Stihli sme to. Vďakabohu. Aj keď to bolo naozaj na poslednú chvíľu, ale nedbala som na to. Vyzeralo to dobre, či už nakreslené, alebo digitalizované a už si to Wanner v dohodnutom čase obzeral jedna radosť. Ja so Stefany sme sedeli na stoličkách kúsok od stola a čušali, zatiaľ čo Jonathan so založenými rukami stál pri otcovi.

„Tak čo na to hovoríš?"

„Som spokojný. Je to dobre odvedená práca, navyše v krátkom čase." skonštatoval spokojne. So Stefany sme si nečujne vydýchli. Ešteže to dopadlo tak dobre.

„Nechcete na tom nič zmeniť?" opýtala som sa. Narovnal sa, očami pri prezrel digitalizáciu a potom sa na nás otočil.

„Nie. Je to výborné. Páči sa mi to."

„Takže ostatné vybavovanie je na mňa. Hodinky ti prinesú tak... do desiatich dní." povedal Jonathan a zavolal si ho k sebe, čím my so Stefany sme mali konečne svätý pokoj. Zvládli sme to bravúrne.

Pozreli sme po sebe, buchli si päsťami na naše víťazstvo a zasmiali sa.

Kráčali sme späť do domu, lebo síce nám bolo vonku dobre, navečer začala byť zima a tak sa nám tam už sedieť nechcelo. Tým nás myslím sestry a An.

„Och, skoro by som zabudla." povedala som sama pre seba a zatiaľ čo ostatné pokračovali, ja som sa ešte vrátila späť k stolu. Vzala som si MP3 prehrávač so slúchadlami, ktorý som si od Jonathana vyslúžila ani neviem čím, ale tak dobre, nesťažujem si.

Omotala som si okolo neho slúchatká a rýchlym krokom sa vydala do domu, lebo mi bola ozaj zima. Senzor pred dverami ma zameral a zaplo sa menšie svetlo. Siahla som po kľučke, keď sa ozvala rana a napravo, vo výške mojej hlavy, skončila vo dverách guľka.

Zvolala som a rýchlo sa rozbehla doľava.

„Môj Bože. Ó môj Bože." strely sa ozývali tesne za mnou.

„Alisson!" začula som odniekadiaľ Jonathana.

„Ochranka!" zvolal Jospeh, „Jonathan..."

„Seriem na ochranku!"

Presklené okno za mnou sa po náraze guľky roztrieštilo. Potkla som sa a spadla na zem. Dotyčný nestrieľal. Zrejme ma nevidel. Opatrne som zalovila po zbrani vo vnútornom vačku kabátu a pevne ju uchopila v pravej ruke. Pre prípad som ju nabila. Mierne som podvihla hlavu, aby som zamerala odkiaľ šla streľba, no to hrobové ticho v celom areáli sa mi nepáčilo. Bola som od všetkých dosť ďaleko, a aj keď som si myslela, že Jonathanov dom nie je tak veľký, teraz som si mohla akurát tak zanadávať.

Kde je ten strelec dopekla?

Jeden hlboký nádych a už som sa odrazila od zeme a nemotorne sa rozbehla, no skôr, ako by som nabrala požadovanú rýchlosť, začula som výstrel, niečo ma trafilo do nohy, až mi bolesť vystrelila po celom lýtku a ja som bola hneď na zemi.

„Tam je! Vidím ho!" zvolal jeden muž a už sa začala paľba na určité miesto. No ani to strelca neodradilo a guľka presvišťala tesne pri mne. Rýchlo som sa začínala posúvať, až som sa skryla za jeden strom.

„Alisson?!" ozval sa Jonathan, zatiaľ čo jeho krik zanikol v streľbe. Nikde som ho nevidela a dokonca bol dosť ďaleko.

Pozrela som na nohu a na lýtku našlo to čudo, čo sa na mňa prisalo. Už len to, ako to blikalo na červeno, sa mi nepáčilo. Veľkosť bola taká presná do dlane. A zdalo sa, že odtiaľ trčí papierik. Tretie varovanie.

