„Ránko." pozdravil ma len čo som otvorila oči a tak som sa musela hneď usmiať, „Samému mi bolo smutno, ale akosi som sa ťa v noci nedočkal."

„Dlho sme s babami debatovali." vyhovorila som sa.

„Ako keby ste sa nevideli celý rok." pretočil očami.

„Ja za to nemôžem, že s bratom neprehodíš poriadne ani obyčajný pozdrav." mykla som plecami.

„No, možno za to môžem ja, ale akosi ma to ani netrápi." povedal ľahostajne.

„Tebe nevadí byť nemilovaným?"

„Ako nemilovaným?" opýtal sa prekvapene a stiahol si ma k sebe, „Ja milujem teba a ty mňa. Bohate mi to stačí."

Usmiala som sa a uložila si hlavu na jeho hruď: „Aspoň ťa už moja bezprostredná blízkosť...no..."

„Nevzrušuje?" opýtal sa pobavene a následne sa jeho pery ocitli pri mojom uchu, „Nebuď si ničím istá ak nemáš dôkazy. Všetko sa dá ľahko overiť." zapriadol a ja som vyvalila oči.

„Ó sladká nevedomosť. Nič si preverovať nebudem. Niektoré tajomstvá by tajomstvami mali ostať." povedala som a posadila sa, no on si ma pritiahol s pobaveným smiechom späť na hruď.

„Si pre mňa rovnako atraktívna ako na začiatku. Žiadny strach."

„Práve to, neviem, či sa mám báť, že už pre teba atraktívna nebudem, alebo práveže budem."

Potichu sa zasmial: „Mala by si vedieť rozlišovať svoje pocity, Alisson. Strach a vzrušenie sú veľmi odlišné pocity."

„Ale..." chcela som namietať, no on ma jedným bozkom hneď umlčal. Odtiahol sa a palcom pravej ruky mi prešiel po perách.

„Radšej vymysli, čo dnes podnikneme. Nemienim mať otca a brata na očiach celý deň." povedal mierne otrávene.

„Typujem, že len tak nás z tohto sídla nepustia."

„Typuješ správne."

„Tak sa ukáž, Jonathan Wanner, priprav pre mňa jednu peknú prechádzku s piknikom." poťukala som ho po hrudi.

„Prechádzka. S piknikom." povedal prekvapene a mňa náramne bavila jeho reakcia.

„Ak chceš, tak si to niekam zapíš." rypla som, no to som sa jedným rýchlym zvrtom ocitla pod ním. Lakťami sa opieral po oboch stranách mojej hlavy a ruky ktoré som mala pri hlave mi chytil a preplietol si so mnou prsty. Nasadil svoj typický úškrn.

„Však počkaj. Pripravím ti tak krásnu vychádzku, že večer to budeš so sestrami rozoberať aspoň dve hodiny."

„Len aby si ma nesklamal." pozrela som na neho cez mihalnice a usmiala sa.

„Ja si svoje prísahy vždy dodržím." povedal a cítila som jeho dych na mojej tvári, „A preto som nikdy nesľuboval, že budem dobrým bratom, synom a človekom."

„Ale dokonalým milencom." vypadlo zo mňa, až ma to samú prekvapilo a zahryzla som si do pery. No ten Jonathanov nadšený víťazný úsmev nasvedčoval, že viac som mu pochváliť ego už nemohla. Moja smola.

„Ale ja nie som len milenec." namietol, no úsmev mu neschádzal.

„Samozrejme, že nie."usmiala som sa a vyslúžila som si od neho jeden pekný, hlboký bozk. Niekto zaklopal na dvere a Jonathan vydal zvuk podobajúci sa na vrčanie psa. Zliezol zo mňa a šiel k dverám. Posadila som sa keďže som mala aj odtiaľto dobrý výhľad na dvere. Jonathan ich otvoril a uvidela som Dylanovu hlavu.

„Mám tu rozrobenú prácu braček, zastav sa neskôr." utrúsil Jonathan.

„Bože Jonathan!" zahriakla som ho a v nočnej košeli pricupitala až k nim, „Čo sa deje?"

Dylan sa na mňa zahľadel a víťazoslávne sa uškrnul: „Našiel som ten účet. Už len heslo. Deväť miestne."

