„Urazil som ťa niečím?" ozval sa vo dverách. Zdvihla som zrak od knihy a videla, ako sa ležérne opiera o trám dverí. Pokývala som hlavou. Vošiel dnu sa sadol si na kraj postele. Nohy som nechala vystreté a pozorne ho sledovala.

„Tak prečo si taká nesvoja?"

Vzdychla som a zložila knihu: „Pochop, je toho na mňa trochu veľa v poslednom čase. Potrebujem si urovnať myšlienky."

„Miluješ Dylana?"

„Presne o tomto hovorím." zamrnčala som utrápene. No keď som na neho tak pozrela, zdalo sa mi, akoby mala moja odpoveď niečo zavážiť. Ale prečo?

„Prečo sa pýtaš?"

Tentoraz on si ťahavo vydýchol: „Lebo mi na tebe záleží, Alisson. Za ten mesiac som mal dosť času, aby som nejaké veci prehodnotil. Stalo sa a tak si teraz idem za svojim. No rovnako mi je jasné, že musím brať ohľad aj na teba. Inak by to nebolo to, čo by som naozaj chcel."

„Ja neviem koho milujem. Ja už neviem nič, Jonathan."

Premeral si ma, ale nepovedal nič. Hovorím už úplne od veci. Neviem koho milujem? Tak koho?! Došlaka. V prvom rade, milujem vôbec niekoho? Konkrétne niekoho z nich? Wannervoci mi za tak krátky čas dokonale pomotali hlavu. Nové pocity z Jonathanovej pozornosti a celkovo z neho sú úplne mätúce, zatiaľ čo pocity z Dylana a jeho zrady ma bolia až kdesi v hĺbke. A ako mám potom ustrážiť sestry? Zlyhávam na plnej čiare. Vo všetkom čo sa dá.

Pohladil ma po nohe cez prikrývku a pousmial sa: „Oddýchni si dobre? Aj tak je dnes o ničom počasie a okrem toho, Stefany je taktiež kdesi v ríši snov. Môže jedno dievča späť tak dlho?"

„Ak sa jedná o Stefany, tak áno." zasmiala som sa a pohodlnejšie si ľahla. Venoval mi ešte jeden pohľad a potom vstal a zatvoril za sebou. To ticho, čo náhle nastalo bolo upokojujúce, akoby liek na moju dušu a city. Ani neviem ako ma pohltil spánok.

Otvorila som oči a prvé, čo mi padlo do oka, boli šaty. Nadvihla som hlavu a strapaté vlasy mi padli do tváre. Oranžové, až pomarančové kokteilové priliehavé šaty s dekoltom ozdobeným striebornými kamienkami. K tomu som našla pri posteli strieborné lodičky a čelenku do vlasov tiež so striebornými kamienkami. Posadila som sa a lepšie si ich obhliadla. Vzadu boli šaty na zips.

Otvorili sa dvere: „Uhm, dobre, práve som ťa šiel zobudiť."

„A mám sa pýtať, ako si zohna tieto šaty?" ukázala som na tú krásu zavesenú pri mojej posteli.

„Nič, čo by sa v krátkom čase nedalo zvládnuť. Ideme na jeden večierok a chcem, aby si mi robila spoločnosť."

„Spoločnosť." zvýraznila som, „Nie lacnú šľapku."

„Samozrejme." povedal a vošiel dnu. Postavila som sa a vtisol mi bozk do vlasov. Vzala som mu oranžovú košeľu z rúk a pečlivo mu ju uviazala. Aspoň toto som vedela robiť poriadne.

„Ďakujem." usmial sa a pohladil ma po líci. Síce vedel, ako na tom som ale videla som, že si proste nemôže pomôcť. To som ho fakt až tak okúzlila?

Zavybroval mu telefón a zatiaľ čo on sa s niekým vybavoval, šla som do kúpeľne sa prezliecť. Práve som sa snažila vytiahnuť si zips, keď som ho v odraze zrkadla videla ako sa uškŕňa.

