Doľahla na mňa únava. Príliš ma vyčerpávalo všetko, čo sa v poslednej dobe dialo a takmer sa zdalo, že predchádzajúci život mi ani nepatril. Akoby šlo o vzdialenú spomienku niekoho iného, akoby som život v sídle, pred tou nezmyselnou bitkou, ktorá ma dostala na dané miesto, neprežívala ja. I nejasná spomienka na protivného Ryana mi odrazu sužovala srdce. Niežeby som sa túžila vrátiť do okamihov, kedy ma šikanoval a pokúšal sa zo mňa urobiť submisívnu partnerku, ale starý život mi istým spôsobom chýbal. Bezstarostný, s bežnými povinnosťami a v blízkosti ľudí. Vtedy som sa aj ja považovala za človeka...

A teraz, obklopená upírmi, ktorí si stále prezerali to video, som sa cítila príliš osamelá. Nepatrila som k nim, o tom nebolo pochýb, ale už som nepatrila ani k ľuďom. A tým činom, na ktorí sa práve dívali, som si zaistila klinec do rakvy. Samotný pohľad na Grigoriho, meniaceho farby a nepokojne sa prechádzajúceho po izbe, ma utvrdil v tom, že nastal problém, s ktorým si možno neporadím. Alebo neporadíme, záleží, kto bude ochotný sa za mňa postaviť. A postaviť sa proti všetkým ostatným.

„A toto sa kedy stalo?" vytrhol ma bratov hlas z myšlienok. Všetci, vrátane mňa, sme na ňom zastali pohľadom.

„Však si bol v izbe." Zdôraznil Domnic, akoby nedávalo zmysel, že prepočul súboj s Dimitrim. Davox dvihol obočie.

„To bolo dnes?"

„Pred chvíľou..." neveriacky prižmúril oči.

„Sprchoval som sa. Asi som si spieval," roztržite sa poškrabal na zátylku a nevinnosť výrazu doplnil myknutím pliec. Aspoň niečo z jeho ľudskosti sa zachovalo. Skĺzol ma pohľadom.

„Si silná." Skonštatoval a zamyslene sa odvrátil, čo napovedalo, že to aj jemu pripadalo zvláštne.

„O niektorých veciach ešte nevieš." Odsekla som.

„Rád si ich vypočujeme." Zašomral Domnic, vyložil si nohy na stolík a skrížil ich v členkoch. „Ak o tom vedia všetci, bude problém udržať ju nažive."

„To teda nebude." Zavrčal Dimitri.

„Nebuď naivný. Sám si to videl. Mimochodom," stočil zrak ku mne, „rád by som si vypočul, čo za tým je."

„Neskôr," predbehol ma Dimitri s odpoveďou.

„Musíme vymyslieť..." pokračoval Grigori, ale prerušila som ho.

„Som Leela." Vydýchla som rezignovane. Už ma nebavili všetky tie tajomstvá, ktoré spôsobovali nemalé problémy a vyvolávali prílišný zmätok. Davox sťažka prehltol a vytreštil oči, v ktorých sa zračil obrovský zmätok.

„Čo si?" Domnic zložil nohy a narovnal sa, znovu si ma obzeral spôsobom, ktorý ma nútil cúvnuť.

„Potomok démona." Avšak, nebol to môj hlas, ktorý mu objasnil, čo to znamenalo. Všetci sme sa otočili k dverám, v ktorých stál Ionel a vo chvíli, kedy prehovoril, vkročil dnu a zavrel za sebou.

Prišiel až ku mne a dôkladne si ma prezrel. „Si okej?"

„Ja neviem, asi áno," vydýchla som a smutne stisla pery. Otočil sa k ostatným a prezrel si aj ich bezradné tváre. „S vami dvoma sa ešte porozprávam." Namieril prstom do vzduchu, potom založil ruky na bokoch a sklonil zrak. „To video sa rozšírilo ako mor."

„Čo to znamená?" Spýtal sa Dimitri.

