi aspoň tie postavenia. Keď sme tam predvčerom sedeli, logicky som si vydedukovala, že Joseph Wanner je na najvyššom postavení."

„Presne tak. Starý muž, ktorý ohľadne niektorých vecí neberie ohľad na nič." povedala mrzuto, „Môžeme ďakovať, že Dylan a Jonathan nie sú takí, aj keď Jonathan je sukničkár, ktorý sa obzrie aj za tou najškaredšou keď iných žien niet. No potom je tu David Flenberg, ktorý sa hrabe na úctyhodné druhé miesto za Josephom a je jasné, že ak Joseph padne, zaujme jeho miesto."

„Padne?" skočila som jej do reči.

„Výraz na umrie." povedala ľadovým hlasom až ma zamrazilo, „Rovnako vplyvný bol aj Robert Villkinson, dokedy nás neoblafol a neušiel. No potom je tu Noel Heigh. Toho neprehliadneš nikde. Havranie vlasy, tyrkysové oči..."

„Áno, už si spomínam." tomu sme sa pozdávali tiež.

„On je o rok starší od Dylana. Jonathan je od Dylana o rok mladší. Noel Heigh je ako dobrák medzi zlými. Ochotne pomôže, no ako každý mafián, čaká, čím mu službu odplatíš. Po ňom nasleduje Dylan a po Dylanovi Jonathan. Ostatní sú už na jedno kopito, ani nemusíš poznať ich mená. Niektorí sú tam len do počtu." mykla ľahostajne plecami, až som sa musela uchechtnúť. Pousmiala sa.

„A prečo Noel iným pomáha? Čo keď mu nemajú ako oplatiť službu?"

„Majú. Vždy majú. Väčšinou má z toho nejaký zisk. Sám si vybudoval kariéru a preto je taký vážený. No a ak nemajú, zhabe im majetok. Risk je zisk."

„A ak nemajú majetok?"

„Nikto nie je tak hlúpy, aby prosil o pomoc, keď mu nemá čo dať. Ver mi." povedala a pozrela mi do očí a potom na sivú slzu. Chytila som náhrdelník do ruky a pohrávala sa s ním.

„Ešte som ho dole nedala."

„Ani nedávaj. Len si vyrobíš zbytočné problémy."

Vzdychla som a oprela sa o stoličku: „Bojím sa An. Dylan nás nebude môcť takto držať naveky. Ani neviem, koľko máme času."

„Mesiac a pol ak správne počítam. Potom sa Joseph s Jonathanom vrátia."

„Čo bude potom?"

„Joseph dal Dylanovi pred odchodom jasný verdikt. Keď sa vráti, chce počuť jedno meno. Ostatné dve..."

„Padnú." dopovedala som celkom potichu, no videla som, že sledovala moje pery a vyčítala si to z nich. Trpko sa usmiala.

„Presne tak." povedala tíško.

„Teraz máš voľno? Alebo?"

„Nie. Joseph ma preradil na istý čas sem k Dylanovi."

„Takže sa budeme vídať častejšie?" potešila som sa. Akoto, že ona ma vie rozveseliť tak jednoducho, keď Vanessa so Stefany boli pri mne po onom incidente a aj tak som sa cítila na bode mrazu?

Príjemne sa zasmiala: „Och, to áno. S Dylanom vychádzame celkom dobre, takže by to nemal byť problém." na môj spýtavý pohľad dopovedala, „Robila som pre neho veľa akcií a boli úspešné."

„Takže to má u teba."

Zasmiala sa: „Presne."

„Chcela by som ťa vidieť v akcii." vyšlo zo mňa neohlásene.

„To je síce milé, ale ver mi, tie akcie..."

„Nie sú tak jednoduché ako to znie, rozumiem. Len... to zo mňa akosi vyšlo."

„Chápem. Vieš, možno to opisujem moc svetlo. Pravdou je, že ľudia pri nich umierajú. Veľa ľudí pri nich umrie."

„A čo ich rodiny?"

„Väčšina z nás si dlhodobé vzťahy nezakladá. Iba ak tí najskúsenejší. Alebo sa dáme dokopy medzi sebou."

„A ako si na tom ty?"

„Nie si príliš zvedavá?" rypla.

„Už si tu. Mala by si vedieť, že ak raz začnem, tak už neskončím. A okrem toho, aspoň na chvíľu nemyslím na to... na to všetko proste."

„Rozumiem. No a ja som s Jeremym spolu už zopár mesiacov." usmiala sa, „Spolu robíme akcie. Vždy sa tešíme, keď výjdu a obaja vyviazneme živí. Nie je to ideálny vzťah, ale snažíme sa z toho vyťažiť čo najviac."

„Raz mi ho ukážeš."

„Ukážem, keď bude čas. Šiel totiž s Josephom a Jonathanom."

„Aha." takže keď sa vrátia, tak si ho ani nestihnem obhliadnuť, pretože Joseph nastolí konečný verdikt a to nestihnem ani povedať niečo ako pozdrav.

„An!" ohlásil ju nejaký muž z domu.

„No, musíme ísť." vzdychla a spolu sme sa vybrali späť do domu. Ona išla s mužom kamsi do mne neznámej miestnosti a uvažovala som, či sa nepotúľam po dome. Síce mala An pravdu, aby som nevymýšľala, ale... To tu mám zbytočne čakať mesiac aby som nakoniec videla umrieť svoje sestry, keď najväčší nábeh mám u Dylana ja?

Minula som svoje dvere a ochvíľu som sa ocitla v obývačke. Bordové steny, francúzke okná, veľká plazma, čierny masívny nábytok a už na pohľad pohodlný veľký gauč a mäkký koberec. Parkety bolo bledohnedé, trochu drsné. Výhľad cez okná rušili len priesvitné obyčajné závesy.

