„Kto je to Skoliov? A čo je to Skoliova pyramída?" opýtala som sa ho, keď zložil.

„Skoliov bol jeden, povedzme, významný mafián, darilo sa mu v obchodoch, mal nemalý majetok a okrem toho mal veľa prínosov do obchodov. Lenže napokon, keď mal k dispozícii najväčší balík v histórii, zradil a okradol väčšinu mafiánov a zmizol aj so svojim veľkým majetkom. To, prečo sa mu to tak záhadne podarilo bolo, že mal veľa pracovníkov, sluhov či dlžníkov, ktorý pre neho pracovali a..."

„A tak vznikla Skoliova pyramída. On bol na jej vrchole a následne boli tí podradení..."

„Až do posledného chudáka. Mal v tom jedinečný systém a síce sa mnohí snažili napodobniť jeho štýl, ako aj práve teraz, nikdy to nedotiahli do takej dokonalosti a boli prezradení."

„Ale ani títo to nemusia tak dotiahnuť."

„To je pravda, ale situáciu to vôbec nezlepšilo."

„Prečo?"

„Lebo ten dotyčný človek nás nechce zradiť, tak ako to robil Skoliov. On nás chce zabiť." zdôraznil a ja som si frustrovane vzdychla, „Ale žiadny strach, vďaka tebe máme ďalšiu indíciu a zistíme, o čo mu ide. Si múdra hlavička."

Vtisol mi bozk do vlasov a ja som sa uchechtla: „A vraj kto je tu mafián."

„Darmo si mafiánom, ak ti je šiesty zmysel neznámy." povedal a zas mi vtisol bozk do vlasov.

Rozvalila som sa tak, že som mu hlavu položila na stehno a pozrela sa na neho: „A čo budeme robiť teraz?"

„Neviem. Myslím, že by bolo ešte dobré aspoň deň tu ostať. Pre istotu."

Prikývla som: „Tak si pustíme film?"

Usmial sa, ja som mu vzala z ruky telefón, položila na stôl a podala mu diaľkové. Kým hľadal film, tak som si ho nenápadne obhliadala. Síce som ho poznala ako Jonathana v obleku, keďže obleky nosí väčšinu času, páčil sa mi aj takto, v čiernom tričku na krátke rukávy a sivých teplákoch. Ja som mala len čierne legíny, biele tričko a krémový sveter, keďže mi bola zima aj napriek tomu, že kúril krb.

„Čo také zaujímavé vidíš?" opýtal sa bez toho, aby sa na mňa pozrel.

Uškrnula som sa: „Teba."

Usmial sa, pozrel na mňa a pohladil ma po líci. Privrela som oči a Jonathan sa ozval: „Ak chceš pozerať film, tak televízor je tým smerom."

Otvorila som oči a pokrčila nosom. Následne som sa pretočila na bok, no hlavu si nechala na jeho stehne. Film začal a to, ako ma príjemne Jonathan hladil, ma neskutočne ukľudňovalo, ako keby sa nemalo nič stať. Vôbec nič, i keď všetko nasvedčuje pravému opaku.

„Prečo na mňa tak pozeráš?" opýtala som sa, zatiaľ čo som sa v nočnej košeli rozvaľovala v posteli. On sa ležérne opieral o parapet okna, cez ktoré sa doteraz díval, a to ma aj akosi pred chvíľkou zobudilo.

Pousmial sa, ale stále sa na mňa len díval. Mal na sebe len sivé tepláky.

Otočila som sa na bok, aby som na neho videla a nechápavo sa zamračila: „Cez noc ťa podplatili slušným balíkom peňazí aby si mlčal, alebo ako?"

Uchechtol sa a pokýval hlavou.

„Tak čo?"

Odrazil sa od parapetu a pomalými ladnými krokmi sa presunul až ku mne a čupol si, aby sme boli zarovno. Pozrel mi rovno do očí a ja som v tých jeho uvidela iskričky a na pery sa mu vkradol hravý úsmev: „Chcem sa hrať."

Pootvorila som ústa, že niečo poviem, no to sa už vyšvihol na posteľ, prevrátil ma na chrbát a obkročmo si na mňa sadol. Chytil ma a zápästia a podržal mi ich pri hlave. Pobozkal ma na moje pootvorené pery a hneď si vydobil jazykom vstup.