„Tak moment," prerušil brat ďalšiu konverzáciu a s nechápavým výrazom vykročil ku mne, hľadel však do zeme. „Vráťme sa na chvíľu. Aký potomok démona? O čom to rozpráva? Si moja sestra."

„Všetko ti vysvetlím, ale nie teraz." Viečka mi poklesli smútkom a ľútosť mi strhala tvár. „Prosím, nie teraz."

Zaťal sánku, skĺzol ma pohľadom, ale napokon pomaly prikývol. V očiach mal prísľub nadchádzajúcej diskusie, ktorej ma nemienil ušetriť. I tak som mu v danom okamihu bola vďačná, že sa v tom nezačal vŕtať a nemusela som mu pred svedkami vysvetliť, že máme každý iného otca.

„Takže," ujal sa slova opäť Ionel, „upíry sú nahnevaní. Eli vyhodnotili ako hrozbu. Ak ich nejako neupokojíme..." Hlasno vtiahol vzduch a vrátil sa pohľadom ku mne. „Pravdepodobne sa ťa pokúsia zabiť."

„To nikdy nedovolím." Dimitri automaticky pristúpil až ku mne. „Snáď ani ty." Vyzval otca pohľadom.

„V tejto chvíli ma nepočúvnu. Hnevajú sa, že som jej dovolil ostať... že som sa jej zastal."

Nastala chvíľa ticha. Zrejme každý premýšľal nad riešením situácie, ktorá, zdalo sa, nemala vo vyhliadke záver, s ktorým by sme boli spokojní. S ktorým by som bola spokojná ja.

„Mala by si odísť. Nepatríš sem." Zdôraznil Domnic.

„Opakuješ sa!" Štekol na neho Dimitri. „Keď mi zachraňovala riť, nemyslela na to, kto ku komu patrí. Na to sa už asi zabudlo..."

„Otázne je, koľkí o jej samaritánskych skutkoch vedia."

„Tak im to povieme." Navrhol Grigori.

„Určite ťa budú počúvať, keď videli, ako jeden z najsilnejších upírov letel ako kus handry." Oponoval mu Dimitri. „Otec, musíš im proste prikázať, aby sa stiahli."

„Sám vieš, že to nebude také ľahké. V danej chvíli mám asi také slovo, ako hocikto z nich. A nemôžem im to zazlievať."

Zazerala som pred seba, bez schopnosti prehovoriť, hoci myšlienky mi vírili v hlave ako mravce a jedna cez druhú chaoticky vytvárali scenáre rôznych situácií, ktoré by mohli nastať. Napadlo mi viacero spôsobov, ako ich upokojiť, našťastie, žiadny z nich nezahŕňal samovraždu.

„Predstúpim pred nich." Vyslovila som celkom ticho.

„Čože?" Zarazili sa Grigori a Dimitri súčasne. Pokračoval starší z bratov. „To je hlúposť. Skočia po tebe..."

„Alebo po tebe niečo hodia... Dýku, napríklad." Ozrejmil Domnic.

Privrela som viečka a ešte chvíľu nechala myšlienky voľne plynúť, než som sa pokúsila jednu polapiť. „Spomínali ste, že moja rodina drží štyroch vašich bojovníkov."

„Áno, ale čo to s tým má?" nechápal Dimitri.

„Jediný spôsob, ako ich upokojiť, je dokázať im, že nie som nepriateľ, že nie som Lovec. A dokážem to tým, že oslobodím tých štyroch."

„Ale to by znamenalo..."

„Chceš sa vrátiť k otcovi?" Zhrozil sa Davox. „S tým, čo si? Tá... tá Leela?"

„To nikto z nich nevie. Pre nich som stále Eli, dcéra Hlavy. Prečo to nevyužiť?"

„Ale to, čo si urobila Harrymu, nepoprieš. Preto si mala takú silu, však?"

Prikývla som.

„Budú si to pamätať. Ako to vysvetlíš?"

„Adrenalín," mykla som plecami. „Veď odvtedy som sa takmer vydala a nikto sa v tom nevŕtal."

