Pootvorila som oči. Všade bolo ticho a tma. Svietilo len jedno svetlo na polici so spismi po mojej ľavici. Narovnala som hlavu, keďže som ju mala doteraz naklonenú a bolesť sa hneď ozvala. Skrivila som bolestivo tvár. Keď bolesť trošku ustúpila, oblizla som si vysušené pery a poobzerala sa po miestnosti. Nebol tu ani jeden z nich. Zrejme ma nechali samú. No je dosť možné, že pred dverami môže ktosi strážiť. Trochu som pohla rukami aj nohami, pretože putá ma na zápästiach nemálo škriabali a aj kožu som mala červenú a podráždenú. Pozrela som na zaklapnutý notebook pred sebou. Zrejme hovor ukončili hneď po mojom vyčíňaní. Cítila som vo vlasoch čosi zaschnuté a trochu sa toho dostalo aj na tvár, takže mi bolo jasné, že to bola krv. Aj napriek tomu, že mi z pravého spánku pulzovala bolesť, som sa snažila nejako dostať z pút. Bezúspešne, ako inak. Načúvala som tichu, no stále nikde nikoho nebolo. Pozrela som na zaklapnutý notebook a niečo mi napadlo. Začala som sa prisúvať k stolu so stoličkou a následne sa trochu nahla. Hlava protestovala, no mne to bolo úprimne jedno. Zubami som zachytila vrhnú časť a pekne notebook odklopila. Dva krát som sa nadýchla a snažila sa potlačiť bolesť, a potom bradou stlačila tlačítko so znakom zapínania. Notebook sa rozozvučal a mňa šlo roztrhnúť od nervozity. Dúfam, že ten hovor nevypli úplne a nebudem musieť hľadať cez akú aplikáciu sa tam dvojka dostal. Preto som sa nemálo potešila, keď sa kamera zapla zarovno s počítačom a na obrazovke boli dve okienka. V menšom som bola ja a vo väčšom bola tma. Prezerala som si údaje pod tým a natrafila na bezdrátové prepojenie na Dylanov počítač. Bingo.

Klikla som a automaticky sa hovor presmeroval na Dylanovu obrazovku. Pozrela som na tú menšiu a zhrozila sa nad svojím výzorom. Na pravej časti tvráre som mala dva červené pramienky už uschnutej krvi a vlasy som mala na udretom mieste mierne polepené a strapaté.

Opäť som presmerovala pohľad na väčšiu obrazovku, ktorá sa konečne rozsvietila.

Dylan sa prekvapene mykol, no len čo ma pri chabom svetle rozoznal, drgol do spiaceho brata vedľa seba a Jonathan sa hneď prebral. Keď ma uvidel, všimla som si jeho obavy v očiach. Trochu som sa pousmiala, aby som ho ubezpečila, že som v pohode.

„Si v poriadku?" opýtal sa Jonathan a ja som len prikývla.

„Nechali ma osamote." povedala som potichu, lebo som nevedela, či ma náhodou nebudú počuť cez dvere, „A mám tu niečo, čo by ste mali vidieť."

Pozrela som na Skoliovu pyramídu a následne na kameru. Postavila som sa a jemne sykla, keď sa bolesť hlavy znova ozvala. Premýšľala som, ako uchopiť zubami a pootočiť ju. Nakoniec som uchopila schr stojanu zubami a ak by som bola v inej situácii, úprimne by som sa na tom zasmiala. Konečne im kamera poskytla výhľad na Skoliovu pyramídu a ja som si pokojne sadla. Jonathan si to začal okamžite prepisovať na kancelársky papier aj so všetkými menami.

„Vieš mi opísať Jednotku a Dvojku?" opýtal sa Dylan a ja som sa im snažila dať čo najpresnejší opis.

„Tušíte o koho sa jedná?" opýtala som sa s malou dušičkou.

„Áno." hlesol Dylan po dlhom hľadaní, „Vieme presne o koho sa jedná."

„Alisson vieš povedať kde sa asi nachádzaš?" opýtal sa Jonathan. Pozrela som von oknom, no tam sa len rysovala protiľahlá budova, inak bola všade tma. No zdola vychádzalo menšie svetlo. Opatrne som sa postavila sprevádzaná bolesťou, až som uvidela slabo svietiaci nápis.

„Sammyho pub." hlesla som, „Oproti v budove je Sammyho pub. Dosť malý a nenápadný."