Prerušil bozk a natiahol sa k nočnému stolíku, kde bolo položené červené lano. S lanom v oboch rukách pozrel po mne. Nič nepovedal, iba čakal. Opatrne a neisto som mu ponúkla ruky so zápästiami vedľa seba. Spokojne sa usmial a zviazal mi ich a napokon ich priviazal o čelo postele. Vtisol mi jeden jemný bozk a potom mi už pretiahol nočnú košeľu cez hlavu a nechal ju nam ňou a stiahol mi aj posledný spodný kúsok odevu. Zviazal mi nohy každú zvlášť o roh postele a štvornožky ku mne zboku podišiel. Sadol si a prstami prešiel od môjho krku, cez trup, brucho až k môjmu stehnu. Zachvela som sa.

„Si nádherná." povedal a ja som sa začervenala. Nevedel sa na mňa vynadívať. Naklonil sa k mojim perám a opäť sme sa stratili v dlhých vášnivých bozkoch, ktorých som sa nevedela nabažiť, zatiaľ čo prstami mi jemne kreslil po bruchu.

Ani som si nevšimla, kedy sa po niečo znova natiahol, no keď sa odtiahol a v rukách držal čiernu látkovú škabošku na spanie, prekvapene som na neho pozrela. Vtisol mi bozk na čelo a usmial sa: „Žiadny strach."

Nasadil mi ju a tak mi ostávalo už len slepo mu dôverovať. Doslova. Znova som cítila ako mi prstami prechádzal po trupe a moje telo mu hneď odpovedalo. Vtisol mi bozk na krk, pokračoval po cestičke medzi prsiami až k podbrušku a odtiahol sa.

Započula som ako niečo zaštrngotalo. Mykla som sebou, no hneď som ucítila jeho ruku na mojom líci: „Len mi dôveruj, áno?"

Prikývla som, aj keď som si nebola celkom istá.

V jamke medzi kľúčnymi kosťami som zacítila niečo ľadové a vlhké. Od prekvapenia som zavzdychala a zachvela sa. Jonathan začal kocku ľadu posúvať nižšie, obkreslil mi ňou obe prsia a na cestičke medzi nimi mi ju nechal roztopiť. Izbou sa ozývali len moje prerývané vzdychy. Ďalšiu kocku ľadu mi položil do pupku, na čo som hneď zareagovala stiahnutím brucha, no po chvíli som sa uvoľnila. Načiahol sa po ďalšiu kocku a znova mi vytváral po celom trupe a bruchu mokré cestičky. Celá som sa chvela a vzdychala, celé mi to prišlo neskutočne príjemné.

Znova zalovil po ďalšej kocke a ja som jej chlad ucítila na perách. Jemne som ich pootvorila, prešiel mi po nich a potom som zacítila tie jeho horúce. Keď sa odtiahol usmiala som sa, no potom znova spojil pery a zacítila som, ako ich pootvoril. Spravila som to isté a kocka ľadu, značne roztopená, sa ocitla v mojich ústach.

Znova m i kreslil cestičky kockou ľadu po tele, neminul ani stehná a keď sa posúval po vnútornej strane stehien stále vyššie, zavzdychala som.

„Sama by si sa čudovala, kam sa taká kocka ľadu môže dostať." zapriadol mi pri uchu sladko.

„Ó môj Bože." povedala som prekvapene vyvedená z miery.

„Presne tak." zapriadol a keď som zacítila ten náhly chlad, chladnejší, než som cítila na akomkoľvek doterajšom mieste na tele, hlasno som zvolala od toto nečakaného pocitu. Pohyboval kockou hore- dolu a tým ma nútil slastne mu vzdychať pri uchu.

„Baví ma táto hra, Alisson."

„Máš zbalené všetko nutné?"

„Všetko schopné, čo som našla v šatníku." vyplazila som mu jazyk a on sa uškrnul. Vlastné veci som predsa ani nemala.

„Okrem toho," povedal a pristúpil ku mne aj s peňaženkou, z ktorej vytiahol akýsi doklad, aby mi ho ukázal, „toto je tvoj nový občiansky. Vybavili sme aj tvojim sestrám, tie má u seba Dylan. Ja mám ten tvoj, včera došiel, len som ti ho, ehm, akosi zabudol ukázať."

Začervenala som sa pri spomienke na včerajší deň. Ešte stále som cítila na tele tie ľadové cestičky, ktoré mi Jonathan vytváral. Zahryzla som si do spodnej pery a spomienky zahnala do kúta. Pozrela som na preukaz, ako inak s fotkou som spokojná veľmi nebola, ale tak fajn. Kto by aj bol, však?

