Bolo to ako kopanec do hlavy. Prudký, bolestivý a mätúci. V okamihu som otvorila oči dokorán a za sprievodu výkriku sa rozhliadala po izbe. Zatuchnutej, tmavej hotelovej izbe. Sedela som na starom gauči, súcom na vyhodenie a oproti mne na kraji postele sedel Traian. Lakte zapieral do kolien, prsty mal prepletené a smutný pohľad smeroval k mojej stále zmätenej tvári.

„Ahoj," prehodil tichým hlasom a skĺzol ma pohľadom. Znovu som sa poobzerala a na um mi zišlo niekoľko zásadných otázok. Ukryli sa však za stiahnutým hrdlom a nebolo isté, ktorú položiť skôr.

„Ako sa cítiš?"

Zdalo sa dôležité mu odpovedať, i tak som naďalej mapovala priestor a snažila sa rozpamätať na poslednú vec pred tým, než som sa ocitla na danom mieste.

„Ublížil niekomu?"

„Kto?"

„Ten chlap. Z mojej hlavy. Naposledy, keď som sa takto prebrala, vyberal si si nožík z hrdla."

Bolestivý výraz, ktorý mu preletel tvárou, upútal moju pozornosť. Odvrátil oči, zabodol ich do zeme a prsty stískal o seba, akoby ho ovládol nepokoj.

„Traian, čo som vyviedla?"

Jeho dýchanie bolo čoraz zreteľnejšie, rozpaky, ktoré sa ho držali, vysielali do okolia nepríjemne vlny, narážajúce mi do tela a nútili ma privlastniť si jeho pocity. S ubiehajúcim časom som sa cítila omnoho viac znepokojená, než po prebratí.

„Trai?" hlas mi zakolísal. Dvihol zrak, spod poklesnutých viečok si ma prezrel a sťažka povzdychol.

„Eli, nie je žiaden chlap..."

„Ako to myslíš?"

Len čo som dopovedala, doľahli mi do uší tiché hlasy. Rozpoznala som Domnica, s niekým sa dohadoval, konkrétne slová mi však unikali. Zabuchli sa dvere auta. Zažmurkala som a poobzerala sa. Steny sa zdali byť papierové. Načúvala som ďalším zvukom. Kvapkanie vodovodu, bzučiaca mucha, hádka, zrejme vo vedľajšej izbe. Kroky.

Podišla som k oknu a nazrela von. Izbu, v ktorej sme boli, delilo od parkoviska jedno poschodie. Domnic práve vystúpil posledný schod a kráčal po dlhom balkóne, ktorý sa stáčal a viedol popred izby na celom poschodí. Kroky neustále silneli.

„Prečo sme tu?" Zašepkala som do okna a krv sa mi nahrnula do hlavy. Zlá predtucha ma ovládla v momente, v ktorom mi hlavou preletel obrázok temnoty, pohlcujúcej mi myseľ. Pomaly som sa otočila, roztrasené kolená ma sotva držali na nohách. Hoci zmysly bežali na plno, puch izby ma štípal v nose a sluch sa tiež zdal omnoho silnejší, než kedykoľvek predtým, cítila som sa príliš slabá. Kroky sa približovali, až nakoniec ustali. Zvuk otvárajúcich sa dverí a následne Domnicov príchod ma rozhodili ešte viac.

Vošiel dnu, zabuchol a rýchlym pohľadom prebehol z Traiana na mňa. Pravú dlaň mal obviazanú, čo ma celkom prekvapilo.

„Si hore," skonštatoval iba, kartu od dverí vhodil do malého košíka na stolíku a prešiel ku kreslu, kde som predtým sedela. Spokojne sa uvelebil, natiahol nohy pred seba a opäť sa pozrel na Traiana.

„Už si jej to povedal?"

Horlivo pokrútil hlavou a oči sa mu nepatrne rozšírili. „Teraz sa prebrala, práve som k tomu smeroval."

„K čomu?" naliehala som, nepočúvali ma však.

„O hodinu vyrážame, takže najvyšší čas."