Unavene som zafučala a zvesila ruky: „Fakt sranda no."

Usmial sa a podišiel ku mne. Vlasy, ktoré mi stáli na všetky strany akoby sa mojou izbou prehnala metelica mi odhrnul dopredu a uchopil zips v strede chrbta. Vtisol mi na holú pokožku bozk a povytiahol ho vyššie. Takto si bozkami po mojom chrbte predral cestu až medzi lopatky kam po poslednom bozku nasledoval hneď aj zips. Narovnal sa pozeral sa na môj odraz. Ja som len stála, akoby som bola zdrevenela a sledovala ho. Nahol sa po hrebeň a začal mi rozčesávať vlasy. Padlo mi to príjemne, až som sa pristihla ako privieram oči. Položil kefu a cítila som ako mi prstami začesal do vlasov. Usmiala som sa.

„Teba baví sa takto hrať s vlasmi?"

„S tvojimi hej."

„Oni sú nejaká výnimka?"

„Sú pekné. Zdravé a majú nevšednú farbu."

„Ja viem, to hovorí každý. No málokto verí, že som si ich nefarbila." otvorila som oči a videla ako sa usmial.

„A navyše, voňajú po jahodách."

„Ty si vyberal."

„Ja viem. A viem vyberať dobre." povedal a na dokonale vyčesané vlasy mi dal čelenku. Vyzerala som dobre, to som musela uznať. Myslela som si, že budem potrebovať žehličku, aby som si vlasy narovnala, no Jonathan to už vyriešil.

Otočila som sa k nemu a keďže som ešte lodičky na nohách nemala, musela som kúsok zakloniť hlavu. Pozrela som do tých tmavohnedých očí a usmiala sa. Bradu mi chytil medzi palec a ukazovák a nežne ma začal bozkávať. Druhou rukou na chytil na krížoch a pritiahol si ma k sebe. Položila som mu voľne ruky na hruď a nechala sa unášať tou jemnosťou z jeho strany. Prečo nemôže mať takýto prístup stále? Prečo je to raz milý, zamilovaný muž a raz zase zvrhlík, ktorý to, čo chce aj dosiahne?

Ak si aj myslí, žeby som si na to časom zvykla, tak to je na omyle. Takto vzťah nefunguje. Aj keď, tu definícia vzťah nie je ani správna.

Prerušil bozk, zovrel mi spodnú peru medzi zubami a potom si jazykom vydobil vstup, načo som samozrejme neprotestovala. Ako by som aj mohla? Síce sa mi nepáči jeho štýl, ale zároveň... no, priťahuje ma. A to nie málo. Každým dňom, každou chvíľou strávenou s ním, čoraz viac.

No predsa len som sa odhodlala prerušiť bozk a trochu sa ohla v páse, keďže ešte stále ma pridržiaval na krížoch a videla jeho nie moc nadšený pohľad.

„Nemali by sme čochvíľa ísť? A okrem toho, chcem si dať aspoň trochu špirály a lesku."

Akoby si to až teraz uvedomil, pustil ma a vyšiel z miestnosti. Čakala som, že aspoň niečo dodá, no zdalo sa, že je dostatočne zahĺbený do svojich myšlienok, aby mu niečo také ako odozva napadlo.

Nazula som si lodičky a dala si strieborné náušnice, ktoré som si všimla až teraz. Vyšla som na chodbu a rozhliadla sa, keď Jonathan vyšiel zo svojej izby a podišiel ku mne. Chytil ma za obe ruky a usmial sa: „Môžeme ísť?"

Prikývla som: „A kde je Stefany?"

„Tu je!" ozvala sa vytešene a vyšla po schodoch, „Vyzeráš úžasne. Alebo teda vyzeráte."

Povedala a premerala si ako nás, tak aj naše spojené ruky, no nasadila nečitateľný pohľad. Jonathan ma pustila a Stefany ma objala tak, aby mi veľmi nepokazila celkový vzhľad.

„A čo budeš robiť zatiaľ ty?"

