Vodič nám otvoril dvere a vystúpili sme. Pred nami sa pýšila prízemná biela budova, vpredu presklená, až som dovidela na obývačku a kuchyňu s jedálňou. Ujala sa nás mladá slúžka, ktorá nás zaviedla do izieb. Ešte skôr ako sa dvere zavreli, som venovala slabý úsmev sestrám. Porozhliadla som sa po novej izbe. Veľká baldachýnová posteľ, dva stolíky, mohutná skriňa s oblečením, až sa pod tlakom div neprehýbala, oknom, ktoré zaberalo takmer celú stenu a dvere do nádhernej kúpeľne so sprchovým kútom. Všade voňala vanilka a kúpeľňa bola ladená do vanilkovej farby, kombinovaná s hnedou. Izba bola s bielou posteľou a nábytkom a bordovými stenami a závesmi. Otvorila som skriňu a na oboch krídlach boli zrkadlá. No viac ma zaujali tie nádherné šaty z drahej látky. Opatrne som spomedzi nich vybrala čiernu čipkovú volánovú blúzku s hrubými ramienkami.

„Dobrý vkus." ozvalo sa za mnou a ja som sa mykla. Dylan stál za mnou a zvýšky na mňa hľadel. Musela som uznať, že nevyzeral zle. Ale ani najlepšie. No aj tak ma fascinovali tie jeho oči. Hnedé a modrý fliačik v ľavom oku. Videl, ako sa mu neustále dívam do očí a tak sa usmial. Chytil mi bradu medzi palec a ukazovák a tak som už pohľadom uhnúť nemohla. Zahľadel sa mi do očí, následne na pery, až spočinul na mojich vlasoch.

„Obleč si ju na obed. Ostatné nechám na teba. Dúfam, že urobíš dojem, keďže otec poručil aby som si medzi vami vybral. Okrem neho tam bude aj môj mladší brat Damian, ten čo..." nedokončil, pretože z chodby sa ozvali výkriky. Pustil ma a rýchlym krokom sa vybral k dverám a ja hneď za ním.

„Stefany!" počula som Vanessu.

„To dievča ušlo!"

„Tak ju chyťte dopekla!" zareval rozčúlene Dylan. Vyšla som na chodbu a chcela ísť za Stefany. Nevedela som, či som ju chcela zastaviť, alebo ujsť spolu s ňou. Dylan ma stiahol za ruku a oprel ma o stenu. Ruky mal pri mojich pleciach, takže nebolo úniku. Ostalo mi len dívať sa a čakať, kedy sa Stefany objaví vo dverách v objatí tých dvoch ochrankárov, ktorí ju šli zastaviť. Vanessu tiež jeden držal za ramená, no nemal s ňou veľa práce, keďže sa nevzpierala. Mne Dylanova blízkosť robila isté problémy.

Dlho to teda netrvalo a už Stefany, ktorá sa mykala, viedli hore schodmi. Dylan ma pustil a zdrapol Stefany surovo za ruku.

„Sivú a modrú zamknite do izieb. So zelenou si to ešte vybavím." povedal a už ju ťahal do jej izby. Vyplašene sme s Vanessou pozreli po sebe. No nemala som čas čokoľvek jej povedať, lebo už nás viedli do izieb. Na dverách mojej izby, ktorá bola vedľa Stefaninej a oproti Vanessinej, bola tabuľka.

Alisson

Sivá

Sotili ma dnu a vo dverách šťukla zámka. Naštvane som buchla päsťou do dverí a následne sa len hodila na posteľ.

Hneď som sa vystrela, keď som započula hádku z vedľajšej miestnosti a následne výkrik. Potom ticho. Mučivé ticho, ktoré mi nahnalo slzy do očí.

Nezabil ju, však? Však... Nie, to nemohol.

To by ju zastrelil nie? Mafiáni radi riešia veci rýchlo. A zbrklo. Hlavne zbrklo.

Prečo nás do tohto všetkého museli zamotať? Tak veľmi som túžila zase sedieť pri večeri so sestrami a mamou a baviť sa o tom, aký sme mali deň. Namiesto toho tu teraz plačem ako totálna chudera. Stálo ma veľa námahy aby som sa vyštverala na nohy, ale predsa. Vzala som tú blúzku a krátke biele šortky. Zamkla som sa pre istotu v kúpeľni a umyla si uplakanú tvár. Prezliekla som sa a vlasy si nechala rozpustené. V skrinke som našla aj náušnice, a tak som si pripla biele kruhy s bielymi pierkami.

Chcela som sa aj namaľovať, no nakoniec som sa na to vykašlala. Nikdy som to nepotrebovala a kvôli nejakému chudákovi to robiť nebudem. Prešla som k oknám a skúmala, ktoré sa dalo otvoriť. Našla som jedno, no dalo sa otvoriť len na vetračku. Zanadávala som. Myslia snáď na všetko.

