Slnečné lúče sa predierali cez žalúzie do obývačky a tvorili pásy svetla. Síce o to horšie som videla na televíziu, no tá ma akosi aj pomenej zaujímala. Aj napriek tomu, že zima nebola, našli sme si so Stefany jednu veľkú deku a spravili si čaje, ktoré sme teraz držali v rukách a ešte sa z nich troška parilo. Stefany si uložila hlavu na moje plece.

„Bojím sa, Alisson. Čo keď bude takých ako boli tí traja, viacej? Fajn, Jonathan mal veci pod kontrolou, to nevylučujem, ale čo ak nabudúce nie?"

„Podľa mňa Jonathan spraví všetko preto, aby nás ochránil." hlesla som.

„To mu až tak veríš?"

Verím mu? Je pravda, že Jonathan nie je ani zďaleka typ, ktorému by ste verili, nieto ešte aby ste mu vložili do rúk svoj holý život. Ale predsa len... Hej verím. Aj keď niektorí mu nie sú schopní uveriť ani nos medzi očami, ja mu verím a to možno aj viac, ako by som mala. No ak by sa ma opýtali, prečo je tomu tak, nenašla by som správne slová. Nenašla by som žiadne. Stačí mi jeden pohľad na neho, na jeho úsmev, úškrn, do jeho tmavohnedých hlbokých očí a už mám problém si vôbec spomenúť ako sa volám. Nejde ani o to, že by som sa bola zamilovala, ale skôr o to, že som z neho jednoducho očarená. A čo je najhoršie, že on presne vie, čo na mňa zaberá a využíva to ako moju slabosť.

„Verím." hlesla som napokon a Stefany zdvihla hlavu, „Za ten čas sa mi zmenila mienka o ňom. Teraz ho vnímam úplne inak. Teda takmer úplne."

Zvrhlík z neho bude vždy.

„Chápem. Tráviš s ním aj dosť času."

Uchechtla som sa: „Príde mi to smiešne, no môžem povedať, že sme si akosi sadli. A pritom sme úplne rozdielni."

„Vieš čo sa vraví." uškrnula sa, „Opaky sa priťahujú."

„Trhni si, Stefany." rozosmiala som sa a šťuchla ju, takže takmer bol obsah čaju na hnedej deke.

„Takmer som to rozliala." pokarhala ma, no ja som sa uškŕňala jedna radosť.

„Nesmej sa, lebo to skončí na tvojom tričku." varovala ma.

„A načo som ti robila teda čaj, keď ho chceš všade len rozlievať?" rypla som.

„Alisson Villkinsonová, vydedím ťa, ak ma budeš hnevať!" povedala a chcela ma drgnúť, tak som sa rýchlo postavila a zacúvala, aby na mňa nedočiahla. Spokojne som si odpila z čaju a Stefany sa zoširoka usmiala.

„Alisson ak budeš mať v budúcnosti finančné problémy, ponúkam pomoc." ozvalo sa mi pri uchu, až som nadskočila, trochu vyliala ako na tričko, tak na zem a rozkašlala sa. Zacítila som jemné pobúchanie po chrbte, no aspoň mi to pomohlo.

„Ha, karma sestrička!" ozvala sa Stefany a s prázdnou šálkou sa prevalila na brucho.

„Vy dvaja ste sa proti mne spikli." povedala som priškrteným hlasom a odkašlala si, „To od vás nie je pekné."

„Netreba vždy očakávať pekné veci." uškrnula sa Stefany a oprela sa o lakte.

„Ale tak posnažiť by ste sa mohli." povedala som a Jonathan si ma k sebe prudko pritiahol, načo som zase trochu rozliala.

„A nesnažím?" opýtal sa. Držal ma v objatí ako kliešť a tváre sme mali len kúsok od seba.

Pokývala som hlavou nespúšťajúc z neho zrak a odpila si z čaju. Keď som ho vypila, spokojne som si oblizla pery. Tentoraz sa karta obrátila a ja som prvý krát uvidela, aké divy s ním dokážem urobiť ja.