Ďalšia dlhá odmlka zahŕňala meniace sa výrazy tvárí, Dimitriho nesúhlasné krútenie hlavy a Grigoriho upretý pohľad, v ktorom sa odrážal náznak zvažovania môjho návrhu. Zrak som stočila k Ionelovi. „Čo myslíš?"

Opäť sa nadýchol, pomrvil perami a krátko pozrel na svojho staršieho syna, než sa opäť díval na mňa. „V podstate to nie je zlý nápad. Presvedčilo by to upírov, že nám pomáhaš, opakovane. Ale je to riskantné. Audax je nevyspytateľný."

„Rozhodnuté, nikam sa nejde." Prehodil Dimitri. „Vymyslíme niečo, čo ťa neohrozí a neprinúti odísť."

„A vrátiť sa k Ryanovi." Doplnil ho Grigori.

„Súhlasím," prikývol brat, „ak otec zistí, že si niečo iné ako človek, ktovie, čo urobí. Napriek tomu, že si jeho dcéra."

Bodlo ma v srdci z jeho nevedomosti. A taktiež nevedel, že mám ďalšieho brata.

„Eli, budem k tebe úprimný," Ionel si prečistil hrdlo, „nežiadam to od teba, je to riskantné. Ale nie je iný spôsob, ako dostať našich upírov od tvojej rodiny. Ďalších nemôžem a ani nechcem vystaviť boju a neviem si predstaviť, ako inak by sme ich oslobodili."

„Ja vám pomôžem." Rozhodla som a dvihla ruku skôr, než by Dimitri namietal. „Je to jediný spôsob, ako upokojiť upírov. Chceš, aby sa tu začali kvôli mne rozbroje?"

Po chvíli váhania napokon sprudka vydýchol. „Dobre, ale pôjdem s tebou!"

„To v žiadnom prípade." Zdôraznila som pokrútením hlavy.

„Súhlasím, nikam nejdeš. To by bola samovražda." Pridal sa Domnic a súčasne aj Ionel. „Tiež si myslím, že by mala ísť sama."

„No minimálne ja s ňou pôjdem. Som jej brat."

„Lenže si upír." Pripomenul mu Domnic.

„Nezistia to. Ak sa sám neprezradím."

„Tvoj otec to zistí."

„Ak zistí, že som upír, tak určite zistí aj to, že Eli nie je človek. Nenechám ju v takom prúsery samu."

„Nemôžeme mu brániť. Má pravdu." Zastal sa ho Ionel.

„Aj tak pôjdem s ňou." Zdôraznil Dimitri. „Buď ideme s ňou, alebo nejde nikam." Zaťal sa Grigori.

„Nemôžeme riskovať, že by zajali aj vás." Oponovala som.

„Ak dôjde k problémom, pomoc sa vám zíde." Protirečil mi Grigori.

„Ak by nastali problémy, vy dvaja nám proti celej mojej rodine nepomôžete. Akurát vám ublížia."

„A čo Traian?" ozval sa Domnic. „Niekam ho na ten čas zavrieme?"

„Do šľaka." Ohrnula som peru a dívala sa na neho, kým stískal pery a striedavo si prezeral mňa a Ionela. Napokon som s rezignovaným výdychom prešla k dverám a vykukla na chodbu. Spomínaný sa opieral o stenu oproti a keď ma uvidel, odrazil sa od nej a vykročil ku mne. Až mi prišlo ľúto, že sme ho nechali stáť za dverami. Kývla som a ukročila do strany, aby mohol vojsť. Obozretne si prezrel všetkých, najviac sa pohľadom zdržal na svojom Impreunovi.

Potom sa pozrel na mňa.

„Čo zmýšľaš?" Obočie mu pokleslo.

„Je možné, aby si ma nechal pár dní bez dozoru?"

„Nie." Pokrútil hlavou.

„Ani keď ti to prikážem?"

„Toto sme už riešili."