Nervózne som chodila po izbe. Čo keď Stefany veľmi ublížil? Stále som si vyčítala, že za všetko môžem ja. Možno ak by som neprehovorila...

Nie. Bolo by to ešte horšie. Potom by som už vôbec netušila čo je s nimi. Teraz to aspoň viem. Musím vymyslieť hocičo, len aby sme prežili všetky. A navyše, aj keď som ju poznala iba chvíľku, chýbala mi. Niekto ako An, kto by ma aspoň povzbudil. Tu budem len celé dni zamknutá, keďže pochybujem, že by nás nechali odomknuté po Stefaninom úteku.

Nakoniec som aj tak skončila v kúpeľni a na oči si naniesla čiernu linku a maskaru. Vyšla som odtiaľ von a nejaký sluha ma čakal vo dverách.

„Poďte na obed slečna." povedal a ja som ochotne šla. Vyšla som na chodbu a na schodoch som uvidela Stefany.

„Dobrý Bože!" zvolala som a rozbehla sa k nej. Našťastie som teraz zvolila balerínky, keďže už beztak som bola vysoká. Vrúcne som ju objala, „Si v poriadku? Čo ti spravil?"

„Som v poriadku." usmiala sa. Odstúpila som od nej a teraz som si všimla to kilo mejkapu, čo skrývalo napuchnuté ľavé líce.

„Dávaj si pozor." povedala som a nasledujúce slová len zašepkala, „Dostaneme sa odtiaľto, dobre? Niečo vymyslím."

„Ale čo?" zašepkala beznádejne.

„Zatiaľ hraj so mnou, dobre?" odtiahla som sa a ona prikývla a ďalej sa opýtala už normálnym hlasom, „Kde je Vanessa?"

„Už v jedálni, slečna." povedal sluha a obe nás viedol do otvorených dvojkrídlových dverí.

Vošli sme a pri tom pohľade, čo sa mi naskytol som zabudla aj dýchať.

Dylanov otec bol ten starý mafián, ktorý uznal môj návrh ale zároveň dve z nás poslal na istú smrť. A Dylanov brat... To bol ten najmladší spomedzi mafiánov. Znova si ma lačne prezeral. Úbožiak.

So Stefany sme podišli k stolu a sluhovia nám odsunuli stoličky. Dylanov otec sa okamžite postavil.

„Tak, aby sme sa predstavili, začal, „Som Joseph Wanner. A toto sú moji synovia Jonathan a Dylan Wanner."

Sestry vyvalili oči, no ja som to už vedela. Podala som si s Josephom aj Jonathanom ruky a neunikol mi jeho pohľad. Dylan na svojho brata striehol ako na korisť. Vidno, že nemajú najlepšie vzťahy.

Posadali sme si a sluhovia nás prisunuli k stolu. Následne odišli z miestnosti a nechali nás najesť sa.

„Takže kedy odchádzate?" opýtal sa Dylan otca, akoby sme tu ani neboli.

„Zajtra skoro ráno."

„Dobre."

Pozrela som po sestrách, ale nič nepovedala.

„A ako spolu zatiaľ vychádzate?" opýtal sa Joseph a pohľadom prešiel z Dylana na nás. Nie tak často sa mi to stáva, ale teraz som nemala čo povedať. Čo ak spomenie Stefanin útek? Však sa jej môžu zbaviť rovno pred našimi očami. A ako vidím, Joseph je toho schopný.

„Som spokojný." povedal Dylan jednoducho.

„Ktorá sa ti zatiaľ najviac pozdáva?" opýtal sa Jonathan a prešiel pohľadom po nás troch.

„Myslím, že teba by mohol zaujímať iba konečný verdikt. Ostatné je moja vec. A nechcem počúvať žiadne tvoje rozkazy." oboril sa Dylan na otca.

„Ako chceš. Ja som určil len jednu podmienku. Iba vtedy zakročím, ak ju nebudeš chcieť splniť." povedal Joseph a ani nezdvihol zrak od taniera.

Jonathan sa uškrnul ale tiež už nič nepovedal. Tak ja tu mám byť v jednom dome s nimi dvoma? Akoby nestačil Dylan a samotný fakt, že kvôli otcovi sme sa ľahko dostali do rúk mafie.

Nakoniec sme sa po jedle znova pobrali do izieb. Premýšľala som plán úteku, no zatiaľ som na nič neprišla. Iba na to, že ak chcem ujsť, mala by som dobre poznať terén. Inak to dopadne tak, ako so Stefany. A možno horšie.

Rozvalila som sa na posteľ a pri pohľade do okna sa mi od únavy zatvárali oči. Predsa som sa poriadne za tú jednu noc nevyspala. A navyše, všetko sa odohralo tak rýchlo. Bolo toho na mňa dosť.

Ani neviem, ako sa mi podarilo zaspať, no zobudilo ma šťuknutie zámky. No bola som tak unavená, že mi robilo veľký problém vôbec otvoriť oči. No tie som otvorila hneď, ako som zacítila, že čiasi ruka sa dotkla mojej tváre a pohladila ju.