Prečistila som si hrdlo a dokráčala k nim. Sadla som si vedľa Traia.

„Tak o čo ide?" hlas som mala prekvapivo pevný.

Domnic dvihol obočie vo vyzývavom geste.

„Ty alebo ja?" spýtal sa môjho upíra. Ten si navlhčil pery a natočil sa ku mne.

„Eli, čo si pamätáš ako posledné?"

„Jedáleň. Upírov. Lietajúce dýky..." Odmlčala som sa, zrejme nemyslel na to. „Pamätám si toho muža, tú temnotu." Zneistela som. „Bola všade. Snažila som sa z nej vymaniť. Kričala som na teba. Nebol si tam. Nebolo tam nič. Iba tá tma." Privrela som viečka a striasla sa pri spomienke na bezmocnosť, ktorá ma ovládla po tom, čo sa ma zmocnila vlastná hlava. „Nebol si tam," dodala som tichšie.

„Bol som tam. Snažil som sa k tebe dostať, ale nepočula si ma. Eli, dostala si sa do nejakého tranzu."

Srdce sa mi rozbúchalo. Nepáčil sa mi smer, ktorým sa debata uberala. Bolo očividné, že na konci nej sa dozviem, kto umrel.

„Koho som zabila?" Rozhodla som sa prejsť rovno k záveru.

„Nikoho," zamračil sa a Domnic sa trpko zasmial. Nechápavo som ich sledovala a zmätok čoraz viac naberal na intenzite.

„Tak prečo sme tu?"

„Museli sme ťa niekam odviezť," vysvetlil Domnic, „buď to alebo by si už bola mŕtva."

Dvihla som obočie a vyzvala ich tým, aby pokračovali.

„Po tom, čo si na nich zrúkla a nejakým spôsobom sa ti ich podarilo umlčať, upadla si do toho tranzu. Ostatní však prišli k sebe." Domnic mávol rukou k Traianovi, akoby mu prenechával slovo. Akoby bolo na ňom, aby mi to prezradil. Presunula som k nemu zrak a napäto vyčkávala.

„Eli, ten chlap. Tá temnota. To si ty." Vybalil to na mňa odrazu.

„Čo?" Zhrozene som pootvorila ústa a vzápätí pokrútila hlavou. „To nie je možné. Bol tam predsa."

„Nie. Nebol tam nikto. Bola to tvoja démonská časť. Ako Leela si sa prebrala naplno. A bojím sa, aká veľká časť ťa ovládla." Traianov výraz poklesol.

„Ovládla?"

Znovu sa slova ujal Domnic. „No, tvoje oči totálne sčerneli. Roztriasla si sa a celkom ťa pohltila agresivita. Bola si..."

„To, čo z teba sálalo..." doplnil ho Traian.

„Čo zo mňa sálalo?" Nepríjemný pocit ma sužoval čoraz viac. Nebolo isté, či pokračovať v danej téme mohlo byť prínosné. Túžila som sa dozvedieť, čo sa dialo počas mojej neprítomnosti, na druhej strane ma už vopred desilo, čo by som sa mohla dozvedieť.

„Temnota. Nikdy som nič podobné nezažil. Každý jeden upír v miestnosti to cítil. Bolo to ako...Ničota. Ako nekonečná tma bez všetkého. To sa ani opísať nedá."

„Prázdnota, beznádej.. " prehodil Domnic nezaujato.

„Dobre... chápem." Zamrmlala som. „Ale ten chlap..."

„Neexistuje žiaden chlap. Iba tvoja myseľ sa k tebe snažila skrz neho prehovárať. Vedel som to od začiatku, len som nevedel ako ti to povedať."

„Počkaj!" vykríkla som odrazu. „Takže to ja som ťa bodla?" Vyskočila som na nohy a zhrozene sa na neho dívala. „To ja som nás prenasledovala v tom lese?"

„No.. áno." Stisol smutne pery. „Bola to tvoja časť, ktorá pochádza od Leeli, časť, ktorá sa prebúdzala."

„Ale to nie je možné! Nikdy by som ti neublížila."

