Vošiel do miestnosti s telefónom pri uchu a nachvíľu zmĺkol, jak si ma tak premeral. Čakala som na jeho reakciu, v poslednom čase ma bavilo mierne si z neho uťahovať. Tentoraz som sedela na voľnom kúsku jeho pracovného stolu a kontrolovala môj nákres s požiadavkou klienta, ešte čerstvo vytlačenou.

Sadol si na stoličku.

„Dobre. Samozrejme, nerobí mi to problém. Účtovanie nechaj na potom, zráta sa to." nachvíľu sa odmlčal a počúval muža na druhej strane hovoru, „A už si sa rozhodol? Dobre, len by som bol rád aby to bolo čím skôr. Iste. Pekný deň."

Pri pozdrave sa mierne usmial a potom zložil.

„Kto to bol?"

„Noel." povedal a pohodlne sa oprel na stoličke.

„Čo chcel?"

„Zdrží sa u nás na pár dní. Možno dva, možno tri."

Chápavo som prikývla: „A rozhodol sa už? Lebo aj toto by sa dalo brať ako niečo za niečo."

„Oproti tomu, že v prípade núdze nám poskytne približne dve desiatky vycvičených ochrankárov, tak asi nie." uškrnul sa a ja som na neho našpúlila pery.

„Fajn, podmienky dohody som nepočula. A ani dôvod dohody."

„Kým to nie je nutné, nebudem ťa s tým zaťažovať." namietol rázne a tak som sa v tom radšej už nerýpala zbytočne.

Podala som mu nákresy aj s papierom: „Myslíš, že som sa utrafila?"

Jonathan si začal pozorne prezerať nákresy čo som mu podala aj s požiadavkou a zatiaľ si kreslila do skicára.

Prerušilo ma, až keď Jonathan na skicár jemne siahol, aby som náhodou neurobila zlú čiaru a ja som mu dovolila, aby si ho vzal a pozrel si kresbu. Bola tam ruža a zbraň, položené vedľa seba.

„Čo to znázorňuje?" opýtal sa a neschádzal pohľadom od papiera, ba prstom prešiel po ryhoch ceruzky.

Teba, ozvalo sa mi v hlave a ja som sa na moment zamračila. Keď zdvihol pohľad, radšej som len ľahostajne mykla plecami. Odložil skicár a ruky mi začal posúvať stále vyššie po vnútornej strane stehien, keď ja som sa rukami zaprela do jeho pliec a so smiechom ho odo mňa odtlačila a postavila sa.

„Ešte tri dni, to vydržíš." povedala som.

Vzala som si skicár s ceruzkou a vybrala sa preč, keď sa za mnou ozvalo: „Ale potom ťa už šetriť rozhodne nebudem."

V pomykove som rýchlo zatvorila dvere a pratala sa kade ľahšie, čo znamenalo odreagovať sa k Stefany.

Povzdychla som. Jonathan vedľa mňa tiež.

„Už čakám, kedy vytiahne snubný prsteň." utrúsil a Jonathan sa začne schuti chechtať.

Noel na nás pozrie, no potom sa otočí späť na Stefany a znova sa zahovoria. Musím povedať, že obaja si naozaj sadli. Ale že naozaj. To už je čo povedať, keďže Stefany mala vždy s niekým problémy.

Položila som si hlavu na jeho plece a on ma automaticky objal. Lepšie som sa oprela a začali sa mi zatvárať oči, zatiaľ čo Jonathan si v telefóne čítal e- mail. Zacítila som na sebe pohľad.

Otvorila som oči a všimla si, že Noel nás sleduje, zatiaľ čo Stefany nikde. Pootvorila som ústa, že sa spýtam kam šla, keď Noel odpovedal.

„Len si odskočila po niečo do izby."

Kývla som na znak, že chápem.

Noel si nás premeral s nečitateľným výrazom, a seriózne som rozmýšľala, či to slabé pozdvihnutia kútikov sa mi zdalo, alebo nie. No vzhľadom na to ako sa tváril, nejako sa mi to nezdalo pravdepodobné.

Lepšie som sa usalašila v Jonathanovom lone, zatiaľ čo on mi s úškrnom potiahol neposlušný prameň. Potom sa pozrel na Noela: „Už si sa rozhodol?"

„Povedzme."