„A myslíš si, že ona ho bude vedieť." povedal Jonathan.

„Nie, ja v to dúfam." otočil sa Dylan k nemu.

„Pochybujem, že jej otec nechal heslo k účtu."

„Nie nenechal." povedala som, „Ale asi viem, aké bude."

„V tom prípade záhada vyriešená." povedal spokojne Dylan, „Pôjdeme tam a pekne si sumu vezmeme."

„Len tak tam pôjdeme?" nadvihol obočie Jonathan.

„Ja to s otcom dneska vybavím." pretočil očami Dylan.

„Zajtra." povedal Jonathan, „Dnes už máme my dvaja plány."

Dylan nespokojný pohľad presmeroval na mňa, no nepovedal nič, iba potichu zamrmlal: „Tak pekný deň."

Dylan odišiel, Jonathan zatvoril dvere a otočil sa ku mne. Prebehla mi husia koža na chrbte pri spomienke na včerajší večer. A hlavne na Dylanove slová.

„Zrejme sa nepoučím nikdy. Vždy ma bude lákať to, čo nemôžem mať."

„Aké heslo máš na mysli?"

„Pamätám si, že otec si rád poznačoval veci v poznámkach. V rôznych kódoch. Možno že ten jeden konkrétny bude správny."

„Tie poznámky už nie sú?"

„Zobral si ich so sebou. Až na ten jeden list. Takže nie sú."

„Čo bolo na tom liste?"

„To, čo bude s veľkou pravdepodobnosťou v hesle." povedala som zamyslene. Malo to deväť miest. Ak to nebude to, tak fakt neviem.

„Aj mi to povieš?"

Pousmiala som sa: „Ako ma otec učil, v mafii je dobré, ak o jednej veci vie iba jeden človek. Navyše, nieže by som nejako pochybovala, ale do zajtra sa môže stať veľa vecí a možno budú chcieť vymáhať aj to heslo."

„Ale prečo by si mala byť ohrozená ty?" opýtal sa mierne nahnevane. Bolo mi jasné, že sa mu to nepáčilo, že by bol najradšej, ak by ma mal pod kontrolou, ale rovnako tvrdohlavá som aj ja a nemienim mu vešať na nos ďalšie problémy.

Spravila som krok dopredu a vzala mu tvár do dlaní: „Pretože nejde mať nad všetkým kontrolu, Jonathan. Rovnako, ako nejde všetko vyriešiť, i keď sa snažíš akokoľvek. Niekedy je dobré nechávať veci aj na iných. A dôverovať im." zdôraznila som posledné slová.

„Ale ja ti dôverujem." namietol.

„Tak to nechaj na mňa. A choď pripraviť program." usmiala som sa a tým ho aj nejako obmäkčila.

„A čo budeš robiť ty?"

„Ja sa zatiaľ pripravím." odstúpila som a provokačne sa mu otočila chrbtom, „Ale pred tým si ešte trochu poležím."

Zvalila som sa do postele a on sa uškrnul: „Čakám ťa o dvadsať sedem minút. Presne."

Žmurkol a už ho nebolo. Zatvoril dvere a ja som sa lenivo prevalila na chrbát a zadívala sa do stropu. Pomaly si začínam myslieť, že sa zo mňa stane akýsi odkazovač Roberta Willkinsona.

Privrela som oči a nechala slnko, aby mi zohrievalo na tvári. Jonathana som držala za ruku, takže som aspoň trochu vedela, kadiaľ mám klásť nohy.

„Som zvedavá, čo si si pre mňa pripravil."

„Zvedavá byť môžeš, nič ti nepoviem." povedal a i keď som ho nevidela, vedela som, že sa uškŕňa.

„Ako inak." usmiala som sa, „Ale obsah košíka cítim až sem."

„Ten čokoládový koláč bola náhoda. Keď som tam prišiel, práve ho položili na stôl čerstvo upečený. Tak som si dal naložiť dva kúsky. Ale mám tu aj niečo slané, ak náhodou."

„Aj víno?" opýtala som sa a on sa zasmial.

„Aj víno."

„Červené?"

Znova sa zasmial: „Červené, pretože som nechcel vláčiť so sebou aj zelené."

„A poháre."