„Myslím si, že tvoja temnota sa ma pokúšala zlikvidovať."

„Prečo?"

„Pretože som tvoje svetlo. A iba svetlo dokáže zahnať temnotu."

Odmlčala som sa a snažila sa ignorovať tlčúce srdce. Slovo opäť prevzal Domnic.

„Keď si stála v tej jedálni, nikto netušil, čo urobíš. Museli sme ťa odtiaľ dostať preč. Lenže si horela. Doslova. Bola si úplne rozpálená. Pokúsil som sa ťa chytiť, pomôcť Traiovi, aby sme ťa čím skôr dostali preč," zdvihol pravú ruku, tú obviazanú, „ale spálila si ma. Iba Traian ťa mohol držať. Odtiahol ťa preč, lenže ostatní ťa chceli zabiť. Dalo dosť práce prebojovať sa von. Kým ťa Traian držal za ruku, bola si pod kontrolou."

„Vôbec si to nepamätám."

„Ale stalo sa to. A on jediný ťa dokáže udržať pod kontrolou. Stačí, že je pri tebe."

„To je šialené. Uvedomujete si, ako šialene to znie? Prečo si nič nepamätám?"

„Podľa mňa," pokračoval Domnic, „si prechádzala premenou. Preto si bola mimo a preto si to nepamätáš. Už len dúfať, že sa dokážeš ovládať a nepozabíjaš nás."

„To nie je vtipné."

„Veď sa nesmejem."

„Pomôžeme ti dostať sa cez to." Uistil mi Traian. „Ale nateraz máme väčší problém."

„Môže byť niečo horšie od tohto?"

„Necurati, ktorí smerovali do sídla upírov, zmenili smer." Domnicovou tvárou preleteli obavy.

„A kam idú?"

„Za nami. Prenasledujú nás."

„Teda skôr teba." Dodal Traian.

„Pane bože." Postavila som sa a zmätene sa prešla po izbe. Ruka mi zablúdila k vlasom, roj myšlienok bol tak intenzívny, až ma rozbolela hlava a s ťažkosťami som sa dokázala stotožniť so slovami, ktoré som si práve vypočula. Po chvíli som zastala.

„Ak ma prenasledujú, nemôžeme ich priviesť k mojej rodine."

„Tiež sme nad tým uvažovali. A máme plán..."

„S ktorým niektorí nesúhlasia," dodal trpko Traian. Než som sa stihla spýtať viac, dvere sa otvorili. Keď som uvidela Dimitriho, zmocnil sa ma neznámy pocit. Pohľady sa nám stretli, pousmial sa a skĺzol ma pohľadom.

„Ako sa cítiš?"

„Táto otázka začína byť pekelne otravná."

„Prepáč, len..."

„Nie, to je v poriadku, iba na to nedokážem odpovedať, ja... neviem ako by som sa mala cítiť, vzhľadom na to, čo sa so mnou deje." Mykla som plecami.

„Takže už ti to povedali." Skonštatoval a pozrel na Traiana, ktorý prikývol.

Po chvíli mlčania si prečistil hrdlo. „Mohli by ste nás na chvíľu nechať?" Na tvári mal veľavravný výraz, zdalo sa, že sa predtým už dohodli. Obaja bez slova vstali a vykročili k dverám. Domnic sa na prahu otočil.

„Budeme dole v bufete. Keď sa chalani vrátia, vyrazíme."

Dimitri prikývol, s pohľadom zakotveným na mne. Dvere sa zabuchli a my sme ostali sami. Nervozitou mi poskočilo srdce, zaliala ma horúčava a nedokázala som odvrátiť zrak od jeho tváre. Prezeral si ma rovnako, ako doposiaľ, nezdalo sa, že by mal zo mňa strach alebo by sa jeho postoj ku mne nejako zmenil. Prečistil si hrdlo a podišiel celkom ku mne.

„Keď som prechádzal premenou ja, rozbil som otcove auto."

Spýtavo som dvihla obočie.