Dvihla som zrak k stropu a následne sa pozrela na Domnica. „Zavrieme ho."

Krátko sa zasmial, i keď v jeho výraze nebolo ani za mak pobavenia. Vstal a prešiel sa po izbe. Vzápätí sa zastavil pri okne, otočil sa k nám a ujal sa slova.

„Navrhujem to takto. Teraz pôjdeme za ostatnými, predstavíme Eli."

„To je blbosť."

„Neskáč mi do reči," zavrčal na Dimitriho, „ešte som neskončil. Predstavíme Eli, ako jednu z nás. Musíme nejako vysvetliť tú neprimeranú silu, čo videli na videu. Ale to, že je Leela, si necháme pre seba. Kto o tom ešte vie?"

„Codrin a Victor." Odpovedala som bez váhania. Prikývol a výrazom mu preletelo uspokojenie. „To je v pohode, oni nič neprezradia. Takže... akonáhle im oznámime, že je upír, už ju nemôžu zabiť. To však nutne neznamená, že jej budú dôverovať. Preto si myslím, že ísť oslobodiť našich upírov je dobrý nápad. Ona ako jediná sa dokáže dostať dnu bez podozrenia a môže ich oslobodiť bez toho, aby niekto umrel."

„Ak Audax zistí, prečo sa vrátila domov, zabije ju." Namietal Dimitri.

„Nezistí!" zdôraznila som.

„Ak sa to podarí," pokračoval Domnic a zadíval sa na mňa prvýkrát s obdivom, „si na dobrej ceste získať si moju dôveru. A ak si ju získaš, ja sa už postarám o to, aby ti verili aj ostatní."

...

Cesta do jedálne mi pripadala ako cesta do pekla. Nestretli sme živú dušu, všetci boli dozaista spolu a plánovali moju popravu. Už keď sme schádzali širokým schodiskom s dreveným zábradlím, začali k nám doliehať prvé hlasy. Z intenzity a tónu sa dalo predpovedať, že nešlo o priateľské slová a vedomie toho, že opakované nadávky patrili mne, mi vytlačilo žlč do krku. Čoraz bližšie sme boli, tým viac mi oťažievali nohy a podvedome som spomaľovala. Napriek tomu, že to bol môj nápad, čeliť tlupe upírov, ktorí mnou opovrhovali, vôbec nebolo ľahké.

Dimitri tiež spomalil, počkal, než ho dobehnem a zrovnal so mnou krok. Podľa zvukov chýbala dĺžka chodby, po ktorej sme práve šli, aby sme sa dostali na miesto. Povzbudivo sa na mňa usmial. S vypätím síl som mu úsmev opätovala, nebolo mi ani do reči. So sklonenou hlavou som dokráčala až k dverám, ktoré ma delili od davu plánujúceho ukončenie môjho života.

Hlboký nádych, hlboký výdych... o nič predsa nejde...

Akoby nebolo nič zvláštne na tom, že som sa im práve chystala naservírovať ako na podnose. Domnic zrazu zastavil a otočil sa.

„Srdce ti tlčie ako zmyslov zbavené. Upokoj sa, preboha."

„Tebe sa to povie."

Pristúpil bližšie ku mne a ten svoj večne nahnevaný pohľad mi zabodol do očí.

„Stoj pri mne a nič sa ti nestane."

„Čo?" zamračila som sa.

„Plánuješ zachrániť našich." Navlhčil si pery. „Nesmie sa ti nič stať!" Zvrtol sa a dlaňami rozrazil lietacie dvojkrídlové dvere. Ionel a Grigori vošli tesne za ním a ich príchod umlčal doterajšiu vravu, ktorá bola ako omrvinky na ceste a viedla nás do cieľa. Dimitri ma postrčil, aby som ich nasledovala, a sám vykročil. Vyplašene som pridala do kroku, s Traianom v pätách.

Ak som si predtým myslela, že vrava utíchla, tak v danej chvíli nastalo hrobové ticho...

„Čo tu stvárate?" Zavrčal Domnic.