„Ďakujem." povedala som nakoniec.

„Budem ho mať u seba." podotkol a schoval si preukaz aj s peňaženkou do vrecka čierneho saka a stratil sa vo svojej izbe.

Vrátila som sa k svojmu kufru a zazipsovala som ho. Vytiahla som rúčku a vyšla s ním na chodbu. Oprela som sa o stenu pri dverách Jonathanovej izby. Vyšiel von s kufrom a jednou cestovnou taškou. Vzal oba kufre a síce protestoval, no i tak som mu vzala tú cestovnú tašku aby sa nemusel na horné poschodie už vracať. Odskočil si ešte do kancelárie, kde zbalil moje náčrty a svoj a Stefanin notebook, plus ešte nejaký hrubý veľký štós papierov, zrejme tam boli zaznámenávané obchody s klientmi. Bola som rada, že to má takto pohromade, aj keď mi bolo jasné, že on s takýmito situáciami predsa len rátal.

„Nechce sa mi odísť." vzdychla som, keď sa objavil pri mne.

„Ver, že ani mne, kráska." povedal a vtisol mi bozk na líce. Vzala som mu tú ťažkú tašku so štósmi a notebookmi s polu s cestovnou a všetko sme to dali do kufra a tašku na zadné sedadlá. Vedľa nás parkovali ešte dve naštartované autá ochranky a Jonathan im venoval nevrhlý pohľad. Otvoril mi dvere a ja som si sadla. Zatvoril mi dvere, znova všetky zámky na dome a bránach uzamkol dotykom svojej ruky a potom si sadol za volant a naštartoval.

„Nebojíš sa nechávať to tu všetko len tak?" opýtala som sa.

„Nie. Pretože dnu sa nedostanú, iba ak by mi usekli ruku. Okrem toho, všetko cenné mám u seba a preto sa ešte zastavíme v banke, aby som si tam tie dokumenty uložil. Až potom ideme za ostatnými."

„Takže taká dlhšia cesta?"

„S tými krysami za našim zadkom." povedal podráždene a pozrel do spätného zrkadla na naštartované autá. Chlácholivo som ho pohladila po ruke a on mi ju stisol. Pustil mi ruku, preradil a pohli sme sa z miesta s ochrankou za zadkom. Musela som sa usmiať, keď som si všimla, že mal na ľavej ruke tie hodinky, ktoré som ako prvé navrhla. Pohodlnejšie som sa oprela do sedadla a pozorovala okolitý svet za oknom.

Prebudilo ma vypnutie motoru a pohladenie po líci. Otvorila som rozospato oči a pozrela na Jonathana.

„Sme tu, kráska." povedal. Pozrela som sa na honosnú obrovskú bielu vilu s oranžovou strechou a jedným poschodím, balkónami a terasami, udržiavanou záhradou, asi piatimi garážami, fontánou oproti hlavnom vchode, s drevenými masívnymi vstupnými dverami, s francúzkymi oknami a nejakými tými sochárskymi kúskami vonku pri garážach a pred vchodom, stvárňujúcimi zvieratá v skoku, sede či ľahu, alebo postojačky.

Jonathan sledoval môj pohľad: „Áno, síce je moje konto od otcovho nižšie možno o jednu desať tisícku, narozdiel odo mňa otec svoju veľkosť majetku hrdo vystavuje na oči všetkých."

Prosím? Tak keď toto si môže dovoliť starý Wanner, čo symbolizuje nejaké tie milióny, koľko môže mať na konte Jonathan, keď vraví, že je menšie len o nejakú desať tisícku? Však majetok mojej rodiny sa nesiahal ani po tú desaťtisícku. Panebože.

Jonathan sa zasmial nad mojím udiveným výrazom: „Zavri pusu kráska. Tú si šetri na moje bozky." povedal a vystúpil. Otvorila som dvere a vystúpila z čiernej Audi a7. Akýsi sluha k nám podišiel a vybral nám kufre z auta. Jonathan ma vzal za ruku a konečne som sa prestala dívať ako vyoraná myš na všetok ten prepych a luxus okolo mňa a pozrela som do jeho hnedých očí, odrážajúcich slnečné lúče.

Pohladil ma po líci a jemne ma pobozkal. Bozk som mu opätovala, práve, keď nás vyrušilo zakašlanie. Obaja sme sa otočili tým smerom a uvideli Dylana v čiernom smokingu s bledomodrou košeľou ladiacom k jeho modrému fliačiku v hnedom oku a lúče svetla mu zosvetľovali hnedé vlasy. Premeriaval si nás s kamenným výrazom. Ruky mal voľne vo vačkoch.