„Mal nejaké stretnutie a na pár hodín ma nemohol strážiť. Zamkol ma do garáže, aby som nikoho nenapadol. Tak som sa mu pomstil." Pomaly prešiel k posteli a sadol si na miesto, kde predtým sedel Traian. „Pamätám si, aké to bolo príšerné, mal som chuť zabiť každého, kto sa na mňa škaredo pozrel. Ty sa držíš ešte celkom dobre."

„Tým by som si nebola taká istá."

„Prejde to. Stotožníš sa s tým, kto si a bude ti lepšie."

„Ako sa stotožním s niečím, o čom nič neviem? A na nič si ani nepamätám, je to normálne?"

„Tiež sa mi to stávalo. Návaly zlosti spôsobili stratu pamäti a iba som potom sledoval spúšť, ktorú som narobil."

„Nenarodil si sa ako upír?"

„Ale áno, lenže rovnako ako ty, tiež som sa musel prebudiť. Mal som trinásť, keď sa dostavili prvé chute na krv."

„Lenže ty si sa menil iba na upíra, ale ja sa mením aj na démona. Je to desivé. Navyše, som zrejme jediná svojho druhu, takže mi nikto nevie ani poradiť."

„Pomôžeme ti, ako budeme vedieť, aspoň s tou upírskou časťou. Ale má to aj výhody."

„Aké to môže mať výhody? Úplná strata kontroly nad sebou, chuť po krvi, agresivita a nakoniec ešte aj amnézia. Čo je na tom výhodné?"

„Si jedinečná." Poskočilo mu obočie. „Neverím, že existuje ešte niekto ako ty."

„Som jediná... Som sama, nevidíš to?"

„Nie si sama."

„Áno, mám vás, chápem... Ale čo z toho, ak ma ovládne temnota a v spánku vás pozabíjam."

„Striedame hliadky." Zasmial sa.

„Vážne?"

„Neber to osobne, ale nikto nevie, čo sa s tebou deje a ani nevieme, ako sa budeš ďalej rozvíjať. Tak Domnic navrhol, aby sme sa striedali a dávali na teba pozor." Stisol pery a mykol plecami. „Presne pre to, aby si nás nepozabíjala v spánku."

„Jasné, že to navrhol Domnic."

„Je len opatrný."

„Neverí mi."

„Nepozná ťa."

„Potom, čo som urobila Traianovi..." Zadívala som sa do zeme a na chvíľu sa odmlčala. „Čoho som ešte schopná?" Smutne som sa na neho pozrela a do očí sa mi tlačili slzy. „Čo ak úplne stratím kontrolu a ublížim niekomu z vás?"

„To sa nestane."

„Domnicovi som spálila ruku." Zdôraznila som.

„Bude sa to zlepšovať. Začiatky sú vždy ťažké. Zvládneme to."

Povzdychla som si a pokúsila sa utriediť myšlienky. „Tí Necurati, ktorí nás sledujú..."

„Je ich zatiaľ jedenásť." Prerušil ma v snahe zľahčiť situáciu. „Pre nás slabá rozcvička."

„Chcete ich zabiť?" Zhrozila som sa.

„A čo iné?"

„Sú to upíry, ako... ako Traian. Sú väzňami vo vlastnom tele."

„Chceš ich premeniť?" Dvihol zrak. „Vieš, čo by to znamenalo?"

„Bože len to nie, ďalších Oddaných by som nezvládla."

„Tak vidíš, nemáme veľa možností."

Postavila som sa a pomalými krokmi prešla k linke, o ktorú som sa následne oprela.

„Aký je teda plán?"

„Sú od nás asi pol dňa. Vydáme sa po lese smerom k nim a na nejakom odľahlom mieste ich zlikvidujeme. Potom budeme pokračovať. Domnic predpokladá, že ešte dnes v noci by to mohlo byť vyriešené."

Srdce sa mi rozbúchalo a najhoršie pocity sa dostavili s uvedomením si svojej pozície v ich pláne.

„Budem návnada?"

Stisol pery. „Už si návnada. Stopujú teba, nie nás."

„To je fakt skvelé." Rozhodila som rukami.

