„No tak, postav sa." hlesol, no ja som sa nezmohla na nič. Len som tam sedela na zemi ako totálna chudera. Rýchlo pochopil, že zo mňa nič nebude a tak mi obratne rozopol putá. Postavil ma na nohy, na čo sa ozvala všetká bolesť a kebyže ma nepridŕža, už som späť na tvrdej zemi. No čo ma ako tak prebralo bol veľký hluk na chodbe. Keď sa ozvali výstrely, mykla som sa. Dvojka sa so mnou pomaly posúval k dverám a voľnou rukou už siahal po zbrani. No v tom sa dvere otvorili dokorán.

„Dvojka, ja..." zahabkal vystrašený mladý muž, možno v mojom veku, no to bolo asi to posledné čo povedal. Ozval sa výstrel, chlapec vypleštil oči a už padol k zemi. Šokovane som pozrela do tých hnedých očí muža čo stál za ním.

„Panebože." hlesla som.

„Alisson." vydýchol a už na seba s Dvojkou mierili.

„Jonathan nie!" zvolala som a opatrne sa pustila Dvojky, ktorý po mne po očku pozrel, „Pôjdem sama. Hlavne mu neublíž."

Presviedčala som ho a krvikajúc sa k nemu doteperila. Strašil ma ten jeho pohľad hotového zvráteného vraha. Stisla som mu plece a naliehavejšie sa ozvala: „Prosím."

Konečne pozrel po mne, a to dokonale stačilo aby pomaly stiahol zbraň dolu, rovnako ako Dvojka, ktorý mal na tvári ten všedný kamenný výraz.

„Jonathan musíme ísť!" ozval sa z chodby naliehavý Dylanov hlas a to ma už konečne duchaplný Jonathan objal okolo pása aby ma podoprel.

„Niko." hlesol Dvojka a to ma prinútilo zastaviť vo dverách a obzrieť sa za ním.

Jemne mu myklo kútikmi úst: „Volám sa Niko."

Sotva som otvorila ústa, že mu niečo poviem, už ma Jonathan ťahal naprieč chodbou a pred sebou som videla Dylanov chrbát.

„Ste tu iba vy?" ozvala som sa, no nedúfala, že ma Jonathan pri tom hluku počul.

„Aspoň vieš, do akej rodiny bláznov si sa votrela, drahá." hlesol a ja som prekvapene vytreštila oči.

„To vážne?!"

„Robí si srandu." hlesol Dylan vpredu a ja som si vydýchla, „Rodina zvrátencov je presnejšie pomenovanie."

„Ó môj Bože." hlesla som ešte šokovanejšie a podľa úškrnov dvoch bratov som si všimla, že sa na mne skvele zabávajú. Len aby sa potom Friderick nezabával na našich hroboch, ak toto neprežijeme. Za nami sa začala zbiehať viacero mužov.

„Dylan, čas na náhradný plán." oznámil mu Jonathan a Dylan nebadateľne prikývol, následne prudko odbočil doprava a my za ním, div som sa nenatiahla na zemi.

„Zastala si sa ho." hlesol Jonathan a ja som sa na neho zahľadela. Až potom som pochopila, že mieril na Dvojku. Teda Nika.

„Tak ako on mňa. Bola som mu to dlžná."

„Vieš že..." začal, no ja som ho prerušila.

„Áno, rozprával mi o tom. Aj tak mi to meno nič nehovorí."

„Možno tvojim sestrám bude." hlesol, aj keď sa zdalo, že téma mu bola proti srsti. Chápem, zastávať sa svojho únoscu v mafii asi nie je bežné, nieto spomínať na akési spoločne strávené chvíle v detstve. Len som krátko prikývla a potešilo ma, keď sme konečne vyšli do noci. Presne pred nami zastalo auto.

„To je naše auto?" opýtal sa Jonathan.

„To nie je naše auto." hlesol Dylan a keď sme uvideli Friderickovu prekvapenú a rozčúlenú tvár na spolujazdcovom sedadle, viac sme neváhali a rozbehli sa naprieč parkoviskom.

„Kde je naše auto?" ozval sa znova Jonathan a tesne za chrbtami nám zaškrípali gumy.

„Tu je vaše auto! Nastupovať!" ozval sa dievčenský hlas a ja som neverila svojim ušiam. No skôr, ako som stihla niečo namietnuť, už sme všetci traja sedeli na zadných sedačkách, ja presne medzi súrodencami. Auto sa znova prudko pohlo a to ho už sprevádzali Friderickove výstrely.

