"Jimin.. Ja ťa asi milujem." povedala som cez slzy, ktoré mi stekali po tvári.

Vôbec som nemala odvahu sa mu ani čo len raz pozrieť do jeho oči. Dobre som vedela, že vôbec necíti to, čo ja k nemu cítim, keďže to cítil pár dní predomnou.

Akurát týmto som to celé pokazila. Vyznala som mu city až po tomto všetkom.

"asi? Do riti Jay! To mi hovoríš až potom, čo si sa vychrápala s Yoongim?" bol nahnevaný. Bolo to počuť.

"Jimin." kňučala som jeho meno. Ešte nikdy v živote som takto neplakala. Cítila som sa kao totálna socka.

"okey okey." povedal, ako keby sa snažil udržať hnev v sebe. "teraz ma počúvaj." povedal a kľakol si ku mne. "neseď na tej dlážke lebo ochorieš." povedal a ja som sa stále nezmohla ani na jeden pohyb. "Jay." prehovoril po pár sekundách keď som stále plakala. "Jay!" silnejším tónom povedal moje meno a svojou rukou zodvyhol moju uplkanú tvár.

Pozrela som sa do jeho oči. Má ich také nádherné. Hnedé, až čierne. Veľké a také prenikavé. Stále som pohľadom bola upretá do toho jeho.

Z ničoho nič ma objal. Vystrašená som ruky mala ako kameň a telom som ani nepohla. Čo to má znamenať? Však ma nenávidí...

"J~Jimin?" povedala som po chvíľke. Oči som mala otvorené snáď dokorán. Stále ma nehodlá pustiť. Nezostávalo mi nič iné, než mu objatie opätovať. Ruky som položila za jeho krk a spravila ešte väčší telesný kontakt.

V tejto zime bolo z neho teplo až moc cítiť. Pekne hrejivý. A tá vôňa. Stále vonia rovnako. Zavrela som oči a unášala sa Jiminom. Chytil ma pod zadkom a postavil sa. Stále som so zaborenou hlavou v jeho ramene vdychovala jeho úžasnú vôňu. "pôjdeme dobre?" povedal potichu do môjho ucha. Prikývla som hlavou na súhlas, no stále ma nehodlal pustiť.

Zrejme chce ísť naspäť do chatky. Keďže je tak maximálne mínus dva.

Počas cesty som sa začala triasť. Párkrát som ho aj poprosila o to aby ma pustil. Určite som ťažká a cestu mi to sťažovala. No odmietal. Ešte viac som sa k nemu telesne priblížila aby som dostala viac jeho tepla. "koľko ešte, Jimin?" spýtala som sa ho. "za chvíľku sme tam." povedal a nechal mi jeden z jeho nádherných pohľadov. Len som potichučky prikývla.

Onedlho sme prišli pred chatu. Hudba vychádzala s budovy. Koľko musí byť tak hodín, že stále sú tam?

Jimin zastal a chvíľku nevedel kam má ísť. No pohol sa vpred aby mohol zavrieť dvere, z ktorých išla nesmierna zima. Postupne prekračoval schody. Zrejme ideme do jeho izby, o ktorú sa delí s Yoongim.

Vyšli sme pár schodov a čelili sme dverám od jeho izby. Pomaly ju otvoril stále so mnou v náručí.

"už ma môžeš pustiť, Jimin." povedala som tíško. Snáď tak, že to ani nepočul. Odmietavo kývol hlavou a ja som si len odfukla. Už ma bolí zadok keďže ma tak trištvrte hodinu vláčil cez celý les. Položil ma zrejme na jeho posteľ.

"dáš si čaj?" otočil sa na mňa. Súhlasila som a dal hriať vodu. Ešte, že sa chlapec stále vie tak dobre starať. Ako vždy. Jimin je vždy taká moja druhá mama. Všetko musí byť v poriadku. Upratanéa čisté aby sa človek vedľa neho cítil nadmieru pohodlne. Čo sa mu až priveľmi darilo. "Jimin." prehovorila som do ticha a on prišiel ku mne. Sadol si na posteľ vedľa mňa.

"ja len chcem." povedala som tíško. "ja len chcem aby si vedel, že mi to je vážne ľúto a-" zlomil sa mi hlas a nebola som schopná dohovoriť.

"chápem Jay.. Len ma to dosť zobralo." povedal no pohľad z jeho tváre som nevedela vyčítať. Bol prázdny.

No opäť sa mi pozrel do očí. "to je vážne Yoongi v posteli taky dobrý." jeho výraz sa zmenil na pobavený. Musela som sa pousmiať. "bože.. Ani mi to nehovor prosím ťa." povedala som a zasmiala sa taktiež. Keď som si to tak spočítala, Jimin bol odomňa nemalú vzdialenosť.

Takže poďme si to ujasniť.
Tento príbeh určite nekončí a to len vďaka vám. Pred niekoľkými mesiacmi som ho plánovala ukončiť o niečo skôr lebo vás tu bolo určite menej. Tento príbeh už píšem cez rok. Čo je dosť dlhý čas. A dnes.... Dnes sa pozriem na celkový počet pozretí.

Pane bože.. Za chvíľku nás čaká 5k. Nemôžem tomu uveriť. Ľudia ste úžasný. Ďakujem vám za nádherné komentáre u tohto príbehu. Ďakujem vám, že ho stále čítate aj keď nieje asi podľa vašich predstáv. Veľký počet kamarátov, ktorí túto knižku čítajú hovoria, že to nieje zlé za čo som strašne šťastná, lebo nebyť vás.. Nebola by som taká happy do písania tohto príbehu.

Uvažovala som aj o novej knihe. Teda pokračovanie tejto, no dobre vieme, že by skoro nikto neprešiel na novú knihu, keďže sú stále len v tejto. Takže pravdepodobne bude len jedna časť a to táto kniha. Samozrejme v minulej časti som vás určite zaskočila no niektorý dobre vedeli, že ja by som len takto príbeh neukončila. Takže ešte raz vám všetkým ďakujem za vašu trpezlivosť. Milujem vás ❤️