„Tak čo odo mňa žiadaš?"

„Stefany."

Prudko som sa posadila: „Moment, moment. Nemyslíte si, že len takéto podávanie žien medzi mafiánmi je už ohrané? A druhá vec, ja ju chcem mať pod dozorom. Dopekla, nemôžete si tu len tak rozkázať nejakú vec!" zvolala som nahnevane.

„Kľud." povedal Noel.

„Okrem toho, Stefany som už vybavil tú školu." povedal Jonathan. Za iných okolností by som jasala, ale teraz len ďalší problém.

„Akú školu?"

„Mala by dokončiť školu, keď ju raz začala." povedala som mrzuto a keďže mi bolo Noela ľúto, tak som mu to hneď vysvetlila, „Uniesli ste nás totižto práve, keď mala obdobie skúšok."

„To ma mrzí." povedal, no tu neprevyšoval až tak ten nezáujem. Zaujímal sa o ňu.

„Takže?" ozvala som sa skľúčene.

„Súhlasím." ozvalo sa odo dverí. Ani som si nevšimla, kedy prišla, no myslím, že počula všetko, „Za podmienky, že naozaj tú školu dokončím. A budem pre Jonathana tie hodinky robiť. A že tu budem rovnako často ako u teba."

„Dobre." hlesol Noel a ja som bola aspoň sčasti spokojná, „Spravíme to tak, že kým budeš na škole, vybavíme ti internát, ochranku a šoféra. Potom sa presťahuješ ku mne."

Prikývla.

„Stefany..." hlesla som skľúčene a ona ku mne podišla.

„Nie Alisson, to je..."

„Stefany povedz mi len jednu vec." prerušila som ju a ona na mňa odhodlane pozrela. Premerala som si oboch mužov.

„Je to tvoja slobodná voľba?"

„Ak by nebola, mohli by sme to vyriešiť inak." ozval sa Noel.

„Je to moja slobodná voľba." povedala s úprimným úsmevom a ja som ju objala. Opätovala mi objatie a potom si sadla pri Noela a ja pri Jonathana.

„Takže o akom časovom rozmedzí sa bavíme?" opýtal sa Noel.

„Tak od budúceho mesiaca nastupuje, a za tri mesiace to musí nejako dobehnúť. Potom po škole, automaticky sa sťahuje k tebe."

„Ale budem ťa aj tak navštevovať," povedala Noelovým smerom a nevedomky si obaja preplietli prsty, „A vás takisto."

Usmiala sa na nás, no ja som sa zatavila pri jednom slovku a tak zvyšok komunikácie nevnímala. Povedala vás. Stále uvažujem nad naším vzťahom, medzi mnou a Jonathanom, ale akosi to stále nie je ono. Máme predsa iné požiadavky, priority. O je vrah, ja obeť. On je silný ja slabá. Jeho každý nenávidí a ja mu slepo dôverujem z mne neznámych dôvodov. Rada s ním trávim čas, ale zároveň sa ho podvedome bojím.

Toto nie je vzťah, po ktorom túžim. Ani vo sne.

„Idem si ľahnúť." povedala som a nechala ich troch osamote. Cestou som sa zastavila v kuchyni a vzala si vanilkový croissant a potom si ľahla do mäkkej pohodlnej posteli. Croissant som zjedla raz- dva a potom len stačilo, aby som sa pohodlne uložila a spánok sa dokonale premohol.

Zobudila som sa na strašný smäd a keď som pozrela na hodinky, videla som, že bolo už niečo pred pol nocou. To som tak dlho spala?

Potichu som zamrčala a posadila sa. Pretrela som si oči, siahla po nočnej košeli a stratila sa v kúpeľni. Vyšla som v nej von na chodbu, keď som započula zo Stefaninej izby tichý rozhovor. Dvere boli pootvorené, tak som nakukla, lebo zvedavosť mi nedala.

„A určite súhlasíš s mojou podmienkou?" opýtal sa Noel a rukou pohladil Stefnino líce. Oprela sa o ňu a usmiala sa.

„Si veľmi zaujímavý človek Noel. Snáď prvý, pri ktorom nepochybujem. Myslíš, že je to v poriadku? To že ti verím a..." odmlčala sa a sklonila hlavu, „že sa mi páčiš od prvého momentu?"