„Tie nesmú chýbať." povedal a ja som otvorila oči. Pozrela som po ňom a ten jeho spokojný uvoľnený úsmev bol ako balzam pre moju dušu. Pohladila som ho palcom po ruke a on mi ju stisol a usmial sa na mňa. Po dlhšej prechádzke pekne a honosne upravenou záhradou, pestrými kvetinovými záhonmi, presne zostrihanými živými kríkmi do rôznych tvarov, zopár sochami, ovocnými stromami a upravenými vykladanými chodníkmi sme došli až na malú terasu a sadli si za jeden stôl pri ktorom boli dve stoličky. Samozrejme, aj tieto boli ozdobené zatočenými krajmi a boli lesklej čiernej farby, rovnaký bol aj stôl so skleneným vrchom. Jonathan vyložil na dva taniere obložené bagety, jeden menší tanier s tortou položil medzi nás a ako posledné nám nalial víno do dvoch pohárov a nechal ho na stole. Položil nám servítky pri taniere a ja som ho premáhajúc smiech tíško sledovala.

„Tie bagety sú tak neskutočne romantické." uchechtla som sa.

„Samozrejme, že sú." zaškeril sa, „Pripravoval som ich sám."

„To budú s príchuťou lásky, všakže?" usmiala som sa na neho ako slniečko.

„Až sa ňou zadusíš." povedal s milým úsmevom, no ja som na neho len prekvapene pozrela. Zasmial sa a nastavil pohár, aby sme si štrngli. Pozrela som mu do jeho tmavých hnedých očí a štrngli sme si.

„Nazdravie." popriali sme si a odpili. Potom sme sa pustili do bagiet. Neviem, čo za omáčku použil, ale bola ozaj dobrá.

„Vidím, že ti chutí." usmial sa a ja som horlivo prikývla a utrela si pery do servítky.

„Lepšie nespravia ani v bagetérii." uškrnula som sa a on rovnako odpovedal úškrnom. Po bagetách sme zhltli aj každý svoj kúsok torty a všetko sme to zapili dobrým červeným vínom. unavene som sa oprela o operadlo a chytila sa za prejedené brucho. Jonathan sa zasmial a vstal.

„Poď, prejdeme sa, aby nám vytrávilo." povedal a ponúkol mi ruku. Vzala som ho za ňu a zišli sme z terasy na pekne, lepšie povedané dokonale, udržiavaný trávnik jasnej zelenej trávy. S úsmevom som si vyzula balerínky a zaborila bosé nohy do trávy.

„Vyzuj sa aj ty. Je to príjemné." poradila som mu a on len s úsmevom pokýval nado mnou hlavou, no na môj prosebný pohľad sa so smiechom vyzul a tak sme sa bosí prechádzali po mäkkej tráve.

Ako sme tak kráčali ruka v ruke vedľa seba, znenazdajky som ho uchopila za ruku oboma mojimi a podarilo sa mi ho poľahky stiahnuť na zem, keďže to nečakal. Ale to by nebol on, ak ma nestiahol so sebou. So smiechom som mu dopadla na hruď a naše tváre sa bolestivo zmraštili, keď sa nám zrazili. Napriek tomu som sa pridŕžajúc si čelo smiala, čím som nakazila aj jeho.

„Je ti takto príjemne?" opýtal sa a keďže som mu ležala na hrudi, objal ma rukami.

„Neskutočne." povedala som a uložila si hlavu na jeho plece.

„Ale ale, sme stredobodom pozornosti." povedal a ja som nadvihla hlavu. Všimla som si, že odtiaľto bol dobrý výhľad na Dylanovu izbu, a to sme neboli ani tak ďaleko od domu, takže som cez francúzske okná videla, ako si tam Dylan s Vanessou postávajú a dívajú sa na nás. Zatiaľ čo ona sa úprimne usmievala, Dylan nás sledoval s nečitateľným výrazom. Radšej som odvrátila zrak na Jonathana a usmiala sa.

„A vraj, že budeme mať súkromie."

„Myslel som si to." uškrnul sa. Otvoril ústa, no ja som ho zastavila.

„Žiadne pervézne poznámky prosím."

Zatvoril ústa a usmial sa. Nadvihol hlavu a vtisol mi bozk na čelo: „Ako sa ti páči prechádza s piknikom?"