Pohľadom som rýchlo prebehla po mojich čiernych šatách po kolená, s čiernou čipkou po celých šatách, jemne pretŕčajúcou cez okraj šiat a nie veľmi vysokých lodičkách jemnej červenej farby.

„To ste si dali načas." prehovoril. Ani pozdrav, nič. Až som mala pocit, akoby som sa mu doslova hnusila, ale pritom sa na mne poriadne pohľadom ani nepristavil, iba si ma zľahka premeral a potom zapichol pohľad do Jonathanovho hnedého.

„Bol som si niečo vybaviť." povedal ľahostajne Jonathan, zatiaľ čo sluhovia nám už brali veci.

Dylan nadvihol obočie: „Povedal si, že tu budeš už ráno. Teda, budete."

Jonathan pozrel na hodinky: „Dvanásť dvadsať päť. Oh, tých dvadsať päť minút je fakt neodpustiteľných." prehovoril ironicky.

Dylan vzdychol: „Mne to môže byť jedno, ide tu o otca a jeho mienke o tebe."

„Otcova mienka ma vôbec netrápi." povedal Jonathan a konečne sme sa pohli k Dylanovi, „Aj tak ma nemá rád, ako zvyšok ľudského osídlenia na tomto svete."

Vzala som ho za ruku a preplietla som si s ním prsty. Jemne mi ju stisol a Dylan, ktorý šiel po Jonathanovom boku pozrel na naše ruky, následne na mňa a na brata takmer vôbec. Uprel pohľad dopredu a v trápnom tichu sme prešli cez biele schodisko s okrasným zábradlím až do vnútra vily, ktoré sa zdalo ešte honosnejšie ako jej vonkajšok.

Dylan sa ma mne zastavil pohľadom: „Kde má náhrdelník so slzou?"

„Serem ti tie náhrdelníky." povedal Jonathan otrávene. Dylan sa zamračil a chcel niečo namietať, no to nás už vyrušil starý Wanner.

„Som rád, že ste sa dostavili, Jonathan." povedal s predstieraným úsmevom.

„Ospravedlňujem sa za menšie meškanie." povedal so strojenou slušnosťou Jonathan.

Starý Wanner uznanlivo prikývol a aspoň to bolo z jeho strany úprimné. Premeral si ma pohľadom a nadhodil slabý úsmev: „Zdravím, Alisson."

„Dobrý deň." povedala som milo a pokúsila sa o úsmev. Tak ma to predsa učili. Tak ma to učil otec, keď ešte stále býval s nami.

Zovrela som pery, no z myšlienok ma vytrhol starý Wanner: „Ďakujeme z vašu pomoc. Teraz sme k nepriateľovi o krok bližšie."

Zaznamenala som ten uznanlivý tón v jeho hlase.

„Samozrejme, rada som pomohla." povedala som vážne.

„Bol by som rád, ak by ste sa vy dvaja presunuli so mnou do konferenčnej miestnosti." pozrel po synoch a otočil sa. Dylan ho nasledoval a Jonathan sa otočil ku mne.

„Si v poriadku?" opýtal sa so starostlivým hlasom.

„Áno, len... zrejme sa pôjdem nachvíľu niekam zašiť. Potrebujem byť sama." nemalo zmysel mu klamať.

„Choď hore po schodoch, doprava a úplne na koniec chodby. Doľava do hosťovskej izby a tam sa cez balkón dostaneš na menšiu terasu. Nechodí tam veľa ľudí. Navyše, bolo to tak troška aj moje útočisko." pousmial sa a pohladil ma po líci.

„Ďakujem." usmiala som sa a na podporu mu stisla rameno. Otočil sa a nasledoval otca s bratom do spomínanej miestnosti. Ja som sa riadila jeho pokynmi, až som sa napokon na daná miesto dostala.

Boli tam dokonca aj dve stoličky a menší stolík naboku. Sadla som si na stoličku a síce tu bol ozaj pekný výhľad na rozľahlé sídlo Josepha Wannera, momentálne mi boli prednejšie moje myšlienky. Potrebovala som si ich urovnať. Potrebovala som si v hlave urovnať, aké tajomstvá skrýval môj otec, Robert Villkinson. A koľko z nich mi prezradil.