„Alebo, aby sa nepovedalo, tak aspoň trošku." prehovorila som a jeho reakcia dala na seba chvíľu čakať, keďže znova bol zahĺbený kdesi v myšlienkach. Uškrnul sa a vzal mi hrnček. Pustil ma a opustil obývačku so slovami: „Idem si spraviť kávu."

„Mohol aj mne odniesť hrnček." povedala skleslo Stefany, až sme sa rozosmiali.

„Ja mám skôr tušenie, že on si môj hrnček práve privlastnil." povedala som a sadla si späť k nej. Prikryla som sa a aj ona sa normálne posadila. Upreli sme pohľady na telku, až sa napokon ozvala.

„Máš vôbec tušenia, o čom je ten film?"

„Ja ani neviem, čo pozeráme."

Následne sa po obývačke znova rozľahol náš smiech.

„Stefany?" ohlásila som ju, keď som ju už márne čakala desať minút na chodbe, pretože v poslednom čase sme sa delili o moju posteľ. Obe sme sa cítili nejako bezpečnejšie a kľudnejšie, ak sme boli jedna vedľa druhej. U Dylana to možné nebolo ale tuto áno, tak sme to využívali.

Zaklopala som jej na dvere, no žiadna odozva.

„Stefany?" ozvala som sa úpenlivejšie a už som čakala, že odniekadiaľ vylezie namosúrený Jonathan. Síce ma mohol mať akokoľvek rád, no keď čokoľvek videl alebo počul po jedenástej hodine večer, bol ako samotný boh pomsty.

Vzdychla som a vošla dnu. Tak snáď mi nechce povedať, že za tú chvíľu zaspala? No keď som vošla dnu, akoby mi niekto strelil silnú facku. Stefany ležala na zemi s pootvorenými očami.

„Stefany!" vyhŕkla som a už som bola pri nej. Skontrolovala som jej tep na krku, i dych. Síce bolo všetko ohľadom tohto v poriadku, bola som zúfalá.

„Jonathan!" skríkla som, až mi preskočil zrak. Trvalo len chvíľku kým sa ukázal vo dverách, no viac neváhal. Rovnako jej skontroloval pulz a dych a potom ju opatrne zdvihol a vyložil na posteľ.

„Čo vypila? Alebo zjedla?" opýtal sa a ja som podišla k nočnému stolíku.

„Chceš povedať, že sa otrávila?"

„Neviem síce ako, ale nevylučujem to. No nezdá sa, že by to bol silný jed."

„Ak by bol?" opýtala som sa a pozorne prehľadávala veci, no videla som len prázdny pohár.

„Tak by bola mŕtva." povedal sucho a ja som zbledla v tvári.

Privoňala som si k poháru, no na jeho dne som videla trošku vody. Inak som necítila nič výrazné. Podala som pohár Jonathanovi. Na prst si nabral trochu vody zo spodku a oblizol si ho.

„Z tohto pila."

„Tak musela mať nejaký prášok. Používala nejaké lieky, alebo tak?"

Chytila som sa za čelo a snažila sa rozpamätať: „Už viem. Prášky na spanie."

Odbehla som do kúpeľne a začala hľadať všade možne po poličkách, na umývadle alebo na poličke pred zrkadlom, až som zbadala malú fľaštičku s názvom lieku na spanie a vrátila sa k Jonathanovi. Ten fľaštičku otvoril a trochu si nasypal prášku do dlane a pomiesil ho.

„Je to jed."

„Ale tu jej ho dať nemohli." namietla som.

„Muselo to byť ešte u Dylana. Zrejme to má na starosti Frederick."

„Aké hlúpe, hlavne, keď Dylan mal celé stádo ochranky." zamumlala som.

„Lebo Dylan slepo dôveruje každému." povedal a prášok nasypal späť.

„Čo spravíme teraz?"

„Potrebuje iný pohár a obyčajnú vodu."

„Nič viac?"

