Takže k tejto časti som pridala aj trailer, tak dúfam, že sa bude páčiť :) :3

Stefany zaspala v izbe a tak som nemala čo robiť a vybrala sa za Jonathanom do kancelárie. Vošla som a on sa na mňa prekvapene zahľadel.

„Ahoj." hlesla som. Usmial sa a potiahol ma za ruky k sebe. Sadla som si na voľné miesto na stole a on sa pohodlne usadil a prebehol po mne pohľadom.

„Čo ťa trápi?" opýtal sa. Prekvapene som na neho pozrela, „Vidím to na tebe."

„Ja len... ako to Friderick myslel tým že máte otrokov?"

Pritiahol sa bližšie na stoličke a ruky mi položil okolo pásu: „Nemyslel to tak, že by sme zaostali niekde v 18. storočí..."

„To mi je jasné." prerušila som ho a zacítila, ako ma začal hladiť palcami.

Uškrnul sa: „Ide o to, že Wannerovci, alebo teda my, sme jednou z najvplyvnejších rodín, a teda veľa ďalších je na nás závislých. Veľa z nich sa zadĺži až príliš. No a potom si to musia odpracovať."

„Takže nejakí moderní otroci?"

Stisol mi boky, až som sebou mykla: „Kráska, neštvi ma."

„Dobre, fajn." zamumlala som a ozaj sa ho nemálo naplašila. No on akoby to vycítil a začal ma rukami jemne hladiť po bokoch trupu, no v tom vzdychol a zabodol nie moc prívetivý pohľad na monitor počítača. Otočila som sak monitoru a uvidela dva nové e-maily. Pustil ma a rozklikol prvý. Objednávka hodiniek.

„Chceš tu so mnou zostať? otočil sa ku mne, „Mám nejakú prácu, ale ty si môžeš doniesť knihu alebo tam vzadu nájdeš projekty hodiniek."

„Pozriem sa na tie projekty." usmiala som sa, zliezla zo stola a vybrala sa ku skrini kam mi vravel a celý čas cítila na chrbte jeho pohľad, až dokedy som nezačala hľadať tie projekty. Nechcem vedieť, na čo myslel,aj keď odkedy som tu, správa sa inak voči mne ako prvý raz. Vidím mu to v očiach. Tú... no, i túžbu. Možno hlavne túžbu. Ale sú tam i iné pocity. Zaujíma sa o mňa a teraz dokonca... dokonca ma tu chce mať. Vo svojej blízkosti. Tráviť so mnou čas.

Otočila som sa k nemu už aj so štósom projektov. Oči mu len tak behali po monitore, čítal si e- mail. Čo sa v ňom tak zmenilo?

Sadla som si za stôl oproti nemu, keď zdvihol pohľad od obrazovky a pozrel po mne: „Na obed sa zastavia jedni moji priatelia." prižmúril oči, „Oblečte si obe niečo pekné."

„Ehm, jasné." povedala som a udržala smiech. Nadvihol obočie namiesto otázky. No ja som ho s úškrnom odignorovala, projekty nechala na kraji stola, keďže do obeda ostávala necelá pol hodina a nechala ho v pracovni samého.

Sedeli sme za stolom. Stefany oproti mne a Jonathan vedľa mňa. Vedľa Stefany sedeli po jej pravici dvaja muži, nejakí Jonathanovi priatelia. Keď sme sa najedli, znova sa rozprúdil rozhovor, aj keď ja so Stefany sme hovorili, iba ak sa nás pýtali. Odpila som si z vína, keď som pocítila Jonathanovu ruku na vnútornej strane stehna. Hodila som po ňom očkom, no tváril sa prirodzene, zdalo sa, že počúva. No keď som zacítila, ako mi vyhrnul šaty a prsty mu postupovali k okraju mojich nohavičiek, vedela som, že o rozhovore nemá ani šajnu. Bolo veľmi ťažké tváriť sa prirodzene, keď mi prstami odhrnul nohavičky a rozkročil mi nohy.