„Dolu!" hlesol Jonathan a stiahol mňa i Dylana, keď guľka prerazila zadné sklo, to sa rozbilo na kúsočky a guľku zastavila až vnútorná čalúnená strecha auta. Dylan sa rýchlo obzrel, no keďže sa nestiahol späť, zvedavo sme vykukli aj my. Friderickova postava sa závratne zmenšovala a strácala v tme. Konečne som si vydýchla a pozrela na hnedovlasú vodičku auta so sebavedomým výrazom.

„Nikdy som nedúfala v to, že budeš riadiť lepšie ako ja, Stefany."

Uškrnula sa: „To ani ja."

„Noel vie vybaviť veľa vecí." uškrnula sa An na spolujazdcovom mieste a zastrčila si krátke červené vlasy za ucho, „A hlavne rozličných."

„A tu slečna platí láskou." rypol Jonathan a Stefany ho v spätnom zrdakle prebodla pohľadom.

„A kde je Vanessa?" hlesla som.

„Vanessa, otec a tucet ochranky sa postarali o to, aby mal Friderick na krátku návštevu otcovej vily zaujímavé spomienky." povedal Dylan s poloúsmevom a pohodlne sa oprel do sedadla.

Uvoľnila som sa a oprela sa o Jonathana. Ten si ma k sebe opatrne privinul, lebo sa bál, že by ma mohlo niečo bolieť.

„Od tejto chvíle Wannerovci vyhlasujú tomu chorému bastardovi vojnu." povedal potichu Jonathan a vtisol mi pusu na spánok, „Jeho to bude ešte mrzieť."

Potom, čo mi Jonathan pomohol dať sa do poriadku sme si sadli na jeho posteľ a on ma ošetroval. Až mi prišlo vtipné, ako sa o mňa veľmi staral. Akoby som bola to najkrehkejšie na svete. No možno ho z istej časti chápem. Však príbeh s jeho mamou už poznám.

Zatiaľ čo on ma ošetroval, ja som sa len vpíjala do jeho pekných hnedých očí. Udivovalo ma aké boli jednoliate. Žiadna svetlohnedá, alebo zelená. Len hnedá. Usmiala som sa. Tým som ho konečne prinútila aby sa mi pozrel do očí. Jeho rozhodný vážny pohľad hneď zmäkol. Dezinfekciu dal bokom a ja som sa mu vkradla do náručia. Bez slova si ma v ňom skryl, akoby ma už nikdy nechcel pustiť.

„Tak veľmi som sa o teba bál." hlesol nakoniec až moc zlomene. Viac som si ho k sebe pritúlila a ignorovala menšiu bolesť.

„Už sme spolu."

„Aj budeme. Už mi ťa nezoberú." mierne som sa odsunula a on hneď pochopil, že lepšie by sa mi ležalo. Len čo si ľahol, položila som mu hlavu na hruď a objala ho jednou rukou. Zacítila som ako mi prstami jemne kreslí po chrbte.

„Milujem ťa." hlesla som.

„Aj ja teba, Alisson."

Tak rada som to znova počula. Ten pocit, ten moment, keď som si naozaj myslela, že už je po všetkom, že som ho už navždy stratila bol hrozný. Moja najväčšia nočná mora. Nech je Jonathan aký chce, milujem ho. Je pravda, že nikdy som si nemyslela, že prídeme prídeme do takého štádia aby som mohla hrdo nosiť zásnubný prsteň na prste. No v tejto chvíli som viac šťastnejšia nemohla byť.

Ale aj napriek tomu mi hlavou chodila jedna vec.

„Čo budeme robiť teraz?"

„Budeme si musieť dávať ešte väčší pozor a očakávať, v lepšom prípade, ďalší prepad."

„A v horšom prípade?"

„V horšom prípade sa budeme chystať na útok." povedal nie moc nadšene a ja som zatvorila oči, akoby ma to malo uchrániť pred realitou. No pravda bola iná. O dosť iná.

„Je hlúpe, ak chcem ísť domov? Pozrieť mamu. So svojimi sestrami." povedala som a slzy som mala na krajíčku. Tak rada by som v tejto chvíli počula mamin hlas. Aby ma ubezpečila, že je všetko v poriadku. Vidieť ten jej úprimný láskavý úsmev. Jej krásne sivo-modré oči. Otec mal zelené. Popravde, Stefany sa ma otca aj najviac podobala.

„Vôbec nie." povedal tíško.

„Tak veľmi mi chýba." smrkla som.

„Ja viem." povedal a pohladil ma po líci, „Aj mne tá moja."

Po týchto slovách som už plač neudržala. Prvé slzy mu rozmočili tričko.

„Prosím neplač." povedal znova zlomeným hlasom, „Pôjdeme, dobre?"