„Alisson, ja som toto zažil zopár krát, viem o čo sa jedná." povedala začal budiť Stefany. Ja som zbehla dolu do kuchyne a našla jednu kanvicu a čistý pohár. Naliala som vodu do kanvice a keď som sa vrátila do izby, zdalo sa, že Stefany je aspoň trochu pri vedomí, aj keď okolie veľmi nevnímala. Jonathan jej dal vypiť pohár vody a pokynul mi, aby som ešte jeden naliala a aj ten jej dal vypiť. Podarilo sa nám ju lepšie uložiť, Jonathan odniekiaľ našiel aj kýbel a vodu sme jej nechali na stolíku. Na čelo jej dal studenú vlhkú handru a zakryl ju po krk.

„Bude v poriadku?" musela som znieť ozaj utrápene, lebo Jonathan sa ku mne otočil a videla som, ako mu pohľad zmäkol. Postavil sa a objal ma. Schúlila som sa mu v náručí a nechala voľný priechod slzám. To, že ma začal hladiť po vlasoch tomu len dopomohlo. Nakoniec sa mu podarilo aj mňa uložiť do postele a ešte hodnú chvíľu sedel na jej kraji a pozoroval ma. Pod nátlakom jeho pohľadu som aj tak zaspala.

„Len jedna otázka. Je toto nutné?"

„Obhliadla si sa v zrkadle, kráska? Lebo vyzeráš neodolateľne." povedal a podišiel ku mne. Aspoň vďaka opätkom sme si boli takmer rovní.

„Dovoľ mi zapnúť si aspoň jeden gombík." povedala som, lebo na môj vkus bola tá košeľa až moc rozopnutá a odhaľovala toho tiež viac než dosť. K tomu ešte keď domyslím tú čiernu úzku sukňu, čo mi začínala nad pupkom, do ktorej bola biela košeľa zapravená, a končila v polke stehien a k tomu vysoké čierne lodičky a rovné vlasy v cope... no nazvala by som to exkortnou službou než miesto asistenty po boku mafiána.

„Keď prídu klienti, tak kľudne."

„Úchyl."

„Ja len nevidím dôvod aby sa zakrývalo čokoľvek pekné."

„A to hlavne čo sa týka mňa, všakže?" ozvala som sa uštipačne a on ku mne s úškrnom podišiel ešte bližšie. Nahol sa tvárou ku mne a ja som už v očakávaní privrela oči a nevedomky pootvorila ústa.

Zacítila som jeho dlaň na mojom pravom líci, následne druhú na ľavom. Páčila sa mi tá jeho nežnosť a nešlo mi neusmiať sa. No vedela som, že ma necháva čakať čo najdlhšie, aby ma potrápil. No keď som otvorila oči, videla som, že pravda je celkom iná. Hnedými očami detailne študoval moju tvár, od korienkov vlasov, cez tvar obočia, s ktorým som vcelku šťastná, moje výrazné sivé oči, nos a plnšie pery až po mierne vysunutú bradu. Až potom mierne privrel oči, načo som spravila to isté a konečne ucítila jeho mäkké pery. Bozkával ma zľahka, takmer som to ani necítila. No potom nasledoval lačnejší, žiadostivejší bozk, až sa prehĺbil do dlhšieho vášnivého. Jazykom si vydobyl cestu do mojich úst a naše jazyky začali predvádzať dokonalý synchronizovaný tanec. Nechcela som prestať, v tej chvíli mi to prišlo ako najväčší hriech, no nakoniec to spravil on tým, že svoje pery oddialil, no spodnú mi zovrel medzi zubami, následne perami až ju napokon pustil.

Vzdialil sa tvárou, aby sme si mohli pozerať do očí, no mne sa ich veľmi otvárať nechcelo.

„Tak veľmi si želám, aby si bola moja, kráska. Len a len moja." zašepkal a palcami ma pohladil po lícach.

„Ale vieš že..." hlas ma dokonale zradil.

„Milovať človeka neprinútiš. Áno."

„Ale tu ide aj o teba. Tvoje správanie." namietla som slabým hlasom.

