„Ja sa tak teším Alisson." zvýskla Vanessa a objala ma. Rozosmiala som sa, no silné objatie jej opätovala.

„Nie viac ako ja." povedala som s úsmevom.

„Neverím, ako sa dokázal môj uhoľ pohľadu na Jonathana tak zmeniť." hlesla udivene a pustila ma. Posadili sme sa na lavičku a tešili sa hrejivému slniečku.

„Ani ja tomu neverím." pousmiala som sa. Jonathan sa fakt zmenil. Ale moment, on sa nezmenil. On sa len zaľúbil. Až po uši.

„Veľmi vám to prajem, Alisson. Nech vám to vydrží." usmiala sa a stisla mi na podporu ruku.

„Vanessa?" ozvalo sa za nami a my sme sa obzreli. Dylan tam len stál a na pozdrav sa pousmial, „Môžeme ísť?"

„Chystáte sa niekam?" opýtala som sa zvedavo.

„Na spoločný obed." usmiala sa Vanessa natešene, „A potom si pre mňa Dylan pripravil ešte nejaké prekvapenie. Nechcel mi prezradiť aké."

Dylan sa tajnostkársky uškrnul a objal Vanessu okolo pása.

„Tak sa teda držte a užite si to." obdarila som ich úsmevom a keď odišli, spokojne som si ľahla na bielu mramorovú lavičku. Užívala som si slnka ktoré ma hrialo cez čierny odev so zatvorenými očami.

Pokojnú idilku mi pokazil tieň: „To tu plánuješ takto ležať celý deň?"

„Zavadziaš." hlesla som a otvorila jedno oko. Zbadala som jeho pobavený úškrn. Bez opletačiek mi zdvihol hlavu a skôr ako by som stihla namietať si sadol a moja hlava mu klesla do lona.

„Už mi chýba iba hrozno." hlesla som a on sa zasmial.

„Mám iba mentolky."

„Môže byť." povedala som a otvorila ústa, načo mi jedna hneď poputovala dnu a dal si aj on. To, ako ma začal hladiť po vlasoch a jemne ma poťahoval za pramienky ma donútilo k úsmevu.

„Máš veľmi peknú farbu vlasov." poznamenal skôr tak pre seba.

„Ja viem." uškrnula som sa, „A čo sa stalo, že môj snúbenec nemá nič na práci?"

Potiahol mi tri pramene a nedbalo uprostred temena mi začal pliesť jednoduchý vrkôčik: „Občas si môže vybaviť voľno aby ho trávil so svojou snúbenicou."

„Ale jeho snúbenica ho má pre seba väčšinu dňa. Nedalo by sa povedať, že by to bol špeciálny rozdiel." rypla som.

„Dnes som nemal náladu na papierovačky. Okrem toho, na všetkých tvojich návrhoch sa pracuje a zatiaľ nám nová požiadavka neprišla."

„A ako sa darí Alsains?" opýtala som sa, zatiaľ čo on sa pustil do druhého vrkôčika. Samozrejme, viac odveci byť už nemohol. Bolo mi jasné, že to robí naschvál.

„Dozerám na to. Aj keď popravde, nie je na čo dohliadať. Všetko ide hladko a súbežne. Robert to mal premyslené do bodky."

„Preto sa bojím, čo všetko mal takto dokonalo premyslené do bodky." vzdychla som nešťastne a prehltla malý kúsoček neroztopenej mentolky.

„Žiadny strach. Preskúmali sme všetko. Už sme nenašli žiadne iné tajné odkazy." ubezpečil ma, no nejako to nezabralo.

„Ale..." chcela som namietať, lenže jeden mentolový bozk ma dokonale umlčal. Ako za malú pomstu som mu voľnou rukou roztrapatila vlasy, načo sa rýchlo so smiechom odtiahol.

„Ešte som nedokončila svoju prácu." povedala som a začala sa za ním naťahovať, no poľahky mi uchopil obe ruky za zápästia, „Vieš že nerada nechávam rozrobené veci."

„Neštvi ma kráska." povedal s provokačným úsmevom.

„Ale to robím najradšej." povedala som a snažila sa posadiť, no on ma rýchlo stlačil naspäť a moja hlava sa znova ocitla v jeho lone. Otočil si k tvári moju ľavú ruku a spokojne si obzrel prsteň.