„Elis," postavil sa a podišiel bližšie. „Až celkom k tebe sa nedostanú, to nedovolíme."

Zadívala som sa mu do očí a zhlboka sa nadýchla. Pohľad na neho ma lámal v kolenách. Pamätala som si pocity, ktoré som prežívala, keď som sa po nociach plížila do suterénu, aby som ho videla. Zdali sa slabé a vzdialené oproti pocitom, ktoré mi jeho blízkosť prinášala v danej chvíli. Akoby skutočnosť, že bol pri mne, nespútaný a bez zranení, sebavedomí a silný, znásobila všetko, čo sa pri ňom vynáralo z môjho najhlbšieho vnútra. Jeden krátky pohľad do jeho očí mi rozbúchal srdce, roztriasol nohy a rozprúdil krv. Líca mi zahoreli a ovládla ma neskrotná túžba. Díval sa na mňa rovnako intenzívne. Priblížil sa ešte viac, vystrel ruky a oprel ich o linku, čím ma uväznil. Hlavu naklonil nabok a tvár priblížil až k mojim vlasom. Nadýchol sa z nich a mne sa takmer zahmlelo pred očami. Nedokázala som sa pohnúť, iba s napätím vyčkávať.

„Tá vôňa mi chýbala." Prehodil tlmeným hlasom a tvár presunul pred moju. Bol príliš blízko. „Je tu ešte niečo."

Zažmurkala som a sotva sa mi podarilo ovládnuť stiahnuté hrdlo.

„Čo?"

„Musíš sa napiť."

Vytreštila som oči, hoci žalúdok mi stiahlo predstavou pôžitku, ktorý by mi krv priniesla. Ticho som ho pozorovala a potláčala chuť dotknúť sa ho. Žiaľ, svoj boj som prehrala v okamihu, kedy jeho oči zablúdili k mojim. Ruka sa pomaly natiahla, končeky prstov narazili do pokožky na jeho líci. Trhane natiahol vzduch, viečka mu poklesli a jazykom si pomaly prešiel po perách, čím ma úplne ochromil. Prestala som vnímať všetko navôkol. Odrazu predstavoval stred môjho záujmu. Prsty jemne prechádzali po hladkej pokožke, opísali líniu popri sánke a prešli až na krk. Díval sa na mňa zaujato, ústa pootvoril a hlavu naklonil k ramenu, akoby ma lákal.

Zneistela som. Jedinou istotou bolo, že sa bez toho nezaobídem, nenašla som však odvahu na prvý krok. Zasmial sa krátko a potichu, akoby len prudko vydýchol a chytil ma za boky. Z nečakaného dotyku mnou trhlo. Ruky presunul na kríže a pritiahol ma do náručia. Keď som pocítila dotyk jeho tela, odvážila som sa presunúť a objať ho okolo krku. Skôr, než by som si uložila hlavu na jeho hruď a nechala sa ukryť v bezpečí jeho náručia, priblížil pery k mojim a spojil ich v bozku. Opäť ma zaliala horúčava, telo mi ochablo a naplno som sa oddala tomu, čo sa dialo. Keď som pootvorila pery, utiahol stisk okolo pása a z hrdla mu unikol ston. Bozk prehĺbil, po predchádzajúcej nehe nebolo stopy. Drsné a naliehavé dotyky ma úplne opantali a nútili opätovať mu jeho drsnosť.

„Napi sa." Zašepkal mi do pier, avšak bozkával ma aj naďalej. Ukradol si ešte zopár bozkov, než prešiel na sánku a pritláčaním pier si razil cestičku ku krku.

„No tak, napi sa..." lákal ma, odhaľoval mi krk a skoro ho sám oprel o moje ústa. Túžba bola prisilná, takmer som počula, ako mu žilami prúdi krv, ako bublá pod povrchom...