Mlčanie prevládalo, iba odkiaľsi z diaľky sa ozval mužský hlas.

„Že si sa ukázal. Bolo na čase."

„Z dôvodu?"

„Riešime tu..." Zrazu sa odmlčal. Tušila som, že ho prekvapila moja prítomnosť, ostatne, ako všetkých. Pomaly som dokráčala až k Domnicovi a dúfala, že im naháňal hrôzu rovnako ako mne. Zastala som po jeho pravici a premýšľala, či by bolo príliš odvážne zakývať na pozdrav. Napokon som ruky prekrížila na hrudi, snáď v snahe nerozpadnúť sa od toľkých nervov. Utešovala ma prítomnosť bratov, ktorí mi zastali po pravici a Traian za chrbtom, dýchajúci mi na krk, tiež dotváral istý pocit bezpečia. Až do chvíle, kým som nedvihla zrak a nepreletela mnoho nahnevaných tvárí, ktoré ma zabíjali pohľadom.

„Hej, všimol som si. A k čomu ste dospeli?" Domnicov hlas bol uvoľnený, čo mi k nemu ani trochu nesedelo. Na okamih mi hlavou prebleslo, či na mňa nenašil pascu.

„Práve prehodnocujeme výsledky. Čo tu robí?" Kývol hlavou ku mne a po pár krokoch sa ocitol takmer pri nás. Vzduch navôkol oťažieval, napätie hustlo, až sa zdalo, že sa zhmotnilo, ale pokojne mohlo ísť iba o krutú hru vlastnej mysle, spôsobenú narastajúcim strachom. Ako dlho by trvalo ktorémukoľvek z nich pribehnúť a zlomiť mi väz?

„Prišli sme vám predstaviť nových..." Nestihol dopovedať, niekto mu skočil do reči.

„Ako to myslíš?"

„Nevidel si video?"

„Áno," zamračil sa ešte viac a vedľa neho sa ocitol ďalší, ktorý sa ihneď chopil slova.

„A zhodli sme sa na tom, že ona musí byť zlikvidovaná." Namieril na mňa prstom.

„Prečo?" zasmial sa Domnic.

„Žartuješ?" štekol znovu ten prvý. Z davu vystúpila hnedovlasá žena, celkom potetovaná, s výrazným líčením a piercingom v dolnej pere. Tvrdohlavo vysunula bradu.

„Zamietla s tebou ako so psom. Je nebezpečná a my ju tu nechceme."

„Je jedna z nás!" Domnicov hlas zaburácal miestnosťou. „Je mi jedno, čo si myslíte a čo ste videli. Je to moja žiačka a ktokoľvek sa jej pokúsi ublížiť, bude sa mi zodpovedať. Rozumeli ste?"

„Žiačka? No... Jej výcvik očividne nezvládaš." Zašomral niekto z úplne iného konca jedálne.

„Do toho ťa hovno!" zavrčal Domnic, zrak upretý ku konkrétnej tvári. Presne vedel, kto mu oponoval.

„Zaujímalo by ma," vystúpil z davu ďalší, prisahala by som, že to bol jeden z dvojice, ktorá nás napadla s Traianom na chodbe. I vtedy Domnic zakročil, aby nám zachránil krk. Hlboko v mysli som začala prehodnocovať svoj názor na neho. Všetky tváre sa otočili k dotyčnému, ktorí pomaly kráčal k nám. „Kto vlastne povolil prijatie nových členov? Pokiaľ viem, trvá to mesiace a rozhodnutie prináleží celej skupine." Zabodol do mňa pohľad. „Nie je to otázka niekoľkých dní."

„Išlo o výnimočnú situáciu. Navyše, to nie je tvoja starosť." Ozval sa Ionel. Z davu sa začínalo ozývať čoraz viac hlasov, väčšina znela pobúrene a nahnevane.