„Predstav si, že som našla tvoj skicár a s ním aj aspoň dvadsať druhov hodiniek. Takže nudiť sa nebudem. A Jonathan povedal, že si môžem zapnúť aj domáce kino." uškrnula sa.

„Dvadsať nákresov?" opýtal sa prekvapene a ja som nesmelo mykla plecami.

„Trochu som sa vo voľnom čase nudila."

„Trochu." rypla Stefany.

Šťuchla som ju do ramena a zasmiali sme sa. Potom mi Jonathan ponúkol rameno so slovami: „Je načase ísť, inak budeme najväčšou atrakciou večera."

„A je tu odvoz?" opýtala som sa.

„Limuzína stojí pred domom už niekoľko minút."

„Tak fajn, zabavte sa. A dávajte si pozor." usmiala sa Stefany a stratila sa vo svojej izbe. Zišli sme dole na chodbu, kde mi Jontahan ešte obliekol biele sako a potom sme spoločne vyšli von. Vchody zamkol na prístupovú kartu a tú si schoval do vnútorného vačku.Vyšli sme von a bránu ešte zamkol na trojčíselný kód a potom mi otvoril dvere čiernej limuzíny. Po mne nastúpil on, sadol si vedľa mňa a limuzína sa pohla.

Bola som vďačná za to, že sme na dohodnuté miesto dorazili skôr, ako sa večierok začal, no fakt to bolo o chlp.

„Jonathan. Ako vždy, tesne." zasmiala sa dievča so sivými vlasmi a ešte sivšími očami a obaja sa nadšene zvítali. Okamžite sa mi na nej niečo zapáčilo. Možno tá sympatia. Najlepší kontrast tvorili jej ohnivo červené šaty, upäté na bokoch a potom len voľná zvoncová sukňa po zem. Bola iba o kúsoček nižšia odo mňa, aj keď som nevedela, akej veľkosti môžu byť jej opätky.

„Alisson, toto je Gabriella Klein. Gabriella, toto je Alisson Villkinsonová."

„Áno, už som ťa videla. Na minulom večierku, no robila si spoločnosť Dylanovi Wannerovi." skonštatoval a zvítali sme sa.

„Áno, ale veci sa tak trošku pomenili." povedal Jonathan.

„Rozumiem. Niečo sa mi už do uší dostalo."

Zaujímavé, že nejaké tie slová ľútosti k strate ľudských životov ani neodzneli. Sú ozaj takí chladní ku všetkému? Tak ako An spomínala? Že tí čo umreli jednoducho padli? Akoby sme sa tu bavili len o nejakých štatistikách. Až sa mi to akosi zhnusilo.

„Gabriella, tak tu si." usmial sa na ňu zrejme jej spoločník a potom si chladnými očami premeral Jonathana, ktorý nasadil úškrn doslova vyzývajúci do bitky. Zastal na mne pohľadom a Gabriella nám stihla zamávať skôr ako sme ich stratili z dohľadu.

„To fakt ťa 99% mafie nemá rado?"

„99,9% presnejšie." uškrnul sa. Veľkú vedu z toho nerobil.

„A neobávaš sa, že no, že by sa mohlo niečo stať?"

„Možno to vyznie hlúpo, ale som si istý, že jedna tretina týchto ľudí by ma najradšej videla mŕtveho," vybrali sme sa k pultom kde boli stoly nádherne ozdobené dohneda a biela, stužkami a kvetmi v drahých vázach, a všade boli tácky s občerstvením, no Jonathan siahol po bielom a červenom víne, „No akosi ma kryje ešte otcove priezvisko. Takže ani nie. A okrem toho, tak často sa v spoločnosti neukazujem, som dá sa povedať neškodný."

„Ako pre koho." povedala som a vzala si pohár bieleho vína a znova prijala ponúknuté rameno.

„Snáď by si sa chcela sťažovať?" opýtal sa, zatiaľ čo pohľadom behal po prítomných.

„Ani nie." hlesla som. Radšej si svoje názory nechám pre seba. Aspoň nateraz.