Vytiahla som ho von, no tá vec začala blikať rýchlejšie a navyše aj pípať. Zdesene som sa ju snažila dať s nohavíc dolu, ale to sa zdalo nemožné. Keď som započula, že pípanie sa zrýchlilo, neváhala som, vyzula si ledabolo tenisky a hneď na to aj nohavice.

„Alisson bež!" skríkla na mňa An, ktorú som zbadala pri stene domu, dosť blízko pri mne, no už aj tá cúvala späť. Rozbehla som sa bosá a bez nohavíc čo naďalej od stromu, MP3 som mala vo vačku mikiny a pištoľ s papierikom v ruke.

„Padol!" ozval sa muž a streľba prestala. Niektorí sa rozbehli tým smerom, kde mal byť muž.

Vtom tá malá ohavná bomba vybuchla a ja som od ľaku skončila na zemi. Síce to bol menší výbuch, ale keď som sa otočila, videla som ako sa z trávy dymí. Vďakabohu, že mám toľko šťastia. Nedokázala som odtrhnúť oči od toho miesta, kde som pred chvíľou stála ja a ani zima mi nejako neprekážala.

An dobehla ku mne a ľavou zdravou rukou si natočila moju tvár k svojej: „Si v poriadku?"

Bola som ešte stále mimo, ale prikývla som. Dylan k nám dobehol a pomohol mi na nohy. Ako som tak začala triezvieť z toho šoku, tým väčšia zima mi bola.

„Musí ísť dnu, inak prechladne." povedal a spolu s An ma doviedli dnu, kde ma sestry so slzami v očiach vyobjímali. Vanessa mi s chabým úsmevom podala legíny a tak som si ich rýchlo navliekla, aby som tam nestála ako polonahá.

„Tu už viac zostať nemôžeme." povedal Joseph, ktorý spolu s Jonathanom došiel dnu.

„Ako sa ale o tomto sídle dozvedeli? Dopekla." sykol, no keď ma uvidel, stiahol si ma do náručia a ja som mu oprela hlavu o ľavé plece. Vyslúžila som si hneď dva bozky do vlasov. Ochraniteľsky si ma objal.

„Prepáč." zašepkal, že som to počula iba ja, „Neochránil som ťa."

„Nie. Spravil si všetko čo si vedel."

„Ale..."

„Nie Jonathan." povedala som rázne a aj keď som vonkoncom nechcela, vyslobodila som sa z jeho objatia.

„Keď nájdeme tretie varovanie, odchádzame. Bez debaty. Tak ako sme sa dohodli." povedal rázne Joseph a všetkých prítomných si premeral.

„Ale varovanie sme nenašli." povedal Bill, keď sa vyrútil dnu.

„Lebo ho mám ja." povedala som, zbraň položila na skrinku a rozložila papierik.

„Alisson Willkinsonová, kľúč k Wannerovcom.

3. varovanie, tesne pred polnocou. Stihnete sa zachrániť?"

Prečítala som nahlas a chvíľu bolo ticho. Prečo práve ja? Iste, to by bolo moc jednoduché, ak by som z toho vyviazla bez zranení, však?

„Balíme veci, odchádzame." zavelil Joseph.

„Vy choďte." povedal Jonathan a Joseph sa na neho naštvane pozrel.

„Čo si potratil rozum? Nevšimol si si, čo sa tu stalo?!"

„Všimol! Ani tie vaše gorily sa na nič nezmohli. Tak sa láskavo practe preč. My prídeme za vami."

„Kedy?" opýtal sa Dylan.

„Keď sa veci ukľudnia. Viem kam treba ísť, a nie som taký hlupák, aby som si tu pokojne ostal nažívať ďalej. Len dajte tomu čas."

Joseph bol naštvaný a už by niečo povedal, kebyže mu Dylan neskočí do reči: „Fajn. Súhlasíme." venoval mi jeden pohľad a potom sa šli zbaliť, rovnako aj Stefany.

„Je to dobrý nápad?" hlesla som.

Zdvihol mi bradu: „Ver mi kráska. Je mi ľúto, že som ťa neochránil..."

„Hovorila som, že si o tom nemohol vedieť."