„Vážne?" Neveriacky ho skĺzol pohľadom. Kráľova pozícia kolísala. Stál nebezpečne pri okraji a hrozilo, že spadne do priepasti. Alebo ho zhodia... Kvôli mne... Pokúsila som sa prehovoriť, ale prerušil ma Traianov hlas v hlave.

'Zatiaľ sa do toho nemiešaj, iba ich vytočíš. '

'Ak nič neurobím, pôjdu čoskoro proti Ionelovi. '

'Toho by som sa nebál, na to treba väčší prúser. '

„Kto ju premenil?" Ozvala sa zrazu Lisa a vytrhla nás z mojej hlavy. Zabodla do mňa pohľad a hlavu naklonila nabok. „Pokiaľ je mi známe, je dcérou Audaxa, ktorý je človek. Matka je tiež človek, takže ju musel niekto premeniť."

„To je protizákonné." Prekrikovali sa jeden cez druhého. „Kto to bol?" ozvali sa ďalšie hlasy. Miesili sa a prechádzali do nepravidelného šumu, ktorý mi zahlcoval myseľ. Sklonila som zrak, snažila sa vytlačiť z hlavy temnotu, ktorá sa do nej opäť zakrádala. Srdce pridalo do tempa a uvedomenie si toho, v akej pozícii som sa ocitla, čo som pre nich predstavovala, ma rozhnevalo. Potvrdzovalo to fakt, že som nepatrila nikam. Kdesi v hĺbke duše som dúfala, že ako upíra ma prijmú, avšak pri nich budem navždy Audaxova dcéra.

Dcéra nepriateľa...

Strach sa vytrácal do úzadia. Vytláčal ho čierny opar, ktorý sa predieral cez myšlienky, obaľoval ich a zastieral všetko, čo mi prinášalo kúsok svetla do života.

'Eli. '

Jeho hlas bol ako vykúpenie. Počula som ho iba tlmene, kdesi v diaľke, akoby niekto v čiernote zapol baterku a uľahčil mi tak jeho nájdenie. Čosi ma ťahalo k tomu svetlu, k malému kúsku nádeje, že ešte nie je všetko stratené.

Opäť som začula nenávistné reakcie na moju premenu, na moju osobu, na moju prítomnosť a dokonca sa mi zdalo, že mi čosi preletelo okolo ruky. Sprudka som sa vrátila do reality a rozhliadla sa. Množstvo tvárí, ktoré ma vopred odsúdili...

„Vždy som bola na vašej strane!" Vykríkla som odrazu, bez predchádzajúceho sústredenia sa na atmosféru, ktorá nastala, kým som sa prehrabávala vo vlastnej mysli. Netušila som, či sa zhoršila alebo zlepšila. Avšak, väčšina zrakov sa upierala ku mne, akoby čakali, že budem pokračovať. Iba sem tam sa niekto znechutene uškrnul alebo si odfrkol. Ubehlo sotva pár sekúnd, než sa znovu rozprúdila debata o mne, bezo mňa... i keď som stála priamo pred nimi, nikdy som sa necítila byť vzdialenejšia. Nemohla som sa ani brániť, nakoľko ma nikto nevnímal. Strach už dávno zmizol, nahrádzala ho čoraz väčšia frustrácia. Temnota sa opäť drala do každej bunky v tele, ktoré mi čoraz väčšmi oťažievalo, akoby už nevládalo proti nej bojovať. Privrela som viečka.

Stál predo mnou, ani tentoraz mu nebolo vidieť do tváre.

„Poď so mnou." Opäť natiahol dlaň.

Poobzerala som sa, zúfalo sa snažila zahliadnuť Traiana, nikde však nebol. Ani kúsok lesa vytesaný v temnote som nevidela, všade bola iba hmla. Hustá, sivá, nepriehľadná hmla.

„Kam?"

„Staň sa tým, čím si v skutočnosti."

„A čím som?"

Pocítila som v stehne prudkú bolesť, ktorá ma takmer zložila na kolená. Vykríkla som, schytila oboma rukami malý nožík a vytiahla ho z poškodeného svalu.