Prišlo mi to navlas rovnaké ako ten večierok predtým, ale predsa iné. Boli sme na inom mieste, aj pohľady uprené na nás boli iné, nehostinnejšie. A okrem toho, teraz som tu bola s Jonathanom a nie s Dylanom. A to bol podstatný rozdiel.

Začal príhovor a uvedenie začiatku večierka, no ja som bola akosi mysľou úplne inde. Najviac ma trápilo asi to, že Stefany ostala v dome sama. Síce Jonathan zamkol, ale predsa. A síce ma ubezpečoval, že o tom sídle vie fakt len málo ľudí, aj tak som sa obávala. Keďže je jasné, že s Vanessou, ktorá mi chýbala čoraz viac sa tak skoro ani nestretnem, nemienim prísť ešte aj o Stefany. A hlavne, že od začiatku mi šlo o to, aby sme boli spolu. No, nejako som zlyhala. Viem, možno v tom nemám práve veľký vplyv, ale možno... možno som preto mohla spraviť viac.

„Hej kráska." ozval sa milo Jonathan a schúlil ma do svojho náručia. Oprela som mu hlavu o hruď a zažmurkala, „Neplač. Deje sa niečo?"

Pokývala som hlavou a slabo smrkla. Aspoň sa mi podarilo odohnať neposlušné slzy.

„Neplač." povedal a vtisol mi bozk do vlasov a jemne ma pohladil. Zdvihla som hlavu a on ma uprene sledoval, „Chceš si ísť oddýchnuť?"

„Nie." hlesla som a poobzerala sa, „Nejdeme si zatancovať?"

Jonathan vyložil oba poháre vína čašníkovi na tácku, keď šiel okolo a vzal ma za ruku.

Pridali sme sa k tencujúcim párom. Na rozdiel od Dylana, Jonathan taký dobrý tanečník nebol. Ani zďaleka. No v tej chvíli mi to bolo úplne jedno. Ruky som mu omotala okolo krku a on mi položil ruky na kríže. Dívali sme si navzájom do oči a tak ako iné páry, tancovali do rytmu hudby. Jonathan sa zohol ku mne, až som ucítila jeho hrejivé pery na krku. Vtisol mi ďalší bozk a ja som privrela oči. Príjemne to šteklilo a keď som dostala ešte ďalšie dva, neubránila som sa tichému smiechu. Narovnal sa a usmial.

„Vidíš, ja viem ako ťa rozveseliť. Užívaj si dobre? I tak sa dlho nezdržíme, som tu len z povinnosti." povedal mierne mrzuto a poobzeral sa po okolitých tancujúcich párov a ľudí a potom znova si našli jeho hnedé oči tie moje sivé. Pousmiala som sa.

Potom, čo sme sa vybrali k občerstveniu, sa Jonathan zakecal s jedným mužom.

„Alisson, toto je Stuart Licklinnson. Môj nový obchodný partner." povedal a ja som prijala podávanú ruku.

„Alisson Villkinsonová."

„Máš príjemnú spoločnosť." povedal Stuart.

Jonathan ma objal okolo pásu: „Áno. Alisson a jej sestra Stefany pracujú na nových dizajnoch hodiniek. Je dosť možné, že sa čoskoro dostanú aj na trh." povedal Jonathan s úsmevom.

„Výborne, tak to mám určite záujem. Tu, moji spoločníci," ukázal na dvojicu mužov ktorí šli k nám, „Daaren a Robert a ja by sme od vás radi odkúpili zopár kusov. Množstvo odhadujem na stovky a o reklamu, ktorú by spracoval Daaren, by bolo dozaista postarané. Samozrejme, všetko by prebehlo s vaším súhlasom. Mohli by sme sa zastaviť na jedno pracovné stretnutie ešte dnes? Chcel by som vidieť zopár nákresov a dizajnov, a žiaľ, zajtra mi odlieta lietadlo a vrátim sa až o dva mesiace. Služobná cesta za klientom."

„Chápem." povedal zamyslene Jonathan, „Myslím, že to už nebude problém. Aj tak sme mali v pláne skorý odchod."