Prešla som perami na pokožke a začala bozkávať v miestach, kde som sa plánovala zahryznúť. Najprv opatrne, po chvíli som sa však odhodlala a spolu s rastúcou chuťou klesali aj zábrany. Medzi zuby som chytila kožu, zatlačila a po chvíli pocítila na jazyku slastnú chuť. Dimitriho bozky sa znásobili, zrejme si vychutnával danú chvíľu rovnako ako ja. Prvé kvapky mi prenikli do úst a rozliali sa po jazyku ako najsladší med. Pritisla som sa viac a ťahala silnejšie, túžba sa násobila a odrazu som mala pocit, že sa jej nikdy nenabažím. Prudko som sala, držala ho pri tom za hlavu a prehĺtala akoby som nikdy nepila. Dimitri ma hladil po tele, prsty mi vplietal do vlasov a opakovane ma objímal, zdalo sa, že si to sám užíval, čím ma povzbudil sať čoraz viac. Netušila som, koľko času ubehlo, ani koľko som vypila, isté bolo, že som nemienila prestať.

„Eli," ozval sa neskôr a pohladil ma po vlasoch, „myslím, že už máš dosť."

Vnímala som síce, že mi niečo hovorí, ale nedokázala som si skaziť tú chvíľu. Bez prestávky som sala, hlasno prehĺtala a nevedela sa nabažiť skvelej chuti.

„Stačí."

Odmietala som si pripustiť, že by mal byť koniec. Chcela som viac, nemienila som prestať.

„Elis!"

Pokúsil sa odtiahnuť, upevnila som však stisk a zavrčala.

„Úplne ma vysaješ." Varoval ma, hlas mal však pevný, ešte určite vydrží. Zahryzla som sa viac, načo nahnevane zavrčal.

„Nerád to robím, ale fakt musíš prestať."

Znovu na mňa zatlačil, tentoraz silnejšie. Zaťala som sa, nechcela som, aby to skončilo.

„Fajn, ako chceš." Prehodil a po chvíli som zacítila prudkú bolesť v ramene, až som vykríkla, čo spôsobilo, že som ho pustila.

„Čo?" Prekvapene som sa poobzerala a v rýchlosti si premietla posledných pár minút. „Och, bože, prepáč mi. Ja..." zahanbene som sklopila zrak.

„To je v poriadku," zasmial sa, „tak nejako som s tým rátal."

„Ty si ma uhryzol." Obvinila som ho neveriacky.

Dvihol obočie a z prekvapeného výrazu prešiel do smiechu.

„Mohla si ma zabiť!"

Zarazila som sa. „Vážne mohla?"

„Nie," usmial sa a na dôraz pokrútil hlavou, „ale ak by si ma vysala, nevládal by som ani stáť na nohách. Trvalo by pár hodín, než by som sa dal dokopy."

„Domnic by nás zabil." Pokrčila som nosom.

„Hlavne, ak by ma musel nosiť."

Obaja sme sa rozosmiali.

„Myslím, že by sme mali ísť za ostatnými. Ako ti je?"

„Niečo by som aj zjedla."

Prikývol, vzal ma za ruku a viedol k dverám. Vyšli sme na balkón a kráčali ku schodom. Keď sme zišli dolu a vykročili po parkovisku k bufetu, do spánku mi udrela prudká bolesť. Zastala som a silno stisla viečka.

„Čo je?"

Ruku som si inštinktívne priložila k bolestivému miestu.

„Neviem. Nie som si istá."

Bolesť opäť prudko udrela, až som sykla.

„Si okej?" Zneistel a pristúpil celkom ku mne.

„Bolí ma..." Nestihla som ani dopovedať, v spánku mi začalo pulzovať a ohromná sila do mňa udierala až tak, že mi zostalo na vracanie. V predklone som sa oprela o kolená a snažila sa to predýchať. Pri ďalšej prudkej bolesti, ktorá sa spolu s pálením dostavila po pár sekundách, som vykríkla a kľakla si. Hlavu som schovala do dlaní a kvílila kľačiac na zemi.

„Strašne to bolí."

„Čo? Čo stalo?"

„Neviem, moja hlava," zastonala som. Chytil mi ruky, odtiahol ich a prezrel si ma. Po chvíli vytreštil oči.

„Tvoje znamienko..."

„Čo je s ním?"

„Je úplne rozpálené..."

♥♥