Odkašlala som si, no jeho to neodradilo. Stefany na mňa pozrela no radšej som sa dívala von oknom a tvárila sa akoby nič. Okamžite som však musela sklopiť zrak, keď som ucítila jeho dotyky. Sústredila som sa na normálny dych, no bolo to také ťažké ako tlačiť trezor plný peňazí. Jonathan si toho bol veľmi dobre vedomý. Presne o tom mu šlo. Však ja si to s ním vybavím. Ak vôbec s týmto mučením niekedy prestane.

Prstami som krčila obrus. Nie, ja to nevydržím. Prečo mi to robí?

„Prosíte si ešte niečo?" opýtal sa sluha. Skôr ako by som stihla niečo povedať, ozval sa Jonathan.

„Doneste každému ešte po pohári vína."

„Isteže."

Prebodla som ho pohľadom a on sa na mňa víťazoslávne usmial. Siahla som mu po ruke a silno mu ju stisla. No to vyvolalo presne opačný účinok. Len čo som ten pohyb prstu zacítila, div som nezastonala na celú jedáleň. Zaryla som sa mu nechtami do rukávu na modrej košeli a on sa spokojne usmial. Dala som si veľmi záležať, aby ho to bolelo, parchant jeden úchylný.

Myslela som si, že dnešný obed hádam nikdy neskončí.

„Toto mi už nikdy neurob!" zvolala som len čo sme osameli a boli ďaleko od ostatných.

„Snáď sa ti to nepáčilo?"

Naprázdno som otvorila ústa a následne zatvorila.

Usmial sa a podišiel k posteli. Zvliekol si košeľu a ja som videla na jeho ľavej ruke výrazné stopy po mojich nechtoch. Sledoval môj pohľad a usmial sa. Podišiel ku mne a dokonale si privlastnil moje pery.

„Si veľmi príjemná spoločnosť, Alisson." povedal a pobral sa do kúpeľne. Chvíľu som na neho hľadela no potom som rýchlo zdupkala skôr, akoby ma bol schopný stiahnuť aj tam.

Na prízemí na chodbe som natrafila na Stefany.

„Deje sa niečo?" opýtala sa prekvapene.

„Ehm, nie. Len som si chcela niečo vydiskutovať."

„Niečo konkrétne?"

„Maličkosť." usmiala som sa a div sa nezadrhla takým klamstvom. Vraj maličkosť. Zrejme zabúda, že ja na takéto jeho chute a kadečo iné nie som stavaná. Ani nebudem. Do čoho som sa to zaplietla sakra? Naozaj si myslí, že som nejaká jeho hračka, s ktorou sa pohrá kedykoľvek chce?

Navyše, stále nedokážem zabudnúť na Dylana. To sa predsa nedá len tak zo dňa na deň. Na niekoho ako on nie. Aj keď je tu teraz Jonathan, ktorý o mňa javí záujem, ale... proste to bol podraz a bolí to doteraz. I keď sa snažím akokoľvek na to nemyslieť.

„Vieš," vytrhla ma z rozmýšľania Stefany, „Keď som sa prebudila, pýtala som sa Jonathana, koľkí prežili. No povedal mi, že umrelo dvadsať tri Friderickových kumpánov a šiesti muži z Dylanovej stráže. Bojím sa, Alisson. Čo keď sa ukážu aj tu?"

Podišla som k nej a vrúcne ju objala: „Žiadny strach. O Jonathanovom sídle nemajú ani potuchy. Vie o ňom málo ľudí. Tu sme v bezpečí."

„A čo Vanessa?"

„O tú sa postarajú oni. Je tam Dylan, An, Bill, Tanner aj Joseph. Nič sa jej nestane."

„Ale oni tam boli aj vtedy, keď sa to odohralo."

