Za celú noc som spala možno štyri hodiny, no i to som brala ako úspech. So sestrami sme toho veľa nenahovorili. Už teraz ma chytala triaška. Bála som sa, čo sa stane keď sa tie mohutné dvere z masívneho dreva otvoria. No nečakala som ani tak dlho.

Ozvalo sa šťuknutie zámky a už som stála na rovných nohách, až sa mi zatočila hlava. Dnu vošla nejaká žena. Mohla mať asi dvadsať päť rokov. Na tvári mala rozhodný výraz, no keď ma uvidela, zmäkla. Zatvorila dvere, presvedčila sa, či niekto nepočúva a potom mi položila cestovnú tašku k nohám.

„Musíme ťa dať dokopy dievča." povedala milo, no predsa len tam bol nejaký ten odstup voči mne. Mala na sebe maskáčové priliehavé nohavice, šnurovacie čierne topánky a čierne tričko s rukávmi po lakte. Najváraznejšie na nej boli prenikavo modré oči a ohnivo červené vlasy po bradu, vpredu dlhšie a vzadu kratšie, nie veľmi riedke.

„Čo s nami chcete urobiť?" opýtala som sa. Hlas ma dokonale zrádzal.

Mlčala. Čo som aj čakala, však?

„Predáte nás?" opýtala som sa pevnejším hlasom.

„Čože?" zdvihla hlavu, akoby ma len teraz započula, „To nie."

„Zabijete? Čo ste vôbec zač?"

Vystrela sa a rukou mi prešla po líci: „Čoskoro sa to dozvieš. A neboj. Ešte tu pobudneš dlho. Vlastne to záleží od teba."

Nahla sa k taške: „Choď sa umyť. Nájdeš tam všetko potrebné. Od sprchového gélu po zubnú kefku. Rýchlo." nesvoja som prikývla a o desať minút, som si už osprchovaná umývala zuby. Sprcha mi padla dobre, no len čo som z nej vyšla, znova som musela čeliť krutej realite. No slzy som statočne zadržiavala. Od celej preplakanej noci mi trešťalo v hlave. Ešte som si dala dva poháre vody aby sa mi uľavilo, upravila sa, keď mi žena rázne zaklopala na dvere, až som nadskočila. Otvorila som ich a ona mi podala šaty. Zatvorila dvere a ja som si s nadvihnutým obočím premerala čo sa mi dostalo do rúk. Spodné prádlo, čipkované priliehavé šaty nad kolená, čierne, skoro priesvitné silónky a sivé opätkové topánky. Keď som oblečená vyšla von, žena si ma spokojne premerala.

„Fajn." chytila sivý náhrdelník a zdvihla mi vlasy aby mi ho mohla pripnúť. Pustila mi ich a prečesala.

„Prečo toľko príprav?"

„Musíš spraviť dojem."

„Smiem vedieť pre koho?"

„Šéfov." povedala jednoducho.

„A ako sa voláš?"

„Volaj ma An." usmiala sa.

„Ehm, Alisson." povedala som, otočila sa a potriasli sme si rukami.

„Villkinsonová." pousmiala sa nešťastne, „To priezvisko ťa ešte bude mrzieť."

Nemo som na ňu zízala. Ako to myslela? Čo s týmto všetkým má naše priezvisko? Zbalila tašku a dlhé blond vlasy po pás si stiahla do vrkoča.

„Poď, je čas ísť." povedala a vyšli sme na chodbu. Za nami sa hneď vybrali dvaja svalnatí muži ako ochranka.

„Kam ideme?"

„Dám ti len jasné inštrukcie. Neodvrávaj. Drž jazyk za zubami a správaj sa ako sa na dámu patrí. Ak všetko dobre dopadne, dostaneš sa do dobrých rúk."

„Čože? Tak predsa len nás predávate?" prudko som zastala, no jeden z mužov ma postrčil vpred, div som nepadla na nos v tých topánkach.

An zovrela pery: „Nie tak celkom."

„A čo to je, nejaká nevydarená akcia mafiánov?"

Zahľadela sa na mňa.

„Žartovala som." zamumlala som a pokračovala v chôdzi. Aj keď som na opätkoch chodila pravidelne, na takej klzkej podlahe aká bola tu, sa predsa len ťažko chodilo a hlavne keď sme sa ešte ponáhľali.

„Zabudli sme na make up." ozvala sa odrazu An a premerala si ma, „Síce, ty ho ani nepotrebuješ. Ja ti snáď závidím." povedala a pokračovali sme ďalej, až som pred sebou uvidela známe tváre.

„Stefany, Vanessa!" zvolala som a keď som k nim tackavo dobehla, objali sme sa.

„Dobre," ujala sa slova An, „zapamätajte si to čo vám moje kolegine povedali a, že ste označené farbami náhrdelníku. Prosím, nič nepokašlite. Radím vám to len pre vaše dobro."

Len čo dopovedala, otvorili dvere a postrčili nás dnu. Šla som prvá, Vanessa druhá a Stefany posledná. An pokynula, aby sme si sadli na tri voľné stoličky a tým sa akoby vystavili na obdiv. Srdce som mala až niekde v krku pri pohľade na toľko mužov v obleku. Sedeli za kruhovým stolom, presne do polkruhu oproti nám. Niektorí v obleku vyzerali neodolateľne, iní akoby mali ho o tri čísla väčší alebo menší. Každý mal inú farbu kravaty a na ruke sa mu blišťali drahé hodinky.