„Ale mohol! Jeden človek. A nikto sa proti nemu nezmohol, aj keď nám po areáli behá 50 ľudí. A navyše, sľúbil som ti, že budeš v bezpečí. Že ťa ochránim. Namiesto toho si takmer zomrela."

„Pozri, som tu, žijem. Kašli na to, musíme sa..."

„Ale mne na tebe záleží, Alisson! Nemal som to dopustiť." znel ubolene.

Vzala som mu tvár do dlaní a pohladila ho po líci. Videla som, že ho to akosi obmäkčilo. Pousmiala som sa.

„Tak, čo plánuješ robiť teraz?" opýtala som sa.

„Nájsť v duši pokoj a následne vymýšľať plány. A ty mi pomôžeš."

„Ja." nadvihla som obočie.

„Ty." uškrnul sa a už ma viedol za ruku.

„Počuješ to?" ozval sa odrazu.

„Čo?" zamumlala som ospalo a zívla.

„To ticho. To úžasné ticho." vzdychol spokojne a ja som sa zasmiala, „Prečo sa smeješ?"

„A nemôžem?"

„Ak mi povieš prečo, tak môžeš."

„Smejem sa na tebe."

„Pripadám ti smiešny?" otvorila som oči a pozrela po ňom. Sedel a gauči oproti mne a obočie mal nadvihnuté.

„Nehorázne." zasmiala som sa a točila na bok, aby som na neho videla. Uškrnul sa, oprel sa o operadlo gauča a roztvoril malý notebook, čo mal na stole. Započúvala som sa do ťukania jeho prstov po klávesnici a pozorovala ho. Ešte včera, po tom indcidente sa ostatní zbalili a ostali sme tu len my dvaja. Jonathan ma mal takmer stále na očiach, keďže sa o mňa bál a no... prišlo mi to milé. Bolo by hlúpe, ak by som povedala, že sa mi to nepáčilo. Mal o mňa starosti a tým pádom si u mňa zaslúžil jedno veľké plus. Napriek tomu, že k ostatným sa nespráva nejako milo, a k cudzím ako nejaká bezcharakterná sviňa, čím sa dosť podobá na Josepha, tak ku mne je úplne iný. Zdal sa mi, ako keby bol zaľúbený. Až po uši.

A ja? Sama neviem. Hej, na začiatku som ho nenávidela, potom som ho nemala rada a teraz? Teraz postupne, keď mi ukazuje aký vlastne je, tak sa mi páči čoraz viac. Možno aj viac ako len páči.

A za ten čas, čo sme sa s Dylanom nevideli, mi príde, že sa zmenil. Samozrejme že vidno, ako žiarli, no nevidím dôvod. Jeho rozhodnutie dokonale zničilo moje šance a síce to bolo ťažké, ale prijala som to a moje city k nemu pomaly, ale isto chladnú.

Navyše, síce mám Jonathana viac než rada, ale sama si neviem predstaviť, že by sme mali, no, vážny vzťah. Dá sa to pri ňom vôbec? Toho sa nebojím, že by ma podviedol, hlavne nie, ak vidím, ako ma vníma. Ako sa ku mne chová. Ale stále je tam tá jeho druhá stránka, tá, ktorej ide len o jedno a nezastaví sa, kým sa neuspokojí. Lenže čo keď sa mi to začína pomaly páčiť? Už nevzdorujem, pretože nechcem. Ľúbi sa mi, že sa mu môžem poddať, ale zároveň mi to príde úplne zvrátené. Možno ma nakazil, ktovie.

A síce som ohľadom tejto mojej citovej stránke spokojná, bojím sa, veľmi sa bojím, čo nás čaká. Kto je ten nepriateľ, ktorý by zaliezol aj do myšacej diery, len aby nás našiel. A hlavne, keď má na zozname úloh len jednu, tú hlavnú, a to zabiť nás. A prečo som práve ja kľúčom k Wannerovcom? A ako to, sakra, môže on vedieť? Koľko toho o nás vie? Určite toho nie je málo. A hlavne sa bojím, že za toho všetko ešte draho zaplatíme a aká bude cena.