„Fajn." potešil sa Jonathan aspoň jednej informácii, „Skús ešte niečo. Niečo okolo seba. Či neuvidíš náhodou adresu."

Otočila som kameru späť na mňa, ak by ma náhodou niečo zvonka vyrušilo. Obzerala som sa všademožne, no bezúspešne. Pokývala som smutne hlavou.

„To nevadí, kráska." povedal chlácholivo, aj keď bol z toho rovnako smutný, „Niečo vymyslíme. Ja si ťa nenechám vziať."

„Milujem ťa Jonathan." hlesla som, lebo som videla ako Dylan ide ukončiť hovor.

„Aj ja teba." hlesol a potom obrazovka sčernela. Bradou som na dotykovej myši prešla k štartu a notebook vypla presne tak ako ho nechali oni pred tým. Zaklapla som ho a unavene sa oprela do sedačky. V tejto polohe nezaspím ani keby čo bolo. A spánok bolo momentálne moje jediné východisko a útočisko v tejto situácii. Okrem toho, nechcela som znova budiť na seba pozornosť nejakým kričaním a búchaním. Bola som rada, že tu tí traja teraz neboli. Motala som sa na stoličke dovtedy, dokedy sa mi podarilo aspoň nejako si oprieť hlavu o plece, aby mi to bolo príjemné, aj keď to bola vážne krkolomná poloha.

Niekto ma jemne drgol. Nadvihla som hlavu a zažmurkala do ranného svetla. Krk ma dosť bolel, z tej pozícii, v ktorej som spala. Dvojke sa jemne nadvihol kútik úst.

„Stávaj."

Bez slova som sa normálne narovnala a on si ku mne prisunul stoličku a sadol si.

„Čo sa deje?" zamumlala som ospalo a sykla, keď mi na ranu priložil dezinfekciu.

„Mám sa o teba zatiaľ postarať." povedal a ošetroval mi ranu a rovnako aj čistil tvár od krvi. Zdalo sa, že v tom má prax. Ako inak.

„Kde sú ostatní?"

„To ťa nemusí trápiť." povedal odmerane, tak ako sa so mnou bavil celý čas. Očistil mi ranu a veci odložil, rovnako ako aj stoličku. Podišiel ku mne.

„Pustím ťa, aby si sa dala do poriadku. Neskús ma naštvať tým že budeš vyvádzať." povedal hrozivo a ja som len krátko prikývla. Konečne mi uvoľnili všetky putá a už som chcela vstať, no on ma zatlačil späť do stoličky a podal mi pohár vody. Do dna som ho poslušne vypila a on ma odviedol aj s taškou do kúpeľne čo bola hneď oproti. Zamkol ma zvonka, vraj sa mám ozvať keď budem hotová. Musela som sa uchechtnúť nad tým, že som v kúpeľni nenašla žiadne ostré veci, ktoré by mi mohli ublížiť, alebo by som si s nimi ublížila ja. Dobrý ťah.

Dopriala som si krátku sprchu, fakt krátku, lebo sa ani neunúvali mi tú vodu zohriať, osušila si vlasy fénom a obliekla sa do čistých vecí. Bola som rada, že toalety boli hneď vedľa. Dosť mi aj škvŕkalo v bruchu, no nechcela som Dvojku zbytočne provokovať s prosbami. Ešte by povedali, že dostať jedlo je pre mňa prílišný luxus. Nečudovala by som sa takému prístupu.

Veci som si naukladala späť do tašky a mlčky zaklopala na dvere. Tie sa hneď odomkli a už ma Dvojka aj s taškou ťahal späť do miestnosti. Tašku mi odložil a posadil ma na gauč. Zatvoril dvere a ja som ho len sledovala.

„Chceš niečo?" opýtal sa keď si všimol môj pohľad.

„Ešte si dám vodu." ozvala som sa so skromnejšou požiadavkou.

„Fajn." povedal a nalial mi minerálku a sadol si vedľa mňa. Mlčky som sa napila.

Cez otvorené okno sem prúdil svieži vzduch a tak som položila pohár a objala si hrudník: „Bežne tu býva taká zima?" nadhodila som nevinne a čakala na reakciu.

„Sme v horskom meste, čo čakáš." hlesol nepremyslene a ak by som mohla, skákala som by som dva metre do vzduchu. Znova som o krok bližšie k mojej lokalizácii. Mojou jedinou reakciou bolo nezaujaté myknutie plecami. Ale úprimne, rada som prijala ten svieži vzduch, aspoň mi konečne neprekážal puch cigariet.