„To ty?"

„Nie, to oni!"

Odrazu som znovu stála v jedálni, hlava sa mi točila, hoci bolesť rýchlo ustupovala. Nič sa nezmenilo. Stále ma nenávideli. Obrovský zmätok ma začínal vyčerpávať. Bolo čoraz ťažšie rozlišovať realitu od toho, čo sa dialo v hlave. Tie dve miesta sa začínali prepájať a asi najviac ma desila nemožnosť ovplyvniť, kde budem. Skákala som z jedného do druhého, bez vlastnej voľby a občas mi realita pripadala ako sen a moja vlastná hlava ako realita.

Z davu vyletel ďalší nožík. Takmer ma trafil do tváre, nebyť Traiana, ktorý ma stiahol na stranu. Všetko akoby sa zomlelo v priebehu niekoľkých sekúnd. Alebo hodín... strácala som pojem o čase. Všetko sa príliš miesilo dokopy.

Hlasy, prostredia, pocity. Frustráciu nahrádzal hnev. Prudký, nečakaný a dráždivý. Telo sa mi roztriaslo, líca začali horieť a nohy tŕpli. Žalúdok sa skrútil nevoľnosťou, hrdlo sa stiahlo a viečka oťažievali.

'Eli, prestaň s tým. '

'S čím? '

'Upokoj sa, Eli! '

Jeho hlas znel vystrašene a varovne zároveň. Netušila som, na čo narážal. Päste som stískala tak silno, až som nechty zarývala do kože. Hlasy čoraz viac silneli, temná hmla hustla a iba sťažka som sa dokázala držať toho, čo malo predstavovať realitu. Dimitriho a Domnicove varovné vrčanie sa strácalo v úzadí, Ionel rozprával príliš pomaly a pohľad do davu čoraz viac rozhnevaných upírov iba podtrhávala príliš agresívnu scénku, ktorú by som akoby pozorovala odkiaľsi z diaľky.

Akoby všetko iba nepríjemne šumelo...

Akoby sa ma to vôbec netýkalo...

Akoby som stála nad nimi, nad mraveniskom s mravcami, ktorí sa pohybovali tak rýchlo a neusporiadane, až vytvárali ten nepríjemný zvuk a jediný spôsob, ako ich umlčať, bolo rozšliapnuť ich v prirodzenom prostredí.

„Zavrite papule!" skríkla som tak hlasno, až mi zarezonovalo v ušiach. Chytila som si spánky, nakoľko mi hučanie v hlave spôsobilo nemalú bolesť. Srdce mocne udrelo do hrude, s dôrazom na moje slová. Necítila som nič, iba čistú zúrivosť. Chuť zabíjať ich, rozšliapavať jedného po druhom, nebola nikdy silnejšia...

A odrazu, v celej tej absurdnej situácii, som si uvedomila, že jedáleň sa ponorila do hrobového ticha. Ani jeden upír nerozprával, ani nešeptal, všetci sa s kamennými výrazmi dívali na mňa, tváre bledé, brady poklesnuté. Nikto sa viac netváril nenávistne a každý, na koho tvári som spočinula, sklonil hlavu.

„Čo sa práve stalo?" Domnic sa ku mne neveriacky otočil, zmäteným pohľadom ma skúmal, až napokon prižmúril oči.

„Eli, musíme vypadnúť, hneď!" zahučal Traian a jeho ruky boli to posledné, čo som ucítila predtým, než ma kompletne ovládla temnota.

Mrzí ma, že nemáte žiadne gifko ku kapitole, ale dnes sme s pc pohádaní a som rada, že sa mi podarilo aspoň pridať kapitolu. Nabudúce :D.. snáď ste s kapitolou spokojní, i keď je to asi dosť drsné, čo sa teraz s Eli deje. Dúfam, že sa mi podarilo celkom vykresliť ten zmätok a rozpoloženie, ktoré u nej nastalo. Všetko má svoj význam a deje sa to cielene.  :)

Ďakujem za priazeň ♥