Otvorila som oči, no už bolo neskoro. Ruka mi prikryla ústa, ďalšia mi pridržala obe ruky nad hlavou a dotyčný si na mňa obkročmo sadol. Nebolo úniku.

Vyplašene som na neho hľadela a on sa len uškrnul. Z oka mi vypadla slza strachu.

„Neplač dievča," povedal potichu a nežne, „Ja budem diskrétny. Trocha si užijeme." povedal a dokonale ma umlčal svojím bozkom. Bez problémov sa jazykom dobil do mojich úst a ruka mu zablúdila pod moje tričko. To, že všade bolo ticho tomu neprospievalo.

Rozopol mi podprsenku. Síce som si snažila vytrhnúť ruky z jeho zovretia, on ho, naopak zosilnel, až ma to bolelo. Jeho ruka mi zašla pod podprsenku a mne sa podarilo odvrátiť hlavu. Viac ako lapiť dych som sa snažila skríknuť. No rýchlo si znova privlastnil moje pery. Začal sa rukou posúvať nižšie po mojom bruchu.

„Nie. Nie prosím." hlas ma zrádzal a za slzy som poriadne nič nevidela.

„No tak dievča, len si užijeme." započula som Jonathanov hlas pri svojom uchu a následne rukou prešiel pod lem nohavičiek. Zavzdychala som proti svojej vôli a on sa uškrnul, „No vidíš, že to ide."

„Nie..." hlas ma dokonale zradil a mala som čo robiť pod tými náhlymi pocitmi z jeho dotykov. Pustil mi ruky a šikovne si rozopol džínsy.

„Nie..." povedala som a zavzlykala. Snažila som sa ho odtlačiť no už mi chcel ruky znova spojiť. Napokon ma surovo chytil pod krkom a pohyby prstov zrýchlil. Zaťala som zuby a neprepustila žiadny vzdych. Motala som sa pod ním jedna radosť, no nič nepomáhalo. Vôbec nič.

Nie. Nie takto som to chcela.

Jonathan sa uškrnul. Má čo chcel. Má ma a som dokonale bezbranná. Užije si a nakoniec ma tu nechá ako špinavú handru.

Rozrazili sa dvere: „Alisson! Nechaj ju ty nadržanec!" zvolala Vanessa a ja som sa snažila Jonathanovi vytrhnúť zo zovretia, no malo to presne opačný účinok.

„Jonathan padaj z nej!" zvolal známy hlas a dotyčný s väčšou silo zhodil Jonathana zo mňa na zem. Okamžite som sa posadila a utrela si slzy, no nie a nie ich zastaviť. Vanessa ma objala.

„Ó Bože, ja som vedela, že ho nemali za tebou pustiť."

„Čo sa stalo?" opýtala som sa uplakane, zatiaľ čo Dylan vyviedol Jonathana von z izby a započula som buchot a následne krik.

„Mizni mi z očí hlupák!" zvolal Dylan a následne sa objavil vo dverách. Pozrel mi do očí, no ja som zrak odvrátila. Podprsenku som mala rozopnutú a tričko vyhrnuté, vlasy strapaté a oči určite uplakané. No bolo mi to akosi jedno.

„Alisson." ozval sa.

„Povedz mu nech odíde." povedala som a stačil Vanessin pohľad a už som iba počula ako sa zatvorili dvere. Potom som sa naplno rozplakala.

„Poď dáme ťa do poriadku, Alisson. Umyješ sa a..."

„Chcem odtiaľto vypadnúť Vanessa!" zvolala som a vytrhla sa jej z objatia, „Všetko bolo také úžasné a stačí jedna noc a všetko sa zrúti ako domček z karát. Mám toho plné zuby! Mafiánov, všetkého!" buchla som päsťou do perín a nanovo sa rozplakala. Proste som chcela, aby všetko skončilo. Celá mafia, úmrtia, úchylovia a ľudia čo si myslia, že môžu tak ľahko rozhodovať o našich životoch. Moment, oni to už robia.

„Poď." vyzvala ma Vanessa so smutným pohľadom. Vstala som a nechala sa zaviesť do kúpeľne. Nastavila mi vodu v sprche a šla mi po veci. Ja som sa zatiaľ donútila vyzliecť a postaviť sa pod prúd. Horúce kvapky mi dopadali na telo, na trup, ktorý som si objala rukami a na sklonenú hlavu až sa miešali so slzami.

Nachvíľku som chcela od všetkého pokoj. Nemyslieť na nič. No keď som zatvorila oči, všetko sa mi opäť premietalo od onej večere. Večere, kedy som si myslela, že život je jednoduchý a hlavne, keď som mala svoj život, a nikto mi ho neriadil. Nemusela som sa o nikoho báť. A hlavne nie báť sa o svoj život.

Čo hovoríte na nové postavy? :)

Viki :)