„Už si si zvykla?"

„Už by som ho nedala ani dolu." povedala som s úsmevom, „Iba ak ho vymení ten manželský."

„To rád počujem." pustil mi ruky a brnkol mi po špičke nosa.

„A čo na to všetko hovorí Joseph?" opýtala som sa opatrne.

Jonathanov spokojný výraz vystriedala kamenná maska: „Nevyjadril sa. V jeho prípade je to ako poslanie človeka do najhorúcejších pekiel."

Nešťastne som vzdychla a konečne sa mi podarilo posadiť sa. Chlácholivo som ho objala a on ma automaticky začal hladiť po chrbte.

„Veľmi som očakával jeho reakciu. Lenže znova sa ukázal ten jeho charakter. Môj život a moja budúca rodina mu je zvysoka ukradnutá. A to si vraví otec."

Pozrela som mu do utrápených očí a pohladila ho po líci: „Netráp sa. Nechaj to plávať."

„Tak to bude najlepšie. No i tak ma štve jeho správanie voči mne a Dylanovi. Jemu by doprial aj modré z neba, zatiaľ čo ja som sa musel sám dostať tam, kde som teraz. A nikdy sa mi nedostalo uznania, či slabého prejavu lásky. Ani raz." zaťal päste, no keď som sa ich dotkla, uvoľnil ich.

„Máš mňa. Ja ti ten chlad zaplním." usmiala som sa a aj jemu sa zdvihli kútiky úst. Vtisla som mu pusu na čelo a on si ma schúlil do objatia.

„Ďakujem Alisson." hlesol potichu, „To sa ti darí už dávno."

„Povedal si, že nebudeš pracovať." povedala som mierne vyčítavo opierajúc sa o vnútornú stranu zavretých dverí. Tak ja ho čakám a on sa ani neukáže? No fajn. Dokonca ani teraz nebol schopný odlepiť oči od monitoru a pochybujem, že mi vôbec venoval pozornosť.

Odlepila som sa odo dverí a zozadu mu prekryla oči.

„Kráska." povedal trochu varovne a keďže som si ho nechcela zbytočne pohnevať, ruky som stiahla dolu a nechala ich na jeho pleciach.

„Čo je tak súrne, že si si ma odložil ako knihu na prečítanie?"

Klikol na políčko odoslať e-mail a konečne sa ku mne otočil aj so stoličkou a chytil ma za ruky: „Prepáč Alisson ale keď som sa za tebou chystal, otec ma prepadol s nejakými papierovačkami a chcel to mať do hodiny dokončené." povedal mierne nahnevane, no palcami mi nežne pohladil ruky.

„Mohol si mi dať vedieť." nedala som sa.

„Nemal som..."

„Čas? Alebo si nemal ako? Panebože, Jonathan, existujú telefóny. Ochranka. Mohol si poslať An." prevrátila som očami a to už stál Jonathan na nohách.

„Kráska nehnevaj sa už toľko."

Nadvihla som obočie: „Tak si ma udobri." nechýbal ani provokačný úsmev.

„Jeden bozk asi stačiť nebude."

„Nie nebude." povedala som a pustila mu ruky. Všimla som si, že má na stole misku s jahodami. Nevedela som, že je až taký milovník jahôd.

Aj napriek nemravným myšlienkam ma premohli chúťky a ja som sa po jednej natiahla a schuti si z nej odhryzla. Jonathan ma s úškrnom sledoval.

„Ty sa vieš ponúknuť aj sama."

„Samozrejme. Od niekoho som sa to naučila." povedala som a zhltla celú jahodu.

Uškrnul sa: „Tak teraz je rad na mne."

Objal ma okolo pásu až som potichu zhíkla a položil si ma na pracovný stôl, ignorujúc všetky zložky a papiere. Nohami ktoré mi ovísali cez bok stola som mierne pohojdávaja. Rukami mi začal prechádzať od stehien, po bokoch až k drieku a privlastnil si moje pery.

„Jonathan." ozvalo sa odo dverí a obaja sme sa strhli.