„Ale ty sa mi páčiš ešte viac Stefany. Zaujala si ma od prvého momentu."

„A čím? Že som ležala polomŕtva, strapatá a vyčerpaná na posteli? Dobre vedieť." zasmiala sa potichu a Noelovi sa na tvár tiež vkradol široký úsmev.

„Presne tým." povedal a skôr akoby Stefany znova utrúsila nejakú poznámku, vzal jej tvár do dlaní a privlastnil si jej pery v nežnom bozku. Viem, že toto je čisto ich súkromná vec, ale proste som sa akosi nedokázala pohnúť z miesta.

„Milujem ťa Stefany." zašepkal takmer nečujne a oprel sa čelom o jej. Stefany, ktorá na takúto pozornosť zvyknutá nebola, sklonila hlavu a zahanbene sa usmiala. Noel jej prešiel prstom po spodnej pere a vedela som, že bude nasledovať ďalší bozk, a tak som sa konečne pohla z miesta a zliezla dolu do kuchyne. Nebola som s tým tak stotožnená, lebo Noela nepoznám tak dobre, preto mu až tak nedôverujem, aj keď vyzerá naozaj ako stelesnenie dobra.

Napila som sa aj dvoch pohárov vody, keď som sa vybrala znova hore na poschodie, no pohľad mi padol na pootvorené dvere pracovne, odkiaľ vychádzalo svetlo. Vzdychla som a vydala sa k nim. Otvorila som ich a oprela sa o trám.

„Jonathan." zamrnčala som otrávene a on prekvapene zdvihol pohľad od monitoru, „Poď už spať."

„Musím..."

„Kašli na to." skočila som mu ospalým hlasom do reči a vošla dnu. Obdaril ma svojím úškrnom, čo som ignorovala, vzala ho za ruky a ťahala preč. Zhasla som svetlo a potom ho za jednu ruku vzala až na horné pochodie. Tam som ho pustila a chcela mu zapriať dobrú noc, keď som sa ocitla pri stene a Jonathan si hneď privlasnil moje pery s mentolovým nádychom po zubnej paste. Rukou sa votrel pod moju nočnú košeľu, prechádzal ňou od stehna až hore k trupu a potom mi chytil do ruky jeden prsník a pohladil ho. U úsmevom som mu tíško zastonala do ucha.

„Zajtra si ťa vychutnám, kráska. Dobrú noc." zašepkal mi do ucha a so spokojným úsmevom sa stratil vo izbe a zatvoril dvere.

Napravila som si košeľu a bola som si vedomá, že sa tomu už len tak nevyhnem, či chcem alebo nie. Už dnes by si ma mohol pokojne vziať do parády, čo si moje telo aj momentálne tíško prialo, no aspoň sa mi ho podarilo presvedčiť a oddialiť to. Stále mám na vedomí, že ohľadom tohto som len akási jeho hračka. Prostriedok uspokojenia. A to sa mi doslova hnusí.

Objímajúc si hrudník som nakoniec odstúpila od steny a zatvorila sa v izbe. Dlho som sa prehadzovala v posteli a nepokojné myšlienky, ktorých bolo viac než dosť mi tiež nedali spať a stále si našli cestu do mojej hlavy. Preto som nakoniec horko- ťažko zaspala so slzami na krajíčku.

„Alisson." povedal Jonathan a zatvoril dvere. Len pred pár minútami bol odprevadiť Noela k vonkajšej bráne.

„Nie." povedala som rozhodne a založila si ruky na prsiach. Zahľadel sa na mňa a pristúpil ku mne. Pohladil ma po pleci. Nie. Už je to tu. Myslela som, že mi dá čas aspoň do večera, aspoň by som sa s tým mierila, ale takto nie. Snáď si nemyslí, že to takto pôjde donekonečna. Ruky mu spočinuli na mojich bokoch a bez toho aby som sa stihla nejako brániť ma začal vášnivo bozkávať. Tak rada som sa stratila v našich bozkoch. Lenže, tá rozumná časť, ktorá ešte nepodľahla Jonathanovmu vlyvu vedela, že toto nemôže trvať naveky. Ja na takéto stavaná nie som.