Už mi prišlo to trápne ticho moc mučivé, aj keď som videla, že Dvojka dosť zaujato hľadel cez okno von.

„Poznal si môjho otca?" opýtala som sa a v tom tichu to znelo ako výkrik.

„Poznal som aj teba keď si bola malá." hlesol a ja som na neho prekvapene pozrela.

„Nie si až taký starý." hlesla som.

„Nie. Zatiaľ čo ty si bola ešte dieťa, ja som bol už tínedžer ktorý zarábal na jednoduchých obchodoch. Naši otcovia sa často stretávali. Lenže môj otec potom zomrel na rakovinu, ostal som sám, keďže moja mama nás opustila keď som bol malý. Obchody mi už nešli a nemal mi kto pomôcť. Až sa objavil môj terajší spoločník."

„Jednotka?"

Prikývol.

„A vás Friderick zavolal na pomoc?"

„Áno."

„Prečo ste to prijali?"

„Friderick nie je jediný kto má v zuboch Wannervcov, Alisson. Len škoda, že už aj ty k nim patríš." hlesol a pozrel mi na prsteň.

„Láske nerozkážeš." zamumlala som, sotva ma mohol počuť.

Slnko mi ožiarilo tvár a teplé lúče ma donútili k úsmevu. Privoňala som si ku kytici, ktorú som držala v rukách. Cítila som vône poľných kvetín. Tie som mala veľmi rada. Pripomínali mi detstvo. Zdvihla som hlavu a kráčala naproti slnku. Uvidela som lavice a v nich kopu ľudí. Nepoznala som ich, no boli spoločensky odetí a kraje lavíc boli ozdobené bielymi kvetmi. Čoraz viac som mala pocit, že ide o svadbu. Ale o koho?

Kráčala som strednou uličkou a cítila som na sebe pohľady ostatných. Konečne som našla v dave Dylana s Vanessou, no obaja sa len smutne usmiali. Nerozumela som prečo. No stačilo sa otočiť dopredu pred oltár.

Namiesto muža ma tam čakala rakva. Rozbehla som sa k nej a kyticu nechala padnúť na zem. No to, čo som v rakve uvidela bola najväčšia podpásovka.

Jonathan. Okolo jeho hlavy bola krv, čo mi potajomky naznačovalo, že ju má prestrelenú. Okrem toho mal košeľu a rifle rovnako špinavé a krvavé, zatiaľ čo ja som na sebe mala naozaj biele svadobné šaty a upravené nakulmované vlasy. Díval sa na mňa s tými svojimi krásnymi hnedými očami, no zďaleka už neboli také krásne, pretože v nich chýbal život.

Do očí sa mi nahrnuli slzy a už si drali cestu von.

„Slzy sú cenné, Alisson, nemrhaj s nimi." ozvalo sa predo mnou. Zdvihla som pohľad a stála som priamo pred otcom. Žiadna rakva, ani ľudia. Len ja, otec a slnkom zaliata lúka. Chcela som sa ozvať, no on ma prerušil.

„Ochraňuj tých, na ktorých ti záleží a ktorých miluješ, možno zlyháš, možno prehraješ, ale vždy do toho daj všetko. Buď silná. Psychicky či fyzicky. Len silní prežijú." povedal a pohladil ma po líci.

Napriek ustupujúcim slzám som sa pousmiala a prikývla.

„Ľúbim ťa oci."

„Aj aj teba, drahá." usmial sa a v momente padol výstrel. Krv z jeho hrudníka mi ostriekala krásne biele šaty, rovnako ako aj tvár a ruky, no mne to bolo jedno. Ja som kričala, akoby práve zasiahli mňa a nie jeho. Akoby som padala do hlbokej priepasti vydaná napospas osudu. Presne tak sa moja duša cítila, keď mŕtvy otec dopadol na zem a všetko vôkol sa rozpadlo ako domček z karát.

Prudko som sa strhla a srdce mi divo búšilo. Oči som mala naozaj vlhké. Čím som si zaslúžila túto prekliatu nočnú moru?

„Pozrime sa, slečna sa ráčila zobudiť." hlesol Friderick a podišiel ku mne. Zdvihla som ruky, no uvedomila som si, že mám na nich želiezkové putá, rovnako ako aj na nohách a tie sú dokopy spojené retiazkou. No aspoň som nemusela sedieť na tej prekliatej stoličke. Hrudník sa mi divo dvíhal a zatiaľ čo Friderick si ku mne prisadal, ja som sa načiahla po pohár vody, aby som prekryla môj stále pretrvávajúci strach.