„Alisson?"

Až som nadskočila a rýchlo sa otočila.

„Čo tu robíš?"

„Ja len..." jachtala som a vyhýbala sa jeho zvláštnym modrým očiam, „Bola som zvedavá."

„Myslel som si." pousmial sa a podišiel ku mne. Nepohla som ani brvou. Stále som mala pred očami tú hrôzu zo včerajška. Tie zmiešané pocity. Bol dobrý ale... Bože! Čo to tu vravím?!

„Chceš sa prejsť po dome?"

Konečne som na neho pozrela. Pôsobil rovnako milo ako jeho hlas.

„Dobre." povedala som na koniec a pokúsila sa aspoň o malý úsmev. Prešli sme do ďaľších dverí v obývačke a ocitli sa v knižnici, ktorú zdobil masívny krb.

„Krásne." usmiala som sa a prstami prešla po chladnom obložení. Okrem krbu a políc tu bol tiež menší gauč. Sadla som si naň a vzala prvú knihu, čo mi prišla pod ruky.

„Sci-fi?"

Zoširoka sa usmial: „Moja srdcovka."

Sadol si vedľa mňa a ja som hneď očami skontrolovala vzdialenosť medzi nami. Hlavou mi vírili myšlienky všeho druhu a najradšej by som za ne zhorela v pekle.

Pokúsi sa o niečo? Ako sa asi bozkáva? Lepšie, ako Jonathan?

Hrýzla som si peru. To veštilo len jedno. Sakra.

Áno, túžila som po bozku. Normálnom bozku. Ale zároveň som sa bála, že odštartujem veľmi, veľmi zlú hru, ktorá sa mi bude páčiť, no jej záver už nebude taký veselý.

Dylan si ma všimol. Rýchlo som stisla pery a radšej sa snažila vysúkať zmysluplnú vetu: „Ja preferujem romány. Aj historické. Alebo niečo humorné."

Bola by som schopná po včerajšku sa vôbec na niečo odvážiť?

Nie. Rozhodne nie. Aj keď bol Dylan dosť veľké pokušenie. Vypracované svaly, ktoré presvitali cez bielu košeľu, tmavohnedé dlhšie vlasy, nezvyčajné pútavé oči, výrazná sánka a ako čerešnička na torte pekný úsmev a rovný chrup. Môže byť niekto tak dokonalý?

Rukou sa dotkol mojej brady a jemne si ma k sebe otočil.

Prečo mi to robí?

„Naozaj ti je lepšie?"

„Možno trochu." povedala som takmer šeptom, „Prečo... prečo si si ma vybral?"

„Lebo si krásna. Jednoduchá. Prirodzená."

„Však ma ani nepoznáš."

„Máme predsa veľa času."

„Nikdy som nepočula o dobrovoľnom nútenom sobáši. Príde mi to maximálne smiešne. Vybral si si manželku ale ani ju nepoznáš."

„Vždy lepšie ako nechať ťa tým bastardom. Česť výnimkám."

„Ale pre moje sestry to nebolo dobré riešenie."

„Niečo vymyslíme."

„Čo keď nie? Čo keď naozaj budú musieť umrieť?"

Nemal mi čo povedať. Vedel, že je to takmer istá budúcnosť.

„Pozri, ja už radšej pôjdem." povedala som a dala si dole jeho ruku z líca. Vstala som a on tam ostal ešte sedieť. Však sa do izby dostanem aj sama. Skôr, než som odišla, počula som ako si vydýchol. Od úľavy? Možno.

„Zradkyňa." ozvalo sa skôr ako som stihla stlačiť kľučku.

„Čože?" otočila som sa na Stefany.

„Tak najprv do nás nahustíš, že ty nás ochrániš, zvládneme to a podobné drísty, a čo nevidím teraz?! Vonku sa vykecávaš s jednou z nich a Vanessa ťa videla s Dylanom! Hráš na všetky strany ale pritom sa tváriš ako najväčšie neviniatko. Toto som si o tebe nemyslela."

Ohromene som tam stála, neschopná slova, ničoho, čo by som vedela použiť na svoju obranu.

„Myslela som si, že rodina ti je prednejšia ako zachrániť si kožu. Pretože pre mňa je. A ja dlho s týmito ľudmi baviť nebudem. Ja chcem narozdiel od teba odísť, nájsť mamu a najlepšie ostať s vami dvoma, ale ako vidím, tebe to tak neprekáža, ty si sa už udomácnila."

„Ako to môžeš dopekla povedať?!" zrúkla som na ňu a Vanessa stojaca pri nás, hrajúc neutrálnu rolu sa mykla, „Snažím sa... To je jedno o čo sa snažím. Chcem, aby sme z tohto bláznovstva vyviazli živé, no týmto mi nepomáhaš, Stefany."

„Ja viem veľmi dobre o čo sa snažíš! Snažíš sa..."

„To by stačilo!" ozvalo sa na chodbe a znenazdajky sa vynorila spoza rohu An. Vzala si do parády Stefany a mňa s Vanessou vyprevadil do izieb ten muž, ktorého som už videla keď volal An dnu.

Zatvorila som dvere a zosunula sa na zem. Netrvalo dlho a začala som plakať.

„Alisson."

„Nechaj ma tak An." povedala som cez plač.

„No tak."

„Prosím An. Nechaj ma tak."

Počula som ako odišla a nechala som voľný spád myšlienkam.

Tak najprv ma takmer zneužije Jonathan, Joseph nás pošle rovno na popravu, Dylan mi pomotá hlavu a Stefany, ktovie či aj Vanessa, si o mne myslia len to najhoršie. Prečo z toho najhoršie vyjdem stále len ja? Ó, iste. A kto iný?