„Jonathan." povedala som medzi bozky, no to akurát využil na to, aby ma sotil do postele. Okamžite som sa posadila, no ani to ho neodradilo. Prečo som tak dokonale bezmocná? Prečo sa mi to stále tak páči? Už som úplne potratila rozum.

Obkročmo si sadol na mňa a znova si privlastnil moje pery. Pristihla som sa, ako spolupracujem. Lenže pravdou bolo, že ma priťahoval. Ak by mi to niekto bol povedal pred mesiacom, či dokonca pred týždňom, vysmiala by som ho. No jediný dôvod, prečo som vlastne Jonathanovi dovolila mať so mnou niečo spoločné, je Dylan. Proste bláznivé. Postavené na hlavu. A dokedy sa starý Wanner neukáže, Stefany má tiež strechu nad hlavou. Aj keď Noel je také eso v rukáve, kebyže sa Josephovi nepáči Jonathanova ochota. Aj keď ona vôbec netuší, že medzi mnou a Jonathanom niečo vôbec je. No neprekvapilo by ma, kebyže nie je podozrievavá. Áno, Jonathan ma občas objíme, alebo vezme za ruku v jej prítomnosti, no zrejme si nemyslí, že je to z mojej strany dobrovoľné.

Bozkával ma na krku až prešiel k prsiam a donútil ma zakloniť sa. Nemal s tým problém, keďže som mala na sebe iba košeľu a nohavičky. Vlasy som mala ešte stále mokré od sprchy. Jemne sa začal dotýkať môjho dekoltu a keď zapojil aj ústa, neudržala som sa. Robil so mnou divy. Izbou sa niesli moje vzdychy. Zaklonila som hlavu a privrela oči. Užívala som si jeho dotyky. Cítila som sa s ním dobre, no žiaľ, vždy iba na určitú chvíľu a potom som si lámala hlavu s tým stálym trápením ohľadne nás dvoch.

Síce to bolo ťažké, ale už som sa odhodlala mu niečo povedať, nebyť toho, že ma prudko položil na matrac. Znova mi privlastnil moje pery a pomaly mi stiahol nohavičky. Zacítila som nové dotyky a donútili ma prehnúť sa v chrbte a vyšli zo mňa hlasné stony. Jonathan sa usmial a zahryzol sa mi do spodnej pery.

Keď mu zavybroval telefón.

Obaja sme sa mykli a bolo mi ľúto, že prestal. Zdvihol telefón a nasrate sa spýtal: „Prosím?!"

Z druhej strany som rozoznávala iba nejaké mumlanie.

„Čože? Prečo?... Fajn. O tri minúty som tam." povedal a zrušil telefón. Naklonil sa ku mne a venoval mi krásny dlhý bozk.

„Prepáč zlato, dokončíme to nabudúce. Choď sa obliecť a prídi do obývačky. Zavolaj aj Stefany."

Prikývla som. Následne vyšiel von a opustil moju izbu. S povzdychom som sa uvoľnila a dívala do stropu. Nevedela som, či mám situácii ďakovať, alebo nie. A čo sa vôbec deje? Prečo tam mám byť aj ja? Aj keď Jonathan, narozdiel od Dylana ma rád zasväcoval do svojich záležitostí.

Alebo sa len so mnou rád ukazoval?

Ktovie. Rýchlo som na seba niečo nahádzala, očesala si vlasy a dala ich do copu. Zišla som do obývačky a všimla si, že Stefany je tam už tiež.

Takmer som zastala vo dverách, keď som ich uvidela.

An, Vanessu a Dylana a Josepha. Po takmer troch týždňoch. Nesvoja som vošla dnu a len čo som sa pristavila pri Jonathanovi, posadil si ma na kolená, keďže sme sedeli na tom menšom gauči a vtisol mi bozk na šiju. Dylan si ma obhliadol, rovnako ako Vanessa a An. Jonathan mi položil ruku na stehno, druhou ma objal. Dylan nasmeroval pohľad na neho.

Napriek tomu, že som sa snažila na Dylana zabudnúť, teraz, keď tu stál predo mnou a znova som sa musela dívať do tých krásnych očí, bolo to ťažké. Aspoň mi Jonathan poskytoval aké také pohodlie.

Napätie v miestnosti by sa dalo krájať. Dnu vošiel ešte Bill a Jonathan prerušil trápne ticho: „Takže čo sa deje?"

%ֻt