Bola som rada, že konečne odchádzame. Niežeby bol večierok zlý, ale proste som už chcela byť vo svojej izbe, so Stefany a ležať na posteli a zabávať sa, tak ako sme to za posledné dni mali vo zvyku. Vždy mi to aspoň pozdvihlo náladu po celom dni. Aj tak som sa o ňu bála.

Jonathan zavolal limuzínu a tá nás odviezla domov. Typovala som, že bránu znova otvorí na kód, keď som si všimla, že vedľa bolo miesto aj na odtlačok ruky.

Okrem brány sa tým odtlačkom odomkli aj dvere, takže aspoň nás to zbytočne nezdržalo. Stefany už natešene stála na chodbe, keď si všimla našej spoločnosti ktorá nás nasledovala. Strojene sa usmiala. Jonathan nám pokynul, aby sme šli do obývačky a on bol tesne za nami, keď sa Stuartza našimi chrbtami ozval: „Naletel si."

„Nie som idiot." povedal Jonathan a prvú vec čo mal po ruke, sklenenú modrú vázu, divoko pokrútenú, hodil Stuartovi do hlavy a ten sa zosypal ako domček z karát, zatiaľ čo jeho kamoši nabili zbrane a Stefany zvolala. Jonathan spravil jeden prudký pohyb a ja som si až teraz všimla, že vo vnútornom vačku saka mal zbraň. Zostrelil Daarena, keď sa Stuart po ňom vrhol. Jonathan k nám prikopol zbraň a ja som ju hneď zdvihla. Bola nabitá a tak som ju iba namierila na Roberta. Ten sa krivo a výsmešne usmial, jeho hlaveň mierila raz na mňa, raz na Stefany. Privrela oči, stlačila spúšť a ozval sa výstrel.

Otvorila som oči a videla, ako Robert upustil zbraň, držal si ľavé rameno a biela stena za ním bola postriekaná krvou. Jonathan zvalil Stuarta na zem a pozrel po nás.

„Fajn, ale nabudúce sa traf presnejšie." povedal napriamil ruku a bez toho aby spustil zo mňa zrak, strelil Robertovi priamo do srdca, načo Stefany vykríkla a schovala sa za mňa a ja som už poriadne cez slzy a šok nevnímala svet a zbraň mi dopadla k nohám.

Jonathan si kľakol k Stuartovi: „Ľudia ma nemajú radi, pretože je na to viacero dôvodov. Jeden z nich je moja prefíkanosť. Takže si si to mal naplánovať lepšie. Druhá vec, toto už potrebovať nebudeš," povedal a odhodil od neho zbraň a z peňaženky mu vybral peniaze, „beriem si to ako podiel k sume, ktorú budem musieť dať za upratovanie. Toto ti je takisto na nič."

Vytrhol mu od opasku vysielačku a odhodil ju kúsok ďalej, načo do nej strelil a ona sa rozpadla na kúsky.

„Navyše, na takéto veci tu signál nechytíš. Prajem príjemnú cestu." povedal a zbraň mu priložil na srdce. Vystrelil, až sa telo myklo a potom mu vytiahol jeden lístoček z náprsného vačku. Prvé varovanie bolo napísané veľkými písmenami, takže som ho videla aj ja cez slzy. Skrkval ho a odhodil akoby nič. Položil zbraň na zem a otočil sa k nám.

„Hej, už je všetko v poriadku, dobre?" povedal a podišiel k nám.

„Keď o nich vedel, prečo si ich doviedol až sem?" hlesla som zmätene a utrela si slzy. Bolo mi jedno, že maskara zanecháva čierne šmuhy.

„Lebo inde by som sa ich zbaviť nevedel. No tak, poďte sem." povedal a obe nás objal, aj keď sme určite museli vyzerať svetovo. Jeden muž, ktorý si nerobí veľkú hlavu z toho, že zabil naraz troch ľudí a ešte k tomu dve plačúce ženy v jeho objatí.

Dokonalý večer, čo vám poviem.