„Kriste." zašomral Jonathan namosúrene a pozrel na otca, ktorý si z toho, že nás vyrušil nič nerobil, zatiaľ čo ja som bola červená ako paprika, „Čo? E-mail som ti poslal."

„Potrebujem aj tú zložku." povedal a ja som prekvapene vypleštila oči keď som si uvedomila, že mi pozrel na zadok. No potom mi to došlo. Nadvihla som zadok a Jonathan vzal tú záložku na ktorej som doteraz sedela a podal ju otcovi. Len čo vyšiel Joseph von, Jonathan zabuchol za ním dvere. Pozreli sme po sebe a ja som si so smiechom skryla tvár do dlaní.

„To bolo maximálne trápne." zamrnčala som sa a počula som ako sa aj Jonathan zasmial.

„Môj otec je úplný idiot." hlesol pobavene.

„Nič nové." ozvalo sa znova odo dverí.

„Hej, dnes tu mám akože deň otvorených dverí?!" hlesol už rozhodene Jonathan.

An sa provokačne usmiala: „Ja som klopala. To vy ste moc zaujatí."

Pousmiala som sa.

„Tak čo sa deje?" opýtal sa už kľudnejšie."

„Joseph oznamuje, že dnes sa koná stretnutie a máš byť prítomný." povedala v skratke a Jonathan sa netváril veľmi veselo.

„Postrážiš ju?" mykol hlavou ku mne.

„Ja nie som decko..."

„Nemôžem. Idem totižto s vami."

Neverím ako ma dokážu tí dvaja ignorovať.

„Bill sa o ňu postará." dodala a s úškrnom bez slova zatvorila dvere.

„A to som už mal na večer plány." povedal nešťastne.

„Film?" zvedavo som sa spýtala.

„Film." odpovedal s úsmevom a vtisol mi pusu na líce.

„Tak si ho pozrieme zajtra."

„Ale teraz je výber na mne." oboznámil ma.

„Ja sa nesťažujem." obdarila som ho úsmevom. Len mi bolo ľúto, že sme si to museli odložiť na zajtra. Ale tak času máme viac než dosť.

„Červeň." hlesla som a vyhodila srdcovú osmičku.

„Guľa." našpúlila pery Vanessa a prekryla moju osmičku s tou guľovou.

Mierne som sa zamračila na nehodiacu sa kartu a potiahla z uhladenej kopy. Ako inak, Vanessa tam hodila zvyšné dve sedmy čo mala na ruke. Položila som svoje tri karty na listovú sedmu a porazenecky sa usmiala. Vanessa sa na mňa potmehúdsky usmiala.

„Niekto nám tu vyšiel z kurzu."

„No nie, nechala som ťa schválne vyhrať." hlesla som a obe sme sa rozosmiali.

„Ty si mi ale štedrá, sestrička."

Usmiala som sa a rozvalila sa na posteli: „Pripomína mi to naše spoločne strávené večere, keď sme dostali domáce väzenie kvôli zdrhnutiu z domu na žúrky."

Hneď nato sme sa rozosmiali.

„To boli časy. Už len Stefany tu chýba." hlesla Vanessa so slabým úsmevom.

„Noel vravel že sa o pár dní zastavia." povedala som a posadila sa.

„Však to. Mohol byť konkrétnejší."

„Mohol." mykla som plecami, „Čo myslíš, kedy sa vrátia z toho stretnutia?"

„Neviem. Snáď sa dlho nezdržia." povedala a poskladala karty do balíčka, „Nehovorili ti, čo sa ide riešiť? Predsa, ty si informovanejšia ako ja."

„Nie. Ani predtým mi to Jonathan nepovedal. Asi preto, lebo vtedy bol kupovať aj ten prsteň." usmiala som sa, „Ale trochu úprimnosti by občas nezaškodilo."

„To nie." zasmiali sme sa.

„Pôjdem si po veci do izby, daj mi chvíľku." usmiala som sa na ňu a vybehla bosá v nohavičkách a obyčajnom sivom tielku na chodbu a dúfala, že po ceste na nikoho nenarazím. Vošla som do svojej izby a so zamračeným výrazom začala prehľadávať konkrétny film, ktorý by sme si s Vanessou pozreli. Následne som sa uškrnula.

Prekukla som ťa, Jonathan. Nabudúce musíš byť pozornejší a nie len tak mi vziať CD aj s obalom.