„Veľmi. Ani som netušila, že si taký romantik." podpichla som ho a on sa zasmial.

„To som netušila ani ja."

Znova som si uložila hlavu na jeho plece a zatvorila oči.

„Chceš tu ležať takto dlho?"

„Daj mi ešte chvíľku." usmiala som sa a on ma pohladil po vlasoch, ba som si vyslúžila i bozk.

„Koľko len budeš chcieť." zašepkal a v hlase som mu počula spokojnosť a radosť.

„Ja neverím, že dvaja ľudia dokážu mlčať cez dve hodiny cesty." zamrmlala som keď Dylan vystúpil. Jonathan sa na mňa otočil.

„Buď sa nebavíme, alebo hádame."

„Takže toto mám brať ako nejaký náznak bratskej spolupráce?"

„Tak nejak." povedal a vystúpil z miesta spolujazdca a Dylan mi otvoril ľavé zadné dvere. Vystúpila som a vzala si kabelku, kde som vlastne okrem prepožičaného telefónu a vreckoviek nemala nič. Však Jonathan mal stále moje doklady.

Vošli sme do miestnej malej banky, zodpovedajúcej malému mestu. Naposledy som tu bola u Georga ešte keď sme boli malé a samozrejme, veľa vecí sa zmenilo, aj keď niektoré ostali presne také isté ako pred rokmi. Napríklad to neďaleké kvetinárstvo. Nešlo sa nad tým neusmiať.

„Poď." povedal Jonathan, no namiesto banky sme smerovali práve k tomu kvetinárstvu, zatiaľ čo Dylan nás čakal opierajúc sa o auto. Vošli sme do kvetinárstva a do nosa mi udreli všetky možné vône kvetov, ktoré spolu vytvorili jednu dokonalú. Nadýchla som sa a usmiala sa.

„Aký kvet si prosíš?" opýtal sa s úsmevom a predavačka nás hneď milo privítala.

Obzrela som sa, no do očí mi padol len jediný kvet. Siahla som po ružovej gerbere s červenkastým nádychom a bielymi koncami lupeňov.

„Tento." hlesla som s úsmevom. Kvetinárka mi ju ozdobila ružovkastou stuhou a s úsmevom mi ju podala. Jonathan zaplatil a ruka v ruke sme sa vybrali späť za Dylanom. Ten si nás premeral a dokonca sa mi zazdalo, že sa pousmial. Len čo sme boli blízko pri ňom, odrazil sa odo dverí auta a všetci traja sme prešli hlavným vchodom banky. Jonathan ma pustil a šiel dopredu, hľadajúc konkrétnu miestnosť, kam sme mali ísť. Dylan ladnými krokmi kráčal vedľa mňa a sledoval bratov chrbát.

„Sám neverím, ako si ho dokázala zmeniť, Alisson."

„Zmeniť?" opýtala som sa neurčito.

„Nikdy som nevidel Jonathana takéhoto. On je do teba zaľúbený až po uši. Už len to, že nejakej žene kúpil kvet, je vrchol zmeny jeho chovania."

Usmiala som sa nad jeho slovami. Môj Jonathan. Láskou pobláznený Jonathan.

„A čo keby si aj ty pre zmenu kúpil Vanesse kvet?" pozrela som po ňom a on sa usmial, „Žlté ruže sú jej obľúbené. A aby z toho Stefany nevyšla nasucho, vezmeme nejakú drobnosť aj jej."

„Fajn."

„Fajn." usmiala som sa.

„Sem." povedal Jonathan a my sme ho nasledovali. Pri pulte sme sa predstavili a vypýtali si prístup k účtu. Keď si overili moju identitu rodinného príslušníka, pustili ma k počítaču a predo mnou sa rozklikla tabuľka s deväť miestnym heslom.

„Dobre, ideme na to." zamumlala som.

„A čo keď to heslo nebude správne?" opýtal sa pochybovačne Dylan a založil si ruky na hrudi.

Jonathan na mňa len pozrel, akoby sa chcel ubezpečiť.

„Bude to správne." povedala som rozhodne a položila prsty na klávesnicu.

AlissonW2

Enter.

Následne sa rozsvietila kolónka: Heslo prijaté.