„No tak Stefany. Máš zbytočné obavy." sama som nevedela, koho chcem presvedčiť. Či seba alebo Stefany.

„Chýba mi Vanessa."

„Aj mne." povedala som s prerývaným dychom. Aj mne. Napriek tomu všetkému. Predsa len som nevinila ju. Ona tomu jednoducho podľahla. Tak ako ja. Čo ma len mrzí. Pretože viem, že my dvaja spolu už nemôžme byť. Alebo nechceme?

Za celý čas sa o mňa ani len nezaujímal. A to prešlo už pár dní. A vôbec nič.

Prečo ma len tak trápi?

Prečo som podľahla práve jemu? Jeho šarmu a hnedým očiam s modrým fliačikom? Tomu príťažlivému úsmevu a rozhodnej tvári? Jeho hlasu? Prečo?

„Čo sa ti na nich tak páči?" opýtal sa a s polo úsmevom ma sledoval.

Obzerala som si otváracie náprsné hodinky so zlatou retiazkou už hodnú chvíľu. Ciferník mal rímske číslice na bielom podklade a ručičky boli tiež z čierneho kovu. Keď som ich zaklapla, na vrchu bola vyrytá ruža. Prešla som po nej bruškom pravého palca.

„Však sú nádherné. Pre koho boli vyrobené?"

„Tieto som výnimočne dostal do daru." povedal a načiahol ruku. Podala som mu ch a neuniklo mi, že mal oveľa teplejšie ruky ako ja. A to som si na zimu sťažovať nemusela.

„Od koho?"

„Od Noelovho otca. Henrieho Heigha. Inak známeho ako 2H. Zomrel na zástavu srdca. Bol to jediný človek, ktorý ma mal úprimne rád a veril vo mňa. Podaroval mi tieto hodinky so slovami, že nie je dôležité poznať vysoké čísla, ale poznať tú nulu a zaistiť, aby si sa tam v podnikaní už nikdy nedostal."

Vstala som a podišla k nemu. Sledoval ma. Nakoniec som mu sadla do lona, čo zrejme vôbec nečakal, a tak ma objal okolo trupu a hlavu mi položil na plece. V rukách si prehadzoval hodinky.

„A to sa ti darí." skonštatovala som.

Nadýchol sa: „Presne tak. Povedzme, že môj bankový účet je o trošku vyšší ako bratov."

Prekvapene som na neho pozrela. Tak to by som nikdy nepovedala.

Všimol si toho a uškrnul sa: „Moje hodinky nosí každý druhý mafián. Majú vkus. Tak ako aj Dylan. Síce vzťahy nie sú najlepšie, ale čo sa týka podnikania a obchodu, tam nehrajú žiadnu rolu." oprel sa o mňa lícom, „Prečo mi to robíš, kráska? Vieš, aký problém mám s ovládaním, keď si v mojej blízkosti."

Prebehli mi zimomriavky po chrbte: „Snažíš sa ma vystrašiť?"

„Nie. Len ťa oboznamujem so skutočnosťou."

„Ale i tak so mnou tráviš čas."

Zdvihol hlavu a musela som privrieť viečka, keď som zacítila jeho pery pri mojom uchu: „Samozrejme. Lebo ťa chcem bližšie spoznať." jeho pery ma príjemne šteklili na uchu.

„Ale pred mesiacom to tak nevyzeralo."

„Lebo odvtedy som zmenil svoju mienku o tebe." povedal a jemne sa mi zahryzol do ušného lalôčika a ja som nečujne zastonala.

„Mala by si ísť, lebo inak sa naozaj neudržím." zašepkal a uvoľnil objatie. Vypleštila som oči a už som bola na nohách. Sledoval ma ako lev svoju korisť. Tentoraz som jeho slová vzala vážne a vedela som, že nespustil zo mňa pohľad, dokedy som nevyšla z kancelárie a nezatvorila za sebou dvere.