Napriamila som sa, keď sa moje dvere otvorili.

„Bill?" ozvala som sa prekvapene a nesvoja si stiahla lem trička nižšie.

„Prezleč sa. Počkám ťa v hale." povedal a už by zatvoril dvere, no ja som k nim pribehla a zastavila ich.

„Deje sa niečo?"

„Odchádzame. Vysvetlím ti to po ceste, máme naponáhlo." podľa jeho pohľadu som mu aj uverila, aj keď sa zdalo, že to nebudú žiadne zlé správy.

Natiahla som si na seba nové spodné prádlo, modré rifle a čierne dlhorukávové tričko, na ktoré som si prehodila sivý bavlnený sveter. Vlasy som si poriadne rozčesala a na tvár použila minimum mejkapu, čím som sa moc nezdržiavala a obula si čierne voľné letné čižmy.

Len čo som sa objavila na chodbe, Bill mi otvoril dvere a potom ma viedol k čienemu fiatu. Čudovala som sa, kde je ochranka, no pred vchodom už stála a rovnako aj pri bráne. Bill povedal, že po mňa posiela Jonathan a oni nás bezproblémov pustili.

Takže Jonathan? Preto bol znova taký tajnostkár. Znova si niečo pre mňa pripravil. Usmiala som sa a zahľadela sa na prsteň.

„Ideme na dlhý výlet?" opýtala som sa.

„Nie." odpovedal stroho Bill, „Batožinu máš v kufri."

Prikývla som a zrak uprela von do noci.

Potom mi niečo napadlo. No nebola som si tým tak istá a preto mi chvíľku trvalo, kým som sa spýtala.

„Bill?"

Odbočili sme z hlavnej cesty.

„Bill kam ideme?" opýtala som sa naliehavejšie a v mojom hlase bolo počuť nervozitu, „Jonathan by po mňa nikdy ochranku neposlal tak mi dopekla povedz kam ideme."

To, že som zvýšila hlas a nervozita v ňom sa vystupňovala donútilo Billa zahodiť kamennú masku.

„Je mi to ľúto, Alisson."

„Bill čo sa deje?" hlesla som mierne vyplašene a všimla si čierneho športiaka na kraji cesty.

„Ja len musím plniť príkazy, prepáč."

„Koho príkazy?!" vyštekla som, keď sme zaparkovali za čiernym ferrari a otvorili sa dvere vodiča.

„Nikdy by som proti vám nešiel, tým si môžeš byť istá. Nikdy by som nepritakal nepriateľovi." hlesol a zovrel rukami volant.

„Koho príkazy?" zlomil sa mi hlas a videla som, ako z ferrari lenivo vystupuje muž a kráča k nám. Už som vedela, koľká bije, „Josephove, však?"

Prikývol: „Dostal som nariadenie odovzdať ťa im. Vyhrážali sa dvoma alternatívami- buď ty, alebo Dylan a Jonathan. Joseph sa rozhodol pre teba."

„Bill..." povedala som zlomene, „Povedz Jonathanovi... prosím." vyhŕkla som rýchlo, lebo to už sa moje dvere prudko otvorili a muž mi odopol pás a vytiahol ma z auta. Bill vystúpil a zatiaľ čo mne slzy zatemňovali výraz, podal mu menšiu cestovnú tašku. Muž ma potiahol za ruku a viedol ma k ferrari, zatiaľ čo ja som sa len prizerala ako Bill so sklonenou hlavou nastupuje a skôr ako ma strčili do auta, jeho auto sa otočilo a vracalo sa späť do sídla.

Zatvorili sa moje zadné dvere a v aute som cítila slabší puch cigariet.

„Znova ťa rád vidím, Alisson." ozval sa zo sedadla spolujazdcu známy hlas. Vodič naštartoval a my sme sa pohli. Ten čo sedel vedľa mňa ma zapásal a pre istotu mi spojil ruky čiernou páskou. Odkiaľ mi len bol ten hlas známy?

Muž, komu patril ten hlas sa otočil ku mne, a keďže sedel vpredu, mala som na neho dobrý výhľad.

Nemo som pootvorila ústa a vypleštila oči.

„Friderick?" hlesla som priškrtene.