Zdvihla som hlavu. Keby len vedel, že skôr som plakala nad ním než nad sebou samou. Ale teraz ma prekvapil: „Naozaj?"

Pousmial sa: „Naozaj."

Vďačne som mu vtisla pusu na líce. No jemu to zjavne nestačilo a vtisol mi pusu do pravého kútika úst, kde som nemala bolestivú ranu. Pousmiala som sa. Čo by som ja bez neho robila.

„Vanessa?"

„Ahoj, Alisson." povedala nadšene a vystískala ma. Teda v rámci opatrnosti. Hneď na to si ma k sebe stiahla Stefany. Všetky tri sme sa usadili na Vanessinej posteli a ja som sa už nevedela dočkať, ako im oznámim dobré správy o menšom výlete.

„Predom by som sa chcela spýtať, či ti hovorí niečo meno Niko." začala som opatrne.

„Niko." zamumlala zamyslene.

„Niko bol syn otcovho priateľa. Bol o dosť starší, ale aj tak sa s ním dalo dobre pokecať." hlesla Stefany a potom na naše nechápavé výrazy dodala, „Oriešok."

Prekvapene som otvorila ústa a následne si skryla tvár do dlaní. Práve teraz som sa hanbila tak ako už dlho nie. Ako to, že mi to skôr nenapadlo? Ale musím uznať, že sa zmenil. Dosť sa zmenil. Ale mafia robí s ľuďmi divy. Niko bol už od prvého momentu sympatický a vždy, keď sa u nás ukázal sme s ním po večeroch trávili čas. Prezývka oriešok vznikla preto, lebo neskutočne moc miloval oriešky. A aj jeho vlasy mali skôr takú orieškovú farbu. Mrzelo nás, že sme na neho nemali kontakty, ale teraz som rozumela prečo tomu tak bolo. I napriek tomu sme spolu vychádzali viac než dobre. Samozrejme, od smrti jeho otca a odchodu toho nášho sme sa už nestýkali. Aj napriek tomu som nechápala, ako to, že som ho nespoznala.

„Prečo si sa pýtala?"

„Pretože jeden z tých, čo ma uniesli, bol Niko."

„Čože?" prekvapene vytreštila oči Stefany.

„Ale to potom znamená, že..."

„Nie." prerušila som Vanessu, „On ma spoznal. A chcel mi pomôcť. Preto tu pri prepade nebol. Strážil ma."

„A čo s ním bude teraz?" opýtala sa Stefany.

Zvesila som plecia: „Nemám poňatia."

Tak rada by som ho odtiaľ zachránila. Alebo ho aspoň ochránila. No bojím sa, že ak sa postaví proti nám, neochránim ho už nijako.

„Alisson nebuď taká skleslá. Niečo vymyslíme, dobre?" prihovorila sa mi Vanessa a pohladila ma po rameni. Usmiala som sa.

„Máš pravdu. Okrem toho, chcela som vám povedať aj jednu dobrú správu. Viac než dobrú."

„Tak nás už nenaťahuj." povedala netrpezlivo Stefany a ja som sa zasmiala.

„Ideme domov." hlesla som s úsmevom, no najviac ma dostala Vanessina reakcia. Bolo vidno, že s možným návratom v tak blízkej budúcnosti určite nerátala. Bola rovnako šokovaná ako šťastná. A to bola veľmi šťastná.

„Božemôj." hlesla a slzy jej vyhŕkli.

„Síce to nebude na viac ako dva dni, ale myslím, že všetkým nám to prospeje."

Vanessa sa od šťastia rozplakala a tak som ju vzala do objatia a Stefany sa k nám tiež pritúlila.

„Pre koho všetkého?" opýtala sa Stefany.

„My tri, môj snúbenec s bratom a aj Noel." povedala som natešene a dievčatá sa už viac hádam tešiť nemohli. Asi tak ako ja.

„A kedy odchádzame?" dostala zo seba Vanessa a poutierala si slzy.

Usmiala som sa ešte širšie, teda najviac, ako mi to malá chrasta na pere dovolila. Inak som sa za tie dva dni dala raz- dva dokopy.

„Už zajtra."

Stefany nadšene zvýskla a my s Vanessou sme sa rozosmiali. Konečne po dlhšom čase bude rodina pokope. A keď myslím rodina, tak aj našich troch chalanov. Otec zatiahol do týchto problémov, a síce to môže vyznieť hlúpo, ale viac vďačná som mu už hádam byť nemohla. Sklonila som hlavu a jemne si obtočila snubný prsteň okolo prstu. Nemohlo to hádam dopadnúť lepšie. Všetci sme šťastní a to je dôležité.