„Chceš aby som sa zmenil?" nebolo to podané ako ponuka. Skôr iba ako rečnícka otázka.

A ja? Mala by som povedať áno. O odpovedi by som nemala pochybovať. Predsa, kebyže sa náš vzťah vzťahom dá nazvať, takto by som fungovať nedokázala. Alebo?

„Ja neviem Jonathan."

„Chcem o tebe vedieť viac. Viem, že tú pravú Alisson skrývaš kdesi pod povrchom. Ale ja ju chcem objaviť. Nájsť. A dotvoriť tvoj celkový obraz."

Konečne som otvorila oči a pozrela na neho: „Prečo?"

„Stojíš mi za to. Od začiatku si ma oslovila, ale viem, že som na to šiel zlou cestou. Veľmi zlou. Ale keď som bol preč, i tak si mi neschádzala z mysle. A ja som celý čas premýšľal prečo."

Celý čas?

„A prišiel si na niečo?"

„Je to tebou. Tvojou charizmou, krásou, sympatiou, talentom, povahou, skutkami, všetkým. Ty celá si ma oslovila a ochromila. Vždy keď ťa vidím, všetko vnímam úplne inak ako u ostatných žien, ktoré som poznal a stretol. A je pre mňa ozaj ťažké, premáhať svoje pokušenia a pocity v tvojej blízkosti, no predsa len ťa chcem mať pri sebe."

„Aj ja ťa chcem mať pri sebe." neverila som tomu, čo vravím. V prvom rade by som ja mala byť pri sebe. Akoby som vravela úplne z cesty, no zároveň cítila v hĺbke duše, že niečo z pravdy na tom bude.

„Už sa nechcem sklamať. Páči sa mi tvoja pozornosť a ochota. Úprimnosť. Ale niekedy proste neviem, čo si mám myslieť. Metieš ma." pokývala som nešťastne hlavou. Zacítila som jeho pery na čele a kútiky mi okamžite vystrelili nahor. Potiahol ma za ruku, sadol si na kancelársku stoličku a ja jemu do lona. No akosi som sa cítila pohodlne a už som vedela, že táto chvíľka úprimnosti, ktorá nám ale pomohla, nateraz skončila a my sa musíme venovať práci.

„Čo povieš na tento popis hodiniek?" opýtal sa.

Očami som prebehla riadky a pousmiala sa: „Zaujímavá kombinácia zeleného kovu so zlatým. To sa mi celkom pozdáva. Myslím, že by mohli vyjsť aj variácie červenej farby a modrej."

Ruky mi omotal okolo pásu a vtisol mi bozk na krk, až som potichu vydýchla.

„Je to nový klient?" navodila som na novú tému, aby som nepodľahla tak rýchlo jeho vplyvu.

„Áno."

„A čo tí dnešní?"

„Tí si prídu obzrieť modely hodiniek, ktoré si im pripravila v dámskej a pánskej variácií a Stefaninu digitalizáciu. Mala ti pomôcť aj ona, lenže kvôli tomu incidentu to ostalo na tebe." povedal mierne znepokojene.

„Ja to už nejako obkecám, žiadny strach."

„Ale tebe veľmi kontakt s ľudmi nejde."

„Ja viem." povzdychla som a cítila jeho hrejivý dych na mojom uchu, „Však sa časom do toho snáď dostanem. Na to treba prax."

„Máme šťastie, že moja charizma a peniaze oslovia každého, rovnako ako tvoja fantázia."

Zasmiala som sa: „Už som si myslela, že zostaneme len pri tvojej chvále."

„Ale kdeže. Ja som si nemohol nájsť lepšie asistentky."

Zapla som si dva gombíky vo výstrihu a obzrela sa na neho ponad plece so šibalským úsmevom: „Presne tak. Asistentky."

Jeho úškrn, ktorým sa snažil skryť počiatočné sklamanie ma nemálo potešil. Jonathan Wanner nie je až taký neoblomný, ako si o ňom všetci myslia. Ani zďaleka.