Až teraz som si všimla, že sestry boli oblečené rovnako ako ja, a topánky mali zladené v náhrdelníkom. An opustila miestnosť a ja som si pripadala, akoby nás podhodili vlkom. Hladným vlkom. Premeriavali si nás jedna radosť.

Jeden z mužov sa postavil. Mal okolo tridsiatky a patril práve k tým lepšie vyzerajúcim: „Som David Flenberg. Určite máte veľa otázok, a tak začnem pekne poporiadku. Robert Villkinson bol jeden vplyvný muž, čo sa týka mafie."

„Náš otec..." začala Stefany, no následne zmĺkla. Nič nehovoriť. Iste.

„Bol mafián, presne tak. Náš plán bol uniesť jeho ženu, no podľa našich zdrojov sa s ňou rozviedol. No potom sme natrafili na vás. Včera sme vás uniesli, len aby sme od neho mohli vyžiadať sumu o ktorú nás obral. Lenže ten sviniar dnes ráno spáchal samovraždu a peniaze prepísal na neznámy účet."

„A čo s tým máme my?" opýtala sa maximálne kľudne Vanessa.

„Žiaľ, naše plány sa zmenili. Takže o vašej budúcnosti rozhodneme teraz."

„To nemôžete len tak!" ozvala sa pobúrene Stefany.

„Tá mladá je moc drzá." štekol jeden zo starších.

„Zbavme sa jej." pritakal druhý.

„Moment, mne sa náhodou páči." ozval sa jeden z mladších. Behala som očami z jedného na druhého.

„Myslím, že účtovníčka by sa mi do firmy zišla." ozval sa ďalší a sledoval Vanessu. Naprázdno preglgla.

„Ja si zoberiem tú sivú myšku." ozval sa muž okolo dvadsať štyri rokov až som sa čudovala, čo tam robí. No bol tam ešte jeden mladší. Tiež sa na mňa pozeral a oblizol si pery. Radšej som sa pozrela na toho môjho záujemcu.

No až vtedy mi začalo dochádzať, čo sa tu deje. Toto nemôžem nechať len tak.

„Nie. Moment." postavila som sa a videla som, ako sestry vyvalili oči, „To ma radšej zabite, ale ja bez nich nikam nepôjdem." založila som si ruky na prsiach.

„Nejaká odvážna." vysmial ma ten najmladší, zatiaľ čo niektorí ma počastovali nepríjemným pohľadom. No ja som sa dívala len do jedných očí. Do tých hnedých s modrým fliačikom v ľavom oku.

„Tak beriem všetky tri." povedal akoby to rozhodnutie nič nezavážilo.

„Stojí ti tá mrcha za to?" opýtal sa najmladší posmešne. Zdržala som sa štipľavej poznámky.

„Stoja mi za to všetky tri." povedal s úškrnom.

Stefany si potichu odfrkla.

„Vážne? A čo spravíš s tými dvoma zvyšnými keď sa rozhodneš?" nedali mu pokoja.

„Myslím, že to už je moja vec." povedal rozhodne.

„Takže sme sa dohodli," ozval sa David, „Dylan si vezme do opatery všetky tri."

„Ale aby to nemal také ľahké," ozval sa najstarší a už podľa správania som videla, že muži dali na jeho slová, „ostatných dvoch sa bude musieť zbaviť."

Dylan prebodol muža pohľadom.

„Dohoda je platná." prehlásil David.

Do čoho som nás to dostala? Myslela som si, že to bude takto lepšie, ale veci sú ešte horšie.

Dylan podišiel ku mne: „Uvidíme, či mi za to stojíte, myška."

Zdvihol mi bradu a pozrel mi do očí a potom na pery. Pustil ma a otočil sa na odchod. Na chodbe ohlásil nejakého staršieho muža, zrejem sluhu, aby nás vzal do jeho sídla.

„Alisson?" ozvala sa Vanessa.

Stála som tam so slzami v očiach: „Všetko som pokašlala."

„Budeme spolu. To je hlavné. Zvládneme to." povedala neisto Stefany.

„Toto je mafia, nie príbeh s dobrým koncom." povedala som a vydala sa za vodičom, ktorý na nás už mával. Sestry išli za mnou v tesnom závese. Venovala som krátky pohľad An, no nevedela som z neho nič vyčítať. Možno to tak bolo lepšie.

Celú cestu sme vzadu v bielej limuzíne mlčali.

Bola som s rozumom v koncoch. Neviem, čo je s mamou, náš otec sa dnes ráno zabil kvôli dlhom a ja mám teraz súperiť so sestrami o niečie srdce, o ktoré ale nestojím?

Nie. Ja budem s nimi súperiť o holý život.

Dajte mi do ruky kosu a môžem sa vydávať za smrtku. Všetko som tak neskutočne pokašlala. A čo je najhoršie, že už niet cesty späť.

Takže, čo hovoríte na nové postavy? :) Tušíte nejaké spojitosti? :)