„Dúfam, že si nás už neplánuješ pohnevať." povedal podlízavým tónom, ktorý mi prišiel nepríjemný.

Len som pokývala hlavou.

„Dobré dievča." hlesol s namysleným úsmevom a ja som položila prázdny pohár na stôl. Už som sa ako tak začala vracať do reality a čím ďalej tým viac mi prišiel sen nezmyselnejší. Friderick vstal a podišiel k počítačom. Týmto sa zrejme naša debata skončila, no bola som o to šťastnejšia. No potom som si niečo všimla. Telefón v jeho zadnom vačku.

„Friderick." hlesla som nepremyslene, no jeho pozornosť som si vyslúžila hneď, „Pusť ma. Nebudem vyvádzať. Naozaj."

Jeho pohľad nesvedčil o tom, že by bol presvedčený.

„Sľubujem." povedala som podlízavejšie, až sa mi to samotnej hnusilo. Podišiel ku mne a rozopol mi putá na nohách a za retiazku si ma zdvihol k sebe. Mierne som sa zapotácala.

„Alisson. Tvár anjela, ale nevyzeráš práve presvedčivo." povedal a držal ma za reťaz ako psíčka na vodítku.

Nervózne som si zahryzla do pery.

„Chcem sa len dívať von z okna." povedala som nevinne a zdvyhla ruky na znak, že nemám pri sebe nič, pochopiteľne, „Milujem hory."

„Fajn." hlesol a nechal ma tak. Dúfala som, že ma od tých pút odopne, ale aj toto bola výhra. Pomaly som prešla k oknu. Na moje prekvapenie Sammyho pub bol plný až na prasknutie a aj vonku postávali fajčiari. No a za mestom, tam boli krásne honosné hory so zeleným letným porastom a pod nimi v dolinách husté ihličnaté lesy. Uprela som zrak na sklo a videla Friderickov odraz. Práve si sadal za jeden z troch počítačov. Aké hlúpe, že si myslel, že ozaj nič nespravím. Alebo to len ja som bola taká presvedčivá? Ako si tak sadol, telefón mu vytŕčal z vačku ešte viac. To mi hralo do karát.

Znova som pozrela dolu na ulicu a konečne som našla to, čo som chcela. Tabuľka s názvom ulice. Sammyho pub bol tridsať sedmička a napravo od neho bola tridsať päťka. Naľavo zas tridsať devina. Pevne dúfam, že Jonathanovi bude stačiť názov ulice a číslo tohto domu, čo má byť asi Friderickovým tajným sídlom.

Znova som pozrela na jeho odraz. Začala som pomaly vyťahovať reťaz tak aby necinkala. Bol zabratý do nejakých dokumentov. Pomaly som k nemu pristupovala, zatiaľ čo v jednej som držala reťaz s putami, druhú ruku som mala voľnú. Nahla som sa a viac už neváhala. Schmatla som mu telefón, na čo sa on zvrtol. Rýchlo som cúvala k dverám a už sa mi podarilo odblokovať telefón. Vyťukala som Jonathanovo číslo a pustila reťaz, aby som si otvorila dvere. Schmatol ma za vlasy, na čo som vykríkla, no podarilo sa mi vytrhnúť sa mu a tých pár vlasov čo vyšli za obeť som ani neriešila.

„Jonathan!" zvolala som do telefónu, zatiaľ čo som bežala po chodbe, občas sa potkýňajúc o reťaz čo som za sebou ťahala.

„Alisson..." hlesol, no ja som ho hneď prerušila.

„Som v horskom meste! A viem ulicu!" zvolala som, no Friderick mi pristúpil reťaz a ja som padla na zem ako hnilá hruška. Z rúk mi vyletel telefón. Trhla som nimi a putá sa mi zarezali do kože, no aspoň som mala telefón opäť v rukách a ani hovor sa neprerušil.

„Downlowská 38!" hlesla som, keď mi Friderick vyrval z rúk telefón a zrušil hovor.

„Teraz si ma nesmierne naštvala, Alisson."

„Je mi to jedno", odvrkla som a pomaly sa dvíhala zo zeme, zatiaľ čo som sa mu rozhodne dívala do očí, „Pretože si už po mňa idú."